Kriminálka Konoha 2 ~ Krok dva: Nenechaj sa zabiť [02]

„To je...mŕtvola,“ povedal Shikamaru a so zvrašteným obočím sa pozeral na modrajúce telo akéhosi chlapa pravdepodobne po štyridsiatke, ktorého nikdy v živote nevidel. Po prsia bol prikrytý plachtou. Sakura vysunula jeho telo a stála pri jeho hlave, zatiaľ čo Sasuke so Shikamarom po bokoch.
„To by človek v márnici nečakal,“ poznamenal Sasuke a, ignorujúc Shikamarov pohľad, spýtavo sa pozrel na Sakuru, „Čo si nám na ňom chcela ukázať?“
„Všimnite si túto čiarku na jeho krku,“ ukázala, no nedotkla sa, na krk, kde Sasuke videl akúsi čiarku prechádzajúcu cez krk z jednej strany na druhú. Ale musel sa nahnúť, inak to bolo veľmi ťažko viditeľné.
„Niekto ho zaškrtil,“ skonštatoval Shikamaru, „lenže my riešime vraždy, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako samovraždy.“
„To je jeden z vašich samovrahov,“ povedala mu na to Sakura a obaja sa na ňu šokovane pozreli.
Tak potom prečo tie známky po škrtení?
„Ale...“ začal Shikamaru, no Sakura akosi vycítila, čo sa jej chcel spýtať a hneď aj odpovedala.
„Nezomrel na uškrtenie. Dokonca sme našli aj známky dusenia, no príčinou smrti je otrava. Niekto ho najprv škrtil, potom si to rozmyslel. Chudák, začal sa dusiť, no vôbec netušíme prečo, a potom sa jednoducho otrávil.“
„Niekto ho donútil požiť jed,“ opravil ju Sasuke.
„Tak,“ prikývla Sakura, „Je to zvláštne, nie? Kým ste neprišli vy s tými prípadmi, bola som ohľadom toho bezradná.“
„Nerozumiem, prečo by niekto zabíjal obyčajných ľudí?“ pokrútil hlavou Shikamaru a prezeral si viditeľnú časť tela muža, ako keby mohol nájsť niečo, čo prehliadol.
„Keby ich zabíjal, to by bolo v poriadku. Mohlo by to znamenať, že chce vyvolať paniku alebo že je to magor. Prečo sa namáha, aby to vyzeralo ako samovraždy?“
„Asi aby nevzbudil pozornosť, Sasuke,“ odpovedal mu na to Shikamaru, „Samovraždám sa nikto nevenuje. Až kým nezačne byť ich počet priveľký. Prvá samovražda sa stala pred mesiacom a riešime to až teraz.“
To je týždeň po tom, čo sme sa vrátili z Kamennej, spomenul si Sasuke.
„Takže ten niekto zabíja ľudí, ale tak, aby mu na to nikto neprišiel?“ spýtala sa Sakura a nechápala tú zvrátenosť.
„Vravím: magor.“
„Musíme ho chytiť čo najskôr. Našťastie máme výhodu a zrejme netuší, že už vieme, že ide o vraždy.“

V tomto však Shikamaru nemal pravdu. Už na druhý deň sa objavil titulok v Konožských denníkoch, novinách, ktoré čítal takmer každý, že záhadné samovraždy (o ktorých denníky čitateľov informoval počas predchádzajúceho mesiaca a vždy im prinášal horúce novinky ohľadom toho, prečo sa niečo také mohlo stať) sa začali riešiť dvojicou konožských vyšetrovateľov, ktorí to však riešia ako vraždy. Bola z toho veľká hystéria, po Konohe sa už mesiac pohybuje vrah a nikto si nič nevšimol. Samozrejme, že vina padla na políciu, ktorá na také niečo mala už dávno prísť. Článok bol zakončený tým, že redakcia želá vyšetrovateľom veľa šťastia.
Toľko k ich výhode.
Shikamaru odhodil Konožské denníky do prvého odpadkového koša, ktorý mu prišiel pod ruku a zanadával. Konožskí vyšetrovatelia...pf...takže teraz to leží na ich pleciach. Shikamaru si už tak neveril, čo sa riešenia prípadov týkalo. Nedarilo sa im a to mu znižovalo sebavedomie. Bál sa, že ľudia do nich vkladajú nádeje zbytočne. Že sa im to nepodarí a potom na nich budú ukazovať prstom, keď sa stane ďalšia (samo)vražda.
„Som zvedavý odkiaľ to majú.“
„Čo?“ spýtal sa ho Sasuke. Práve kráčali ku Tsunade, aby od nej získali ten zoznam, o ktorom sa bavili so Sakurou.
„Tú informáciu o vraždách.“
Sasuke nad tým len mávol rukou. „To je jedno. Tí v denníkoch sa vždy dozvedia všetko. Zrejme nás začuli, ako sme sa o tom bavili alebo čo. Ako hovorím, je to jedno. Nie je to nič nové.“
„Stratili sme výhodu.“
„No tak magor vie, že vieme o vraždách. To je všetko. Nikomu sa o tom nebudeme vyjadrovať a nikto nebude vedieť, čo už vieme.“
„Nevolaj ho magor.“
„Je to magor a zatiaľ nemá meno.“
„Ale magor?“
„Je to magor,“ zopakoval Sasuke.
To je otrava.
Keď prišli do Tsunadinej kancelárie, nebola tam. Zastupovala ju Shizune a tá bola dostatočne ochotná, aby im dala zoznam zamestnancov v labáku. Po otázke, kde sa Tsunade momentálne nachádza, im odpovedala, že v nemocnici, lebo vírus sa rozšíril. Oveľa viac ako predtým. Zdá sa, že tá búrka spôsobila prechladenie a to iba vírus podporilo. Začala z toho byť naozaj menšia epidémia a Tsunade sa snažila, aby počet nakazených znížila a aby touto krízou čo najrýchlejšie prešli.
Shizune im ešte odkázala, že sa majú zajtra zastaviť pri Tsunade, aby jej povedali na čo už prišli, lebo sa v denníkoch dočítala, že to predsa len nie sú samovraždy. Bola vraj naštvaná, že ona nebola prvá, ku ktorej to došlo a že sa to dozvedela naraz spolu s celou Konohou.
„Keby denníky nestrkali nos aj tam, kde nemajú, vedela by to prvá,“ povedal jej na to otrávene Shikamaru.
„Redaktori si iba robia svoju prácu,“ odvetila mu Shizune.
„Aj tak sa to dozvedeli akosi prirýchlo,“ nedal sa Shikamaru.
„Môžeš si to zobrať ako prípad, keď skončíme s týmto,“ zamračil sa naňho Sasuke, ktorý nejaké otravné noviny vôbec neriešil.
„Prejdeme ten list a zajtra hádam dáme Tsunade vedieť možných podozrivých,“ obrátil sa Sasuke ku Shizune, zatiaľ čo Shikamarovi stále nedali pokoj tie noviny, „tentoraz bude prvá, ktorá o tom bude vedieť.“
„To by ju iste potešilo.“

„Hej, hej!“ zakričal po nich niekto, keď kráčali dolu ulicou smerom ku policajnej stanici, že sa hneď pustia do vyškrtávania podozrivých, aby mali potom do večera pokoj. Otočili sa a všimli si, že im máva Kiba, ktorý sa vybral na prechádzku so svojím psom Akamarom. Zastavili a počkali, kým za nimi dobehnú.
„Kiba, myslel som, že si na misii,“ poznamenal Shikamaru a Kiba pokrútil hlavou.
„Nie, už sme sa vrátili. Že, Akamaru?“ uškrnul sa a pohladkal po hlave svojho psa rukou, v ktorej nedržal fľašku s vodou. Akamaru zaštekal od nadšenia. Sasukemu vždy pripadal divný, ako sa rozprával so svojím psom. Ani by sa nečudoval, keby Kiba rozumel zvieracej reči, no to nahlas nepovedal, lebo Kiba si všetko bral osobne a isto by ho vyzval na súboj, na ktorý nemal náladu.
„Idete sa vyvenčiť?“ spýtal sa ho namiesto toho, no Kibov pohľad mu napovedal, že ani to nebola najlepšia poznámka či otázka. Pozrel sa naňho pohľadom, ktorým sa ho pýtal či to sakra myslí vážne a Sasuke mu na to odpovedal pokrčením pliec.
„Nie,“ odpovedal mu celkom normálne, no Sasuke vedel, že ho to naštvalo, no ovláda sa, „poriadne sme sa najedli a teraz ideme trénovať, aby sme boli silnejší a neposunuli nás na hodnosť vyšetrovateľa,“ uškrnul sa naňho typom- a máš to!
Shikamarovi to bolo tak jedno, čo si ostatní myslia, no Sasukeho vždy štvalo, čo mal za prácu, lebo preferoval misie pred vyšetrovaním.
„To vieš, vyšetrovateľom môže byť iba schopný a zodpovedný človek,“ odvetil mu na to.
Kibovi začala na čele pulzovať žila. „Tým mi chceš naznačiť, že nie som schopný zvládnuť takú nudnú a mizernú robotu, ktorú robíš ty?“
„Práve som to povedal.“
„Vieš, Kiba, máme prípad a ty si chcel ísť predsa trénovať,“ chcel to urovnať Shikamaru, aby Kiba na Sasukeho neskočil rovno na ulici- všetci vedeli, ako by to dopadlo- a neurobil scénu. Najlepším možným riešením bolo dostať ich od seba kým sa ku sebe vôbec dostanú. Sasukeho ho chápal, no Nara si nemusel robiť starosti. On by sa s ním nepobil.
„Poď, Akamaru.“
„Hej. Len nás zdržoval,“ povedal Sasuke dosť nahlas a Kiba ho počul.
„Hej, Uchiha! Si neznesiteľný! Shikamaru, neviem, ako to s ním dokážeš vydržať.“
„Hodí sa na vyšetrovanie,“ povedal mu na to Sasuke.
„Ty....“
„Kiba,“ sykol po ňom Shikamaru.
„Čau, Shikamaru,“ povedal mu iba Kiba, „a ty Uchiha,“ ukázal naňho, „raz niekoho tak naštveš, že ti nikto nepomôže.“
„Jasné,“ nebral to na vedomie.
„Ahoj,“ kývol mu Shikamaru a Sasuke si všimol, že Kiba si dal poriadny dúšok vody predtým, ako sa s Akamarom rozbehol preč.

Na druhý deň v kancelárii Tsunade našli znova Shizune. Počet infikovaných sa zdvojnásobil a Tsunade makala v nemocnici koľko len vládala. Včera sa zhodli na troch menách ľudí, ktorí mohli teoreticky namiešať jed. Museli Tsunade informovať a taktiež povolať tých troch na vypočúvanie. Vydali sa teda do nemocnice.
Tsunade ich nemohla prijať okamžite, čo im nevadilo, lebo chápali situáciu. Do nemocnice mohli vojsť jedine s rúškom, aby sa chránili pred nákazou. Vyčlenili časť nemocnice práve pre nakazených ľudí a všetci poctivo pracovali na tom, ako vyrobil liek a ako sa to mohlo rozšíriť.
Čakali v kancelárii primára toho oddelenia, ktorá bola prázdna, lebo on sa musel starať o pacientov.
„Tá epidémia tu prišla naozaj vhod,“ poznamenal ironicky Shikamaru a Sasuke s ním napodiv súhlasil.
„Tomu, kto trávi tých ľudí, sa musí tento chaos páčiť. Musíme ho chytiť čo najskôr.“
„Alebo ju. Môže to byť aj žena.“
„Samozrejme, samozrejme,“ prikývol Sasuke a tváril sa zamyslene.
„Čo sa tak mračíš?“ spýtal sa ho Shikamaru.
„Premýšľam nad našimi prípadmi,“ odpovedal mu Sasuke, čo ho naozaj prekvapilo. Tú otázku mu položil len tak, čakal, že ho nejako odbije alebo len kývne plecom, alebo tak nejako, „ako máme neustále smolu.“
„Hej, spomaľ. Toho komorníka sme chytili,“ pripomenul mu. Nepripadal si tak neschopne.
„Tak jeden z mnohých. Ale čo ostatné? Ide to s nami dole vodou a je to...“ zovrel ruku v päsť a stisol sánku. Štvalo ho to a Shikamaru to videl. Napriek tomu, že sa tomu obaja vyhýbali, sa, bohužiaľ, spoznali viac. Sasukeho to štvalo a aj Shikamara, lebo niektoré prípady skončili takmer rovnako katastrofálne ako prípad „duch“. Shikamaru si o tom zisťoval informácie z novín z Iwy, ktoré o tej masovej vražde písala ešte asi týždeň alebo dva po ich odchode. Vraj v ten deň čo zomreli k nim mal prísť ich synovec, bratranec toho chlapca, čo videl ducha. Ten bol videný v ten deň v Iwe, no na druhý deň sa po ňom zľahla zem. Nikto ho nevidel a nikto ho už nenašiel. Tá rodina mala proste strašnú smolu. Shikamara štvalo, že odišli už vtedy večer, i keď nemohli tušiť, že tam ten chlapec je. Možno by sa im ho podarilo zachrániť. Ale iba možno. Niekomu ich rodina teda poriadne ležala v žalúdku, keď im toto urobil/a/i.
„Chápem,“ prikývol Shikamaru, „tiež by som to rád zmenil.“
„Toto vyriešime. Chytíme toho magora,“ povedal odhodlane Sasuke, „Nech sa deje čokoľvek, Nara, toho magora chytíme, rozumieš?“
„Iný koniec tohto prípadu si ani nepripúšťam, Uchiha,“ povedal mu na to a Sasuke sa dokonca na neho usmial, čo bol zriedkavý jav. V tú chvíľu sa začali akceptovať a sto percente spolupracovať. Tento prípad mal ešte nádej. A v tú chvíľu vošla do kancelárie Tsunade.
„Nemám veľa času,“ vošla Tsunade bez pozdravu a zložila si rúško, tak ako oni, keď vošli dnu, položila ho na stôl a sadla si do kresla, „povedzte mi, čo máte.“
„To, že ide o vraždy, to viete, no denníky nevedia o tom, že ide o otrávenie. Všetky obete boli otrávené a každá a jedna tým istým jedom s inou koncentráciou. Teda sme začali podozrievať ľudí z labáku, lebo oni majú prístup ku ťažko zohnateľným prísadám a už nikto si ich neodkladá doma, ako to robila kedysi Sakura. Tu je zoznam ľudí, ktorých podozrievame,“ podal jej papier, kde zostali nevyškrtnuté tri mená.
Tsunade prikývla očividne spokojná, že sa niekam posunuli. „Vypočujte ich a zatknite toho, čo za tým je. Nech mám aspoň jeden problém z krku. Vidíš, Sasuke, predsa to nie sú samovraždy.“
Shikamaru si vedel presne predstaviť, čo si Sasuke pomyslel.
Toto si mohla odpustiť.
No Tsunade bola prepracovaná a jej filter medzi mozgom a ústami nefungoval poriadne, takže Shikamaru jej to odpúšťal. Sasuke sa na ňu iba zamračil a nechal to tak.
„Tak pracujte ďalej, chlapci,“ povedala im unavene.
„Spoľahnite sa. Tsunade-sama, už ste zistili, čo je to za chorobu?“
Pokrútila hlavou. „Vôbec nie. Vírus je neznámy a nájsť protilátku... robíme, čo môžeme, ale medzitým sa musíme starať o už nakazených pacientov a pacientov v ostatných oddeleniach. Nemôžem si dovoliť na to nasadiť všetkých ľudí. Jednoducho nemôžem.“

Nechali Tsunade pracovať a vyšli von z nemocnice. Niekto za nimi zakričal a keď sa obzreli, boli prekvapení, no nedalo sa to považovať za príjemné prekvapenie. Bol tam Kai. Ale čo ten robil v Konohe?
„Hej, detektívi, vás som hľadal,“ povedal nadšene, no tí dvaja sa tak vôbec netvárili. Shikamaru mu ešte stále nemohol odpustiť to, že si pomýlil jeho meno a Sasuke nemal rád otravných ľudí, „to je náhoda, že sme tu na seba takto narazili, čo?“
„To teda,“ povedal sucho Sasuke a rozmýšľal, ako sa ho zbaví natrvalo.
„Čo od nás chceš, Kai?“ spýtal sa ho Shikamaru.
Chyba, pomyslel si Sasuke, mali sme ho ignorovať, Nara. Znova si urobil chybu. Teraz nás bude zdržovať.
„Čítal som v novinách, v Iwe, že riešite prípad zvláštnych samovrážd,“ začal zapálene hovoriť a pri slove samovražda naznačil úvodzovky, „a tak ma napadlo, že sem prídem a skúsim pomôcť. Veľmi ma to zaujíma, fakt že hej, som hrozne zvedavý a naozaj by som vám rád pomohol. Som naozaj inteligentný,“ no nehovor pomyslel si ironicky Sasuke, „a zbožňujem detektívne prípady. Tak čo na to, detektívi? Nebudem zavadzať, sľubujem.“
„Nie,“ povedal nekompromisne Sasuke.
„No tak,“ zatiahol, „prišiel som až z Iwy.“
„No a?“ mykol plecom Sasuke, „Čo si vlastne robil v nemocnici? Čo ak si nakazený?“
„Keď som prešiel bránou, hneď ma poslali na prehliadku do nemocnice, lebo sa obávajú, že to sem prišlo z vonku a že som možno infikovaný. Testy boli negatívne, takže nakazený nie som. A nikoho nepustia von bez súhlasu lekára. Je to tu ako veľká karanténa, nie, detektívi?“
„Tsunade zrejme urobila patričné opatrenia,“ poznamenal Shikamaru smerom ku Sasukemu a ten prikývol. Aspoň sa to nebude rozširovať ďalej, to bol dobrý nápad.
„Tak čo, beriete ma?“ nedal sa Kai a Sasuke si naštvane povzdychol.
„Nie.“
Kai si dal ruky do vreciek voľných nohavíc zastrčených v ninja topánkach a Sasuke aj tak videl, že stíska päste. Ten chalan bol teda tvrdohlavý. Proste si zobral do hlavy, že s nimi bude pracovať a jednoducho inú možnosť ani nepripúšťal. Kai vyzeral naštvane a nevyzeral, že by to len tak nechal. Dopekla, chcel mať pokoj od niekoho, kto sa im bude pliesť popod nohy.
„Je mi to ľúto, Kai,“ povedal Shikamaru, aj keď ľúto mu to bolo asi tak veľmi ako Sasukemu, „ale skús pátrať na vlastnú päsť, keď už chceš byť detektívom,“ navrhol mu a Kai sa mračil menej.
„Neveríte, že mám na to schopnosti, aby som to zvládol?“ spýtal sa.
„Nepoznáme ťa, takže to nemáme odkiaľ vedieť,“ povedal mu na to Sasuke, „A keď aj si schopný, tak toho magora nájdeš, nie?“
„Magora?“
„Vraha,“ objasnil Shikamaru a potom povedal Sasukemu: „Nazval by som ho skôr psychopatom.“
„Psychopat?“
„Volaj si ho ako chceš, pre mňa je to magor.“
Kaiovi sa začala rýchlejšie dvíhať hruď a potom sa upokojil. „Takže preteky. Kto skôr chytí vraha. Platí, detektívi?“
Sasuke mu chcel povedať, nech ide domov a číta si noviny, keď ich má tak rád, ale Shikamaru ho predbehol: „Platí.“
Kai sa spokojne usmial.
„Čo to malo znamenať?“ takmer naňho vybehol Sasuke, keď boli ďaleko od Kaia, „Preteky?!“
„Pozri, tak od neho budeme mať pokoj. Je to pre neho výzva a aspoň si bude myslieť, že nám nejako pomáha alebo čo. Inak by za nami neustále chodil s tým, že chce byť vyšetrovateľom...či detektívom, či ako nás volá.“
„Hm, ty si to mal premyslené, Nara,“ uznanlivo zahmkal Sasuke. To sa mu naozaj podarilo.
„Ďakujem,“ uškrnul sa Shikamaru, „A k tomu: nemá to ako vyriešiť skôr ako my. Jediné čo má je to, čo je v Konožských denníkoch.“
„Tak ideme vypočúvať, nie?“ navrhol Sasuke.
„Nie. Dnes ich iba predvoláme, aby prišli zajtra. Ja viem, že ti to príde ako zdržovanie,“ dodal okamžite, keď sa Sasuke nadýchol, že mu na to niečo povie, „ale premýšľaj. Nevinní v pohode prídu vypovedať, vinný možno spanikári a nepríde.“
„Nara, dnes máš naozaj dobré nápady.“

Sasuke prišiel poobede domov, napil sa vody a naobedoval sa. Zajtra možno nájdu vraha a podarí sa im uzavrieť prípad. Zatiaľ všetko klapalo ako hodinky, možno ich smola týmto prípadom končí.
Hm, to by bolo fajn.
Najprv to vyzeralo komplikovane, no prišli tomu na kĺb. Zdalo sa mu príliš jednoduché, no nepovedal to nahlas, aby nepredbiehal udalosti a naozaj za tým bol len nejaký magor...alebo psychopat...a nič viac. A potom dovolenka. A to určite mimo Konohy.
Potom sa šiel prejsť, aby si ujasnil všetko, na čo už prišli a prešiel všetky kroky.
Domov prišiel až večer a mal divný pocit, že ho niekto sleduje. Ten mal aj včera, no nikomu to nepovedal. Bol to len pocit. Vošiel dnu a prvé čo urobil bolo, že vyzrel z okna. Vonku niekto stál, bola tma a on videl iba siluetu, lebo osoba nestála vo svetle lampy.
Začal sa potiť, ani nevedel prečo, jednoducho sa začal potiť. Nemal na to dôvod, nebol nervózny ani sa nebál, ani nič iné, čo by vyvolávalo potenie. Začalo mu byť strašne teplo a ťažko sa mu dýchalo. Snažil sa lapiť dych a sem-tam sa mu zahmlievalo pred očami. Chytil sa za krk, lebo už naozaj nemohol dýchať a začal klesať k zemi.
Čo sa to, dopekla, deje?
V momente, keď nemal všetko rozmazané a videl celkom jasne, si všimol, že mu tá osoba zakývala akoby sa s ním lúčila alebo čo. To mu nesedelo. Že by ten človek...že by...nedokázal sformulovať poriadne myšlienku...že by to bol....magor? Ten magor, ktorého hľadajú?
Ale on sa predsa nemohol otráviť. Tak čo sa deje?!
Alebo žeby došlo na Kibove slová a niekto sa rozhodol Sasukeho zbaviť?
Sasuke klesol v bezvedomí na zem.

Kráčal ulicami Konohy až kým sa nedostal na adresu, na ktorej bol aj predošlý večer. Bol si istý, že včera ho Uchiha videl, jeho siluetu, tvár istotne nie. Ale keby aj...určite by ju spoznal, ale nie tak, ako by on chcel. Videl ho dvakrát a vždy ako iného človeka, pričom sa tak veľmi nezmenil. Nemohol uveriť, ako veľmi Uchiha zabudol na ich spoločnú minulosť.
Nezabíjal ľudí len tak z nudy. Mal na to osobný dôvod. Teda, čo sa týka tých ľudí tak nie, ale malo to svoj cieľ. Musel uznať, že toho posledného...no tam sa prestal ovládať. Skoro ho zabil normálne a to by už naozaj nezakryl za samovraždu. Chudák starec zo včera. Údajne mal infarkt, čo ho naozaj pobavilo. Ľudia sú takí slepí.
Dokonca aj Uchiha a pritom má tú svoju očnú kekkei genkai. Čakal od neho viac, ale čo narobí, keď si Uchiha myslí, že to zvládne, lebo je dobrý? Arogantný a tá jeho arogancia ho dostihla.
Jeho nikto nebral veľmi vážne. A takto im všetkým ukáže, kto je tu najlepší.
Pozeral sa Uchihovi do okna a on pozeral von. Nestál vo svetle lampy, nebol taký hlúpy, že by sa mu aj teraz odhalil. Presne vedel, kedy to začalo účinkovať. Kedy jed urobil svoju prácu. Uchiha sa chytil za hrdlo a on zovrel päsť, aby mu to ešte viac „spríjemnil“ vďaka svojej neobyčajnej schopnosti, ktorú kedysi považoval za prekliatie a seba za monštrum. Potom sa mu to začalo páčiť a seba začal oveľa viac oceňovať.
Predtým, ako padol na zem a ešte ho mohol cez okno vidieť, mu zakýval.
„A takto končí detektív Uchiha Sasuke,“ povedal si a odkráčal preč. Dostal dokonca aj jeho, haha.
Nechcel ho dať dole už dnes, no vyprovokoval ho.
To nemal robiť.