Forever or never 70: Jedna smrť nestačí...

Medžikl fenks

Chcem čarovne poďakovať všetkým, čo sa dostali až tu, keďže 70 je už dosť veľké číslo- aspoň ja si to myslím Takže ďakujem každému, kto mal trpezlivosť s FoN a mojimi vymyslenými charaktermi
A najsamviac ďakujem tým, čo mi to komentujú Však vy viete, koho myslím
PS: Nie, ešte nie je koniec série, len som vám naozaj chcela poďakovať

Sora bola väzňom vo svojom vlastnom tele, no aj tak vnímala všetko naokolo, aj keď s tým nemohla nič urobiť, čo ju naozaj privádzalo do stavu nepríčetnosti, keďže mala chuť si do niečoho poriadne udrieť. Videla, ako Temnota hýbe jej telom a bojuje proti Keitovi, ktorý bol tak odhodlaný ju dostať späť, že ju dokonca úplne vážne udrel pričom sa nepozeral na ňu, ale na Temnotu. Keita si možno myslí, že sa za to naňho bude hnevať, ale bola naňho hrdá, že sa dokázal preniesť cez to, že bojuje s jej telom. Teraz ležal na zemi a vo vlasoch a oblečení mal omietku, ktorá opadala počas boja. Kryl si hlavu pred lietajúcimi predmetmi a padajúcimi stenami tak ako ostatní v miestnosti. Dokonca ani nesmrteľný Hidan nemal proti Temnote veľké šance, čo pre nich vôbec nebolo dobré. Keď už nemôže pomôcť niekto, kto nemôže zomrieť, kto porazí Temnotu? A potom tu bol Seiichi. Keď videla, aj Temnota to videla, že sa jeho oči zmenili na zlaté, tiež vykríkla, ale od radosti. Kto iný by mohol poraziť Temnotu, ak nie Svetlo? Jej dokonalý protivník. Vlastne...keď sa tak nad tým zamyslela, a potom, čo prišiel Daisuke s Otanym a spolu s ostatnými boli prišpendlení k zemi, podľa slov Temnoty a Svetla, pochopila, že boli stvorení na to, aby boli svojimi protivníkmi, ktorí proti sebe musia bojovať. Keby na svete bolo oba zlo, čo by to bol za svet? A preto je tu Svetlo, aby toto zlo krotilo. A keby tu bolo iba Svetlo? To by bolo ako keby svietilo slnko a nezanechalo žiadne tiene. Sú to dokonalí protivníci...ale keď sú dokonalí, môžu byť navzájom zničení?
Sora cítila, ako prúdi Temnota z jej ľavej ruky, ktorou nedobrovoľne zastavila útok Seiichiho, nejaká sila, ktorú nedokázala opísať, do Seiichiho tela. Ten pred ňou klesal, lebo mu to očividne spôsobovalo strašné bolesti a dostávalo ho to do kolien. No zrazu sa vzoprelo a poslalo svoju energiu Temnote. Na to, že to bolo Svetlo, to vôbec nebolo jemné. Sora by použila skôr slovo brutálne silné. Zrazu sa jej tak zahmlilo pred očami a potom videla iba zlaté svetlo a každý jej neurón v mozgu by kričal keby mohol. Úplne to v nej vrelo. Pocítila takú bolesť hlavy ako nikdy predtým. Temnota sa jej voľnou rukou chytila za hlavu a kričala. A kričala aj Sora. Keby sa aj Sora tomu mohla vzoprieť, nevedela by ako. A tak ako to prišlo, to aj odišlo.
Keď svetlo spred jej očí začalo ustupovať, videla hmlisto a počula tlmene. Akoby bola pod vodou. Temnota pohla jej pravou rukou, ktorú už Svetlo nedržalo ako vo zveráku. Začala vidieť jasnejšie a videla pred sebou popraskaný stop. Ležala na zemi, zrejme spadla alebo omdlela, keď jej šla hlava vybuchnúť. Svetlo je vážne silné, pomyslela si. Keď sa pred Temnotou zvíjalo, začala pochybovať, že by ju dokázalo poraziť. Žeby len čakalo na správny okamih? To je jedno. Na čokoľvek to bolo platné, podarilo sa to.
Temnota sa za ňu zaprela rukami a sadla si. Zdvihla pohľad a pozerala sa priamo do Seiichiho tváre. Z nej sa nedalo absolútne čítať. Žiadne emócie, nič. Svetlo necítilo voči Temnote nič, aspoň to videla Sora...alebo to nedalo najavo.
„Za toto zaplatíš,“ vyšlo Sorinými ústami a ona si ešte nezvykla na ten pocit, keď je ticho, no z jej úst vychádzajú slová. Moment, ona si na to nechce zvyknúť. Jej myseľ sa chcela predrať von, no narazila do neviditeľnej steny. Ani to ju nezastavilo. Skúšala znova a znova, a bude v tom pokračovať, lebo nemieni len tak čakať, kým ju niekto zachráni. Temnota sykla a Sora cítila, ako zvraštila tvár.
„Bolí ťa hlava?“ spýtal sa jej Seiichi a nadvihol obočie. Čupol si tak, aby bola jeho tvár zarovno Sorinej, „To bojuje telo, ktoré si si privlastnil, vieš?“ poučovalo ho ako malé dieťa, ktoré nerozumelo jednoduchej veci.
„To je jej na nič platné. Toto telo bude moje, kým ja nepoviem,“ vyhlásila Temnota rozhodne, „lebo ja si beriem, čo chcem. Chcem ten svet, tak si ho zoberiem a keď predtým musím zničiť teba, je to len bonus pre mňa navyše.“
Soru štvalo, že sa chce dotrepať do reálneho sveta...do jej domova. Čo sa tam má pchať? Nech si zostane tu a nech si tu spriada svoje plány. Ona už mala Temnoty po krk...nie, to je hlúpo povedané, keďže Temnota sa dostala nielen po krk, ale aj do jej hlavy.
Potom si všimla, že Riko chýba. Bola si istá, že keď sa dostali ku portálu a prišiel Tobi aj s ninjami, Riko začala bojovať s Daisukem a Otanym. Lenže tí sú tu. Tak kde je Riko? Niežeby chcela, aby tu bolo ďalšie telo ovládnuté Temnotou, ale prečo by ju nevyužilo? A čo to bol vtedy za pocit, keď ňou preletel prúd energie a ten diabolský smiech, čo počula vo svojej hlave? Telo bude moje, kým ja nepoviem. Telo...kým nepovie...telo bude jeho...telo...Riko! Temnota ju už nepotrebovala, tak sa jej zbavila. Riko...tak, kde sa flákaš? Prečo neprídeš pomôcť?
Svetlo aj Temnota sa postavili.
„Nie, bude tvoje iba kým nebude očistené,“ vyhlásil Seiichi a rozbehli sa proti sebe. Ich boj bol hrozne vyrovnaný a Sora začala pochybovať, že jeden je schopný zničiť druhého. Odskočili od seba a Seiichi urobil pečate, ktoré v živote nikdy nevidela. Za pár stotín sekundy už držal v ruke žiarivý meč, ktorý sa tak trochu podobal na meč, ktorý mal Hľadač, proti ktorému bojovala. Ibaže toto nebol oheň...bolo to svetlo. Šírilo okolo seba teplo a aj Sora ho cítila. Slastne si vzdychla. Ale iba v mysli. Temnota sa prikrčila ako zviera a Sora vedela, že nenávistne zazerá na Svetlo. Kým svetlo z meča Soru upokojovalo, s Temnotou to malo opačný účinok.
„Odkiaľ si to vyhrabal?“ štekla na Svetlo.
„Je ešte veľa vecí, ktoré nepoznáš, a preto by nebolo dobré, aby si ovládla ďalší svet, Temnota.“
Neveselo sa zasmiala až zamrazilo Soru, ktorá sa vlastne o seba nemusela báť...alebo? Keď chce Svetlo poraziť Temnotu, nemusí zabiť aj ju? „Lenže ja ten svet ovládnem a ty budeš ešte predtým ležať v kaluži krvi, to si pamätaj.“
Vystrelo pred seba ruku a Sora si všimla, že meč je rovnako žiarivý ako Seiichiho oči. „To sa ešte uvidí.“ Zapriahol ruku a dvoma veľkými krokmi bol pri Temnote. Tú tak šokoval jeho rýchly vpád do jej osobnej zóny, že nestihla reagovať.
Sora pocítila ako sa čepeľ prediera pomedzi jej rebrá a zapichuje sa do jej srdca hlbšie a hlbšie.
„NIE!“ počula Keitov výkrik, ktorý bol hlasnejší ako ostatných.
Cítila, že jej z rany vyteká teplá krv a zmáča jej tričko.
„Ku*va!“ započula Hidana s jeho povestným slovníkom.
Cítila, že sa jej pred očami zahmlilo.
„Sora!“ zavzlykal Daisuke.
Cítila, že jej kútika úst vytiekol pramienok krvi.
„Prečo...?!“ nechápal Shinichi a s vyvalenými očami sa pozeral na svoje dvojča.
Cítila, ako sa jej dych spomaľoval.
„Neboj sa. Iba ver, že budeš žiť,“ povedal jej Seiichi...teda vlastne Svetlo, ale jej to bolo v tej chvíli jedno. Umierala predsa...
A cítila, že padá a padá do neznámej tmy pričom ju nikto nezachytí a nevytiahne ju späť. A verila, že bude žiť...

„Sora....“ počula niečí hlas, ktorý znel z diaľky. Kto to je? A lepšia otázka...prečo počuje? Zomrela, nie? Ako môže počuť... ? No je naozaj mŕtva? Keď sa jej Svetlo prihovorilo a povedalo jej, aby verila...tak aj urobila. Ale ako jej môže viera zachrániť život? Žeby to nepomohlo a začínala mať halucinácie? Keita jej vlastne nikdy nepovedal, čo sa stalo keď zomrel...ale...mať halušky nie je zlé...je to akoby ste boli nadrogovaný, tak prečo by sa mala sťažovať?
„Sora...“ započula to znova. Páni, zdá sa jej to alebo to bol Keitov hlas? Toto sú zvláštne haluze...prečo iba počuje a nevidí? Pred ňou bola taká tma, že keby si dala ruku pred tvár, tak by ju nevidela. Chcela to aj skúsiť, no jej ruka akoby bola stokrát ťažšia. Nedokázala ju zdvihnúť.
„Pohla rukou,“ počula vzdialený šepot, no tentoraz nepatril Keitovi. Ale kto ju videl? Kto sa na ňu pozeral? Kto videl cez tú tmu?
„Sora? Sora, počuješ ma?“ niekto sa jej dotkol ruky a mala pocit, že to bol Keita. Ten dotyk bol pevný, no jemný zároveň, akoby jej nechcel ublížiť. Hlúposť. Ako je môže ublížiť, keď jej už mŕtva?
„Musíš bojovať,“ počula rozhorčený hlas a potom tichšie: „Ku*va!“ Hidan? Aj on tam je...ale...prečo musí bojovať? Už nemusí. Zomrela a tým sa jej boj skončil. Alebo musí ďalej bojovať?...a začo vlastne?
„Uhnite sa, že sa na ňu pozriem,“ povedal hlas, ktorý oznámil ostatným, že pohla rukou. Chytil ju za druhú ruku a ten dotyk bol taký skutočný až sa prerývane nadýchla.
„Videli ste to?“ ako to, že oni vidia a ona nie? Nie je to trochu nespravodlivé?
„Ty to vyhráš, Sora, ja ti verím,“ Keita jej stisol ruku. Akoto, že sa jej môže dotýkať a ona ho nevidí, keď je určite vedľa nej. Zmätene sa pozrela okolo seba, no stále videla tmu. Iba tmu...nechcela ostať v tej tme...bola tam taká sama...až kým nezacítila pevnejší Keitov stisk. Hm, keby ma stále držal za ruku, nebolo by to zlé, pomyslela si a uvoľnila sa.
„Pohla viečkami.“
„Sora, vráť sa, ku*va, a neser ma s tým, že si tu len tak ležíš!“ chcela naňho nakričať. Ako sa má vrátiť, keď je mŕtva?! Nie je cesty späť. Tak ako si mysleli, že sa už nevrátia domov, keď znovu preleteli cez portál...lenže tu už nie je nádej, nech ju volajú koľko chcú. Toto je definitívne lístok bez cesty späť. Žiadne odbočky, žiadne spiatočky, len cesta pred ňou do neznáma...že do neznáma! Však nikam ani nejde. Iba tu leží v tejto nekončiacej tme.
„Keita, rozprávaj sa s ňou ty. Pri tebe vždy reaguje.“
Cítila, ako jej Keita chytil dlaň do oboch rúk a pevne stisol.
„Vráť sa ku mne,“ prihováral sa k nej, „nesľúbila si mi, že nezomrieš, há? Chceš to porušiť? To ako naozaj?“
Že či chce? Jasné, že nechce! Ale čo narobí, keď sa tak už stalo? Bolo jej ľúto, že zomrela. Nechcela...kto by chcel, že?...ale Svetlo zrejme vedelo, že inak Temnotu neporazí, iba ak zabije schránku. Ona mu to nezazlievala...aspoň budú ostatní v poriadku. Keď zomrela pre nich...je to v poriadku.
Moment! Nevravel Keita, že keď zomrel, vrátil sa hneď ku portálu? Tak prečo tam ona nie je? Je skutočne mŕtva? Zachvátil ju nepokoj. Na toto vôbec nemyslela! Nemôže tu zostať! Keita ju nemôže navždy držať za ruku! Musí späť...ale zároveň nemôže...
„Sora, len...len otvor oči,“ poradil jej Keita a ona si uvedomila, že je tam taká tma iba preto, lebo nepustila dnu svetlo. Otváranie očí nebolo také jednoduché, ako si predstavovala. Jej viečka akoby boli zlepené dosť dobrým a silným lepidlom. A keď ich otvorila, prudké svetlo kontrastujúce s tmou ju oslepilo a ona sa prudko nadýchla, ako keď sa vynoríte z vody a začala kašľať.
Pomohli jej sadnúť a prvé, čo cítila bolo, že ju niekto pevne objíma a že má od niečoho mokrý chrbát.
„Bude v poriadku?“ spýtal sa Daisuke.
„Bude,“ odpovedal mu Seiichi ešte stále so zlatými očami, „jej telo sa vďaka jej schopnosti vyliečilo, len sa potrebovala prebrať.“
„Som...v...pekle?“ bola prvá vec, ktorý sa spýtala. Ešte stále akosi nemohla uveriť, že je nažive.
„Nie, nie si v pekle, ku*va, jasné, že nie,“ odpovedal jej so smiechom Hidan. Túto jej reakciu zrejme nečakal, „žiješ.“
„Ako to...že...že žijem?“ vyjachtala zo seba. Ešte stále sa cítila slabá.
„Nikdy som ťa nechcel zabiť,“ povedal jej vážne Seiichi...teda Svetlo. Ako sa v tej zmätenej chvíli nepomýliť?
„Tak...prečo...?“
Keita sa odtiahol a prešiel si rukou po líci. Jednou ešte vždy držal Soru. On plakal...uvedomila si. To bolo to mokré na jej chrbte...jeho slzy.
„Ten zlatý meč z teba vysal Temnotu a bol čierny. Potom zmizol, no ty si už bola v bezvedomí. V tom okamihu sa tvoje telo začalo liečiť. Mali sme proste šťastie,“ vysvetľoval jej a pritom sa neprestal usmievať. Sora si pomyslela, že ho o chvíľu začnú bolieť tvárové svaly, ak neprestane.
„A predtým, než si odpadla sa tvoje oči zmenili na modré...“ hovoril nadšene Daisuke až takmer nadskakoval, „obe sú modré!“
„Obe...?!“ neverila vlastným ušiam Sora. Takže ten meč, alebo čokoľvek to bolo, z nej iba malo vysať Temnotu a nie ju zabiť!
„Presne tak!“ vyhlásil Hidan, „Žiadne prij*baná Temnota ťa už nebude otravovať a ty,“ hrozivo na ňu ukázal prstom, „sa zbav toho zlozvyku zomierania. Za ten krátky čas, čo ťa poznám som ťa videl umierať niekoľkokrát!“
Sore sa toto vyhlásenie zdalo vtipné, no Hidan sa tváril priveľmi vážne, aby sa zasmiala.
„Počula som vás,“ hovorila už plynulejšie, ale jej hlas bol ešte stále tichý. Možno je vyliečená, no chvíľku potrvá kým sa zotaví.
„A aké to je byť takmer mŕtva?“ zaujímal sa Shinichi.
„Shinichi!“ zahriakli ho a ten len pokrčil plecami a pozeral na Soru v očakávaní.
„V živote som si nepoložila toľko otázok,“ priznala Sora, pousmiala sa nad tým, čo práve povedala no potom zvážnela a mračila sa pri premýšľaní, „bola tam tma...a cítila som sa sama...no keď som vás počula...nebolo to také zlé.“
„Myslím, že nemáte čas na diskusie,“ vložilo sa to toho Svetlo, „a ja vám musím vrátiť Seiichiho.“
„No konečne sa budem mať s kým hádať,“ poznamenal naoko otrávene Shinichi až sa Sora slabo zasmiala. Keita si ju pritisol bližšie, až cítila jeho dych.
„Prečo nemôžeš zostať?“ spýtal sa Otany.
„Možno sa to nezdá, ale boj s Temnotou, hoci bol krátky, ma dosť vyčerpal,“ zdôvodnilo, „zbohom. Prajem vám veľ a šťastia pri hľadaní vašej cesty,“ Seiichi zatvoril oči a keď ich po pár sekundách znova otvoril, to bol znova on.
„Vitaj späť, brácho,“ potľapkal ho po chrbte Shinichi a následne ho chytil pod krk, „ako sa opovažuješ zabudnúť, že môžeš používať svetlo?! To sme mohli pomôcť aj Riko!“
„Ja som to nevedel!“ prehodil ho cez seba Seiichi.
„Aj tak si čur*k!“ zasa nad ním viedol Shinichi.
„Dosť!“ oddelil ich od seba Hidan s vražedným výrazom na tvári, že ich už aj prešla chuť sa biť, „Lebo vás oboch obetujem!“ nasucho preglgli.
„Kde je Riko?“ zaujímala sa Sora, keď už bola blondína spomínaná dvojičkami. Prečo tu nie je? Žeby ju stále ovládala Temnota a ona nemohla prísť?
„Hej, kde je Riko?“ zvolal Shinichi a začal sa obzerať akoby čakal, že sa tu niekde zjaví.
„Otany, Daisuke, vy ste s ňou bojovali, nie?“ otočil sa na nich Seiichi.
„Riko...je...“ začal Daisuke a Sora na ňom videla, že nie je schopný pokračovať a akosi podvedome sa začala pripravovať na najhoršie. Už to ani neregistrovala....po tom všetkom, čo zažili...
„Kde je?!“ skríkol naňho Hidan a Daisukem trhlo.
„Kde je Riko?“ spýtal sa Keita miernejšie.
„Je mŕtva,“ dopovedal zaňho Otany a v miestnosti zavládlo ticho. Akoto, že je...mŕtva? pýtala sa samej seba Sora...Riko...je...mŕtva. Aj ona skoro zomrela. Čo je to dnes za deň? Prečo musí kvôli portálu zomrieť toľko ľudí? Najprv Keita, potom Naoki, i keď on zomrel skôr pre Riko a nie pre portál, ale aj tak to nimi zamávalo, hlavne Riko, teraz je aj ona mŕtva a Sora len tak- tak unikla smrti.
„Čo sa...čo sa stalo?“ dokázala sa spýtať.
„Temnota v jej tele je nesmrteľná, tak ani ona nemohla zomrieť. Pri jednom útoku...pri mojom útoku na ňu, Temnota opustila Rikino telo v momente smrti...to...to ja som ju zabil,“ vysúkal zo seba Daisuke a z očí mu voľne padali slzy.
„Bola to nehoda a nevedel si, čo to spôsobí,“ chlácholil ho z miesta Keita.
„Aj tak je to moja vina,“ obviňoval sa ďalej.
„Kde je Riko teraz?“ pýtal sa Seiichi rovno Keitu.
„Pri portáli.“
„Tak nás tam počká,“ vyhlásila Sora, „lebo tam práve smerujeme.“
„Tak zdvihni svoj zadok...cica,“ napodobnil Hidan Tieňa.
„Povedz to ešte raz a zabijem ťa. Je mi jedno, že si nesmrteľný!“ vyhrážala sa mu a pomaly za pomoci Keitu vstávala. Možno to vyzeralo, že je jej jedno, že Riko zomrela, ale nebolo. Sora vedela, že s Riko sa stretnú doma, no to tu nemôžu len tak sedieť a nariekať nad všetkým, čo sa im stalo.
Hidan sa zasmial. „To by som si pozrel.“
Zrazu sa Sora prehla, lebo mala strašné kŕče v bruchu.
„Čo ti je?!“ počula Keitu vedľa seba a keď mu chcela odpovedať začala vykašliavať krv.
Pozrela sa na svoje brucho, kde ju to bolelo najviac a všimla si, že je celé od čerstvej krvi. Prešla si po ňom rukou a naozaj tam bola. Šokovane na to pozerala a nemohla tomu uveriť. To ako znova zomiera? Prečo? Čo sa stalo?
Začala sa sústrediť, že si to vylieči, ale akosi to nefungovalo. Čo sa to deje?! Počula okolo seba zvuky, ktoré patrili jej priateľom, ktorí sa navzájom prekrikovali a ona im nič nerozumela. A potom zamdlela.

Keita ju zachytil a zmätene sa pozeral na ostatných s otáznikom v očiach.
„To čo bolo?“ nechápal Hidan a vyjavene sa pozeral na Soru v Keitovom náručí zasa blízko smrti.
„Videl som, ako sa snažila vyliečiť, ale nefungovalo to ,“ hovoril zmätene Otany.
„Prečo to nefungovalo?“ spýtali sa naraz dvojčatá a ani sa neunúvali na seba pozrieť. Keita pochyboval, že to vôbec zaregistrovali.
„Lepšia otázka je, prečo sa to vôbec stalo?“ povedal zamyslene a pozeral sa do Sorinej dobitej tvári. Nesľúbila mu náhodou, že urobí všetko pre to, aby nezomrela? A tak...keď to nemôže urobiť ona, musí to urobiť niekto iný...a on je na to pripravený.
„Nič ju tam predsa nezranilo,“ nedávalo to zmysel Shinichimu.
„Možno ju to nezasiahlo tu,“ uvažoval Daisuke a Keita k nemu zdvihol zrak, „možno ju to zasiahlo v reálnom svete.“
„Čo tým myslíš, megamozog?“ spýtal sa ho Hidan a vlastne všetci upriamili svoju pozornosť naňho.
„Naposledy sme videli Tobiho v miestnosti s portálom...,“ začal, keď ho prerušil Shinichi.
„A čo s tým?“
„Nechaj ho dohovoriť!“ zahriakol ho Seiichi.
„...a tak si myslím, že prešiel portálom a teraz je v našom svete.“
Polovica ľudí zhíkla, ale Keita ho ďalej pozorne počúval.
„A on zranil Soru,“ dokončil svoju teóriu Daisuke.
„Ale...nie je tam náhodou Riko?“ spýtal sa Seiichi Keitu.
„Je. V tom prípade o dôvod viac, aby sme si pohli ku portálu,“ vstal so Sorou v náručí a rozbehol sa ku miestnosti s portálom. Bolo mu jedno či ostatní idú za ním alebo nie. Pretože on urobí všetko pre to, aby Soru zachránil. Nedovolí, aby mu zomrela v náručí.
Prečo?
Lebo ju miluje.
A preto, lebo jej to ešte stále nestihol povedať.
No dal si predsavzatie, že hneď ako bude mať možnosť jej to povie.
Lenže pocit, že ak Sora zomrie v skutočnom svete, tak zomrie aj naozaj, bol každým metrom bližšie čoraz silnejší. A to naozaj nebolo dobré, najmä preto, lebo jej dych bol čoraz pomalší...