Reset 13 - Nečakané prekvapenie

,,Hej, chápem...“ sklonila som hlavu a hľadela si na ruky. Zrazu som cítila, ako mi nadvihuje bradu jedným prstom.
,,Necháp ma zle. Nebol som naštvaný na teba, ale na seba.“ V jeho hlase na ozývala naliehavosť. A ja som len prekvapene na neho hľadela.
,,P-prečo si bol naštvaný na seba?“ nechápavo som na neho hľadela a on len pokrútil hlavou.
,,Na tom nezáleží.“ zamračil sa a ruku stiahol naspäť.
,,Ale záleží!“ protestovala som, pretože som si nevedela predstaviť, prečo by mal byť na seba nahnevaný, keď nič zlé nespravil.
,,Poviem ti to neskôr, ale najskôr mi to prosím ťa vyčisti, pretože to už začínam cítiť.“ Sykol pomedzi zuby. Videla som, že má bolesti, pretože napínal svalstvo na rukách. A tak som teda šla pre tácku a sadla som si k nemu. Odviazala som mu obväzy a prezrela ranu. Nebola ani zapálená a vyzeralo to tak, že nemusí hľadať lekársku pomoc. Vyčistila som mu ju a dala som mu tam opäť zmes byliniek. Červenala som sa, keď som mu obväzovala hrudník, pretože som vedela, že sa pozerá a to ma znervózňovalo.
,,Myslel som si, že sa červenáš iba pri Narutovi.“ Podpichol ma. Pozrela som sa na neho a znovu sklopila oči.
,,No, aspoň neodpadávaš.“ Odvrkol si. Zhlboka som sa nadýchla.
,,Tie časy sú už preč. Nemám prečo pri ňom odpadávať.“ Odsekla som nevrlo, načo sa on zasmial. Odniesla som tácku a ani som sa neobťažovala na neho pozrieť. Keď som sa otočila k nemu, zbadala som ako sa snaží vstať z postele.
,,Čo to robíš?“ spýtala som sa mierne šokovaná.
,,Už mám po krk ležania, nie že by sa mi dobre neležalo v tvojej posteli,“ znovu sa zasmial, keď zbadal môj prekvapený pohľad ,,ale potrebujem sa prejsť.“ dopovedal, keď sa prestal smiať.
,,No tak fajn.“ Zamrmlala som a prešla k nemu. Pomohla som mu na nohy, a celú cestu dolu po schodoch som ho podopierala, pretože mal problémy udržať rovnováhu, ešte bol slabý. Košeľu mal v sušičke, takže som cítila jeho nahé telo na sebe. Snažila som sa o tom príliš nepremýšľať.
,,Mal by si niečo zjesť.“ Ozvala som sa keď sme boli dolu. Zháčil sa.
,,Netrucuj Sasuke.“ Odbila som ho a on sa znovu zasmial.
Doviedla som ho do kuchyne a posadila ho. O chvíľu som pred neho položila Sushi a ja som si zahryzla do jablka.
,,Prečo sa stále smeješ, keď niečo poviem?“ spýtala som sa s menšou zvedavosťou v hlase. Znovu sa usmial. Naklonil sa ponad stôl ku mne a cvrnkol mi do nosa.
,,Lebo mi pripadáš roztomilá.“ Šokovane som na neho vyplešila oči, načo sa on znovu rozosmial. Takého Sasukeho som nepoznala, smejúceho sa, dobre naladeného.
,,Prešiel si nejakou zmenou, kým si bol mimo?“ uškrnula som sa.
,,Dalo by sa povedať.“ Prestal sa smiať a zahľadel sa do taniera.
,,Jedz, lebo mi tu nakoniec umrieš od hladu.“ Podpichla som ho. Povedala som si, že to nechám na neskôr tento rozhovor.
Keď dojedol, chcel ísť trochu von, a tak som ho vyviedla do záhrady. Nemusela som ho ani podopierať, už sa začínal dávať dokopy. Sadol si pod strom a zahľadel sa na belasé nebo. Stála som nad ním a premýšľala ako začať.
,,Ako sa cítiš?“ spýtala som sa, pretože ma nič nenapadalo.
,,Omnoho lepšie.“ Svoj pohľad presmeroval na mňa.
,,Ďakujem ti.“ V jeho hlase sa ozývala vďačnosť a tak som sa len usmiala a sadla som si vedľa neho. Vonku bolo teplé počasie a vzduch bol príjemný.
,,Chcem sa ti ospravedlniť.“ Zašepkal a stále na mňa hľadel.
,,Bol som nepríjemný a naozaj neznesiteľný, a to čo som ti povedal som tak nemyslel, len som chcel...“ zasekol sa, akoby nevedel nájsť správne slová.
,,Chcel si, aby som si konečne uvedomila, že som presne taká, ako si povedal.“ Skonštatovala som potichu.
,,Nie, aj keď uznávam, uvedomila si si to.“ Zasmial sa nahlas a zahľadel sa kamsi do diaľky.
,,Tak?“ nabádala som ho, pretože mi tento rozhovor nedával zmysel.
,,Chcel som ťa odstrašiť. Chcel som, aby si ma nenávidela. Aby si sa nesnažila byť mojou kamarátkou.“ Povedal po chvíli. Vnútro mi oblial chlad, mala som pocit, akoby na mňa niekto vylial plné vedro ľadovej vody. Nestojí o moje priateľstvo. Nestojí o mňa?
,,Aha...“ v očiach som pocítila nepríjemný tlak, a zrazu som si uvedomila, že sa mi kotúľajú slzy po líci. Prečo plačem do frasa!?Sasuke natiahol ruku a zotrel mi ich. Ruku však nechal na mojom líci a pohladil ma. Nežne.
,,Nie, prepáč... zle som sa vyjadril.“ Zakrútil hlavou nad svojou hlúposťou.
,,Ja... uvedomil som si, že som v tebe našiel dušu... ktorá mi rozumie... a nechcel som, aby sme sa zbližovali, no nezabránil som tomu. Nezabránil som ničomu, aj keď som to chcel a zároveň nechcel. Naruto... Aj cez všetky tie prekážky som sa...“ nedokončil, iba mi hľadel do očí. Hľadel mi do nich tak dlho, že som sa začínala znovu topiť v tej temnej vode, ktorá sa nachádzala v jeho očiach. A chcela som sa ponosiť ešte hlbšie a tak som sa naklonila. Chcela som vedieť, či ma pohltí, či sa budem cítiť tak ľahká ako som si myslela, že budem. A zrazu to prišlo ako blesk z čistého neba. Naše pery sa dotkli. Chlad, ktorý som pred tým cítila vystriedala horúčava. Vnútri som sa rozklepala a cítila som, ako sa vo mne rozhorela vášeň. Prisala som sa na jeho pery ešte náruživejšie, a cítila som ako ma jeho silné ruky privinuli k sebe. Tento pocit... necítila som ho už tak dávno. Mohlo to byť niekoľko slnkom zaliatych dní, hodín, ale aj tak som mala pocit, akoby sme sa bozkávali len pár sekúnd. Nedokázala som sa od neho odtrhnúť, až to urobil on. Oprel si čelo o to moje a nežne ma hladil po líci.
Ani jeden z nás neprehovoril. Obaja sme sa postavili a vkráčali sme do domu. Sadol si v obývačke a ja som mu šla pre košeľu. Vstal, obliekol si ju, opäť si sadol a strhol ma na svoje kolená skôr, než som stihla čokoľvek spraviť. Tvár si zaboril do mojich vlasov, vdychoval ich vôňu, hral sa mi s nimi a ja som sa cítila tak šťastná. Šťastnejšia ako kedykoľvek pred tým. Cítila som ako sa jeho pery pomaly presúvajú po mojej sánke, líci až ku kútiku mojich pier. Nedočkavo som zvrtla hlavu a znovu som mu dovolila, aby sa prisal na moje pery. Zrazu sa ale odo mňa odtrhol a zahľadel sa smerom do chodby. Rozpačito som nasledovala jeho pohľad, až po chvíli som si uvedomila, že niekto trieska na dvere. Postavila som sa a uhladila som sa. Kráčala som tam a premýšľala som nad tým, kto nás teraz musel vyrušiť. V duchu som sa rozčuľovala. Sasuke ma nasledoval, a keď už som sa načahovala po kľučku, rýchlo sa ku mne natiahol.
,,Naruto.“ Zašepkal mi potichu do ucha. Zamrzla som. So strachom v očiach som sa na neho zahľadela, a videla som, že ani jemu to všetko nie je jedno. Úplne sme na neho zabudli. Čo teraz? Čo sa bude diať? Ako vysvetlím Narutovi, že je Sasuke tu? Ako to, že sa vrátil tak skoro?! Sasuke mi pokynul, aby som otvorila, a tak som roztrasenými rukami stlačila kľučku. Naruto stál pri dverách a žiarivo sa usmieval. Keď ma zbadal, vrhol sa na mňa a objal ma. Potom si všimol Sasukeho, ktorý celý čas stál opretý o stenu.
,,Hinata-chan, Sasuke!“ zvolal a usmial sa.
,,Naruto,“ ozvala som sa prekvapene a zatvorila som dvere. Vošli sme do obývačky a posadali sme si. Sasuke si sadol oproti mne a Naruto vedľa mňa. Chytil ma za ruku. Cítila som sa neskutočne nepríjemne.
,,Čo vám to tak dlho trvalo, než ste otvorili?“ spýtal sa zvedavo Naruto. Netušila som, čo mu mám odpovedať.
,,Boli sme v záhrade. Hinata si zmyslela, že chce ísť na čerstvý vzduch.“ Ozval sa Sasuke opäť tým svojím typickým chladným hlasom. Nepríjemne ma bodlo u srdca. V tej chvíli ma napadlo, či sa Sasuke so mnou nezahrával. Zháčila som sa. Nie, o tom pochybujem. Ale, musím sa s ním čo najskôr porozprávať.
,,Ďakujem Sasuke.“ Povedal Naruto s úprimnou vďačnosťou.
,,Ako to, že si sa vrátil tak skoro?“ spýtala som sa ho potichu.
,,Pomocou techniky som nás zrýchlil. Takže sa to rýchlejšie vybavilo. Vyriešili sme to počas jednej hodiny, takže sme sa mohli hneď otočiť a vrátiť.“ Zazubil sa na mňa.
,,A ako ste to vybavili?“ spýtala som sa znovu, len nech nie sme ticho.
,,Všetko je tak, ako má byť.“ Zhrnul Naruto.
,,No, myslím, že ma tu už nie je treba. Tak ja idem.“ Ozval sa zrazu Sasuke a postavil sa.
,,Potom sa zastav u mňa v kancelárii.“ Poprosil ho Naruto s úsmevom, načo Sasuke vypochodoval z miestnosti bez toho, aby sa na mňa pozrel.
Naruto si ma pritiahol do náručia a pevne objímal. Po líci sa mi kotúľali slzy. Nevedela som čo mám robiť. Cítila som také zúfalstvo, mala som pocit, akoby som sa stratila, dostala som do slepej uličky a za mnou boli spálené všetky mosty. Nebolo cesty späť. Ublížim mu, podviedla som. Sklamem...
,,Chýbala si mi.“ Zašepkal a pevnejšie ma stisol. Potom sa na mňa pozrel, a keď zbadal, že plačem, šokovane na mňa hľadel.
,,Č-čo sa deje?“ spýtal sa úplne vystrašene.
,,Ja len... som rada, ž-že ťa vidím.“ Zaklamala som, pretože som mu nemohla povedať, že neviem čo mám robiť, že som bola so Sasukem a pri tom sa mám za neho vydať.