Kriminálka Konoha 2 ~ Krok tri: Daj si dokopy súvislosti [03]

Shikamaru čakal Sasukeho v kancelárii, lebo spolu mali ísť na výsluch tých troch
laboratórnych pracovníkov, no on meškal, čo mu hneď pripadalo divné. On vždy prišiel prvý a potom Shikamarovi vyčítal, že mešká, čo bolo vrcholne otravné. Povedal si, že možno je už na ceste a keď sa dostaví, poriadne mu dá okúsiť, čo s ním neustále zažíva.
Pri predstave, ako vynadá Sasukemu sa uškrnul. Už sa tešil, aký ksicht nahodí.
Počkal ešte päť minút a skontroloval hodiny či náhodou neprišiel o hodinu skôr alebo čo. Zamračil sa, lebo prišiel dobre. Prešlo ďalších päť minút a on vyšiel von, aby sa niekoho spýtal či už Sasuke prišiel. Možno šiel rovno na vypočúvačku. Nič. Nikto ho nevidel a nikomu sa neozval. To ani nebolo divné, nepovažoval za podstatné niekomu sa ozvať.
Shikamarovi to jednoducho nedalo a vyšiel von z policajnej stanice, aby pohľadal svojho parťáka. O pol hodinu majú začať vypočúvať a on vedel, že ak začne bez neho, Sasuke ho prinajlepšom zabije. Neznášal jeho vypočúvanie, i keď Shikamaru nechápal prečo. Išiel predsa podľa predpisov a to bolo správne.
Kráčal ulicou, ktorú považoval za najpravdepodobnejšiu Sasukeho cestu na stanicu. Kvôli odstávke vody musel ísť naokolo, ale to predsa aj Sasuke.
Možno je už fakt na ceste. Pomyslel si znova.
Zrazu sa zrazil s akousi mladou pani, ktorá si ho očividne nevšimla.
„Oh, prepáčte, prepáčte,“ rýchlo sa ospravedlňovala a Shikamaru len kývol rukou, nič sa predsa nestalo. Chcel ísť ďalej, ale všimol si, že žena má akési vlhké oči a kruhy pod očami.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa jej. Vyzerala, ako by sa jej niečo stalo. A nič príjemné.
„Ale áno, som. Ja len,“ vzlykla, „musím zariadiť pohreb a,“ trasľavo sa nadýchla a prešla si rukou po lícach, aby zotrela slzy, ktorým sa podarilo vyjsť na povrch, „nebudem vás tým obťažovať.“
„Úprimnú sústrasť,“ povedal Shikamaru a zamyslel. Niekto ďalší zomrel. Mohla by to byť obyčajná smrť, alebo ďalšia samovražda, „Nechcem byť nezdvorilý,“ začal slušne Shikamaru, lebo na ňu nechcel hneď vybafnúť, že či ide o samovraždu. To by bolo hrozné, „ale môžem sa opýtať o koho ide?“
„Samozrejme. Ide o môjho o-...otca,“ zasa vzlykla, „Prepáčte, dosť ma to vzalo, bolo to úplne nečakané. Infarkt, bože...“ zavzlykala a smrkla, „On...viete...on bol v poslednej dobe trochu paranoidný. Myslel si, že nám niekto chodí okolo domu,“ trhane sa zasmiala, „Bol už starý...“
Takže prirodzená smrť. Zatiaľ nikto ďalší.
Nenápadne si vydýchol. No bolo mu ľúto tej ženy.
„Kde bývate?“ povedal si, že keď býva niekde blízko alebo po ceste, odprevadí ju domov. Bolo mu proti srsti, že by mala ísť domov sama v takom stave.
„Úplne na konci dediny. Môj otec má...teda...mal na starosti vodojem, ktorý zásobuje Konohu. Náš dom je najbližšie k nemu,“ odpovedala mu.
Dopekla. Pomyslel si. To je opačným smerom a pekelne ďaleko. Sasuke, ty otrava!
„Rád by som vás odprevadil, ale...“
„Nerobte si starosti,“ prerušila ho s úsmevom na smutnej tvári, ktorý vyzeral úprimne, „aj tak ešte nejdem domov. Ešte musím...veď viete,“ hlesla potichu a on chápavo prikývol. Potom sa rozišli.

Keď prišiel ku Sasukeho bytu, zaklopal. Nikto mu neotváral. Žeby už naozaj odišiel? Nie, to by musel ísť oknom, lebo vrátnik dole mu povedal, že Sasuke od včera večera neodišiel.
„Vrátnik,“ odfrkol si Shikamaru. Takto to vyzerá, keď si niekto kúpi byt v lepšej lokalite. Pokrútil nad týmto hlavou a nie zaklopal, on na tie dvere zatrieskal. Neozval sa.
Shikamaru si povzdychol a skontroloval čas na hodinkách. Dopekla. Nemôže si dovoliť prísť bez neho. Poobzeral sa po okolí, sprava, zľava, či niekto nejde alebo ho nevidí, potom cúvol pár krokov, pomyslel si, že týmto si spečatí osud, a potom vykopol dvere.
Ale Sasuke si to zaslúžil. Nemal ho takto naťahovať a schovávať sa v byte. To sa naňho aj tak nepodobalo.
„Sasuke!“ skríkol, keď vošiel dnu. Privrel dvere tak, aby to vyzeralo akoby boli zavreté. Nemyslel na to, čo s nimi potom Sasuke urobí a to už aj tak nebol jeho problém.
Nikto sa neozýval a byt zíval prázdnotou. Shikamaru sa mračil, lebo zrejme vyrazil dvere zbytočne, i keď to bol celkom dobrý pocit. Prešiel do kuchyne, ani nevedel prečo, proste mal pocit, že musí skontrolovať byt, aby mohol s pokojným pocitom odísť. Vlastne, nie až takým pokojným, lebo Sasukeho musí nájsť, aby sa dostavil na to vypočúvanie.
Potom ho našiel.
Ležal pod oknom v zvláštnej polohe. Úplne bledý.
Shikamaru sa preľakol.

„Ako to s ním vyzerá?“ spýtal sa Shikamaru, ktorý sa vrátil do oddelenia, kde Tsunade liečila nakazených pacientov. Predtým bol vo vestibule, kde stretol Kaia, ktorý ho videl, ako nesie Sasukeho do nemocnice, a využil ho na to, aby na policajnej stanici oznámil, že výsluch je presunutý na neurčito, kým nezistí, čo je so Sasukem. Kai ho poslúchol a v tej chvíli bol Shikamaru naozaj rád, že ich ten chalan takmer neustále prenasledoval.
Sakura, ktorá stála vedľa Tsunade tiež s rúškom na tvári, pokrútila hlavou. „Nakazil sa,“ oznámila mu.
„Ako sa to mohlo stať? Veď včera bol úplne v poriadku,“ nechápal Shikamaru.
Dopekla! Čo ak som nakazený aj ja?
To isté napadlo aj Tsunade, a tak musel ísť okamžite na testy. Tie preukázali, že je v poriadku, čo bolo zvláštne. Posledné dni bol celý čas so Sasukem. Okrem včerajšieho popoludnia, ale je možné, aby sa vírus prejavil za tak krátku dobu? Spýtal sa to Tsunade.
„Vírus sa stáva agresívnejším. Inak to neviem vysvetliť,“ pokrčila plecami Tsunade.
„Ako ste na tom s liekom?“ spýtal sa Shikamaru. Dúfal, že postúpili, lebo o chvíľu tu bude ležať celá Konoha. A ako je možné, keď je teraz vírus agresívnejší, že ani jeden z lekárov sa nenakazil? Veď rúška nie sú predsa stopercentnou ochranou.
„Sme na dobrej ceste. Sakura by mala mať do večera výsledky, čo sa zloženia týka a potom budeme môcť vytvoriť protilátku.“
Shikamaru to rád počul. Nechal ich pracovať a vydal sa na stanicu. Aj on sa musí pohnúť ďalej, aj bez Sasukeho.
Zrazu sa zarazil. Na tomto oddelení neboli normálne steny, ľudia videli na pacientov cez sklo a bolo to naozaj praktické pre doktorov a sestričky, lebo aj oni mohli mať neustáli dohľad na pacientov. A na jednom lôžku si všimol známu tvár. Na jedenej z tých mnohých postelí ležal Kiba. Bledý, napojený na prístroje. Shikamaru tomu nemohol uveriť rovnako ako v prípade Sasukeho. Prečo ľudia, ktorí vyzerajú najzdravšie, sú prví, ktorých skolí tento vírus?
S touto otázkou odišiel z nemocnice.
Niečo mu na tej epidémii nesedelo. Choroba, pokiaľ vedel, nemala žiadne príznaky.

„Hej! Shikamaru!“ zakričal naňho Naruto z obchodu Ichiraku, kde si dával svoj obľúbený rámen. Shikamaru zastavila kývol mu hlavou. Nemal čas vykecávať, musel ísť vypočúvať podozrivých. Naruto naňho však kývol, aby podišiel k nemu. Shikamaru ho chcel ignorovať a ísť ďalej, no potom si povedal, že niekto by mal Narutovi povedať o Sasukem. Kakashi je na misii niekde mimo Konohy, a teda aj mimo vírusu, a Sakura je buď v labáku, buď na oddelení, alebo v márnici. Zostalo teda na ňom oboznámiť ho s touto hroznou správou.
Podišiel k nemu a sadol si vedľa neho. Mávnutím ruky odmietol Teuchiho ponuku rámenu a šiel rovno k veci. Teda, viac menej naokolo, lebo sa rozprával s Narutom a nemohol to naňho len tak vybafnúť.
„Naruto, vieš o tej epidémii, že?“
„Hm,“ prikývol s plnými ústami. Prikývol, „Hej, už som o nej čo to počul. Divné. Ja sa však cítim zdravý ako ryba! Mňa len tak nič neskolí, že starec?“ spýtal sa ho Naruto so širokým úsmevom.
Hm, ten ťa o chvíľu prejde.
„To teda,“ zasmial sa Teuchi.
„Vždy ma zaujímalo, prečo sa hovorí „zdravý ako ryba“,“ poškrabal sa na hlave Naruto, „Teba nie, Shikamaru?“
„Ani nie. Počuj, Naruto, ide o Sasukeho.“
„No! Presne! Akoto, že nie ste spolu? Veď máte ten prípad, nie? Ako to ide?“
„Naruto, sklapni na chvíľu,“ okríkol ho.
„Však pokoj, pokoj. Len som sa pýtal,“ skrotol.
„Sasuke sa nakazil. Myslel som, že by si to mal vedieť.“
Naruto skoro vypľul porciu rámenu späť do misky a vypučil oči. Začal sa dusiť a Teuchi mu podal pohár vody, ktorý vypil na jeden dúšok. Prekvapene sa pozrel na Shikamara či si z neho nerobí dobrý deň, no potom mu zrejme došlo, že Shikamaru nie je z tých, ktorí žartujú o takom niečom.
„Ako sa to stalo?“
„Neviem,“ pokrčil plecami, „včera bol v pohode. A dnes ráno som ho našiel v bezvedomí. Aj Kiba je v nemocnici.“
„Kiba?“ hlesol Naruto a prešla ho chuť do jedla. Preglgol, „Ešte niekto známy?“
„O nikom neviem,“ odpovedal mu, „No,“ potľapkal ho po chrbte, „čaká ma robota. Ale ber to pozitívne.“
Naruto naňho pozrel nechápavo. Nerozumel, ako to môže mať lepšiu stránku.
„Sakura sa blíži k vytvoreniu protilátky.“
Narutovi sa na tvári objavil úsmev. Upokojilo ho. Shikamaru mu nepovedal celú pravdu. Sakura zatiaľ pracuje na odhalení vírusu, ešte nedošla ku protilátke. No nič to. Aspoň upokojil Naruta.

„Ako to s ním vyzerá?“ spýtal sa Kai, ktorý ho už čakal pri kancelárii. To ho prekvapilo. Čakal, že odtiaľto vypadne a pôjde stalkovať Sasukeho stav. Zrejme sa mýlil a Kai sa rozhodol, že bude prenasledovať jeho.
„Vírus,“ skrátil to Shikamaru a prešiel popri ňom do kancelárie. Kai sa dnu netrepal, ale opieral sa o zárubňu dverí. Obzeral sa po miestnosti akoby bol niekde v múzeu.
Veď tu nie je nič zaujímavé.
Shikamaru si zobral zložky tých troch pracovníkov v laboratóriu a opustil kanceláriu. Kai sa ho držal ako tieň.
„Takže dnes nájdeme vraha, čo?“ poznamenal Kai, „Perfektné. A povie nám, ako urobil tie vraždy.“
„My? Nám?“ spýtal sa Shikamaru a ani sa neobzrel cez rameno. Čo si ten chlapec myslí? Že ho vezme na vypočúvanie? To ani náhodou.
„Chýba ti detektív do dvojice a ja som ochotný zastúpiť jeho miesto. Som užitočný a chytrý, veď uvidíš.“
„Nie.“
„Som lepší ako ktokoľvek, koho by si si na to miesto chcel vybrať!“ zvýšil hlas a mračil sa naňho. Bože, ten chlapec to naozaj nechápe.
Shikamaru zastavil a otočil sa k jeho naštvanej tvári. „Tu nejde o to, že by som ťa spochybňoval. Je to môj a Sasukeho prípad. Na jeho miesto nezastúpi nikto, jasné?“
„Čo ak zomrie?“ spýtal sa. Spýtal sa ho to priamo, bez žiadnej emócie. Zrejme bol fakt naštvaný.
„Nezomrie,“ vyhlásil a šiel ku vypočúvacej miestnosti. Kaia zanechal tam, kde ostal stáť. Naštvaného s rukami vo vreckách. Ten sa najprv obzeral po policajnej stanici a potom odišiel.

Keď sa zaplesli dvere do márnice, Sakura zdvihla zrak. Nadvihla ružové obočie, keď tam videla stáť Shikamara s nie veľmi pozitívnym výrazom v tvári. Podišiel k nej šuchtavým krokom zastal na druhej strane studeného, kovového stola, na ktorom ležala mŕtvola akéhosi starého muža s otvoreným hrudníkom.
Shikamaru si myslel, že po dneškom dni ho už nič neprekvapí a že mu z pohľadu na vnútornosti nepríde zle, no musel odvrátiť zrak, aby nepotreboval vedro, kde by hodil šabľu.
„Shikamaru, čo tu robíš?“ spýtala sa ho Sakura, keď tam tak mlčky stál a pozeral mimo.
Povzdychol si a pre zmenu sa pozrel na strop. Pohľadom obišiel mŕtvolu, aby mu nezdvihlo žalúdok. „Som v slepej uličke, Sakura. Všetci traja majú alibi, ktoré im môže dokázať niekoľko ľudí. Nemám podozrivých a neviem, čo ďalej. Toto bola naša jediná stopa. Dobrou správou je, že už týždeň sa nestala žiadna samovražda. Tsunade mi dala nejaké zložky, v ktorých sa písalo, že takéto niečo sa dialo aj v Sune asi pred polrokom, aj v Iwe asi pred dvoma mesiacmi. Ten vrah sa presúva. Predpokladám, že už asi opustil Konohu.“
„Takže končíš? Uzatváraš ďalší prípad ako nevyriešený?“ spýtala sa ho a on sa jej pozrel do tváre. Jednak preto, lebo sa ho priamo spýtala to, čo si myslel a aj preto, lebo ho začínal bolieť krk.
Vydýchol vzduch nosom a pokrčil plecami. „Neviem. Skúsim to ešte raz prejsť aj s týmito novými zložkami a možno sa spojím s vyšetrovateľmi zo Suny a Iwy. A až potom to ukončím. Čo to tu máš?“ ukázal prstom na mŕtvolu, no nepozrel sa dole.
„Priniesli ho včera. Pán...hm...pán Lada. Mal na vodojem , ktorý je hlavným zdrojom vody v Konohe.“
„Stretol som dnes ráno jeho dcéru,“ spomenul si na uplakanú ženu, „vraj dostal infarkt, tak prečo ho pitveš?“
„Infarkt?“ zamračila sa Sakura, „Nie, vôbec nie. Áno, bolo to srdcom, ale infarkt? Kdeže, Shikamaru. Keď sa pozrieš, uvidíš, že...“
„Lenže ja sa nepozriem, tak mi to vysvetli,“ prerušil ju a vedel, že keby jen hodil očkom po vnútre mŕtveho muža, zaplnil by mu hrudník niečím, čím nechcel.
Sakura sa uškrnula, potom sa zatvárila vážne a spustila. „Roztrhalo mu to srdce.“
„Preboha!“ zvolal Shikamaru a takmer sa na to pozrel, „Čo mu roztrhalo srdce?“
„Neviem,“ pokrútila hlavou, „No opäť som našla známky dusenia. Bezdôvodného.“
„Tak ako s tým skoro zaškrteným?“
Prikývla.
„Myslíš, že za to niekto môže? Za oboch z nich?“
„Vlastne som chcela ísť za tebou, len som ho najprv plánovala zavrieť. Dnes mi to proste nedalo a pozrela som sa na tých vašich samovrahov. Všetci majú príznaky dusenia pred tým, ako zomreli. No nedusili sa kvôli jedu, Shikamaru. A ja netuším, čo to vyvolalo. Akoby im niečo zovrelo hrdlo. A tomuto srdce.“
„Nejaká neviditeľná sila,“ hlesol.
„Presne. nedokážem si predstaviť, ako to niekto mohol urobiť. Pohybovať ich orgánmi, stláčať ich...fuj...“ zvraštila tvár a pustila sa do zašívania tela.
„Pohybovanie vecami bez toho, aby sa toho niekto dotkol,“ povedal Shikamaru akoby v tranze.
„Áno,“ odvetila ani sa poriadne nesústredila na to, čo hovorí. Dávala si pozor na prácu.
„Ako duch, Sakura, ako duch!“ zvolal Shikamaru, rozšírili sa mu zreničky a prešiel si rukami po vlasoch až došiel ku gumičke, ktorá mu držala vlasy. Potom mu ruky klesli ku bokom, „Je v Konohe,“ dodal pološeptom.
„Duch?“ nechápala Sakura a tak jej Shikamaru porozprával ich prípad o „duchovi“ v Iwe. V Iwe. Aj tam boli tie samovraždy. A podľa dátumov to bolo pred vraždou tej rodiny.
„Je tu?“ vytreštila oči Sakura.
„Uhm.“
„Shikamaru, musíš zistiť, kto to je. Aj keby už opustil Konohu, nemôže prejsť do ďalšej dediny!“
„Ja viem, Sakura,“ precedil pomedzi zuby, „Akurát neviem ako. Už ste zistili, čo je to za vírus?“ znova zmenil tému.
„Nie je to vírus. Bol to jed. Všetci tí ľudia boli otrávení, Shikamaru. Preto sa to neprenášalo vzduchom. Preto neboli žiadne príznaky symbolizujúce chorobu. Bol to jed a ...bože!“ skríkla až Shikamarom trhlo a prešla si po vlasoch ako on pred chvíľou, „Ja hlúpa! Dopekla! Ja som vedela, že som ten vzorec už niekde videla! Dopekla!“
„Sakura, upokoj sa, o čo ide?“
„Na ten jed, kvôli ktorému ľudia ležia v nemocnici, je ten istý, ktorý zabil tých „samovrahov“.“
„Tak toto je naozaj závažná informácia,“ poznamenal, „Znamená to, že náš „duch“ je stále v Konohe.“
Ale prečo jedných zabil a druhých nie? To Shikamarovi nešlo do hlavy. Zveril sa tým Sakure, možno mu s tým pomôže.
„Tá zmena koncentrácie u obetí. On ho nielen vylepšoval, on ho...prispôsoboval.“
„Prispôsoboval ho na to, aby to vyzeralo ako epidémia?“ to je zvrátené. Ten človek je fakt psychopatický magor. Shikamaru to musí zastaviť skôr, ako otrávi celú dedinu.
„Hrozné.
„Ale ako ich otrávil? Donútil ich? O tom pochybujem,“ pokrútil nad vlastnou myšlienkou hlavou, „Neviem si predstaviť, že by niekto Uchihu donútil zobrať jed. Alebo Kibu.“
„Čo ak nevedeli, že ho požili?“ spýtala sa Sakura.
Shikamaru sa zamyslel. Čo vedel o Sasukem a Kibovi? Kiba šiel trénovať a povedal im, že predtým sa poriadne najedol. Sasuke mu pred tým, ako sa včera rozišli povedal, že sa ide najesť a potom nad celým prípadom porozmýšľa. Žeby...?
„Presne,“ povedal polohlasne, „Presne tak, Sakura. Oni nevedeli o tom, že boli otrávení. Bolo to v jedle.“
„Ale...ale takto sa môže otráviť každý! Čo jedli?“
„Ja...ja netuším! Ale nemôžeme teraz povedať ľuďom, aby prestali jesť,“ povedal zúfalo. Toto zastaví iba protilátka, ktorú musí zobrať každý občan Konohy.
To je otrava, doslova.
„Sakura, je možné, že ten „duch“ nielen divne zabíja ľudí, ale že on je ten, čo tu pobehuje s jedom. Ja idem za Tsunade, aby som sa s ňou poradil a potom prejdem tie spisy! Ty musíš vynájsť ten protijed. Bez neho sme stratení,“ vysypal zo seba a trielil ku dverám. Páni, Tsunade mala pravdu, že tento prípad bude urgentný, „A dávaj si pozor, čo ješ!“ zakričal poza rameno a už ho nebolo.
Ešte za ním plesli dvere.
Sakura rýchlo dokončila prácu, hnevala sa na seba, že to neurobila precízne ako vždy, no toto bolo dôležitejšie. Treba pomôcť živým, nie mŕtvym.

Sedel v byte, ktorý si v Konohe prenajal. Sedel nad nejakým polotovarom, ktorý mu ale chutil, už si zvykol, a vychutnával si ho. Úplne v pohode sa napchával akoby sa nič nedialo. Keď si pochutnal na jedle, otvoril si minerálku a poriadne sa napil.
Dnes bol dobrý deň, pomyslel si a usmial sa. Podišiel ku stolu a zobral do ruky okrúhlu žltú magnetku a hral sa s ňou v rukách. Bol to naozaj dobrý deň.
„Uchiha, dopekla, ten tvoj výraz,“ zasmial sa, keď si spomenul na včerajší večer, „ten stál za to. A dnes...hm...dnes si spal sladko, to hej. Vyzeral si tak nevinne,“ prestal sa usmievať. Vedel totižto, aký vedel Uchiha byť.
„Teraz si dobrý detektív, čo Uchiha,“ povedal si popod nos a odhodil magnetku na stôl . Odfrkol si, „Ale čo tvoja minulosť, hm? Spomínaš si na dvere 1765? Asi ťažko,“ precedil pomedzi zuby, „Bolo tam veľa izieb, nemohol by si si zapamätať všetky ani keby si chcel. No ty si ani nemal záujem. Teraz je už však neskoro.“
Chvíľu sa nepokojne prechádzal po izbe. Táto spomienka ho rozčúlila. Preto aj zabil toho chlapca v Iwe. Toho preživšieho. Nechal by ho ísť, ale naštval sa.
Tresol do stola.
Potom sa mu na tvári objavil úškrn, lebo si spomenul, čo všetko už vykonal. Zlepšilo mu to náladu.
„Arogantný detektív dostal to, čo si zaslúžil. Áno, to je pekný koniec. A zazvonil zvonec...“ zasmial sa.
„Nie,“ vyhlásil zrazu a mračil sa, „nie, nie. Nemôže umrieť bez toho, aby vedel, kto ho zabil!“
Potom sa znova upokojil, lebo si spomenul, že Hokage so svojou divne sfarbenou žiačkou pracujú na protilátke a sú v tom fakt dobré. Uchiha mal ešte šancu prežiť. A ak nie, tak ho unesie z nemocnice, vylieči, povie mu, prečo bude svetu lepšie bez neho a potom ho zabije.
„Áno. To znie dobre,“ uznal a znova si odpil z minerálky.
Pozrel sa na magnetku, ktorú hodil na stôl, potom zobral papier, sadol si za stôl a začal písať. Nevedel sa rozhodnúť, čo tam napíše, lebo zrazu ho napadalo toľko vecí.
No v jednom mal jasno: Všetko nakoniec dobre dopadne. Tak ako chcel.
Zabíjanie pre pobavenie v Konohe neplatilo. Tu to malo vždy väčší význam. Tu to malo zmysel. A už sa blížil ku koncu.