Kriminálka Konoha 2 ~ Krok štyri: Chyť zločinca [04]

Shikamaru si to rozmyslel. Nešiel za Tsunade a ani si neprečítal tie zložky. Šiel do Sasukeho bytu. Sasuke, pokiaľ vedel, nechodil jesť do reštaurácií, teda musel jesť doma. A vrah sa musel dostať ku nemu domov, aby mu otrávil jedlo, čo Sasukeho byt robilo miestom činu. Musí ho okamžite prejsť a nájsť nejaké stopy.
Ako na potvoru natrafil na Kaia.
Otrava, prešlo mu hneď hlavou.
„Kam ideš?“ spýtal sa ho Kai a Shikamaru ho ignoroval. Neodpovedal mu, len kráčal ďalej dúfajúc, že Kai mu dá pokoj. Márne. Držal sa ho ako kliešť, „Bol som v nemocnici, pozrieť sa, ako je na tom Sasuke. Tá...oná...tá sestrička s tými ružovými vlasmi,“ zašibrinkoval rukami, „...neviem, ako sa volá,...no ona už vyrobila tú protilátku. Už ju aj podala nakazeným,“ oznámil mu.
„To je výborná správa,“ povedal Shikamaru, ktorého to naozaj tešilo.
„A kam ideš?“
„Vyšetrovať,“ odpovedal mu stručne.
Prešli okolo vrátnika a Shikamaru bral schody po dvoch, kým vyšiel na druhé poschodie.
„Prečo ideme do Sasukeho bytu?“ zaujímal sa Kai, keď sa Shikamaru chystal potlačiť vykopnuté dvere.
„Teba tu nikto nenúti vojsť,“ odvrkol mu na to a potom si uvedomil, že Kai vie, kde Sasuke býva, „Ako si to vedel?“ spýtal sa ho podozrievavo.
„Čo?“ vyvalil naňho nevinne a prekvapene zelené oči.
„Že tu býva. Odkiaľ si to vedel?“
„Dole sú zvončeky s menami,“ pohotovo mu odpovedal a pozrel sa naňho ako na blázna. Nechápal, prečo to vytiahol.
„Ty vieš ale rýchlo čítať,“ poznamenal, lebo okolo zvončekov len tak prebehli.
„Vravel som, že som dobrý, nie?“ uškrnul sa.
Shikamaru sa nad ním už ani nepozastavoval. Vedel, že keď povie Kaiovi, aby ostal von, pôjde dnu aj tak. Tam neboli na policajnej stanici, kde naňho dávala pozor kopa polišov, tu by ho nepočúvol. Tak mu aspoň povedal, nech sa ničoho, ničoho, nedotýka bez jeho dovolenia. Kai nadšene prikývol a spolu vošli dovnútra a Shikamaru ľutoval moment, keď Kaia a Juna stretli v Iwe.
Rozhodol sa, že prehľadá hlavne kuchyňu, to bolo najdôležitejšie. Hneď ako do nej vošiel, všimol si, že po jeho pravej ruke je špajza. Otvoril ju a prezeral si veci.
Ako mám dopekla zistiť, čo je otrávené a čo nie?
Na toto vôbec nemyslel. Nie je odborník, otrávené jedlo ešte ani nevidel. Nemal ako, veď vždy jedol zdravo, za čo vďačil svojej mame. Sasuke mal v špajze hlavne nejakú múku, cukor a podobné veci. Taktiež trvanlivé potraviny. Bezradne zavrel dvere. Mal si so sebou zobrať Sakuru, no namiesto toho tu má toho amatéra Kaia, ktorý sa obzeral po miestnosti. Zastal pri chladničke a zavolal na Shikamara.
„Ja sa toho dotknúť nemôžem, ale...toto je myslím dôležité.“
„Čo to je? Nákupný zoznam?“
„Nie, odkaz od vraha,“ oznámil mu Kai akoby mu hovoril, že si tam Sasuke zapísal, že mu treba kúpiť chlieb a vajcia.
„Čože?!“ zvolal Shikamaru a v ďalšej sekunde už stál pri Kaiovi. Kus vytrhnutého papiera bol na chladničke pricapený žltou magnetkou, na ktorej bol nakreslený smajlík, ktorý vyzeral akoby vracal. Shikamaru schmatol papierik a začal čítať:

Shikamaru sa nad touto poznámkou zamračil, Kaiovi pripadala vtipná. No, možno by sa zasmial aj on, keby bola iná situácia. Netušil, čo im týmto chcel vrah povedať, ale pretočil papierik na druhú stranu, ako ukazovala šípka.

Shikamaru zaklial. „Ja som vedel, že tie poondiate noviny vedia priveľa!“ skríkol a takmer od zlosti pokrčil dôkaz. Ten vrah pracoval tam, alebo im aspoň dal nejaké to echo o tom, čo sa deje. Nikto nemohol odhaliť, že tie samovraždy boli vraždami tak rýchlo. Nikto ich nemohol počuť. Mohol to byť jedine ten, čo je v tom zapletený. To im to nedošlo? Hm, pokiaľ je to jeden z nich, tak asi ťažko.
„Čo teraz? Vtrhneš do vydavateľstva?“ spýtal sa ho Kai.
„Nie, najprv musím zistiť, čo Sasuke zjedol včera, aby som vedel, v čom bol ten jed. A taktiež ešte musím prísť na to, ako ten psycho magor pohybuje vecami bez toho, aby sa ich dotkol. A medzitým skočím do vydavateľstva, samozrejme.“
„Ono to je v jedle?“ spýtal sa ho prekvapene, „To aby som si začal dávať pozor na to, čo jem, nie?“ dodal zamyslene a potom zvolal: „Moment, ten vrah, ktorý to mal takto super premyslené, má nejakú zvláštnu schopnosť?“
„Super?“
„No musíš uznať, že to teda urobil veľmi dobre, nie?“
„To hej. A áno, má zvláštnu schopnosť. Vie pohybovať vecami. Avšak, čo je viac vražedné je jeho gramatika.“
„Čo je s ňou?“ zamračil sa Kai.
„Čiarky vôbec nepozná a spýtať s i,“ pokrútil hlavou, „doteraz som si myslel, že ten vrah je nadpriemerne inteligentný, ale teraz,“ znova pokrútil hlavou.
„Možno nepovažuje gramatiku za dôležitú,“ skonštatoval Kai a mykol plecami.
„To je jedno,“ strčil si papierik do vrecka. Fľochol na umývadlo či tam neuvidí nejaké špinavé riady. Nič. Sasuke si dal tú námahu a po sebe umyl. Dosť by mu pomohlo, keby nebol taký čistotný.
„Choď do nemocnice a daj pozor na to, kedy sa Sasuke prebudí. Ja idem za Sakurou, musí mi pomôcť s tým jedlom.“
„Nechcel si povedať jedom?“
„Nie. Poďme.“

Spolu s Kaiom šiel až do nemocnice. Jeho nechal čakať na chodbe, kde bola Sasukeho izba a on šiel za Sakurou do izby sestier. No tam ju nenašiel. Spýtal sa ostatných či je v márnici alebo tak niekde, no odpoveďou mu bolo, že má obedňajšiu prestávku a že je doma.
Trielil tam.
Kráčal po schodoch na prvé poschodie a chcel prejsť ku tým, čo viedli na druhé, a konečné, kde bývala Sakura, no zrazu sa dvere jej susedky prudko otvorili a zjavila sa v nich pani Nakashi s nožom. Tento výjav Shikamara natoľko prekvapil, až pár krokov cúvol. To stačilo na to, aby sa dostal ku stene.
„Ah, to ste vy. Ten mladý vyšetrovateľ. Pardon. Ja myslela som si, že...no...myslela som si, ah, to je jedno,“ mávla tou rukou, v ktorej nemala nôž, „Máte sa?“
„Či sa mám?“ dostal zo seba zhrozene Shikamaru, „Načo vám je ten nôž?“ zvýšil hlas.
„Ja sa bránim.“
„Preboha, pred kým? Pouličnými predajcami?!“
„Nie, nie,“ krútila hlavou, „Už dve alebo tri noci mám pocit akoby niekto chodil okolo môjho bytu. Myslela som si, že ten naničhodník prišiel tentoraz cez deň, a tak som sa pripravila. To je všetko.“
„No...dobre,“ odvetil jej na to len Shikamaru. Naozaj nevedel, čo je na to povedať. Bolo to celé na hlavu. Rozlúčil sa s ňou a šiel hore za Sakurou krútiac hlavou.
Zaklopal a ona mu otvorila. Ešte stále sa cez zábradlie schodiska pozeral dole, no pani Nakashi už bola v byte. V bezpečí a on v bezpečí pred ňou.
Šiblo jej.
„Čo tak pozeráš?“ zaujímala sa Sakura.
„Tá tvoja suseda, takmer som pri nej dostal infarkt,“ priznal, keď ho pozvala dnu a zavrela za ním dvere. Vyzul sa v predsieni a sadli si do obývačky.
„Prečo? Pani Nakashi je neškodná,“ zasmiala sa.
„No s nožom v ruke ani nie,“ poznamenal Shikamaru a ona naňho vyvalila oči.
„Pani Nakashi?“ spýtala sa šeptom akoby ich mohla stará pani počuť, „S nožom?“ prikývol, „Teraz môžeš prehlásiť, že si v živote videl všetko.“
„To hej. Spomínala, že vám tu po nociach niekto chodí.“
„Hej, už sa mi s tým zverila. Je nejaká paranoidná. Ubezpečila som ju však, že ja som si nikoho nevšimla. Ale, pravdupovediac, teraz som málokedy doma, takže ti to neviem s určitosťou povedať.“
„Takže paranoidná starenka. No páni,“ hvizdol a potom prešiel na tému, kvôli ktorej vlastne prišiel, „Počuj, Sakura, ty asi nevieš na prvý pohľad zistiť či je jedlo otrávené, alebo nie, že?“
„Nie. To sa nedá. U nás v nemocnici sa varí iba z jedla, ktoré sme dopredu otestovali.“
„To máte dobre. Doma mama odmieta variť, takže sme o hlade,“ trpiteľsky si povzdychol, „Kedy sa prebudí Sasuke?“
Pozrela sa na hodiny na stene a zamyslela sa. „Predpokladám, že už by mal byť pri vedomí. Pôjdeš za ním?“
„Rozhodne. Musím sa ho niečo opýtať a oznámiť mu všetko, čo som zistiť. Môže sa teraz namáhať? Myslím, vstať z postele a tak.“
„To nie je ťažká námaha, Shikamaru,“ zasmiala sa.
Pre ako koho.
„Ale áno, zrejme áno. Ešte urobíme nejaké testy a potom bude len tvoj. Bude nadšený.“
„Tomu ver,“ odfrkol si Shikamaru.
„Čo si zistil z tých spisov?“
„Nič. Ešte som si ich neprezrel. Šiel som s Kaiom do Sasukeho bytu, lebo tam bol vrah naposledy, aspoň tým som si istý. Zanechal tam lístok,“ ukázal jej ho, „Takže ešte skočím do vydavateľstva Konožských denníkov a zistím o tom viac. Možno to je niekto z nich alebo mi aspoň dajú nejaký opis, proste niečo, od čoho sa môžem odpichnúť.“
„To znie dobre,“ prikývla, „Treba ho zastaviť. Keď budeš potrebovať pomoc, daj vedieť.“
„Už si nám pomohla dosť, Sakura,“ usmial sa na ňu. Potom sa postavil, „Asi už pôjdem.“

„Bol to anonymný tip. Prišiel sem nejaký chalan, dal nám lístok s informáciami, ktoré sme zverejnili a potom odišiel. Ja som ho ani nevidela, iba moja sekretárka.“
„Mal kapucňu, takže som mu nevidela do tváre. No bol mladý, to som si istá. A vysoký. Áno, asi tak ako vy. Nechcel mi prezradiť meno. Povedal, že nechce, aby niekto vedel, že nám dáva tu informáciu. Tak sme zachovali jeho anonymitu.“
To bolo všetko, čo mu k opisu toho psychopata vedeli povedať. Skvelé, jednoducho skvelé. To sú fakt dôveryhodné noviny, keď vezmú informácie od niekoho v kapucni a ani si ich neoveria. Už ich nikdy nebude čítať. Nikdy.
Žiadnych podozrivých v denníkoch nenašiel.

„Tak čo, Nara, ako sa ti darilo bezo mňa?“ spýtal sa ho hneď Sasuke, keď za ním Shikamaru prišiel.
„Bolo to perfektné,“ zaklamal a uškrnul sa.
„Si príšerný klamár. Čo odo mňa chceš? Povedali, že mám oddychovať.“
„Hlúposť, viem, že si úplne v poriadku a že už dnes môžeš ísť domov, tak to tu na mňa láskavo nehraj.“
Sasuke pretočil očami. Cítil sa ešte slabý, v poriadku, ale stále slabý. Hoci nebol v bezvedomí dlho, jed mal dosť času sa prejaviť. Sem- tam cítil malátnosť, no nedával to najavo. Nebol na to zvyknutý. U Orochimara sa naučil, že také veci by mal potlačiť.
Celý ten čas, čo bol mimo, sa mu niečo zdalo. Samozrejme, že to nebolo nič príjemné. Prežil všetky prípady ešte raz, čo bolo naozaj nanič. Bohato mu stačilo, že ich zažil raz.
„Hej, Nara, spomínaš si na ten prípad s komorníkom?“ spýtal sa ho.
„Prečo to teraz vyťahuješ, máme úplne iný prípad,“ nechápavo sa naňho zamračil Shikamaru.
„Tak spomínaš alebo nie?“ spýtal sa ho podráždene.
„Uhm.“
„Niečo mi tam nesedí,“ priznal. Teraz po tom, čo to videl znova, mu to jednoducho nepripadalo také jednoznačné ako vtedy.
„Ako ti nemôže niečo sedieť na uzavretom prípade?“ nerozumel.
„Ten muž zo Suny nám tvrdil, že mu niekto chodí okolo domu či vily, či čo to mal. Ten komorník bol však vo vnútri. Celý čas. A my vonku. Nevideli sme ho tam.“
„Bol to ten komorník, Sasuke, a už to nerieš. Máme úplne iný a dôležitejší prípad. Vie o tom, že títo všetci ľudia boli otrávení?“
„Hej, už som o tom čosi počul,“ odpovedal mu ironicky.
„Otrávil ich ten istý človek ako našich samovrahov. Na nich si iba akosi zvrátene testoval ten jed. A ešte jedna vec- má schopnosť pohybovať vecami bez toho, aby sa ich dotkol. Pripomína ti to niečo?“
Aj bez toho, aby sa mu o tých prípadoch snívalo, by mu Sasuke vedel okamžite odpovedať. Na také niečo sa nezabúda. „Duch.“
„Presne. Od Tsunade mám spisy, že také divné samovraždy boli aj v Sune a v Iwe. Vieme, že v Iwe sa „duch“ rozhodne zdržiaval. O Sune to už také isté nie je, ale povedal by som, že aj tam to bol on.“
„Už si o ňom niečo zistil?“ spýtal sa hneď. Dúfal, že hej. Ten magor zabíjal bez milosti a bolo mu jedno koho. Akoby to bolo jeho hobby alebo čo.
„Je mužského pohlavia, mladý a vysoký.“
„Perfektné, Nala, to rozhodne zúžilo výber.“
„Nebuď premúdrený, hej?“
„A čo ešte máš?“
„Už som ti povedal všetko, čo som zistil,“ hlesol Shikamaru.
„Vieš, ja som trochu pátral medzi pacientmi,“ povedal Sasuke. Nemohol ten prípad nechať len tak, hoci sa len prebral, „a zistil som, že je len minimum spoločných jedál, ktoré sme jedli pred otrávením. Žiadna poriadna zhoda. Buď otrávil všetky potraviny, čo by bolo naozaj náročné, alebo to robí nejako inak. Mimochodom, aj Naruto sa tu ocitol. Predtým jedol ten svoj rámen. Čo je divné, lebo rámen tam je niekoľko desiatok ľudí denne, no tu sa vyskytli iba traja alebo štyria.“
„Tak ako to, dopekla, robí?“
„Neviem, ale musíme to zistiť čo najskôr. Ešte stále sa ľudia trávia, takže to musí prestať aj napriek tomu, že máme liek.“
Obaja sa pustili do hlbokého premýšľania. Musí byť nejaké spôsob. Ľudia to požili náhodou. Jedlo to nebolo. Dobre. Čo robil predtým, ako odpadol? Najedol sa a potom sa ako vždy napil pohára vody.
Zhíkol.
„Čo?“
„Voda! Je to vo vode. Všetci predsa pijeme rovnakú vodu! Tak sa to rozšírili a pokiaľ to nemá žiadne zafarbenie a zápach, tak si to nikto nevšimne. Premýšľaj. Napríklad Kiba: ten si so sebou bral fľašu vody. Ja som sa tiež predtým napil.“
„Naruto sa napil, lebo mu zabehlo,“ spomenul si Shikamaru.
„No vidíš!“
„Ale prečo sa nenakazila celá Konoha?“
„Lebo,“ premýšľal Sasuke, „Lebo voda ide potrubím, nie? Každému sa do domácnosti dostala inokedy, takže ja som sa nakazil neskôr ako niekto iný, chápeš? A v niektorých častiach boli predsa odstávky!“
„Áno. A viem, ako to dostal do vody,“ porozprával mu o akejsi uplakanej žene a jej otcovi, ktorému čosi roztrhalo srdce, no jej povedali, že to bol infarkt. Alebo si to myslela? Nevedel, lebo mu to Shikamaru veľmi neobjasnil a vlastne mu to bolo aj jedno.
„Takže vodojem,“ povedal zamyslene, „Sviniar,“ precedil pomedzi zuby, „Musíme tam niekoho poslať, aby tam nalial protijed. Tým by sa malo všetko napraviť. Zrejme tam žiadne stopy nenájdeme, pokiaľ to ten magor sám nebude chcieť.“
„Hej,“ súhlasil Shikamaru, „no čo budeme teraz robiť? Zastavili sme otravu celej Konohy, no čo s duchom?“
„Neviem.“
„Celé je to tu na hlavu. Dokonca aj pani Nakashi,“ a porozprával mu, čo dnes vyviedla. Skoro sa pri tom zasmial. Tá starena? Preboha.
„Musíme nájsť nejaké spojitosti,“ povedal Sasuke späť k veci. Nemajú čas na veselé historky. Musia pracovať, „Posledná priama obeť bol ten Lada. Čo o ňom vieme?“
„Že mu ten psychopat roztrhal srdce, predtým ho dusil, a od jeho dcéry vieme, že bol paranoidný.“
„A ten prípad z Iwy?“
„Ten chlapec povedal, že ten duch chodil najprv okolo jeho domu a až neskôr vošiel. Spomínaš?“
„Jasne,“ Shikamaru ani netušil ako jasne si to Sasuke pamätal. Takže najprv svoje obete stalkuje a potom ich zabije. Zvláštny rituál.
„Aj pri ostatných vraždách tu v Konohe sú záznamy o paranoji,“ povedal Shikamaru, „Zrejme by sme ich našli aj v spisoch zo Suny a Iwy.“
„Suna. Komorník,“ zašepkal zamyslene Sasuke. Vždy sa mu tento prípad vracal.
„Čo s tým zasa.“
„Ten chlap bol tiež paranoidný,“ pripomenul mu Sasuke.
„Bol. To. Komorník,“ odsekával Shikamaru slová, ako keby by to bez toho Sasuke nedokázal pochopiť. A on zasa nedokázal pochopiť, že mu na tom prípade niečo proste nesedí.
Je to divné proste.
„Takže obete trpeli paranojou. A teraz čo?“ spýtal sa Shikamaru.
„Pani Nakashi je paranoidná, lebo niekto chodieva v noci okolo jej bytu,“ pripomenul mu Sasuke.
„Ideme na nočnú akciu.“

Prišli práve včas. Sasuke síce za Shikamarom zaostával, lebo ešte nemohol tak rýchlo chodiť, no stihli to. Ten chlapík v kapucni stál chrbtom k nim a ruku mal natiahnutú ku kľučke. Sasuke aj v tom šere dosť zreteľne videl, ako chlapík pohybuje rukou a tak sa pohybovala aj kľučka.
Tak toto je fakt dobrá schopnosť, musel uznať.
Mohol sa tak dostať, kde chcel. Nepotreboval kľúče ani nič podobné. Mohol niečo ukradnúť bez toho, aby si to niekto všimol. Mohol niekoho bodnúť bez toho, aby sa našli jeho otlačky prstov. Dokonalé na zločiny.
A preto nenašli známky násilného vniknutia a vyzeralo to ako samovraždy.
Zámka šťukla a dvere sa pootvorili.
„Kriminálka Konoha! Stojte!“ skríkol Shikamaru a ten chlap sa naozaj zastavil. Nestrnul v pohybe, iba zastal. Spustil ruky k bokom a pomaly so širokým úsmevom sa k nim obrátil.
„To vám to ale trvalo,“ povedal im posmešne „duch“.
„Ty?!“ zvolali obaja naraz.
Jeho úškrn bol ešte širší ako predtým.
„Ja,“ odpovedal im jednoducho.