Umenie zabiť 10 Zemi vládnu vznešení

„Odišiel pred dvoma dňami, slečna Llyn. Očakávali sme ho už včera,“ povedal mi mních. „Ale nemusíte sa obávať. Keby bol mŕtvy, vy by ste boli prvá osoba, ktorá by to vedela, nemám pravdu?“ nadvihol obočie a čelo sa mu zaplnilo vráskami.
Vedela som, že jeho poznámka nie je celkom od veci a že má pravdu. Áno, Hidan naďalej žil, no to neznamenalo, že nie je v ohrození života. Pokiaľ po ňom Jashinisti naozaj šli, mohli ho uniesť do Adeinesinu. Tam nesiahala ani moja, ani Jashinova moc. Mohli si s ním robiť čo len chceli a ja by som mu nemohla nijako pomôcť.
Bála som sa.
Sedela som v jeho izbe a mních ma chodieval informovať. Po jeho druhom vstupe do izby som nechápala, prečo sa vôbec obťažuje za mnou loziť s rovnakou odpoveďou. Po už ani neviem koľkom raze ma to naozaj začalo štvať a nie veľmi príjemným tónom som mu povedala, aby za mnou prišiel, až sa niečo zmení.
Medzitým som chodievala aj von. Bolo, samozrejme, potrebné zbierať duše a nepremrhala som príležitosť, aby som nehľadala Hidana, lebo čakanie, ako mi odporučili mnísi, pre mňa nebolo efektívne.
Keď som sa vrátila do Chrámu ohňa, aby som zistila či sa niečo nezmenilo, Hidan už bol vo svojej izbe a čakal na mňa. Prechádzal sa po izbe a keď počul, ako som otvorila dvere, hneď sa ku mne otočil a s mierne ustarosteným výrazom ku mne podišiel. Objal ma a spýtal sa ma, prečo som ho tak vytrvalo hľadala.
„Myslela som si, že sa ti niečo stalo,“ povedala som a neodpovedala mu na otázku. „Kde si bol? Prečo si tam bol tak dlho?“
„Niečo ma zdržalo, Llyn. Nič dôležité, taká hovadina. Nechápem, ako si sa o mňa mohla báť,“ zasmial sa. „Myslíš, že sa o seba neviem postarať? Už nie som decko, ktoré ti chcelo zabuchnúť dvere pred nosom, to vieš, nie?“
„Isteže, ale si v nebezpečenstve. Preto sa bojím. Smrteľný alebo nie, niekto po tebe ide.“
Zamračil sa a trochu odo mňa odstúpil. Na tvári som mu videla, že mi tak celkom neveril.
„Jashinisti chcú vytvoriť niekoho silnejšieho ako boh. Hľadajú vhodnú osobu. A kto by bol vhodnejší ako niekto, kto je spolovice nesmrteľný, hm?“
„Samotný nesmrteľník predsa,“ odpovedal mi vážne. „Čo ak idú po niekom v Jashinových radoch. Tebe napríklad?“
„To by sa neodvážili. Napríklad predo mnou sa skrývajú v Adeinesine, to som ti hovorila.“
„Hej, spomínam si na mesto bez smrti. Lákavé,“ zatiahol a uškrnul sa na mňa. „Budem v pohode. Dám si pozor. Nenechám sa zajať nejakými blbcami, ktorí zneužívajú silu od Jashina na masové vraždy.“
„To je síce pekné, že si takto veríš, ale budeš musieť svoj výcvik na jedného z Dvanástky prerušiť,“ povedala som mu vážne a on sa na mňa prekvapene pozrel a začal krútiť hlavou.
„Na to zabudni, Llyn, že budem trčať vo svojej izbe, kým to vy zamestnanci Jashina vyriešite. To teda nie!“ odtiahol sa odo mňa. „Nebudem sa schovávať, na to ste ma nepriviedli späť k životu.“
„Hidan...“ chcela som mu to vysvetliť, no on ma nepustil k slovu.
„Nepresvedčíš ma. Nie som jeden z tých, čo strkajú hlavu do piesku. A k tomu – neznášam piesok. Je všade, aj tam kde nechceš.“
„Nezostaneš tu,“ prerušila som ho skôr ako by mohol pokračovať.
„Čo?“
„Nezostaneš tu,“ zopakovala som. „Ale dáš si pauzu vo výcviku.“
„Nechápem.“
„Pôjdeš so mnou.“
Rozžiarili sa mu oči a pri tom, ako ma objal až podskočil. „Budem ti robiť veľmi príťažlivého spoločníka na tvojich cestách? Konečne ku*va nejaká zábava. Títo mnísi sú neuveriteľne nudní.“
„Nie, nejdeš ani so mnou,“ odpovedala som mu opatrne, no usmievala som sa a teda ani ten jeho úsmev tak celkom nepohasol. „Pôjdeš so mnou do záhrobia.“
„Toto je nejaký trik, ako ma tam zobrať a nikdy nepustiť na svetlo, há?“ robil si z toho srandu. Hm, keby vedel, že tento deň príde čoskoro, asi by sa neusmieval.
„Nie. Jashin ťa tam ochráni. Uvidíš miesto odkiaľ pochádzam.“

Hidana som tam priviedla ešte v ten večer a a všetko si nadšene obzeral. Stretol sa s mojím bratom, ktorý sa naňho nepekne pozeral, ale nepovedal ani slovo. To bolo od neho viac než milé, vzhľadom na to, ako Hidana neznášal.
Dávali sme si pozor, aby sme k sebe nepreukazovali prílišnú náklonnosť, držali sme si od seba odstup. Nechceli sme nikoho provokovať. Nielen môjho brata a Jashina, ale aj ostatných. To, že to Jashin ako tak bral neznamenalo, že aj oni. Novovzniknutí by si mohli myslieť, že my pôvodní máme viac privilégií a že si nie sme rovnocenní.
Podľa môjho názoru nie, ale všetci žijeme v tom, že áno. Brat a ja patríme medzi pôvodných a žijeme teda dlhšie ako novovzniknutí. Ale i pôvodných by sa našla žiarlivosť a závisť, že mne toto Jashin dovolil a u nich by takúto možnosť asi ani len nezvažoval.
V záhrobí toho nebolo veľa na ukazovanie. Väčšinou tunely a „miestnosti“ ostatných, kam som ho rozhodne nemohla zaviesť. Časť pre mŕtvych som mu síce ukázala a celkom sa mu aj pozdávala, ale oddelenie zatratených som oblúkom obišla. Ten krik a stony som sama nemala rada a vedela som, že to Hidanovi skreslí celú predstavu o záhrobí.
Stretli sme aj Hinu a Tekiho a cestou tunelmi som Hidanovi povedala ich príbeh. Netváril sa, že by ho to nejako zaujímalo. Skôr sa vypytoval na nejaké zvláštne miesta záhrobia.
„Tunely a duchov som ako tak očakával,“ priznal sklamane. „Ukáž mi niečo, čo mi vyrazí dych,“ požiadal a v očiach mu zaiskrilo.
„Dobre teda,“ súhlasila som a zaviedla som ho na miesto, ktoré som na celej svojej domovine mala najradšej.
Zobrala som ho do Srdca záhrobia a ozaj mu to vyrazilo dych. Nepozeral sa však na svetielkujúce steny ako som to vždy robievala ja. Zrak mu hneď padol na oltár a postavil sa až k nemu. Siahol si na prívesok, ktorý som mu kedysi dávno dala a pevne ho zovrel. Zatvoril oči.
„Je to najkrajšie miesto v celom záhrobí,“ povedala som potichu, stojac za ním.
„To teda hej,“ prikývol. „Na čo presne sa pozerám, Llyn?“ ukázal na oltár a ja som mu vysvetlila, čo všetko sa tam nachádza.
„Môžem tu ostať sám?“
„Nie, teraz to žiaľ nejde, Hidan. Musím sa vrátiť na povrch a teba ešte predtým odviesť na miesto, kde budeš prebývať. Nemôžem riskovať, že sa tu stratíš. Mám ťa na starosti. Nabudúce.“
S nevôľou súhlasil.

Ubehli dva týždne, čo Hidan strávil v záhrobí a niekoľkokrát navštívil Srdce. Nič iné sa mu nepáčilo, iba ono. Trávil tam väčšinu času a nikto mu to nemohol zazlievať. Po čase som si všimla, že sa začína nudiť a nie je to pre neho také vzrušujúce ako na začiatku. Blúdil v tuneloch a niekedy zmizol aj na niekoľko hodín v tme.
To príde aj na vás.
Najprv budete zdesení, kam vás to vediem. Potom budete zvedaví, lebo už tu budete a nebudete mať veľmi na výber, to viete, to zistíte veľmi rýchlo. Zistíte aj či boli vaše predstavy o záhrobí presné, alebo absolútne mimo. Väčšinou je to druhá možnosť, na to sa pripravte. Takže si radšej nepredstavujte nič a zmierte sa s realitou. Nebudete aspoň sklamaní.
Potom budete nadšení, alebo aspoň niektorí z vás. Neverím, že všetci. Nové miesto, nové mýtické miesto, ktoré každého desí, vás bude chtiac-nechtiac fascinovať. Aspoň trochu.
A potom vás to všetko omrzí a začnete sa tu túlať, mrnčať, hundrať, budete ako bez duše. Čo je trochu smiešne, lebo to jediné z vás tu príde.
Posledná fáza: nekonečná nuda.
Čo si všímam, jediné duše, ktoré majú dostatok energie aj po storočiach, sú tie detské. Je mi ľúto, keď tu nejakú zavediem, ale dokážu sa rýchlo spriateliť a baviť. A medzi nimi sú dospelácke duše bez duší.
No dobre. Stačilo by.
Hidan sa začínal nudiť a mňa si Jashin povolal k sebe. Myslela som si, že sa chce rozprávať o Hidanovi, vtedy ma nič iné nenapadlo. Vošla som do Srdca, kde ma očakával. Oblečený mal čierny plášť, ktorý bol taký dlhý, že sa ešte rozprestieral okolo neho. Biele vlasy na ňom splývali a zavlnili sa keď ku mne natočil hlavu. Modlitby mu osvetľovali tvár a taktiež aj sviečky stojace na oltári.
„Hidan pôjde domov,“ oznámil mi bez nejakých emócií či gest. Len mi to povedal.
„Už?“ prekvapilo ma to. Niežeby som si chcela Hidana nechať v záhrobí dlhšie. O to mi rozhodne nešlo. Boli sme spolu málo tak či onak. Akurát on si nemohol užívať svoj krátiaci sa život.
No preto by ho Jashin späť rozhodne neposielal. Bolo mu to tak jedno, mal iné starosti. Mal sa starať o osud Adeinesinu, aby zistil o čo presne im ide. A mal chrániť Hidana, lebo mohol byť ich cieľom.
„Áno, je v bezpečí. Nejdú po ňom.“
„Poviete mi po kom teda?“ spýtala som sa opatrne.
„Obávam sa, že danú osobu už získali. Počas Hidanovho pobytu tu dole mi hliadky pri Adeinesine hlásili, že tam chodievala nejaká osoba, zahalená do sivého plášťa, ktorú však nikdy nedokázali chytiť. Dvaja moji ľudia boli proti nej bezbranní! Zvýšil som teda počet stráží, no odvtedy tam tú osobu nevideli. Sú príliš opatrní a ich vyvolený alebo vyvolená má priveľkú silu. Musíme tú osobu dostať, Llyn. Čokoľvek robia, blíži sa to ku koncu.“
„Rozumiem,“ prikývla som. Nové správy ma určite znepokojili, no aj upokojili. Nešli po Hidanovi. V duchu som si vydýchla, no navonok som nedala nič znať. „Odvediem Hidana.“
„Chcem, aby si naďalej vykonávala svoju prácu a zároveň bola stále v pohotovosti, rozumieš?“
„Iste, Jashin-sama. Čo urobíte až sa tá záhadná postava znova objaví?“
„To, čo už dávno nie. Sám zasiahnem. Adeinesin zašiel priďaleko! Ani Adeinesin, ani Jashinisti, ani nijakí iní smrteľníci nebudú vládnuť nado mnou svetu! To je jednoducho neprípustné. Svet patrí nesmrteľným, ktorí sa oňho môžu starať neustále bez toho, aby ich niekto po smrti nahradil.“
„Keby ma zabili, vyhli by sa tejto nepríjemnosti.“
Naštvaný pohľad mu trochu zmäkol a podišiel ku mne. „Nedovolím, aby ti niečo urobili. Je ti to jasné, Llyn? Nejde len o tvoju úlohu v tomto svete, ale tak celkovo. Nenechám padnúť nikoho z mojich radov.“
„To je od vás veľkorysé. Smiem povedať svoj názor?“
„Isteže, isteže!“
„Pôjdu po vás. Vy budete ich prvý cieľ. Ak vás dostanú, nezabijú vás, lebo nemôžu. Preto pôjdu po mne. Ak padnem ja, budú si môcť robiť, čo chcú. Lebo ak ovládnu smrť, ovládnu takmer všetko.“
„Viem. Smrť je nebezpečná, keby nebola, nikto by sa jej predsa nebál. Lenže mňa neporazia, Llyn. Ja viem,“ zvýšil hlas, keď som ho chcela prerušiť, „že to isté si myslela aj Izanami, lenže ja nezostanem schovaný medzi múrmi, alebo lepšie povedané tunelmi, Jomi.“