Forever or never 77: Blúznenie a city...

„Bež!“ skríkol Keita na Soru, keď ešte stále kľačala pri Tobiho tele, z ktorého vychádzala Temnota v ešte tmavšom a hustejšom dyme ako predtým a hlavne oveľa rýchlejšie. Už sa neplazil iba popri zemi a okolo bariéry dvojčiat, ale ťahala sa vysoko a ďaleko až ich úplne obkľúčila. Keita schytil Soru za ruku a potiahol.
„Musíme ísť za bariéru!“ kričal na ňu, lebo z akéhosi neznámeho dôvodu sa spustil silný vietor, ktorý im švihal vlasmi okolo tváre a ohlušoval ich. Spamätala sa až keď ňou zatriasol.
„Ty žiješ,“ povedala akoby neprítomne.
„Jasné, že žijem,“ povedal netrpezlivo a nechápavo na ňu zazeral, „obaja žijeme, ale už to tak dlho nebude, ak tu takto budeme stáť!“ a ťahal ju smerom ku portálu, no cestu im zatarasila Temnota.
Zostanete tu! Vyhlásila.
„Videla som ťa zomierať,“ povedala Sora rovnako mimo ako predtým, „stále a stále dookola. Pred ich sídlom. A ja som sa iba prizerala. Prečo som sa iba prizerala?“ spýtala sa ho so slzami v očiach.
To robí Temnota! Preblesklo mu hlavou. Dostala sa Sore do hlavy a prebúdza v nej jej najhoršie spomienky. Ale prečo jeho smrť? Myslel si, že to bude nejaká spomienka z Akatsuki. Žeby to bolo preto, lebo jej na ňom záleží viac ako na vlastnom utrpení? Na chvíľu ho to dojalo, no potom sa spamätal. Musí sa o ňu postarať. Musí ju dostať do bezpečia.
„Bol to iba zlý sen. Len sen,“ zobral jej tvár do dlaní a chlácholil ju, „nič viac. Pozri. Som živý, nie mŕtvy.“
„A čo ak sme obaja mŕtvy?“ spýtala sa a on sa prinútil zasmiať.
„Si asi taká mŕtva ako ja, čiže vôbec,“ odpovedal jej na to, „a teraz sa musíme dostať ku ostatným, dobre?“ prikývla a on ju chytil za ruku.
Chcel ju viesť, ale to by najprv musel vedieť kam. Ktorým smerom bol portál? Úplne sa dezorientoval. Kadiaľ by mali ísť? Čo ak ju bude ťahať opačným smerom?
V druhej ruke mu zablikal oheň. Možno to bude stačiť, pomyslel si. No oheň Temnotu nerozrazil.
Síce z neho vyžaruje teplo a svetlo, no nie je to také isté svetlo, ktoré ma dokáže odtiaľto dostať. Počul zo všetkých smerov. Ste tu proti mne úplne bezmocný, lebo už ani to svetlo proti mne nemá šancu. A chrapľavo sa zasmiala tak, ako to vedela iba ona.
Keita! Započul Rikin slabý výkrik vo víre Temnoty.
Riko! Musí sa s ňou spojiť. Je to jediná šanca, ako im povedať, čo sa deje a v akej sú situácii. I keď si to isto domysleli aj sami.
Riko! Temnota nás nepustí! Ani nevieme, ktorým smerom sa máme vydať! Sora je mimo! Úplne ju pomiatla! Môj oheň proti Temnote nezmôže nič!
Odpoveď sa mu nedostavila, tak začal pochybovať, že sa k nej dostala, keďže on nemá čierne oko. Ale jej hlas sa mu do hlavy predsa len dostal. Takže pravdepodobne môže s ňou komunikovať. Možno tu, kde sú jediní, kto môže používať chakru, sú ich schopnosti oveľa lepšie.
A tak čakal na odpoveď. Soru si pritískal na prsia a v živote ju nevidel viac vystrašenú. Zrejme ešte stále má tie vidiny a bude ich mať pokiaľ sa nedostane z dosahu Temnoty.
Pomoc nepríde. Ozvala sa Temnota a Keita krútil hlavou okolo seba. Neveril tomu, čo povedala, no aj tak sa snažil zistiť odkiaľ hlas prichádza. Videl okolo seba len čierny dym, teraz by skôr povedal mrak, Temnoty. Žeby to vychádzalo z toho všetkého naokolo? Je to naozaj možné, aby Temnota bola taká obrovská? Pozrel sa na Tobiho telo. Ešte stále z jeho rany vychádzala Temnota. Nevedel si ani len predstaviť koľko jej tam muselo byť. Tak takto vyzerá človek, ktorý úplne prijal Temnotu? Vychudnutý, zoslabnutý, pozrel sa mu na pokožku na ruke, ktorá vyzerala staro a zvráskavene, zostarnutý. Priradil by ju asi sedemdesiatročnému človeku. Takto jeho pokožka predtým nevyzerala. Doplo mu, že Temnota z neho vyciciava všetko, čo mu po smrti zostalo. Kompletne ho zničí čím posilní seba. Naozaj sa Tobi zabil preto, aby ich svet zahalilo toto?
Možno mal Shinichi pravdu. Možno si Temnota nájde iné telo. Určite, keby chcela Tobiho, tak by ho takto neničila. V tom prípade tu stále zostáva Riko. Ak sa do nej prevtelí, až vtedy je koniec. Ak nie, bude síce tu, mátať ich najhoršími a najbolestivejšími spomienkami z ich života, ale to bude asi tak všetko. A po čase sa naučia odolávať. Naučia sa rozoznať, čo je skutočné a čo len prelud. Riko však musí prežiť. Nie prežiť. Riko musí zostať Riko.
Našiel si svetlý bod v tme a chcel sa ho držať.
„Pomoc príde,“ šepkal sebe aj Sore, „Riko nás počula. Určite niečo vymýšľajú. Dostaneme sa z toho.“
A pokračoval by takto ďalej, dokonca sa aj cítil oveľa lepšie a cítil ako Sorina ťažoba trochu opadla, keby sa neozvala Temnota.
Keita! A ten hlas znel presne ako Rikin. Presne to isté predtým počul. Temnota sa mu dostala do hlavy a počul iba to, čo chcel počuť. Riko jeho myšlienky nepočula. Ani Shinichi ich určite nepočuje. O to sa isto postarala Temnota, tak ako sa postarala o to, aby Sora nevyliečila Tobiho.
Klesol na zem spolu so Sorou úplne zničený. Zrazu sa všetko v čo veril, že dokážu, rozpadlo. Po príchode domov a keď sa Sore vyliečila rana cítil, že všetko by sa mohlo vrátiť do starých koľají. Že konečne sa skončí všetko zlé, čo zažili vo svete Shinobi. Myslel si, že sa na nich lepí smola iba preto, lebo tam nepatria a pritom to najhoršie z toho všetkého si našlo cestu aj sem.
„Nie, nie,“ krútil hlavou a bedákal. Toto sa nemalo stať. Tu mali byť v bezpečí! Neznamená domov práve bezpečie? Nemalo to všetko skončiť?!
Predo mnou nebudete nikde v bezpečí.
Povedala mu na jeho zúfalé a miestami nahnevané myšlienky Temnota nadradeným tónom, ktorým mu chcela naznačiť, že ich bude sprevádzať na každom kroku.
„Toto nie, toto nie,“ pokračoval Keita a pevne držal Soru, ktorej prítomnosť bola akoby jediná, ktorá ho dokázala udržať pri zmysloch.
A zrazu ju videl pred sebou umierať. V tom dome, kde bol schovaný portál. Padala mu pred očami a krvácala z rany, ktorá sa nechcela zastaviť. A potom sa to všetko zopakovalo. Aj po desiatom raze to bolo rovnako strašidelné a bolestivé ako prvýkrát. Človek by si bol myslel, že keď vie, čo príde, pripraví sa na to a bude to znášať aspoň trochu lepšie. Ale Keita to takto vôbec nevnímal. Práve naopak. Po zvýšenom počte sa mu zdalo ešte horšie, lebo vedel, čo sa stane a vedel aj, že tomu nemôže zabrániť.
Sora sa v jeho náručí trochu mykla. Možno chcela zmeniť polohu alebo sa jej niečo zazdalo, to nevedel. Vedel však, že tento skoro nepatrný pohyb ho vytiahol zo šialenstva a z blúznenia. Sora v jeho náručí je živá a nemôže byť zároveň v jeho náručí a umierať pred ním. A keďže všetky jeho zlé spomienky sa viazali na Soru, kde umiera alebo je zranená, či na moment, keď sa dozvedel, že ju uniesli naňho neplatili, dostal sa ako tak z pazúrov Temnoty. Ani spomienka na vlastnú smrť s ním nič nerobila. Veď si ju ani nepamätá.
Takže ty takto, zavrčala Temnota na Keitu, ktorý našiel spôsob, ako sa od nej oslobodiť, skúsime niečo iné. A toho sa len tak nezbavíš.
Keita čakal aký prelud vyjde odkiaľ, no nič neprichádzalo. Len Sora sa znova mykla. A znova. Začala zatínať zuby a potiť sa. Chytila sa rukami za hlavu a sťažka dýchala.
„Čo ti je?“ spýtal sa jej a zúfalstvo sa v jeho hlase dalo rozoznať. Nevedel, ako by jej pomohol.
„Moja...hlava...“ ledva hlesla a v bezvedomí sa mu zvalila do náručia. Nechápal tomu. Tú bolesť spôsobila Temnota? Žeby chcela, aby bola Sora mimo a aby vyzerala takmer ako mŕtva, aby jej halucinácie ťažšie znášal...aby podľahol? Odpoveď dostal takmer okamžite a zistil, že sa mýlil. Temnota mu iba chcela ukázať, čo ho čaká.
Najprv to bola iba malá, nepatrná bolesť hlavy, ktorá sa však začala rozrastať. Pulzovala mu v hlave a on začal plytkejšie dýchať. Chcel nabrať vzduch, aby aspoň prídelom kyslíka akosi zahnal bolesť. Lenže jeho pľúca sa zmenšili a nedokázali nabrať toľko vzduchu koľko potreboval. Aspoň tak to vnímal. Nevedel či to je skutočné, alebo nie, lebo tento prelud, ak to bol vôbec prelud, nemohol zahnať tým, že si povie, že to nie je skutočné. Ale aspoň to skúsil.
„Nedeje sa to, nie je to naozaj,“ hovoril si dookola a pevne držal Soru, akoby mu to mohlo dodať odvahy. Čoskoro pochopil, že to nie je halucinácia, ale realita. Jeho hlava mu od bolesti išla naozaj vybuchnúť, nezdalo sa mu to. Jednou rukou sa chytil za hlavu, tou druhou stále zvieral Soru a nechcel ju pustiť. Nechcel ju pustiť navzdory tomu, aká bude bolesť veľká. A tá sa stupňovala. Už ani ten mrak pred sebou nedokázal vidieť jasne. Tak sa zameral na Sorinu tvár, avšak videl ju dvojmo, takmer trojmo. Po tvári mu stekal pot a nedokázal si ho zotierať rukou, lebo žiadnu nemal voľnú. A aj keď oboma niečo zvieral, cítil ako sa mu trasú.
„Nech to prestane,“ prešiel do fázy prosenia, ani si neuvedomil ako, „len nech to prestane.“
To chcel vážne tak veľa? Chcel sa len vrátiť tam, kde odjakživa patril. Chcel, aby bolo všetko také ako predtým. Nie. Nie všetko. Jednu vec chcel zmeniť. Už toľkokrát bol odhodlaný to zmeniť, a toľkokrát sa mu to nepodarilo. A to chcel iba povedať dve jednoduché slová, ktoré sa avšak hovorili ťažko.
Chcel to povedať, keď ju doviezli napoly v bezvedomí, napoly hore zo sídla Akatsuki.
Chcel to povedať cestou na cintorín, kde stretli tých troch a potom sa z nich stala sedmica.
Chcel to povedať, keď zomieral, no už na to nemal dych.
Chcel to povedať, keď sa vrátil, no to boli všetci poznačený bojom s Hľadačmi.
Chcel jej to povedať, keď vstala zo zeme vo väzení, keď sa aspoň pokúsila dostať sa odtiaľ, aby zachránila dvojčatá.
Chcel jej to povedať potom, no to natrafili na Naokiho smrť, Deidaru a Itachiho a samozrejme Temnotu.
Chcel je to povedať pred rozbehnutím misie, keď ho pobozkala na líce, ale neurobil tak, lebo celým srdcom veril, že to zvládnu a že potom jej to povie bez toho, aby sa musel obávať, že na nich ešte niečo striehne.
Chcel jej to povedať, keď z nej Svetlo vytiahlo Temnotu, no to už znova zomierala.
Chcel jej to povedať, keď prešli cez portál, lebo dúfal v bezpečný domov.
A teraz jej to konečne povie, aby mal aspoň pokoj na duši. Už jej to musí povedať, už to nemôže v sebe ďalej držať.
Pustil si hlavu a oboma rukami ju jemne objal. Hoci bolesť sa neustále stupňovala, to, čo robil, vnímal jasne. Položil jej hlavu na hruď a ruku vložil do jej vlasov. Jeho pery sa opierali o jej hlavu, keď zašepkal: „Ľúbim ťa,“ tie dve slová, ktoré mu boli deväťkrát odopreté povedať.
A potom stratil vedomie. Ešte vnímal smiech Temnoty v pozadí, no to nebolo nič v porovnaní s tým, že cítil Sorino teplé telo na tom svojom. Tak blízko...

„Kde sú?!“ skríkol Otany v bezpečnej bariére.
„Neodpovedajú. Kričím na nich, no nič. Myslím, že Temnota mi v tom bráni!“ vysvetlila im Riko a neustále sa sústredila. Keitova myseľ, ktorá bola jediná z nich jasná, začala kolísať až nakoniec úplne stratila spojenie, „Nie,“ hlesla.
„Čo sa deje?“ zaujímal sa Shinichi, ktorý sa od snahy udržať bariéru celú až potil.
„Stratila som aj to malé spojenie s Keitom. Buď sú obaja mŕtvy alebo v bezvedomí.“
„Nie,“ krútil hlavou Daisuke. Považoval za vylúčené, aby tí dva zomreli, „musíme ísť po nich.“
„Čože?“ skríkol Seiichi, „Aby sme skončili všetci rovnako? Musíme sa zbaviť Temnoty a tým ich zachránime!“
„Lenže tým, že tvrdneme v bariére sa Temnota nevzdá! A neskončíme rovnako, lebo na rozdiel od nich máme teba a tvoje svetlo!“ argumentoval Daisuke a vyzeral, že Seiichiho reakcia ho zaskočila.
„Fajn,“ súhlasil napokon, „ale pod jednou podmienkou.“
„Teraz nemáme čas na podmienky,“ zvolal Otany.
„Lenže toto je celkom dôležitá podmienka,“ odvetil, „aby sme po nich mohli, ísť musíme zrušiť bariéru. Teda Temnota bude mať voľný prechod ku nám všetkým. Takže, hádajte čo sa stane? No to, že ovládne Riko a budeme úplne v r*ti!“ odpovedal si sám na otázku.
„Nechcem provokovať, Seiichi, a tentoraz to myslím asi prvýkrát úprimne, keď to hovorím...“
„K veci!“ zahriakla ho Riko.
„Však dobre, už som pri tom bol!“ oboril sa. Po príchode Temnoty mali všetci zlú náladu. Otočil sa k bratovi, „Nepočul som v tom žiadnu podmienku.“
„Lebo tam žiadna ani nebola,“ odvrkol, „Keď chcete ísť von, najprv musím Riko vyčistiť od Temnoty.“
„Vyčistiť,“ zopakoval po ňom Shinichi, „lepšie slovo si nenašiel?“
„Fajn,“ súhlasila Riko odhodlane. Už jej tá Temnota vadila. Mala horšiu náladu ako ostatní a vedela, že iba preto, lebo jej prítomnosť znášala horšie. Konečne bude mať pokoj. Konečne sa jej zbaví.
„Udržíš to chvíľu?“ obrátil sa Seiichi na Shinichiho, ktorý prikývol.
„Tak prečo si to nepoužil aj na Tobiho?“ zaujímal sa Daisuke ešte predtým, ako svetelnú bariéru prerušil.
„Pozri sa naokolo,“ povedal mu Naoki nevrlo, „stavím sa, že Riko jej toľko nemá.“
Potom už nikto nemal žiadne pripomienky a Seiichi sa pohol smerom k nej. Chytil jej tvár do dlaní a zavrel oči. Aj Riko. Potom sa jej tvár zmrštila od bolesti a vykríkla. Svetlo v Seiichiho rukách tmavlo. Temnota z nej vychádzala...