Ten pocit...

Poznáte ten pocit, keď neviete proti čomu stojíte? Keď neviete, kto stojí pred vami? Aké sily vás obklopujú? Ja ten pocit poznám. Zažil som to.. A bolo to strašné..

„Ojoj!“ zakopol a padol.
Stratil sa. Jeho ružovo vlasá priateľka a divne vyzerajúci sensei sa od neho oddelili. Bol úplne stratený. Topánky mal zodraté, ruky doškriabané a bol zranený od pádu. Obzrel sa. Dlhá chodba. Na stenách boli poukladané sviečky starodávnym spôsobom. Zvraštil čelo. Pobral sa dopredu. Pomalými krokmi postupoval temnou a tajomnou chodbou. Dlážka bola doničená a strop na tom nebol o nič lepšie. Sem-tam uvidel nejaké dvere, no nedokázal ich otvoriť. Boli zaseknuté. Keď sa pozrel dopredu, tak nevidel nič. Len tma. Čierna tma. Išiel ďalej. Rana na nohe ho bolela. Krvácala. Mal ju pošpinenú. Potreboval by ošetriť, no nebral to na vedomie. Išiel.
„La la..“
Zastavil. Obzrel sa. Nič. Išiel ďalej. Zatriasol sa.
„La la..“ hlasnejšie.
Nezastavil. Zrýchlil tempo.
„La lala“ čisto a zreteľne.
Utrel si kvapku potu na tvári. Rozbehol sa, no bolela ho noha.
„La lala la“ už hlasnejšie.
Začal sa báť. Čo to je?
Bežal a bežal. Už nevedel zastaviť. Triasol sa. Zima. Krvácal. Krv.
„Do šľaka!“ vykríkol.
„Ukáž.. sa..“ zastavil sa mu dych.
„La?“ otázne.
Obrovská diera v stene. Ako izba.. Pozrel sa na stenu okolo. Škrabance všade. Niekto musel tú dieru vyšklbať. Poobzeral sa okolo. Bola tam tma. Vytiahol lampičku a svetlo namieril na dieru. To, čo vydeľ ho nadmieru vystrašilo. Nevedel sa vykoktať. Nevedel čo má robiť.
„La lala la“
Teraz.. už vedel odkiaľ pochádzajú tie zvuky.

Krv. Všade okolo. Len krv. Ach.. a ten smrad. Niečo strašné. Vtedy to na mňa vystrieklo. Krv som mal na tvári. Stiekla mi aj do úst. Z mojej nevedomosti som sa hneď prebral. Začal som si šialene škrabať tvár. Chcel som to zo seba dostať. Ten pocit.. mať na sebe niekoho krv. Ach.. A potom ten pohľad. Tá zmetená, psychopatická, šialená tvár. Bola tam. Mala asi osem či sedem rokov. Bol to pocit, na ktorý nikdy nezabudnem. Z úst jej tiekla krv a ruky mala taktiež zababrané od tej diabolskej veci. Od tej červenej, priam tmavej tekutiny. Mala špinavé aj oblečenie. Vlasy jej vyzerali zvláštne. Dokonca vtipne. Ach.. Vtipne. Ako šialenec som sa na nej začal smiať. Vôbec som nevedel, čo mám v tej situácii robiť. Zasvietil som baterkou aj na ostatné časti miestnosti. Och môj Kami. Myslel som si, že mám len nočnú moru a zobudím sa znova v mojej mäkkej posteli. Ale nie.. Dve mŕtvoly ležali na zemi. Ona sa s nimi.. Ona sa s nimi.. Hrala. Ach.. ten pocit. Ako im zdvíhala ruky a pohladila sa s nimi. Na tvári jej ostala krv. Krv. Akoby jej už nebolo dosť. Žena mala vytrhané vlasy a obrovskú, hnijúcu ranu na hlave. Vtedy mi prišlo zle. Ach.. ten pocit. To bolo strašné. Hrôzostrašné. Snažil som sa pohnúť no niečo mi v tom zabránilo. Bol som pripútaný. Pripútaný, sledovať tento zvláštny jav. Dievča sa postavilo a prešlo k mužovi. To bola druhá mŕtvola. Nemal jednu ruku a mal vykrútenú hlavu. Och.. ten pocit. Chytila mu hlavu a otočila ju na druhú stranu. To puknutie. Zostalo mi to v ušiach ako nejaká ozvena. A znova na druhú stranu. Puknutie. A znova.. a znova.. a znova. Ach.. ten pocit. Zase mi prišlo zle. Už som myslel, že to zo mňa vyjde, ale prehltol som. Baterku som stisol v mojej trasúcej sa ruky. No nespustil som ju z dohľadu. Znova sa na mňa pozrela, no nebrala ma moc na vedomie. Akoby aj nejaké mala. Vydávala tie svoje zvláštne zvuky. Chrapľavo, trasúco, šepkavo. Šialene. Odvrátil som z nej moje oči. Pohla sa naproti mne. Spustil som baterku na zem. Pamätám si, že vtedy na mňa vybehla. Ďalej som si už nepamätal nič. Len zobudenie v nemocnici a že nado mnou stoja dve postavy. Sakura a Kakashi-sensei. Pozrel som sa na seba. Bol som v poriadku, až na jednu modrinu na ruke. Musela ma chytiť. Možne keby tam neprišli oni, tak by som skončil ako tie mŕtvoly. Došlo mi, že to boli jej rodičia. Prečo to urobila. Mal som pocit nechápavosti. Ten pocit. Stisol som prikrývku s čím som bol zakrytí a pozrel som sa na nich s vystrašeným pohľadom.
„A čo ona?“
Pozreli sa na seba. Potom sa otočili na mňa.
„Kto?“
To mi už úplne stačilo. Musel som si ísť prevetrať hlavu a teraz sedím tu. Na lavičke v Listovej dedine. Chytám si hlavu a svoje ruky si podopieram kolenami. Moje blond vlasy mi rozfúkal vietor. Cítim niečo na hlave. Otieram si to prstom a pozerám sa na to. Krv. Tmavá krv. Privoniavam. Ten smrad. Presne ako tam. Utieram si prst do lavičky. Zakrývam si tvár. Ten pocit. Prečo nevedeli o čom hovorím. Ona tam bola. Bola.. Ja nie som blázon. Usmial som sa. Prečo sa smejem?
„La lala la?“ otázne, znova.
Už poznáte ten pocit? Keď neviete čo máte robiť? Keď ste v situácii, ktorá sa nedá vysvetliť? Keď vás ostatný nechápu a vy ste v nevedomosti? Keď neviete kto tú silu ovláda? Ale.. Keď viete.. Že.. Je tu?!