Forever or never 69: Boj na troch frontoch...

„Áno, je,“ odpovedala mu pomaly Riko a nechápavo pozerala, ako k nim maskovaný muž prichádza a aj napriek oranžovej maske s otvorom na jedno oko im bolo jasné, že pozorne sleduje portál, ktorý sa nachádzal za nimi, „ale ako sa tu dostal?“
To bolo pre nich obidvoch záhadou, pretože v tom čase, keď Tobi prešiel cez portál bola Riko mimo kvôli Temnote a Naoki bol mŕtvy.
„Prešiel som portálom,“ povedal potichu. Akoby mu robilo problém hovoriť, no bolo to tým, že bol priam uchvátený portálom. Pretože boli v reálnom svete, Riko nemohla používať svoju schopnosť...ale keď sa sústredila, dokázala sa dostať do jeho mysle. Čo sa to deje? Toto by predsa nemalo byť možné. Je si sto percentne istá, že Sora ani chalani tu svoje schopnosti nemohli používať. Tak prečo ona áno? Žeby sa niečo narušilo? Žeby niečo poškodilo stálosť tohto sveta? Aké následky môže mať to, že sa sem dostane ninja z inej dimenzie? A čo Naoki? Vlastne, ani on by tam nemal byť. Lebo je to neprirodzené. Žeby sa tým narušila rovnováha? Keďže nevedela odpovede na tieto otázky, povedala si, že to bude riešiť neskôr.
Nazrela do Tobiho mysle a zistila, že Temnota posadla ju a neskôr Soru len preto, aby mal Tobi dosť času dostať sa tu a vybaviť potrebné. Ich skupina prišla príliš skoro a potrebovali ich nejako zamestnať. No nevidela jeho zámer. Ten dôvod prečo je tu. Niečo jej v tom bránilo. Žeby Tobi tak veľmi nechcel odhaliť toto najdôležitejšie tajomstvo, že ho skryl do takej hĺbky svojej mysle, a dával si pozor, aby sa tam nikto nedostal?
„Prečo si tu?“ spýtal sa ho priamo Naoki a postavil sa pred Riko v ochrannom geste. Riko zaujímala presne tá istá vec. Čo hľadá v reálnom svete?
„To ťa nemusí zaujímať,“ odvrkol mu a konečne sa pozrel na nich, „tvoj problém bude prežiť, lebo tu nikto nemal byť,“ vytiahol kunai a namieril ho na Naokiho. Takže takto to je! Temnota priviedla Naokiho sem a teraz ho väzme prostredníctvom Tobiho preč. Takže v tomto bol ten háčik. Kvôli tomu nechala Temnote svoju myseľ? A kvôli tomu, aby znova videla svoju lásku odchádzať, dovolila, aby Temnota ovládla aj Soru, ktorú považovala za silnejšiu a odvážnejšiu? Tobi preniesol kunai smerom k Riko a keď hovoril, bolo jasné, že sa uškŕňa, „a ty si musela zomrieť v Shinobi svete, však? Temnota určite opustila tvoje telo v momente smrti, čo ťa prenieslo sem. To som nečakal, myslel som, že zomriete normálne. Ale pravda, vy nie ste normálni, no táto zaujímavá vec vás robí nesmrteľnými, čo sa dá úžasne využiť.“
„Nikdy sa nepostavíme na tvoju stranu!“ vyhlásila bojovne Riko a trochu sa naklonila, aby nebola úplne za Naokiho chrbtom.
„Ty už nie, samozrejme. Ale ostatní...tí možno zmenia názor, keď... nebudú mať na výber,“ všimla si, že v poslednej chvíli zmenil koniec vety. Skoro sa preriekol, takže ho musí iba donútiť, aby sa sústredil na niečo iné...čo by rozptýlilo jeho pozornosť...
„Som rada, že vieš, že mňa nezískaš,“ povedala a uškrnula sa, lebo si myslela, že po jej vyhlásení sa o ňu nebude snažiť, „no na ostatných tiež zabudni!“
Tobi sa začal smiať, čo absolútne nečakala. „Takto som to nemyslel, drahá Riko! Tvoji priatelia budú užitoční, lebo budú žiť, čo sa o tebe povedať nedá. Stavím sa , že smrť v tvojom svete bude tvojou definitívnou smrťou.“
Riko to otriaslo. Toto bol úder pod pás. Nielenže chce zabiť Naokiho, ale ešte aj ju...znova musí zomrieť...a prečo vlastne? O čo tu, dopekla, ide, že musí padnúť toľko životov? Čo je to za plán, keď tí, čo ho realizujú, idú cez mŕtvoly? A čo robí v ich svete? Keď je to on, čo narušil rovnováhu svetov, čo možno môže mať horšie následky , ako fungujúce schopnosti, tak za to zaplatí. Riko bola rozhodnutá, že mu nedovolí, aby zabil Naokiho, ju, zničil tento svet alebo iné. Proste mu to nedovolí a vedela, že pre to urobí všetko, čo je v jej silách a určite pôjde aj za hranice svojich možností.
„To nemôžeš vedieť,“ arogantne naňho zazrela ako to niekedy vedela iba Sora, no jej pohľad nebol až taký prirodzený.
„Tak to poďme zistiť!“ zvolal a rozbehol sa proti nim. Bol od nich dosť ďaleko na to, aby Riko stihla Naokimu rýchlo posunúť myšlienkami: „Rozptýľ ho natoľko, aby som zistila o čo mu ide.“ A jeho odpoveď („Máš to mať!“) ju povzbudila dostatočne na to, aby sa spolu s Naokim a bojovným výkrikom rozbehla proti nemu.

„Ideme na to!“ vyhlásil Tieň svojmu oddielu a Tímu sedem. Niektorí si mrmlali popod nos, že sa už konečne pohli, iní, že ešte mohli chvíľu počkať, lebo to, že sa ešte nikto z tých, čo vošiel dnu neobjavil, nebolo dobré znamenie. A práve preto sa Tieň rozhodol, že je čas. Už čakali pridlho na to, aby čakali ešte dlhšie. Ako hovorila Sora (a jej skupinka): času je málo na to, aby sme ho míňali.
„Každý vie, čo má robiť?!“ zakričal a späť sa mu ozvalo zborové áno, „Tí, čo idú dnu za mnou a ostatní na miesta!“
A vyšli z lesa ako more ninjov v zelených vestách a takto sa blížili k budove. Tí, čo nahradili strážnikov, neboli prekvapení preto, lebo boli o tomto informovaní. K nim sa šprintom rozbehol tieň s Tímom sedem. Iba oni štyria pôjdu dovnútra. Tak sa rozhodol a nikto neprotestoval. Prečo by aj mali? Vonku budú vo väčšom bezpečí ako dnu, keďže ani tí ôsmy (so starcom deviati, ale o ňom Tieň nevedel) sa von nedostali. A nepovedali predsa, že niečo zoberú von a potom zničia budovu? Povedali. Pravdepodobne o to niečo bojujú a oni im v tom boji pomôžu.
Tieň ešte zostal, aby sa uistil, že ostatní ninjovia sa rozostavia okolo celej budovy. V momente, keď chceli vojsť dnu sa dvere rozleteli a vybehli z nich desiatky a desiatky vojakov. Skoro prevažovali počet väzňov v oddiely a to Tieňa šokovalo. Bola to dosť veľká budova, to áno, ale žeby sa tam zmestilo až toľko ľudí? Vyhol sa im aj spolu s Tímom sedem. Chceli sa zapojiť do boja, no väzeň, čo bol najbližšie naňho zakričal: „My to tu zvládneme, kapitán! Choďte dnu!“ ešte raz na nich hodil pohľad a keď videl, že sily sú skoro vyrovnané, pričom jeho muži vyhrávajú, odhodlal sa vojsť dovnútra a nechal ich bojovať s nepriateľmi. Keď sa za nimi zavreli dvere, obklopila ich tma a Sasuke použil oheň, aby videli. Šli rovnou cestou po chodbe bez dverí až sa dostali k bodu, kde sa dalo ísť troma cestami.
„Čo teraz?“ spýtal sa dosť nahlas Naruto.
Tieň začal rozmýšľať. Keby sa rozdelili, bolo by to priveľmi nebezpečné keby ich našli nepriatelia, lebo by boli v oslabení. Taktiež keby ich našli, ako si dajú vedieť? Takže rozdeľovať sa nebudú. To im aj hneď povedal.
„Ale ktorou cestou pôjdeme?“ zaujímalo to dievča. Niekedy sa mu zdalo priveľmi múdre až mu to liezlo na nervy...ako ten zo Sorinej skupiny, ten malý, na ktorého meno si nemohol spomenúť. Tiež mal vkuse chytré reči, až sa tomu Tieňovi dvíhal žalúdok. Ale Sora dala na jeho rady a verila jeho plánom, takže bol pre nich určite užitočný. A teraz by sa im hodil. On by isto prišiel na to, ktorou cestou sa vydali. Kadiaľ len ísť...kam by len mohli ísť. A čo ak sa rozdelili? To je otázka! Veľa o nich nevedel a možno prišli na spôsob ako sa dorozumieť...ale oni sa rozdeliť nemôžu...ktorou by len tak mohli ísť. Hodil pohľadom po každej a jednej a rozhodol sa pre strednú. Nemal na to žiadny konkrétny dôvod, proste sa mu zdala najlepšia, tak pôjdu tadiaľ. Pokiaľ po ceste nenájdu nejaké stopy, že tam niekto šiel, vrátia sa.
A tak kráčali, nikto nerozprával, dokonca aj potichu dýchali a na zemi videli stopy dvoch osôb. Takže sa predsa len rozdelili. Potom si všimli ešte niečo. Že vedľa nich sú stopy dvoch osôb, ktoré idú opačným smerom. Žeby sa po chvíli vrátili? Ale ako si mohli byť istí, že to sú ani?
„Takže ideme ďalej? Alebo sa vrátime?“ spýtal sa Sasuke, ale nikto nezastal.
„Ideme ďalej. Nie je isté či to sú ich stopy,“ povedal Tieň a pridal do kroku.
Za chvíľu videli pred sebou svetlo v tvare úzkeho pásika. A čím boli bližšie, tým bolo aj svetlo väčšie. Zistili, že sú to privreté dvere a počuli za nimi hlasy. Ale nepatrili ani Sore, ani nikomu z jej skupiny. Tieň tie hlasy nepoznal, no možno tí ľudia, čo sú dnu vedia, kde sú. Ale určite sú to nepriatelia a to znamená, že boju sa nevyhnú. A ako mali vedieť, koľko ich tam je? Budú štyria proti...koľkým?...a aký sú silní, to tiež nevedeli.
„Musíme ísť preč,“ povedal tak ticho ten chlapec s čiernymi vlasmi, že ho skoro nebolo počuť. Moment, nehovorili, že aj on patril k Akatsuki? Žeby spoznal to šuškanie vo vnútri? Vedel, kto je vo vnútri, a preto mu bolo jasné, že proti nim nemajú šancu? Ak je to teda tak, musia sa odtiaľ dostať a to rýchlo. Tieň začal cúvať a ostatní tiež, no niekto v miestnosti pred nimi sa prudko pohol smerom k dverám, ak správne počul a oni zamreli v pohybe. Ledva dýchali a čakali, čo bude.
„Čo to bolo?“ ozvalo sa zvnútra.
„Neviem, kašlime na to. Treba ho poslať dopredu, aby vznikol chaos. Potom budeme postupovať podľa plánu,“ povedal ďalší a Tieň nevedel ani takto rozoznať kto to hovorí.
„Už mám len jedno srdce. Budem musieť byť opatrnejší,“ tento hlas bol chrapľavejší ako zvyšné dva.
Tím sedem spolu s Tieňom si uvedomili, že ich zrejme nepočuli prichádzať, a tak sa chceli pomaly vypariť preč. Urobili pár krokov a Naruto sa šuchol o stenu. Opäť všetci zastali a čakali či to chlapíci vo vnútri počuli, alebo nie.
„Počuli ste to?“ spýtal sa zas prvý hlas a priblížil sa ešte viac k dverám a chystal sa ich otvoriť. Začal im stekať pot po tvári, lebo vedeli, že odtiaľ musia vypadnúť, ale aj tak sa báli, čo i len pohnúť.
„Nebuď paranoidný,“ okríkol ho chrapľavý hlas, „odkedy ju zabili si akýsi divný. Vkuse vidíš niečo, čo nie je.“
„Ale ja som si istý, že...“ začal, ale prerušil ho druhý hlas.
„Na toto nemáme čas. Sadni si, že to doriešime. O chvíľu príde.“
Všetci sa otočili akoby automaticky dozadu, úplne pomaly a bez toho, aby vydávali nejaké hlasité zvuky, akoby čakali, že sa práve teraz za nimi niekto zjaví. Sú v pasci. Minimálne traja ľudia sú pred nimi a jeden prichádza...už je na ceste, no je už v tuneli? Stihnú utiecť?
„Trvá mu to dlho,“ sťažoval sa posledný chrapľavý hlas.
„Počkáme.“
„Nemali by sme sa pre istotu pozrieť či tam naozaj nič nie je?“ spýtal sa paranoidný.
„Nie,“ zahriakli ho obaja naraz a v miestnosti zavládlo ticho, ktoré prerušilo iba:
„Máme návštevu,“ povedal ťahavý hlas, ktorý pred tým v miestnosti nebol. Počuli ako sa niekto rozbehol ku dverám, a predtým ako sa im roztopili nohy a oni sa konečne pohli, sa prudko otvorili. V dverách stál oranžovo vlasý chlap s množstvom pírsingov. Za ním bol akýsi zošitý chlap a jeden, čo vyzeral ako ryba. A zo stropu visela rastlina.
„Zdá sa, že budeme musieť bojovať,“ poznamenal Tieň a jeho pohľad skákal po všetkých v miestnosti. Ale predtým, ako ich zabijú, zistia, kde je cica!
„Zdá sa, že budete musieť zomrieť,“ povedal zošitý a oranžovo vlasý prepaľoval pohľadom Uchihu.

Tak ako Temnota používala čierne nite, Svetlo používalo zlaté. Križovali po miestnosti a všetci okrem Sory a Seiichiho, v ktorých boli tieto sily uložené, ležali na zemi a rukami si kryli hlavy. Hoci to boli ich telá, akoby to bol niekto iný, a vlastne to bola pravda. Boli oveľa silnejší, rýchlejší...proste lepší...teraz by ani Shinichi neprotestoval, že je jeho dvojča lepšie ako on.
„Vzdaj sa už!“ kričala Sora na Seiichiho.
Ten jej s pokojom odpovedal. „Keď sa vzdáš ty!“ myslel tým svet, ktorý chcel dobiť, a ktorým bol len náhodou ten reálny.
„Nikdy!“ zakričala Temnota, Sora roztiahla ruky a miestnosťou prešla čierna tlaková vlna. Seiichi si zakryl oči rukami a aj keď sa veľmi snažil zostať na mieste, no pod tou silou až cúvol.
Teraz bol jeho čas na protiúder. Zdvihol ruky a medzi rukami sa mu začala formovať zlatá hmota, z ktorej až cítili energiu, ktorá pulzovala v miestnosti. Keď bola podľa neho dosť veľká hodil ju na Temnotu, ktorá sa jej vyhla, no žiarivá guľa ju prenasledovala. Nedokázala sa jej vyhnúť a po zásahu mala na bruchu dieru v tričku a popáleninu na bruchu. Započuli syčanie a z jej zranenia vychádzal dym akoby niečo pražila. Za pár sekúnd bolo jej brucho hladké ako predtým a jediným znakom, že Svetlo trafilo Temnotu bolo to, že diera zostala.
Sorinu schopnosť považovala Temnota za obrovskú výhodu a to si Svetlo uvedomovalo. S touto zbraňou v ruke sa Temnota cítila neporaziteľná... alebo je lepšie povedať nesmrteľná? Ale kde je druhé telo? Kde je tá blondínka...Riko? Žeby sa jej...nie...žeby sa jej naozaj zbavila? To naozaj nevedela využiť jej schopnosť? Alebo ju už využila a len tak odhodila? Na tieto otázky však Svetlo nemalo odpovede. No bolo si isté, že Seiichi je silnejší ako Sora a Temnota v nej. Prečo? Jednoduchá odpoveď. Sora síce prijala Temnotu a mala naozaj zaujímavú schopnosť, no tieto dve veci sa líšili až priveľmi. Kým Temnota zabíjala, Sora svojou schopnosťou zachraňovala životy. Seiichiho schopnosť sa dokonale spojila so Svetlom, lebo Svetlo je jeho podstatou. Aj keď ho nemôže ovládať, ich spojenie je lepšie, silnejšie...dokonalejšie... Seiichiho myseľ sa mu poddala dobrovoľne, Sorina bojovala...
„Neznášam tvoje triky,“ zavrčala Sora a zaťala päste.
„Podobne,“ kontrolovalo mu a rozbehlo sa proti nemu. Chcelo mu vraziť, no Temnota to včas vykryla a schytila mu ruku. Cítilo, ako mu niečo prechádza rukou, akási energia, a keď sa na ňu pozrelo, videlo, že sa mu od miesta, kde ho drží Temnota ťahá niečo čierne a pekelne to páli. Akoby malo tú ruku v ohni a nemohlo ju vytiahnuť. Snažilo sa vymaniť si ruku zo zovretia, no Temnota držala o to pevnejšie. Zaťalo zuby a čierna hmota prešla už ku lakťu. Musí Temnotu okamžite zatlačiť, inak príde o ruku.
Vtom okolo nich preletel kameň mieriaci na Soru, ktorá sa mu vyhla. Seiichi sa otočil a všimol si Otanyho a Daisukeho...ten kameň...Daisukeho schopnosť- došlo hneď Svetlu. Ale oni sa do toho nesmú pliesť...je to pre nich nebezpečné.
„Nechaj to na mňa!“ skríklo naňho, „Ja to zvládnem! Choďte preč!“ mávol na nich rukou gestom, že chce, aby vypadli, ktorú nedržala Temnota.
„Bez Sory nikam nejdem!“ vyhlásil rozhodne chalan s blond vlasmi, ktorý ležal na zemi. Ostatní sa k nemu pridali a Svetlo vedelo, že ich odtiaľ nedostane.
„Tak sa aspoň držte vzadu! Toto nie je váš boj!“
„Je to môj boj pokiaľ používaš telo môjho brata!“ kričal naňho Shinichi. A pokúsil sa postaviť, no zo zeme, po krátkom sústredení, vyšli zlaté nite a pritlačili ho späť.
„V tomto prípade sa budeš iba pozerať...vy všetci,“ povedalo s ľútosťou v hlase, lebo vedelo, že sa chcú zúčastniť boja o ich priateľku a priateľa, a aj ich spútalo niťami. Otočilo sa späť ku Temnote a povedalo: „Teraz je to len medzi nami.“
„Od samého začiatku je to medzi nami. Odkedy sme, bojujeme o nadvládu nad tým druhým, nie je tak?“
„Ja bojujem za rovnováhu, ktorá musí vládnuť vo svete,“ opravilo ho.
Sora sa neveselo zasmiala, stisla jeho ruku ešte viac a čierna vec sa rozšírila ďalej. „Oh, skoro som zabudol na tú tvoju posadnutosť.“
„To nie je posadnutosť,“ precedilo pomedzi zuby, „je našou povinnosťou udržoval rovnováhu.“
„A to povedal kto?“ spýtala sa arogantne s nadvihnutým obočím.
„Tak to bolo dané.“
„Môžeš na to zabudnúť. Lebo rovnováha skončí v momente až sa môj plán dostane na vrchol. A to bude čoskoro. Na špičke moci budem ja, a ty...ty budeš niekde dole škemrať o milosť. Lenže tú nedostaneš, lebo mi v mojich plánoch brániš po stáročia! A preto...preto ťa, drahé, otravné, dobromyseľné Svetlo, zničím.“
„Lenže to sa tvoj plán musí najprv naplniť, však?“ spýtalo sa posmešne, zavrelo oči a v ruke, ktorú mu držala Temnota niečo zablikalo. A ešte raz. A potom sa to rozsvietilo a ožiarilo celú miestnosť. Bolo to ešte silnejšie ako tá guľa. Začalo vyháňať silu Temnoty z ruky a samo sa prebíjalo ku nej. Tá, keď si uvedomila, čo robí, zvreskla a pokúsila sa odtiahnuť ruku, no to už ju držalo Svetlo...