Kriminálka Konoha 2 ~ Zrazu nie je také chytré byť sám v miestnosti so psychopatom [05]

Shikamaru ho okamžite pritlačil ku stene tvárou a neurobil to veľmi jemne. Nepripadalo mu to veľmi milé, veď sa vzdal sám. Potom mu vykrútil ruky dozadu, s tým sa tiež nemaznal a on sykol. Nie preto, že by ho to bolelo- oproti bolesti, ktorú už okúsil to bolo nič-, len chcel, aby si mysleli, že je zraniteľný. Že ho naozaj dostali. To, že mu práve dával na ruky putá neznamenalo, že sa to tu pre neho končí.
Hra pokračuje.
Odlepil ho od steny a otočil ku vchodu. Jednu ruku mal na jeho spútaných rukách a druhou ho postrkoval dopredu.
Zrazu vyšla von zaspatá starenka, ktorú chcel dnes v noci zabiť v prípade, že by sa tí dvaja tupí detektívi nedostavili a ktorú sledoval predošlé dni a vyvolal v nej paranoju.
„Dobrý večer prajem!“ zvolal a usmial sa najžiarivejšie ako dokázal. Vyzeral ako absolútne neviniatko, vedel to, hoci sa nevidel. Mal proste takú tvár. Nikto by naňho nikdy nepovedal, že je psychopat.
„Č-...čo?“ spýtala sa zmätene starenka a skákala pohľadom z neho na Naru a na Uchihu a tak dookola. Bola zmätená a to na ľuďoch zbožňoval. Ako nevedeli skryť a ovládať svoje emócie. Pripadalo mu to neskutočne vtipné.
„To je ten magor, ktorý vás po nociach sledoval. Už ste v bezpečí, pani Nakashi,“ odpovedal jej Nara a znelo to akoby hovoril cez stisnuté zuby. To on nemohol posúdiť, lebo Nara bol za jeho chrbtom tam oči predsa nemal. Ale vedel si predstaviť, prečo je naštvaný. Určite to bolo preto, lebo odpoveď mal celý čas pred sebou, len ju nevidel. No mohol snáď on za to, že je sprostý?
„Preboha!“ pani Nakashi si zakryla ústa rukou a premerala si ho od hora dole. Chcel práve utrúsiť nejakú poznámku o tom, že sa bude červenať, keď na ňom bude takto visieť pohľadom, no vtom sa ozval Uchiha.
„Už môžete odložiť ten nôž,“ povedal jej a veľavýznamne sa na ňu pozrel. On v jej ruke žiaden nôž nevidel, teda zostávala iba možnosť, že s tým nožom azda...spala?
„Máte nôž pod vankúšom?“ spýtal sa a starenka, ktorá sa doteraz červenala kvôli Uchihovej poznámke, zbledla, „To je roztomilé. Keby som to vedel, zrejme by som vás ani nezabil,“ usmial sa na ňu, no ona vyzerala ešte viac zhrozene.
To je divné. Veď som bol milý.
S neidentifikovateľným výrazom v tvári sa od nej odvrátil. Bolo to niečo, čo vyjadrovalo zároveň jeho nepochopenie nad jej reakciou a tiež to, že mu to v podstate bolo jedno. Sám nevedel, ako ten výraz bol schopný vystrúhať.
Niekto zišiel dolu schodmi a on tú osobu nemohol vidieť. Avšak, keďže tu bývali iba dvaja ľudia a jeden je teraz s nimi na chodbe, bolo mu hneď jasné, že sa na nich prišla pozrieť tá sestrička s ružovými vlasmi- Sakura.
„Čo sa to tu deje?“ spýtala sa prísne.
„Zdravím!“ povedal slušne a ona sa dostala do jeho zorného poľa, lebo sa prišla pozrieť na to, koho tí dvaja zatkli. Pritískala si biely župan na telo a keď zbadala jeho tvár, otvorila v šoku ústa.
Páni, oni to FAKT nečakali?
„To je...on?!“ neverila tomu. Keby chcel, mohol by to pred ňou uhrať, že je len ich obeťou, lebo nevedeli nájsť nikoho iného, na koho by to zvalili. Lenže on to nechcel, „Veď...práve on...to by som si nikdy nebola pomyslela...Ste si istí?“ zaváhala a pohľadom behala po jeho tvári. Teraz bola pravá chvíľa na jeho poznámku o červenaní. Už-už otváral ústa, no znova ho Uchiha predbehol.
„Hej. Na sto percent,“ povedal isto.
Pred pár minútami si si taký istý nebol, čo, detektív. Nemohol si uveriť tým svojím nadaným a toľko chceným očiam. A teraz sa tu hráš na machra. Fuj, asi sa povraciam.
Sakura sa zamračila. „Toto je „duch“?“
„Oh, takže o mne vie aj ona,“ povedal naoko prekvapene a Uchiha ho prebodol pohľadom, „Možno som mal zabiť ju, čo poviete? Tentoraz by bola mŕtva natrvalo,“ a zasmial sa.
„Ty špina,“ zavrčala naňho Sakura a to sa mu vážne do úst dievčaťa nehodilo.
„Berieme ho na stanicu,“ oznámil jej Uchiha, „Sakura, pomôž pani Nakashi dostať sa zo šoku.“
A potom ho odviedli do vypočúvacej miestnosti, kde ho posadili na tvrdú stoličku, putá mu ešte pripútali ku stolu a sadli si oproti nemu.
Celý čas sa na nich usmieval.

„Prečo máte mäkšie stoličky? To nie je fér,“ poznamenal.
Sasukemu jeho pokoj, úsmevy a úškrny liezli na nervy. Nechápal, prečo sa takto chová. Prečo nebol nervózny? Nevidel dokonca ani známky strachu. Keď ho našli na tej chodbe, nepokúšal sa utiecť, čo by bol urobil asi každý zločinec. Od obyčajného vreckára po nájomného vraha. Ale on nie.
Určite je to psychopat.
O tom už ani nepochyboval. Nikto normálny by sa na nich vo vypočúvacej miestnosti neusmieval.
„Lebo nie sme zločinci,“ odpovedal mu drsne Shikamaru. Sasuke dúfal, že teraz, keď je situácia taká vyhrotená a tento prípad je taký vážny, nebude Shikamaru postupovať podľa predpisov. Už dosť, že sa cítil zmordovaný po tom, čo musel prejsť tú štreku od Sakurinho bytu až sem. Bože, ten jed mu zobral kondičku. Aj silu. Aj postreh. A bdelosť.
Jednoducho, ten jed ho oslaboval. No ešte stále dokázal myslieť jasne a to považoval za svetlo v tme. Toho magora dnes dostanú do väzby. Ale ešte predtým z neho dostanú motív. I keď...potrebuje psychopat motív?
„No,“ mykol hlavou na jednu stranu a zatváril sa pochybovačne.
„Dobre, nebudeme to zdržovať,“ vyhlásil Sasuke, predklonil sa a položil si ruky na stôl a následne si ich spojil prepletením prstov akoby v modlitbe.
„Oh, to je výborný nápad,“ súhlasil a pohodlnejšie sa usadil na stoličke.
„Prečo si taký pokojný? Neuvedomuješ si, v akej vážnej situácii si?“ spýtal sa ho Shikamaru a síce to nebola nejaká relevantná otázka, no Sasukeho to tiež zaujímalo.
Zdvihol ruky s putami tak, ako len mohol. „Som pripútaný ku stolu. To je dosť vážne.“
„Kai,“ oslovil ho Sasuke.
„Áno?“ zaškeril sa naňho.
„Teraz ti položíme pár otázok,“ vložil sa do toho Shikamaru a Sasuke sa zhlboka nadýchol a na chvíľu zavrel oči. To snáď nemyslí vážne? Chce ho vypočúvať podľa protokolu? Zbláznil sa? Veď na toho magora bežné postupy neplatia! A väčšinou ani na ostatných a preto ich Sasuke ignoruje.
„Dobre,“ súhlasil Kai a zahniezdil sa na stoličke. Nie od nervozity, hľadal si lepšiu polohu na sedenie. Čo je dopekla s tým chalanom?!
„Zabil si týchto ľudí,“ ukázal mu fotky ich obetí, „tak, aby to vyzeralo ako samovraždy?“
„Áno,“ prikývol Kai a Sasuke sa zamračil. To sa im len tak prizná? Nerozumel mu čoraz viac.
Shikamara to tiež zaskočilo, lebo sa mu trochu zadrhol hlas, keď sa chcel spýtať ďalšiu otázku. Obaja čakali, že bude odporovať. No tak ako sa nebránil pri zatýkaní, neurobil to ani teraz. Odmietol dokonca aj právnika. Takže sa chce ku všetkému priznať? No dobre. Aspoň lepšie pre nich.
Shikamaru sa pozrel na Sasukeho a pokrútil hlavou. Sasuke mykol plecami a nechal Shikamara dokončiť výsluch jeho metódou. Keďže Kai spolupracoval, tak mu to azda aj konečne vyjde.
„Vytvoril si jed, ktorým si ich zabil alebo si ho od niekoho zohnal?“
„Vytvoril som ho. Celkom sám. Dobré, čo?“ a niekoľkokrát nadvihol tmavé obočie. Sasuke nad ním iba pokrútil hlavou, no Kai sa neprestával usmievať.
„Pôsobivé,“ uznal Sasuke a Kai sa zatváril spokojne.
„Ďakujem.“
„Testoval si ten jed na týchto obetiach?“ ukazovákom ukázal na fotky „samovrahov“.
„Áno.“
„Keď si dokončil testovanie, čo si urobil s jedom?“
„Celý som ho vylial do vodojemu, aby sa ním nakazilo čo najviac ľudí. Jed bol upravený tak, aby to vyzeralo ako choroba a nikoho nenapadlo, že je to vlastne otrava. Tým pádom ľudia stále pili vodu a nakazilo sa tak viac ľudí. I keď je škoda, že nie je viac ľudí, ktorí by boli napojení na vodojem, nie?“
„Nie,“ odvetil Sasuke.
„No, každý máme iné názory.“
„Tí ľudia- boli to náhodné obete?“ pokračoval Shikamaru.
„Áno. Osobne som proti nim nič nemal, len tak som si ich vytipoval,“ potom sa zamyslel, „Ale vlastne...proti jednému áno. Bránil sa. Ani som ho veľmi nechcel trápiť, mal patriť ku posledným pokusom a ten to nevedel oceniť. Začal som ho od zlosti škrtiť, ale potom som sa musel upokojiť, lebo som si spomenul, že ho vlastne potrebujem,“ a rozhodil rukami- teda, pokúsil sa o to, keďže bol stále pripútaný ku stolu.
„Čo tento?“ Shikamaru mu ukázal ďalšiu fotku. Tentoraz šlo o starého pána, ktorý mal „infarkt“. Kai sa naklonil dopredu, aby lepšie videl a mračil sa, kým si spomínal, kto to je. Musí v tom mať zmätok, keď už pozabíjal toľko ľudí.
„Tento...hm...tomuto som rozpučil srdce,“ spomenul si. Spokojne sa usmial a znova sa oprel o stoličku.
„Presne tak. Prečo?“
„Nooo....šiel som od toho vodojemu, viete, a dosť pršalo. Fakt som sa cítil ako v Dažďovej. Dobré, nie? No a ako som šiel okolo jeho domu, povedal som si, že keď sú tu takí slušní ľudia, určite ma na hodinku, dve prichýli. Viete, ja som vedel, že ten starec má ten vodojem na starosti. Trochu som ho stalkoval a on bol trochu paranoidný, no čo už. Ale jeho som nechcel zabiť. Keby ma bol prichytil pri tom vodojeme, to by už bola iná vec.“
„Tak prečo si ho zabil?“ skočil mu do reči Sasuke.
„Počkajte, detektívi, akurát sa k tomu dostávam,“ napomenul ho a Sasuke prevrátil očami, „No, tak som zaklopal a jemu dosť dlho trvalo, kým mi otvoril. Dosť ma naštvalo, že ma necháva čakať. Ale bol ku mne milý, tak sa cez to dalo preniesť. Dokonca ma ponúkol polievkou, ale aj to mu dlho trvalo. Tak som ho trochu potrápil a potom ma nazval „čo“. To nieže neznášam. To nenávidím, detektívi,“ jeho úsmev zmizol a pozrel sa na nich temným pohľadom, „Akoby som ja mohol za to, kým som. Nie je to moja vina, ale podľa všetkých som monštrum. Perfektné,“ odfrkol si, „Ale k veci,“ jeho tvár bola znova normálna- ak sa dá vôbec nazývať normálnou, „rozpučil som mu srdce. A keďže bola polievka hotová, tak som ju zjedol. Koniec príbehu.“
„Ty si fakt magor,“ skonštatoval Sasuke.
„Nie,“ nesúhlasil Kai, „detektív Nara mal pravdu. Ja som psychopat. Ja viem- šokujúce.“
„Ja som to vravel.“
„Takže si ho zabil, pretože ťa nazval „čo“?“ Sasukemu to pripadalo zvrátené.
„Uhm. Ja by som zabil poštára, keby mi doniesol nesprávny list, tak nebuďte takí prekvapení.“
„Takže si zabil nevinného človeka a niekoľko ďalších, na ktorých si testoval jed, ktorým si neskôr otrávil celú Konohu a tebe to pripadá normálne?!“ zvýšil hlas Shikamaru a Sasuke mal tiež čo robiť, aby mu niečo neurobil.
„Haló! Nie všetci zomreli a nie všetci boli otrávení,“ informoval ich Kai.
„Oh, takže to vlastne nie je také zlé, že,“ sarkasticky poznamenal Sasuke.
„Presne,“ súhlasil Kai, „Dokonca z tých otrávených zomreli iba dvaja či koľko. Nepatrné straty.“
„Nepatrné, hej?“ povedal polohlasne Sasuke, „Gramatika je jedna vec, ale ešte aj matematika? Vieš vôbec, akú cenu majú ľudské životy?“
„Ako tak na teba pozerám, asi nie,“ priznal, „Ale rozčuľuješ ma. Nepáči sa mi, ako hovoríte o mojej gramatike. Akoby to bolo potrebné k životu,“ znova si odfrkol, „Som dosť inteligentný aj bez toho, viete? Vážne si myslíte, že by ste ma chytili, keby som sa vám nevzdal? To ste naozaj takí blbí?“
„A prečo si sa nám vlastne vzdal?“ zaujímal sa Sasuke, keď už k tomu Kai zvrtol tému.
Kai sa zasmial. „Lebo už ma unavovalo, akí ste chudáci. Preboha, veď len ako dlho vám trvalo, kým ste odhalili, že to ja som za tými samovraždami,“ naznačil úvodzovky, vyzeralo to dosť bolestivo, kvôli tým putám, „a zároveň za tou epidémiou. Úbohé,“ zatiahol, „A dať si dokopy aj to, že som duch...no ale prosím vás. Ten chlapec vám to predsa jasne povedal, nie?“ chcel ešte niečo povedať, no vyprskol v smiech, „A...“ smial sa ďalej. Cez ten smiech nemohol ani len rozprávať. Zdvihol ukazovák, čím im chcel naznačiť, že majú počkať. Obaja nad ním prevrátili očami, no čakali, „A...“ ešte stále sa chechtal, „mali ste ma rovno pred nosom! Doboha! Haha! Nemôžem....nemôžem sa prestať smiať. Vy ste takí idioti, haha.“
„Dobre, to, že si kretén už vieme. Posuňme sa teda ďalej,“ povedal Sasuke a Kai po chvíli zmĺkol.
„Nie som kretén. Nie som magor. Som psychopat. Chápete, psy-cho-pat!“
„Páni, Nara, pozri naňho. On vie slabikovať,“ povedal naoko prekvapene Sasuke a videl, ako sa Kaiova tvár zmenila. Z bezstarostného výrazu sa stal naštvaný.
„Čokoľvek poviete, nemení to nič na tom, že ste nanič detektívi,“ precedil pomedzi zuby.
„Veď si náš fanúšik.“
„Oh bože, len to nie! Naozaj som sledoval vaše prípady, ale že by som vás obdivoval, tak to teda nie! Všetko som to predstieral.“
„Čokoľvek povieš o našom vyšetrovaní, nemení to nič na tom, že sme dobrí vyšetrovatelia,“ povedal Shikamaru.
Kai sa uškrnul a predklonil sa dopredu. „Aj by som vás vyzval, aby ste si toto presadili. Ale namiesto toho vám poviem, aby ste si na to presadenie radšej kúpili bonsaj.“
„Vtipné,“ odvetil Sasuke sucho, „Keď sme už pri tom fanklube, kde si nechal Juna?“
„Oh, ten. No tak to viete, detektívi,“ do toho slova vložil ohromnú dávku irónie, „Juno bol ten preživší tej rodiny, ktorú som zabil v Iwe. Isto viete ktorej, veď to bol váš prípad. Mali ste ho rovno pred nosom. Rovno pred nosom! Nedalo mi to veľa námahy presvedčiť ho, aby šiel so mnou. Vyzeral trochu nervózne, iste ste si mysleli, že je hanblivý alebo čo, ale ja si myslím, že to bolo skôr tým, že som sa mu vyhrážal smrťou. Čo myslíte?“
„Myslím, že si magor.“
„Psychopat,“ dostal zo seba Kai naštvane cez zovreté pery.
„Čokoľvek povieš,“ uškrnul sa Sasuke, „A čo si s Junom nakoniec urobil?“ štvalo ho, aj keď to veľmi nedával najavo, že sa im nepodarilo zachrániť aj toho preživšieho. A mali ho pred nosom!
„Naštval ma. Tak som ho zabil,“ odpovedal im jednoducho a potom si povzdychol, „Veď...každý raz zomrie. Niekto s tým len potrebuje pomôcť. A ja s tým veľmi rád pomáham.“
„Všimli sme si,“ povedal Shikamaru.
„Takže,“ začal Sasuke, ktorý už nevidel zmysel v tom, aby v tejto fraške pokračovali. Kai je psychopat a oni by sa ho mali čo najskôr zbaviť, „zatýkame ťa za ohrozenie na živote celej Konohy, za vraždu niekoľkých ľudí a taktiež za to, že si vyvraždil tú rodinu v Iwe. Ku všetkému si sa priznal, nič nepopieraš, neľutuješ to a pokojne by si to zopakoval znova. Zatkol by som ťa aj za to, že si ma štval ako normálny aj psychopatický Kai, no taký paragraf našťastie pre teba neexistuje. Buď budeš mať doživotie, alebo ťa čaká trest smrti. Uži si to,“ Sasuke sa postavil na odchod.
„To je všetko?“ spýtal sa Kai a skákal pohľadom z jedného na druhého.
„To je všetko?“ spýtal sa aj Shikamaru.
„A čo by si ešte chcel? Priznal sa, prípad ukončený. A nielen tento. Poď, odteraz to prevezmú ANBU,“ vyzval ho Sasuke. Shikamaru pokrčil plecami a tiež sa postavil na odchod.
„Moment,“ zadržal ich Kai, „toto je koniec?“
„Áno, už ťa nemôžem zniesť.“
„Ale neviete motív.“
„Je mi ukradnutý.“
„Vy ste fakt dementní,“ povedal Kai a zasmial sa, keď Sasuke siahol na kľučku, „naozaj,“ prisvedčil a Sasuke stlačil kľučku. No dvere sa neotvorili, „Vážne ste tak rýchlo zabudli, že viem pohybovať vecami aj keď sa ich nedotnem? Možno som svoju schopnosť použil, aby som nás tu zamkol. A možno som si ňou rozopol putá,“ začal si masírovať zápästia, ktoré mal odtlačené od pút, ktoré na sebe už fakt nemal, „A možno, keby sa vám aj podarilo ma zatknúť, by som sa z toho väzenia dostal. Tak čo poviete, neporozprávame sa ešte?“ vstal a svojou schopnosťou si vymenil svoju tvrdú stoličku za mäkkú a opäť si sadol. Zdvorilo ukázal na stoličky oproti sebe, „Sadnite si, nehanbite sa.“
„O čo ti, dopekla, ide?“ spýtal sa naštvane Sasuke.
„Cítim sa urazený za čo ma zatýkate. Ja som toho urobil totižto oveľa viac. To vám rád porozprávam. A tiež aj svoj motív. To sa ti bude páčiť, Sasuke Uchiha,“ široko sa naňho usmial, „Šou sa môže začať,“ teatrálne rozhodil rukami.