Kriminálka Konoha 2 ~ Krok jeden: Zisti pravdu [01]

„Tak čo? Prišiel si na niečo?“ spýtal sa Sasuke Shikamara znudene, keď sa prehrabával spismi, ktoré im dala Tsunade, v ich kancelárii.
Tsunade jedného dňa uvážila, že by nebolo celkom od veci, keby svoje prípady nemuseli riešiť za pochodu, u nich doma- čo Sasukemu vrcholne vadilo-, alebo priamo nad mŕtvolou v márnici. Takže sa rozhodla, že je to veľmi nepraktické a pridelila im jednu starú miestnosť na policajnej stanici, ktorú aj tak nikto nepoužíval. Vtrepali tam dva stoly so stoličkami, namontovali nejaké tie poličky, kde ukladali škatule s dôkazmi a spismi o prípadoch a kancelária bola hotová. Dokonca mali na dverách menovky (Shikamarovo meno bolo napísané správne).
Takže tam sedeli až do večera toho dňa, čo im Tsunade dala prípad. Shikamaru sa v tom hrabal a Sasuke sedel so založenými rukami a vyjadroval svoj protest.
„Čo keby si aj trocha pomohol.“
„Nie.“
„Máme na tom pracovať spoločne,“ vyčítal mu Shikamaru.
„Ty si sa do toho hrnul, nie ja,“ odvetil mu na to Sasuke a pokračoval v nečinnosti, „Tak si už niečo našiel či čo?“
„Nie,“ odpovedal mu naštvane a prudko otočil stránku. Sasuke iba pretočil očami, nijako mu netrhalo žily, že je jeho parťák naštvaný.
„Chceš mi povedať, že si nenašiel žiaden motív, prečo by sa mali zabiť?“
„Nie. Ak mi neveríš, prejdi to sám,“ a hodil mu zložku nejakého predavača. Sasuke na ňu len fľochol a to bolo všetko.
„Dobrý pokus, Nala,“ ocenil.
„Nie, vážne, Sasuke. Pozri sa na to. Je to celé divné,“ povedal mu s úplne vážnym ksichtom a Sasuke vážne odolával nutkaniu mu niečo odvrknúť. Ale jeho pohľad mu hovoril, že to vážne nie sú obyčajné samovraždy.
Nie veľmi nadšene siahol po zložke. Začal v nej listovať, hrabal sa v živote toho chlapa, ktorý žil normálnym životom, mal rodinu, boli šťastní (tak aspoň tvrdila jeho žena s deťmi) a nemal žiadne problémy. Každý ho opisoval ako veselého človeka, ktorý mal vždy dobrú náladu. Nevidel ani náznak depresie alebo nejakého iného dôvodu, prečo by si mal, dopekla, siahnuť na život.
„To je naozaj divné,“ povedal, keď skončil s čítaním a z polohy pololežma sa posadil vzpriamene, „Čo to má znamenať?“ ukázal na zložku, „Preskočilo mu alebo čo?“
„No to teda neviem. Ale to by muselo preskočiť všetkým tým ľudom, lebo všetky tie prípady sú rovnaké. Obyčajní ľudia, šťastný život, takmer žiadne problémy- iba ak maličkosti- a zrazu sa zabili. Len tak,“ Shikamaru nad tým pokrútil hlavou, „Netuším, čo presne od nás Tsunade chce.“
„Chce, aby sme zistili, ako to bolo,“ odpovedal mu Sasuke, „Niečo ich predsa musí spájať nie?“
„Niečo ako...?“
„Možno boli v niečom spolu namočení alebo čo. Možno mali spoločnú nejakú vec, nejakú spomienku, príhodu, alebo niečo vedeli a nevedeli s tým žiť. Dopekla, niečo musí spájať- koľkých?- štyroch ľudí, ktorí spáchali samovraždu len tak,“ rozčuľoval sa Sasuke a zhrabol ďalší spis, oveľa menej unudený ako pred piatimi minútami. Nemal rád nudné prípady. Toto vyzeralo sľubne, aspoň zatiaľ.
„Štyria ľudia...“ hlesol Shikamaru.
„Uhm,“ zahundral Sasuke a v polovici papiera zdvihol hlavu, „Hej, Nara, „predstav si, že ideš spáchať samovraždu.“
„To je morbídne. To robiť nebudem.“
„Chcel by si zomrieť preto, lebo mi strašne lezieš na nervy a chceš mi urobiť láskavosť,“ pokračoval Sasuke a Shikamaru zložil papiere do zložky a pozrel naňho ako na blázna. Pretočil očami a povzdychol si.
„Kvôli tebe by som sa nezabil.“
„Škoda,“ poznamenal Sasuke, „Kvôli čomu by si sa zabil? Neviem si to predstaviť. U Naruta hej. Ten by sa zabil pre hocijakú somarinu. Fakt, že hej. Jeho pud sebazáchovy je naozaj nízky, niekedy mám pocit, že sa narodil bez neho.“
Shikamaru sa zasmial. To bolo morbídne, smiať sa nad zložkami mŕtvych.
„To je hlúposť. On by pre niečo zomrel. Pochybujem, že by sa sám od seba zabil.“
„Pravda,“ uznal Sasuke, „možno by sa zabil, keby musel týždeň vydržať bez rámenu,“ hádal.
„Myslím, že by sa zabil, keby musel s tebou pracovať ako ja.“
„Ty sa kvôli tomu nechceš zabiť?“ spýtal sa Sasuke celkom so záujmom.
„Nie. Chudák, zrejme by si kvôli mne nemohol spávať.“
„Ani nie,“ odfrkol si Sasuke a mierne sa pousmial, „Neznášam večierky, ale kvôli tomu by som jeden zorganizoval.“
„Ty si otrava.“
„No nehovor.“
„Kvôli čomu by si sa ty zabil?“ spýtal sa ho dosť prudko Shikamaru, ktorému to začínalo liezť na nervy.
„Kvôli ničomu. Ja som silná osobnosť,“ vyhlásil Sasuke a Shikamaru nad ním pokrútil hlavou. Zrejme si vo svojej hlave neustále opakoval to svoje otrava.
„Načo tie sprosté otázky?“ spýtal sa ho po dlhšom mlčaní.
„Chcel som mať prehľad, aby som vedel, pre čo sú ľudia schopní zabiť sa. A ešte jedna vec. Ako by si sa zabil?“
„Čo?!“ zvolal Shikamaru.
„No chcem vedieť, ako by si sa zabil,“ zopakoval mu to a pozeral na jeho nechápavý pohľad. Nerozumel, prečo sa ho to pýta a uvažoval či mu má vôbec odpovedať, či ho nemá ignorovať a venovať sa tým samovraždám. Nakoniec odpovedal.
„Neviem. Asi niečo rýchle.“
Cintľavka.
„Bodol by si sa?“
„Nie. Asi nie.“
„Ani oni sa nebodli. Asi na to tiež nemali odvahu.“
Shikamaru sa naňho pozrel s takým pohľadom, akoby sa ho pýtal či to myslel vážne. Sasuke mykol plecom.
„A ty by si sa ako zabil?“ chcel mu to vrátiť Shikamaru a určite by si našiel nejakú štipľavú poznámku na hocičo, čo by povedal. Sasuke mu však prešiel cez rozum.
„To sme už preberali. Ja by som sa nezabil.“
„Ja ťa niekedy naozaj nemôžem vystáť,“ zahundral.
„Výborne. Aspoň vieš, ako sa pri tebe vkuse cítim.“
Chvíľu mlčali a prehrabávali sa všetkými tými papiermi. Potom sa ozval Sasuke.
„Žiaden odkaz.“
„Hm?“ otočil sa k nemu Shikamaru, ktorý ho vnímal iba na pol ucha.
„Vravím, že nenechali žiaden list na rozlúčku. Ani jeden z nich. Ľudia to robia, keď sa chcú zabiť, nie?“
„Prečo sa na mňa pozeráš akoby som to mal vedieť?“
„Ty by si sa predsa zabil, nie? Napísal by si aj list?“
„Takže to ich spája, čo? Nezanechali nič. Dobre, možno by sme sa mali odraziť od toho,“ povedal Shikamaru, ktorý chcel hlavne zmeniť tému, lebo Sasuke mu dnes liezol na nervy akosi viac ako zvyčajne, čo sa stávalo málokedy.
„Ako sa môžeme odpichnúť od niečoho, čo nemáme?“ pokrútil nad tým hlavou a pohľadom skákal od jedného prípadu v ruke k druhému, „Len vieme, že ich nenapísali, takže preto nevieme dôvod, prečo sa zabili. Myslím, že k tomu boli donútení. Všetci.“
„Fajn, tak od čoho chceš začať? Vek: rôzny. Pohlavie: muži aj ženy. Zamestnanie: rôzne. Problémy: žiadne. Nemajú nič spoločné.“
„Nič spoločné za života, Nala,“ pripomenul mu Sasuke a lepšie sa pozrel všetkým obetiam na spisy.
„Ty ma chceš dnes úplne vytočiť alebo o čo ti ide?“
Sasuke jeho otázku pekne ignoroval.
„Všetci spáchali samovraždu.“
„To vieme,“ mrzuto poznamenal Shikamaru.
„Hej. A dokonca všetci požili jed.“
„Čo?“ Shikamaru sa začal hrabať papiermi a uvedomil si, že Sasuke mal pravdu. Ten si neodpustil samoľúbi výraz.
„Takže teraz musíme vypátrať toho, kto im ten jed dal. Teda...donútil ich, aby si ho dali.“
„Neviem ako ty, Uchiha, ale ja by som zašiel za niekým, kto sa do jedov vyzná,“ navrhol Shikamaru a hodil na Sasukeho veľavýznamný pohľad.
„A zhodou okolnosti poznáme experta na jedy.“

„Čo to je?“ spýtala sa Sakura, keď jej hodili kopu papierov na jeden voľný stôl v márnici, kde neležalo žiadne telo, až to zadunelo a ozývalo sa po miestnosti.
„To je pár...hm...mŕtvol,“ odpovedal jej Shikamaru, „Tak trochu od teba potrebujeme pomoc.“
„Čože?“ založila si ruky v bok a zamračila sa na nich, „Viete koľko mám ja roboty? Začína sa nám tu šíriť akýsi vírus a my netušíme, čo to je. Hľadáme liek.“
„Tak prečo nie si v labáku?“ spýtal sa jej celkom logickú otázku Sasuke, no ona sa z jemu neznámych príčin kvôli tomu zatvárila urazene. Odvrátila od neho tvár, no bolo všeobecne známe, že naňho sa nevie hnevať. Povzdychla si a ruky si pre zmenu založila na prsiach.
„Lebo nám zomrel pacient a ja vykonávam pitvu, aby sme sa dozvedeli viac, preto,“ odvrkla mu, no skákala po nich pohľadom.
„Pozri, Sakura, nechceme od teba, aby si teraz skúmala tie telá...“
„No ešteže to tak!“
„...potrebujeme iba jednu informáciu. Zabili sa požitím jedu. Potrebujeme vedieť akého a kde ho mohli zohnať.“
„Veď tie jedy musia byť napísané v tých zložkách.“
„Máš pocit, že tým chemickým značkám rozumieme?“ spýtal sa jej Sasuke a nadvihol obočie.
Kútiky úst sa jej nadvihli a krátko nato sa uškrnula. Musela si fakt užívať pocit, že ju Sasuke Uchiha žiada o pomoc, lebo niečomu nerozumie. Aj s Narom.
„Mám chvíľu čas. Pozriem sa na to.“
Sasuke mal čo robiť, aby nepretočil očami. Povedala to, ako keby im robila láskavosť, preboha.
Rozložila papiere po tom kovovom stole, oprela sa oň rukami a nahla sa nad ne. Shikamaru so Sasukem stáli na druhej strane stola, oproti nej, a pozorovali ju, ako premýšľa. Mračila sa pri tom a to sa Sasukemu nepáčilo. Neznačilo to nič dobré.
„Tak?“ spýtal sa, keď sa narovnala, no stále spočívala pohľadom na tých zložkách. Niečo jej tam nesedelo.
„Predpokladám, že jed spájal obete, že?“
Prikývli.
„A zrejme hľadáte niečo, čo by nasvedčovalo tomu, čo je to za jed a odkiaľ ho majú.“
Znova prikývli.
„No...“ pokrútila hlavou, „nevyzerá to dobre. Naozaj nie.“
„Čo sa deje?“ spýtal sa Shikamaru. Sasuke sa iba mračil. Žeby stratilo tú jedinú stopu, ktorú mali?
„Tie jedy- je to jeden jed rozličnou koncentráciou. Nemajú nič rozdielne, iba to. Teda...aby som bola konkrétna,“ opravila sa, „niektoré zložky pribudli, ale len minimálne. Ten, kto vyrábal ten jed ho vylepšoval. Ten jed je nový, ťažko ho vyrobiť. Už len dostať sa ku prísadám je ťažké. Neviem si predstaviť, že by,“ vybrala si jedného náhodného nebožtíka, „predavač alebo,“ zobrala ďalšieho do druhej ruky, „strážca brány niečo také dokázal.“
„To je dobre,“ povedal Sasuke a obaja sa naňho nechápavo pozreli. To sú hádam slepí? To je dobrá správa.
„Počkať,“ Shikamarovi začínalo dochádzať, „aha!“ zvolal, „Jasné! Teraz to je jasné! Niekto ich zabil. Riešime tu vraždu.“
„A vrahom nie je len tak hocikto. Musí byť veľmi zručný v chémii a tak. Že, Sakura?“
Prikývla. „Myslíte, že...že to je niekto z labáku?“ spýtala sa vystrašene.
„Možno,“ povedal Shikamaru.
„Ja si myslím, že určite,“ a určite si to myslel aj Shikamaru. Sasuke nevidel zmysel v tom, aby jej klamali. Mala by vedieť, čo je vo veci, najmä, keď tam pracuje, „Mala by si si začať dávať pozor,“ odporučil jej.
„Čo urobíte teraz? Vtrhnete do labáku alebo čo?“
„Sme kultivovaní,“ povedal jej naoko urazene. Ale vážne. Čo si to o nich myslela? „Ty nám zostavíš zoznam látok potrebných na výrobu tých jedov, my zájdeme za Tsunade, aby nám dala zoznam všetkých ľudí, ktorí tam pracujú a ktorí by mohli mať reálny prístup k prísadám a potom začneme vyškrtávať. Len tak mimochodom, ty máš prístup ku všetkým látkam?“
„Nie,“ pokrútila hlavou, „nikto nemá prístup všade.“
„To som chcel počuť. Zjednodušuje to situáciu.“
„Dobre,“ prikývla, ako keby mala na výber, „pomôžem vám. Ale najprv,“ preglgla a pozrela sa na dvere či niekto nejde, „mali by ste niečo vidieť. Tsunade nechce, aby o tom vedelo veľa ľudí, iba pár, ktorí na tom pracujú a teraz to je vlastne váš prípad,“ nervózne odôvodňovala sama sebe, že je v poriadku, čo sa chystala urobiť, „poďte za mnou,“ kývla na nich.
„Čo nám chceš ukázať?“ chcel vedieť Shikamaru.
„Uvidíš.“

Vonku lialo, začalo to tak nečakane, a on sa striasol od zimy. Nečakal takú prudkú zmenu počasia, zobral si iba ľahkú bundu. Našťastie mal aspoň kapucňu a vrecká, kde si strčil ruky. Pri každom kroku sa mu prsty pravej ruky obtreli o fľaštičku. Teraz už prázdnu.
Konečne sa dostal na koniec zablatenej cesty. Za pekného počasia bola prašná, teraz sa mu v blate zabárali topánky a jeho nohavice boli mokré od mlák. Došiel k hneď prvému domu, aby sa zohrial a možno aj trochu najedol.
Zaklopal na dvere a čakal. Zatiaľ mu na hlavu kvapkali kvapky a jemu to nehorázne liezlo na nervy. Prečo mu už neotvorí?! Zaklopal ešte raz. Tentoraz naštvane. Ruky mal v päsť a čeľusť stisnutú. Hruď sa mu prudko dvíhala.
„Radím ti otvoriť tie dvere,“ zavrčal popod nos, „a to čo najrýchlejšie.“
O pár sekúnd neskôr mu otvoril starší pán.
„Ah, myslel som...myslel som si, že...ah, to nič,“ mávol rukou, „Želáte si, mladý pán?“
On veľmi dobre vedel, čo si ten starec myslel. Ale tváril sa, že si jeho mrmlanie nevšimol a spustil milým hlasom: „Cestujem okolo, no chytila ma búrka, a tak ma napadlo, že či by ste ma na chvíľu neprichýlili.“
„Áno, samozrejme,“ dobrosrdečne sa naňho usmial. V Konohe bolo veľa milých ľudí. to sa však nedalo povedať o Iwe. Tam takí prívetiví neboli. Hm, aj v Sune boli celkom v pohode, spomenul si. Usmial sa na starca, hoci ho ešte stále štvalo, že ho nechal tak dlho čakať, a vošiel dnu.
„Máte to tu útulné,“ povedal a zložil si bundu. Popravde sa mu tá malá chatrč vôbec nepáčila, rýchlo si zvykol na ten veľký dom, čo si privlastnil. No nechcel vzbudiť podozrenie.
„Ďakujem pekne. Určite ste premrzli.“
„Iba trochu,“ dopekla, to nevidíš, že mám dokonca skrehnuté prsty?!
„Uvarím vám čaj. Alebo by ste si radšej dali polievku?“
„Polievku, ďakujem,“ odpovedal a obzeral sa po chatrči. Vždy to robil. Vždy, keď vošiel do niečieho domu, obzeral sa. Chcel vedieť, ako žili, niečo o nich zistiť. Všimol si plášť, ktorý musel byť starcovi priúzky.
„Žijete sám?“ položil mu otázku, aj keď vedel odpoveď. Pohľadom spočíval na plášti.
„Nie, nie,“ povedal otočený chrbtom ku nemu pripravujúc polievku, „s dcérou.“
Hm, tipoval manželku, no dcéra bola hneď druhým tipom.
„A kde je?“ je hore vo svojej izbe alebo na ceste sem?
„V dedine. Poslal som ju tam ešte pred búrkou, hádam sa skryla u nejakej svojej priateľky.“
„To by bolo múdre rozhodnutie,“ pomaly sa presúval ku kozubu a cestou sa ledabolo dotýkal vecí, okolo ktorých šiel. Trochu zovrel päsť a starec si odkašľal.
„Lezie na vás chrípka?“ spýtal sa akoby mal obavy. V skutočnosti vedel, ako sa veci majú.
„Nie, nemusíte sa báť, že sa nakazíte nejakým vírusom, o ktorom sa hovorí v dedine. Iba som si odkašľal.“
„To som rád,“ a znova zovrel päsť a starec znova zakašľal. Už sa ho nič nespýtal. Potom zovrel päsť ešte silnejšie a starec sa začal zadúšať kašľom.
„Naozaj ste si istý, že ste v poriadku?“ spýtal sa ho ľadovým hlasom a potom sa k nemu obrátil chrbtom, takže mu oheň v krbe mu zohrieval chrbát. Starec bol predklonený a snažil sa lapiť dych. Uvoľnil päsť a starcove dýchacie cesty sa uvoľnili.
„Čo ste zač?“ spýtal sa ho držiac sa za hruď. Dýchať už mohol, narovnal sa a mračil sa na neho.
Aj on sa zamračil. Nemal rád, keď ho niekto nazval „čo“. Akoby bol nejaké zviera. Nejaké monštrum. Akoby za to mohol, dopekla. Ten starec ho nechal čakať, na tú polievku tiež čaká dlho a teraz toto?
„Som iba pocestný,“ povedal nevinným hlasom, no jeho oči hovorili niečo iné. Niečo temné.
„Vy nie ste pocestný,“ pokrútil hlavou starec.
„Tak teda nie som,“ zasmial sa, „Viete, naozaj mi šlo iba o prichýlenie. Vážne.“
„Nevyzerá to tak. Čo tu chcete so svojimi schopnosťami?“
„Ja nič. Ja som len zvedavý, čo sa stane, keď vám trochu,“ zdvihol ruku pred seba a namieril na starca, „stlačím,“ obrátil dlaň nahor, „srdce,“ a pomaly zovieral ruku. Čím viac bola v päsť, tým viac bol starec červenší a tým viac sa zosúval ku zemi. Držal sa za hruď a pozeral naňho vyčítajúcimi očami.
Padol na zem.
„Ups, asi som to prehnal,“ a zasmial sa. Prekročil telo už mŕtveho starca a dal si polievku.