Forever or never 78: Nastal čas povedať zbohom...

„Čo budeme robiť s Temnotou?“ spýtala sa unavene Riko, pretože vyťahovanie Temnoty ju vyčerpalo, a sedela s Naokim na zemi a navzájom sa objímali. Aj Naoki bol viac slabý ako predtým, chakra mu ubúdala rýchlejšie ako si myslel.
„Musíme sa jej zbaviť,“ vyhlásil rozhodne Daisuke.
„Vieme, že si chytrý, ale zatiaľ si nám nepovedal nijaký konkrétny nápad,“ poznamenal Seiichi, ktorý opäť stál pri Shinichim a udržiaval bariéru.
„Navrhujem zachrániť Soru a Keitu. Pokiaľ ich má, môže ich využívať ako rukojemníkov,“ povedal Naoki a Shinichi sa k nemu otočil.
„To sú úžasné nápady, avšak vždy po ich vyslovení ma napadá otázka: ako?“
„Svojím svetlom rozrazíš Temnotu a vytvoríš niečo ako tunel medzi nami a nimi. Shinichi zatiaľ udrží bariéru okolo nás, aby nás Temnota náhodou nenapadla, aj keď už sme vyriešili problém, že by si vzala Rikino telo. A ja ich pomocou mojej schopnosti prenesiem sem. A potom uvidíme čo ďalej,“ povedal Daisuke úplne pokojne, zdá sa, že začal ovládať hnev a nevrlosť, ktoré ho po vypustení Temnoty ako opantali. Snažil sa myslieť racionálne aj cez tieto pocity a vyplatilo sa.
Ostatní prikývli. Aj tak nemali iný plán a tento bol dobrý. Dal sa zvládnuť a mali naň viac chakry.
„Tak poďme na to. Pripravený?“

Keita síce odpadol, no zrazu začal precitať. Cítil okolo seba chlad, to isto vytvárala Temnota, a mal zatvorené oči. Keď ich otvoril, videl okolo seba ten tmavý mrak. Hlava ho už nebolela. Usúdil, že Temnota mu dala iba názornú ukážku a on pochopil, že každý vzdor bude potrestaný. Sora v jeho náručí bola ešte mimo a nechcel ju budiť, kým si nejako neporadia s Temnotou.
Boli blízko Tobiho tela. Všimol si, že z rany mu ešte stále vychádza Temnota.
„Preboha,“ hlesol, „koľko tam toho je?“
Veľa! Odpovedala mu Temnota a zdala sa mu naštvaná...teda, viac ako zvyčajne. A podľa toho aj vedel, že nejaký čas potrvá, kým sa z neho dostane celá. Žeby ešte mali šancu?
Sadol si, dal si Soru do náručia, a začal rozmýšľať. Čo by mal robiť? Cez stenu Temnoty sa nedostane, je naňho prisilná a oheň mu nepomôže. Čakať na záchranu...nečakal už dosť dlho? A ktovie ako dlho bol mimo. Čo tam robia, že nie sú schopní ich zachrániť? Žeby ich Temnota...
Tvoji priatelia sú, žiaľ, ešte stále nažive. No neber to pozitívne. Zdá sa, že im nezáleží na vás dvoch.
„Akoby si ty o nič niečo vedela, Temnota!“ odvrkol a nepáčilo sa mu, že jediným spoločníkom na konverzáciu je Temnota.
Vidím ich, na rozdiel od teba.
„Akoby si za to práve ty nemohla, že?“ poznamenal.
Nezachránia vás. Viac im záleží na nich ako na vás. Museli by prerušiť bariéru, oslabiť ochranu, aby vás mohli zachrániť. Lenže to neurobia, lebo sa ma boja, zasmiala sa a Keitu striaslo. To by vysvetľovalo to, že po nich ešte neprišli. Kým nebol v bezvedomí, nevšimol si ani jeden pokus a medzitým...nevedel.
Zomriete tu...ibaže...odmlčala sa. Vedel, že nie preto, lebo by jej došli slová, ale preto, lebo čakala, že sa jej to opýta on. A on to urobil. Chcel vedieť...vedieť aká je možnosť, že Sora prežije.
„Ibaže čo?“
Ibaže by ste ma prijali a ja by som vás ochránil. Boli by ste na mojej strane, prežili by ste...
„Lenže by si mala dve telá navyše, do ktorých by si sa mohla prevteliť!“ prerušil ju, lebo mu došlo o čo jej ide. Nechápal prečo ich nezachránili, no vedel, že toto nemohol urobiť. To by bola osudová chyba.
Dal som vám možnosť, začala výhražne, dal som vám šancu...takže mi nemôžeš vyčítať, keď vás zabijem, dokončila sladkým hlasom.
„Zabiješ?“ spýtal sa posmešne, „Veď nemáš telo!“
Telo je len schránka, v ktorej môžem prebývať a ktorú musím, pre jej smrteľnosť a vlastnosť starnúť, meniť. Ale toto, čo vidíš okolo seba, to som ja. A ja vás zabijem, nie moja schránka. Tým sa hocikto chváliť nemôže. Je to pre vás vlastne česť.
„Takže máme byť vlastne radi, čo?“ neveselo sa zasmial a v tom to uvidel.
Niekde medzi mrakmi Temnoty videl svetelný záblesk. Alebo sa mu to iba zdalo? Žeby chcel tak vidieť niečo iné okrem tmy okolo, že blúzni? Ale nie...stalo sa to znova. Čo to je? Pýtal sa sám seba. A potom spoznal tú vec, čo žiarila. Bol to pás svetla, ktorý sa blížil k nim. Päť metrov a bude pri nich...dva...jeden...a prešiel ich. Prešiel cez nich a bol čoraz ďalej. To čo bolo? Žeby ich záchrana bola márna? Nie...ono sa to vracia.
Keita pozoroval pás, akoby mu od toho závisel život. A veru závisel. Šlo to späť a tentoraz sa to pri nich zastavilo. Najprv mu do tváre svietilo hrozne veľa svetla, na ktoré si jeho oči nestihli privyknúť, a tak si ich zatienil rukou, vytvárajúc šilt.
Potom sa svetlo rozľahlo do šírky, odohnal od seba Temnotu a vytvoril tunel, na ktorý sa však Temnota lepila, lebo sa svojej koristi nemienila vzdať. Na druhom konci videl ostatných. Tak predsa...predsa sa dočkali. Sorino telo sa zrazu nadvihlo a pohlo sa smerom k nim. Keita vedel, že sa to stane aj jemu ešte sekundu predtým, ako sa to naozaj stalo a rýchlo chytil Tobiho ruku a ťahal ho za sebou. Domyslel si, že Daisuke ich berie ku nim a ten hneď pochopil o čo Keitovi ide. Nadvihol aj Tobiho telo, no Temnota z Tobiho krku si omotala akési čierne chápadlo okolo jeho členku, zakvačila sa do zeme a ťahala. A ťahala aj Keitu, keďže ho pevne držal za ruku, ktorá bola taká krehká, že sa bál, že sa mu rozpadne v rukách, no nepovolil stisk.
To nedovolím! NEDOVOLÍM!! Kričala a ťahala. Keita cítil, že Tobiho ťahá aj niečo iné ako on a Temnota. Daisukeho sila. A potom sa zjavilo chápadlo Svetla. Keita zaklonil hlavu a videl, síce dole nohami, Seiichiho so zlatými očami, Svetlo zrejme usúdilo, že potrebujú jeho pomoc, ako má predpaženú ruku a sústredí sa. Seiichimu sa jemne triasli kolená, Svetlo bolo unavené, ako im hovoril, ale nevzdával sa. Vyšľahol ďalšie chápadlo a Keita sa opäť pozrel na Tobiho, ktorého pevne držal, keď sa vznášali meter nad zemou. Predtým si však ešte všimol, že Sora bezpečne došla do cieľa. Chápadlo Svetla šľahlo po tom Temnotinom a to Tobiho pustilo. Svetelné chápadlo, ktoré držalo Tobiho ho pustilo a vyštartovalo proti Temnote s tým druhým. Daisukeho sila ich ťahala dozadu, do bariéry, kde ladne pristáli na zemi, no aj to Keitovi vyrazilo dych.
Rýchlo sa posadil, aby videl, čo sa deje s Temnotou. Svetelný tunel mizol, no chápadlá zostávali, slabli, miestami blikali až napokon zmizli.
Za ním Seiichi vydychoval.
„Myslel som si, že Seiichi hovoril, že už neprídeš,“ rýchlo sa postavil Keita a slová adresoval Svetlu.
„Musel som zasiahnuť. Temnota zašla priďaleko. No dlho už nevydržím...“
„Ani ja!“ precedil pomedzi zuby Shinichi, ktorý sám udržiaval bariéru.
„Čo urobíme?“ spýtal sa Otany a Keita mu hneď povedal, čo postrehol a čo si potom všimli aj ostatní.
„Z Tobiho ešte stále vychádza Temnota. Ešte stále je pripútaná k jeho mŕtvemu telu a nejaký ten čas ešte bude.“
„To znamená...“ začal Daisuke, no Temnotin hlas ho prerušil.
Nebol to zas ten najhorší nápad, Keita, ocenila ho, takto sa vlastne ľahko dostanem do vašej bariéry.
Sledovali ako z Tobiho krku vychádzajú kúdoly dymu. Pustili sem Temnotu.
„To znamená, že keď teraz pošleme Tobiho cez portál, tak zmizne aj Temnota, keďže je naviazaná naňho a tu už nemá telo, do ktorého by sa prevtelila,“ dokončil, čo chcel povedať
Daisuke, a zrazu ostatní prestali odsudzujúco zazerať na Keitu, ale tiež ocenili ten nápad.
„Tak makajte, lebo to už dlho neudržím,“ pobádal ich Shinichi, ktorý už nemal takú zlú náladu ako predtým. Vlastne, už nikto z nich. Po príchode Svetla sa všetci upokojili, lebo videli nádej na záchranu a vplyv Temnoty klesol.
„Vieš, čo to znamená, Riko?“ otočil sa k nej Seiichi.
„Ja?“ nechápala.
„Uzavrela si dohodu s Temnotou. Odovzdanie tela za Naokiho. Naokiho tu máš, ale len preto, lebo Temnota vedela, že tým, že ovládne vás, dostane Tobi čas ako Prenášač prejsť sem a aspoň takto priniesť kúsok Temnoty.“
„Tomu hovoríš kúsok?“ spýtal sa Shinichi, no pod jeho pohľadom zmĺkol. To nebol jeho brat, ktorému by mohol oponovať a teraz sa o to radšej ani nepokúšal.
„Takže Temnota tu mohla priviesť Naokiho, ktorý je pripútaný k tebe, taktiež vedela, že ťa nechá zomrieť rukou jedného z tvojich priateľov, aby si sa sem dostala, aby mala nejaké iné telo okrem Tobiho. No ty si nechala Seiichiho, aby ti vytiahol Temnotu, medzitým som prišiel ja, a tým pádom ste zmarili jej plány. Je silná, no s telom oveľa viac.“
„Riko už nemá Temnotu?“ spýtal sa prekvapene Keita a pozrel sa do rovnako zelených očí Riko.
„To preto nám vaša záchrana tak trvala,“ vysvetlil Otany.
„Naoki je teda pripútaný k tebe ale aj k Temnote. Vieš kam tým mierim, Riko,“ oslovil ju jemne.
„Že keď zmizne Temnota, zmiznem aj ja,“ odpovedal za ňu Naoki.
„Nie,“ hlesla.
„Musíš sa s ním rozlúčiť. Ale musím ťa požiadať, aby to bolo rýchlo, lebo čas sa kráti,“ povedal Seiichi, teda Svetlo, a trochu sa od nich vzdialilo.
Čas sa kráti. Tik-tak. Tik-tak! O chvíľu vás všetkých zahubím!
Riko s Naokim sa rýchlo objali. Dym z Tobiho krku bol čoraz redší a vedeli, že to znamená, že o chvíľu bude Temnota úplne vonku.
„Ľúbim ťa,“ povedala Riko a po tvári jej stekali slzy. Už sa zasa lúčia! Úprimne si želala, že je to naposledy. Pevne ho stisla. Už oňho nechcela prísť, no zdá sa, že ani dohoda s niečím takým odporným ako je Temnota, jej ho nevráti. Zachránil ju a tým zničil seba.
„Milujem ťa,“ zašepkal jej do vlasov. Vedel, že ona musí žiť, to preto ju nezabil a preto ju vždy chránil ako sa len dalo. A vôbec toho neľutoval. Keby sa mal rozhodnúť, že by niečo zmenil, asi by to bolo len to, že pred jej odchodom, keď prišli ku nemu a jeho Predchodcovi, keď ju prvýkrát videl, povedal by jej, že sa mu páči a možno by spolu strávili oveľa viac času.
Nemuseli nič hovoriť nahlas. Naoki vedel, čo si Riko myslí z jej vzlykov a tuhého objatia a ona zasa dokázala čítať myšlienky.
Potom sa obaja pustili.
Naoki sa síce zmieril s tým, že zomrie a teraz vlastne akoby znova, no nikdy s tým, že opustí Riko. Vždy bude s ňou. Navždy.
„Je čas,“ povedal Seiichi. Naoki sa trhane nadýchol, no Riko prerývane plakala.
Keita, Daisuke a Otany chytili Tobiho, okolo nich sa vznášal oblak Temnoty, a chystali sa ho prehodiť cez portál.
„Na tri,“ povedal Otany.
„Jeden.“
„Dva!“
„TRI!“ hodili ho a za chvíľu im zmizol z očí.
„Zruš bariéru!“ zvolal Seiichi na Shinichiho a ten tam urobil.
Všetka Temnota, ktorá bola okolo nich sa zbierala k nim.
NIE!
Skríkla a ten výkrik im trhal uši. Museli si ich zakryť a aj tak padli na kolená. Niektorí ležali na zemi.
Vírila sa okolo nich a trhala sebou a trvalo skoro večnosť, kým naozaj zmizla cez portál. Rozhostilo sa okolo nich ticho a svetlo. No stále všetko stálo.
Bola preč Temnota.
Bol preč Tobi.
Bol preč Naoki.
Neodvratne.
Riko potichu plakala, ostatní sa stavali na nohy. Sora zakašľala a začala sa preberať. Keita podišiel k nej a keď sa prebrala, hodila sa mu okolo krku.
„Počula som ťa,“ povedala a bolo jej jedno, že ostatní na nich pozerajú a počúvajú, „počula som všetko.“
„Myslel som, že si bola mimo kvôli Temnote,“ teraz po prvýkrát cítil stiahnutý žalúdok. Čo mu na to povie? No ani tak nepovolil objatie.
„Zobrala mi vedomie a nie sluch, hlupák,“ zasmiala sa a on sa trochu uškrnul, „tebe to ale trvalo.“
„Ja za to nemôžem,“ bránil sa.
„Ehm, ehm,“ odkašľal si Seiichi so zlatými očami, „vážne nechcem rušiť, ale ešte vám musím niečo povedať. Hneď potom, čo odídem sa váš svet začne hýbať. Sme tu niečo ako paraziti. Tobi, Temnota a ja. Keby sa tu Temnota ujala, čiže vošla do tela, ktoré ju prijalo, už by sa stala súčasťou tohto sveta. Potom by sa začal hýbať. Len, aby ste neboli prekvapení.“
„Nemôžeš tu ostať?“ spýtal sa Otany.
„Keď bol Tobi Prenášačom Temnoty, mohol by byť Seiichi tvojim Prenášačom, nie?“ spýtal sa Daisuke.
„A načo by tu bolo Svetlo, keď tu niet Temnoty?“ zasmialo sa nad tým, „V každom svete musí byť rovnováha. Aj v tomto. Zbohom.“
Seiichiho obklopilo zlaté svetlo, žiarilo okolo neho, ktoré sa od neho potom oddelilo a prešlo portálom. Seiichi otvoril modré oči a poobzeral sa po okolí tak ako aj ostatní. Najprv začuli tikanie hodiniek ľudí, ktorí ich mali na zápästí. Potom sa začali sa prebúdzať k životu. Všetko sa rozhýbalo. Ľudia vôkol sa začali prebúdzať. Svetlo malo opäť raz pravdu.