Forever or never 46: Pamätajte na smrť!

Prebehol im mráz po chrbtoch. S otvorenými ústami sa pozerali na Kagov, ako stoja od nich ani nie dvesto metrov a pozerajú sa na nich zvrchu, s čím nemalo nič spoločné, že oni sedia na zemi.
Práve teraz, keď ako tak porazili Hľadačov, sa im muselo stať toto. Doteraz ich najväčším problémom bolo pár odrením, nemálo otázok a smrť číhajúca zo všetkých kútov upierajúca svoje ľadové oči na Naokiho, ktorý svoj osud už nemohol zmeniť, lebo tým, že zachránil Riko ho spečatil.
Vyčerpaní a slabí. Presne takí teraz boli. A taktiež sami. Nemal ich kto zachrániť, nemal im kto pomôcť. Skoro všetku silu stratili v boji proti Hľadačom a to, čo im ostalo ich akurát držalo na nohách. Nemali proti nim šancu, lebo Kagovia boli v plnej sile a nemali v pláne ich šetriť. Keby aj oni boli v plnej sile a mali by sa stretnúť s vodcami dedín, určite by s nimi nebojovali s úmyslom zabiť, lebo boli nevinný, aj keď Kagovia si myslia úplný opak. No Kagom bolo jedno či v tomto boji zomrú alebo nie. aspoň väčšine.
Postavili sa. Všetci okrem Riko, ktorá zostala sedieť pri Naokim. Dokonca aj starec sa postavil s nimi. Raikage sa naňho pozrel s prižmúrenými očami.
„Akoto, že nezomieraš s nimi, keď si očividne zradil aj ty!“ zrúkol naňho a Tsunade veľavýznamne prevrátila očami.
„Nemali by ste sa pozerať iba očami, Raikage,“ povedal mu starec a v jeho hlase bola úcta k tomuto mužovi, lebo teraz ako veliteľ Aliancie Spojených Národov nesie na pleciach jej osud a to veru nebolo ľahké.
„A ako sa mám pozerať, há, zradca?“ neoslovil ho menom. Raikage mal v povahe každého odsudzovať podľa jediného činu bez vypočutia vysvetlenia.
„Možno keby si vypočujete, čo vám chce povedať ten, čo ho obviňujete, zabránili by sme justičným omylom,“ povedala vážne Tsunade a pozerala sa naňho hnedými zamračenými očami.
On sa na ňu pozrel tiež, pričom mu cez telo prešlo zopár bleskov, čím dvojčatám pripomínal Hľadačov, z ktorými bojovali, až sa mimovoľne striasli. „Justičný omyl?! Justičný omyl!? Hokage, o tomto sme sa už bavili. Bolo to čierne na bielom! Nebolo čo riešiť!“ Sora a ostatní si vedeli domyslieť o akom justičnom omyle hovorí Tsunade.
„Jeden zdrap papiera od Akatsuki nič neznamená,“ pridal sa na Tsunadinu stranu aj Gaara.
Aj naňho sa Raikage hrozivo pozrel, ale Gaara zostával pokojný. „Už aj vy Kazekage?!“
„Bol som proti tomu už od začiatku, ak si spomínate Raikage,“ pripomenul mu Gaara a Raikage začal zúriť, lebo mu podkopávali autoritu pred nepriateľmi, ako si on myslel. Tak len vydal zvuk podobný zavrčaniu a svoju pozornosť opäť venoval zradcom.
„Takže prečo nezomieraš?!“ spýtal sa starca znovu.
„Lebo už nie som Hľadač. Našiel som svojho nasledovníka a tým som prestal byť Hľadačom. Čiže som vás nezradil, Raikage,“ odpovedal mu s odmeranou slušnosťou starec. Všimol si, že Raikage na nikoho neberie ohľad a to sa mu nepáčilo. Prečo nedá týmto deťom šancu, aby sa vyjadrili? Nie. Už to nie sú deti. Vyrástli v silných mužov a ženy. No to im neodoberá právo obhájiť sa. Čo sa týka jeho, sú nevinní. Pretože keby neboli, zabili by ho, aby nemohol povedať Kagom, kde sú a či vôbec prežili. No neurobili to.
„No tvojou misiou bolo zneškodniť ich!“ zvýšil hlas.
„Nie,“ oponoval mu starec, čo Raikageho zaskočilo, „mojou prvoradou úlohou, a tým aj každého Hľadača je nájsť svojho Nasledovníka. Nepíše sa tak aj vo vašich zvitkoch?“ spýtal sa pritom letmo pozrel na Soru, ktorá sa uškrnula.
Raikagem trhlo. Starec hovoril pravdu, to nemohol poprieť. „No aj tak! Prečo ešte žijú?!“ ukázal na nich prstom ľavej ruky, keďže už pravú po súboji s Sasukem.
„Už nie som Hľadač. A tá misia bola daná Hľadačovi,“ odpovedal mu pomaly a jasne starec, aby to Raikage pochopil, lebo by bol schopný dávať mu tie isté otázky dookola aj celý deň.
„Dobre,“ povedal napokon Raikage. Nenašiel nič proti starcovi, „ale prečo stojíš na ich strane?“ starec si vzdychol. Kedy skončia tieto nekonečné otázky? Pýtal sa sám seba.
„Ja nestojím na žiadnej strane. Ja stojím na iba na tej svojej. A na tejto strane stojí môj Nasledovník, čiže Hľadač. A ja som na strane Hľadačov,“ vykrútil sa z odpovede starec a Keita by aj obdivne hvizdol keby neboli v takejto situácii.
„Takže si na ich strane,“ skonštatoval z tento odpovede neodovede Raikage.
„To som nikdy nepovedal,“ povedal s miernym úškrnom, ktorý si Raikage nevšimol, starec.
„Raikage, prestaňte riešiť bývalého Hľadača,“ ozvala sa Mizukage a všetkým došlo , že teraz padne reč na nich. Ak sa s nimi vôbec budú baviť a ihneď ich neodvedú, „neprišli sme tu pre to,“ a premerala si každého a jedného vražedným pohľadom až im skoro znova prebehli zimomriavky po chrbte.
„Presne tak!“ pridal sa aj Tsuchikage, ktorý sa zjavne začínal nudiť alebo začínal dostávať kŕče do chrbta, „vezmeme ich, zavrieme a potom sa rozhodne, čo s nimi urobíme.“
„Mali by sme ich vypočuť,“ rázne povedala Tsunade.
„Sú to zločinci!“ vyštekol na ňu Raikage.
Všetci mlčali. Nikto, ani Sora, Keita, Daisuke, Otany, Riko, Seiichi, Shinichi, starec, Naoki, dokonca ani Hidan, sa neodvážil prehovoriť. Nechceli spôsobiť ešte väčšie problémy ako sú.
„Aj ten najväčší zločinec má právo obhajovať svoje činy,“ prehovoril po chvíli Gaara, „i keď ich podľa ich činov súdiť nemôžeme. Vy ich chcete súdiť iba kvôli nejakému papieru.“
Raikage sa nadýchol predtým, ako prehovoril. „Ten zdrap papiera je plán Akatsuki proti nám. Chceli ich využiť proti Aliancii a ja ako jej vodca s tým niečo urobiť musím! Budú náležite potrestaní!“
„Veríte viac Akatsuki ako im?“ spýtal sa ho Gaara, „Lebo ak áno, začínam o vás pochybovať ako o vodcovi Aliancie, a to si myslím v momentálnej situácii nesmiete dovoliť.“
Raikage opäť zostal zarazený. „Traja z piatich Kage sa zhodlo v tomto kroku,“ povedal napokon, „to je väčšina.“
Sora presne vedela, že tí dvaja, čo s tým nesúhlasili boli Tsunade a Gaara a bola im za to vďačná. A nielen ona. Všetci.
„Neodpovedali ste mu na otázku, Raikage,“ pozrela naňho Tsunade a čakala, čo im odpovie. Keď bude mlčať, bude jasné, že ako vodca nevie odpovedať, čiže sa rozhodnúť, čo by znamenalo, že by o tento post prišiel. Keby povedal, že verí Akatsuki, tak by jeho slová boli v budúcnosti spochybnené. A keby povedal, že verí im, dal by najavo, že urobil chybu. Bol v pasci.
„Neverím v Akatsuki, no ani týmto tu,“ obišiel pascu a kývol hlavou k Sore a jej skupine. Tsunade si zahryzla do pery, Gaara zaťal päste.
„Tak podľa čoho ste sa rozhodli, že sme vaši nepriatelia?“ spýtala sa ho Sora a prvýkrát po ich príchode sa ozvala, čo všetkých prekvapilo.
Hokage si ju prezrel od hora dole. Pri každom jednom pohľade na ňu bolo toľko opovrhnutia, koľko doň len vládal vložiť. A Sora mu ten pohľad vrátila, čo ho štvalo ešte viac.
„Kto si myslíš, že si, že sa ma pýtaš takéto veci?!“ zaburácal po chvíli. Sora sa zamračila a nedokázala pochopiť, prečo zvolili za vodcu práve jeho. Nepremýšľala o tom preto, lebo ju chcel zajať a potom s nimi robiť ktovie čo, ale preto, ako rýchlo sa dal zmanipulovať. Jeho úsudok sa síce nezmenil, ale to, ako vznikol sa jej nepáčilo. Iba kvôli tomu, že uvidel ich fotografie na nejakom trápnom pláne ich obvinil z velezrady. A nielen ich. Jeden pohľad na starca a už ich hádzal do jedného vreca. Prečo si nenechá poradiť? A prečo sú proti nim aj Mizukage a Tsuschikage? Žeby aj oni mali taký názor ako Raikage? Alebo sa jej to iba zdalo a Tsunade s Gaarom jej pripadali oveľa lepší v porovnaní s nimi, pretože ich poznala pred stretnutím Kagov? Žeby aj ona robili prirýchle rozhodnutia? Ale tým, že na nich bude gániť, si slobodu pre seba a svojich priateľov, ktorým by po tom, čo prežili, zverila aj vlastný život, nezíska.
„Som človek, ktorého ste odsúdili za zradu a ktorý chce vedieť váš dôvod pre toto rozhodnutie,“ povedala Sora. Vyznelo to celkom slušne, skôr až príliš zdvorilo, a hlavne bez nadávok, ktoré by tam rada vsunula.
Raikage sa nahlas zasmial. Žeby ich nepovažoval za bytosti s právom? „Ty sa ma odvažuješ pýtať čím ste sa previnili?“ a opäť sa zasmial.
Jeho smiech prestal vo chvíli, keď Sora povedala: „Áno,“ a hrdo zdvihla hlavu. Keď ich už chce dostať, tak so cťou!
„Uvedomuješ si, že ste boli zapojení do plánu našich nepriateľov?“ spýtal sa jej a ona neprikývla, ako očakával, ale začala ich brániť, ako čakali ostatní.
„A uvedomujete si, že to mohla byť pasca?“ spýtala sa ona jeho a zdvihla obe obočie, ale bolo vidno iba jedno, lebo druhé, takisto aj oko, jej skrývala ofina, takže nevideli jej čierne oko.
„Čo tým chceš povedať?“ spýtala sa jej Mizukage a bola to príjemná zmena hlasu po Raikageho výbuchoch. Sora obrátila svoj pohľad na ňu. Hlas mala síce miernejší ako Raikage, no pohľad rovnaký. Aj ona by ich najradšej videla všetkých za mrežami.
„Možno Akatsuki vedeli, ako budete reagovať a preto to nastražili. Vedeli, že keď tam budem, tak sa pokúsim získať nejaké informácie! A ono sa tam náhodou povaľoval papier s informáciami o vojne?! Nebuďte hlúpi! Vedeli, že nás dáte zavrieť alebo ešte niečo horšie! Vedia o našich schopnostiach, a tak si pravdepodobne povedali, že keď ich nebudú mať oni, tak nikto! Vedeli, že nás vyhlásite za nepriateľov a že nebudeme mať kam ísť. Tým by získali výhodu a vy práve hráte ich hru!“
„Vieš o tom akosi priveľa,“ skonštatoval Tsuchikage s úškľabkom, čo Soru štvalo.
Oni tam neboli! Oni si nič nemuseli pretrpieť a teraz ju ešte obviňujú, že tam bola schválne a že im poskytovala informácie o ASN. To je smiešne! Úplne padnuté na hlavu!
„Pretože rozmýšľam,“ odvetila mu s milým úsmevom, ktorý absolútne vôbec nebol úprimný.
„Alebo ste si to dohodli, čo?“ opäť prevzal slovo Raikage. Neveril im ani slovo. Stále si stál za svojou verziou, v ktorej boli všetci do jedného vinní. A to vôbec nebolo fér! Je to len zhoda okolností a on to možno aj vie, len si nechce pripustiť chybu, čo ich mohlo stáť aj život.
„To snáď ani nemyslíte vážne?!“ spýtala sa ho Sora a rozhadzovala rukami pričom sa vyhýbala pohľadu na Tsunade alebo Gaaru, aby si nemysleli, že si to náhodou dohodla aj s nimi.
„Myslím,“ povedal Raikage a zaťal päsť. Sora sa naňho intenzívne mračila.
„Nemôžete nás obviniť kvôli jednému papieru,“ bránil ich už aj Keita, „máte aj iné dôkazy?“
‚Dobrá otázka,‘ pomyslela si Sora a nadávala samej sebe, že sa to nespýtala. Taká logická a dobre mierená poznámka a ju to vôbec nenapadlo. Mala sa ich to spýtať už na začiatku a oni by mali čo vysvetľovať!
Tsunade sa narovnala a uškrnula sa. Pohľadom sledovala Raikageho, ako bude reagovať. Zrejme mu položila rovnakú otázku a on ju poslal tam, odkiaľ vyšla, a určite nemyslel dvere.
Gaara ho tiež pozoroval. Sám bol zvedavý, ako ich vodca bude reagovať.
„Ten papier je priamy dôkaz, čiže nepotrebujem iné dôkazy,“ odpovedal im. Zdôrazňovať mu právo asi teraz nemalo, pretože on ako vodca ASN by ich súdil, čo by im neprinieslo ružovú budúcnosť. Ale čo ak by to bol niekto iný, kto by ich normálne vypočul. No mohli by mať aj tú smolu, že by sa dotyčný sudca príliš bál Raikageho hnevu alebo že by sa poznali, čím by to bolo pre nich rovnaké, ako keby ich súdil samotný Raikage.
„Ale, ako už povedala Sora, môže to byť podhodený dôkaz! Tým pádom potrebujete aspoň jeden ďalší, aby ste nás mohli obviňovať zo zrady!“ zapojil sa do rozhovoru, ktorý sa vlastne ani rozhovorom nedal nazvať, keďže po sebe iba vrieskali, Daisuke.
„Presne toho názoru som aj ja, Raikage,“ ozvala sa Tsunade, opäť proti nemu, a podporila ako Daisukeho, tak aj ostatných, čo si veľmi cenili.
„A DOSŤ!“ skríkol Raikage, čím umlčal ďalšie protesty a všetci zostali ticho a čakali, čo bude nasledovať.
Zhlboka dýchal. Určite potreboval schladiť, lebo od hnevu bol celý červený. Celý sa triasol a ruku mal stále zovretú v päsť. Zatínal zuby a jeho dych, ktorý cez ne prechádzal znel ako syčanie. Všetci boli ticho. Vedeli, že jediné slovo ho môže rozzúriť do nepríčetnosti, a teda by vybuchol a mohol by urobiť veci, ktoré by mohol neskôr ľutovať. Dokonca aj Riko prestala plakať a vzlykať a teraz jej iba nemo tiekli slzy po lícach.
„Už ma nebaví sa tu s vami dohadovať,“ prehovoril napokon pomaly Raikage a zdvihol pohľad. Chvíľu sa na nich pozeral a potom znova prehovoril: „Dám vám šancu prehovoriť,“ tieto slová prebudili vo všetkých plamienok nádeje, ktorý ich hrial pri srdciach ako šál uprostred tuhej zimy.
„Ale Raikage!“ zvolala protestne Mizukage. Nemienila to nechať tak. Nešla sem iba kvôli tomu, aby sa s tými deťmi porozprávala a nakoniec ich nechala odísť. Na Raikageho tlačili a tým pádom by mohol urobiť takéto rozhodnutie. To nemohla dopustiť. Títo fagani ich zradili a ona presvedčí Raikageho, aby ich aspoň do konca vojny zavreli, aby im nespôsobili problémy počas bojov. V tejto vojne ide o veľa, vlastne o všetko, a ona nedopustí, aby sa všetko zničilo jednou amnestiou.
„Nebudeme sa o tom však baviť tu,“ pokračoval Raikage, akoby Mizukage nepočul, „toto nie je vhodné miesto.“
Tsunade sa víťazoslávne usmievala a Gaara spolu s ňou. Sora si vydýchla a takisto aj jej skupina aj Hľadač spolu so svojím Predchodcom. Zdalo sa, že sa dostali Raikagemu pod kožu. No možno si aj sám uvedomil, že to čo robí nie je správne. Nech to už bolo ako chcelo, mali šancu sa obhájiť a oni ju nezahodia.
Keď sa Raikage už dlhšiu dobu neozýval, iba sa na nich neprítomne pozeral, čo svedčilo to, že jeho pohľad bol matný, nabrala Sora odvahu a spýtala sa ho: „A kde sa o tom chcete rozprávať, Raikage?“
Jeho pohľad bol zase jasný a a upieral svoje prítomné oči na Soru a pomaly a jasne jej odpovedal, aby si dával pozor na to, čo jej povie. „Vezmeme vás na veliteľstvo. Tam budeme mať súkromie a nebudeme musieť na seba kričať cez nejakú lúku s pár stromami.“
Sora sa už chcela pohnúť krok vpred a povedať, že načo budú čakať, keďže oni nemali veľa času. Už len tri dni a ich nádej na návrat domov bude preč. Navždy preč. Avšak, Raikageho slová ju zastavili, akoby sa jej nohy stali koreňmi stromov a ona nebola schopná pohybu.
„Ale keďže máme neodkladné záležitosti, musí to pár hodín počkať. A nemôžem dovoliť, aby ste sa medzitým len tak potulovali po uliciach. To by podkopalo moju autoritu v mužoch a ženách, ktorý veria, že nájdeme spôsob, ako vyhrať túto vojnu a zachrániť tento svet. A preto budete zavretí v celách.“
„Čože, Raikage?!“ okamžite sa ozvala Tsunade.
„Je to len bezpečnostné opatrenie, Tsunade,“ povedal pokojne Raikage a Tsunade mu uverila. Už nebol agresívny a aj rozvážne rozmýšľal. Keď sa nad tým neskôr zamyslela, zdalo sa jej to, ako momentálne najvhodnejší spôsob, ako zvládnuť túto situáciu. Sora a ostatní to určite pochopia.
„Tak čo, Sora, idete?“ spýtal sa jej Gaara, ktorý zrejme došiel k rovnakému záveru ako ona.
Sora mala sklonenú hlavu a rozmýšľala. Prečo sa to pýta práve jej? Prečo sa to nespýta Keitu alebo niekoho iného? Dôvod bol jasný. Dôverovala Sore a jej rozhodnutiu. Keď bola v kóme, práve Sore zverili Konohu a udelili jej titul Hokage. Prežila únos Akatsuki a ona a jej priatelia porazili Hľadačov. A teraz sa musela rozhodnúť.
Zatknú ich tak či onak. Keď sa budú brániť, môžu sa škaredo zraniť alebo dokonca zomrieť. K tomu, nemajú skoro vôbec žiadnu chakru. Keby došlo k boju, úplne by ich to vyčerpalo a znova by im hrozila smrť.
Ona sama sa skoro odvážila použiť čierne oko a ani nevedela, aké to bude mať následky. Teraz bola rada, že ju Keita zastavil a zachránil. Skoro bez chakry, ledva stála na nohách.
A ostatní na tom neboli o nič lepšie. Ešte tu bola Riko, ktorá nepoužila veľa chakry, pretože Naoki sa rozhodol obetovať svoj život za jej. Ale momentálne nebola schopná boja. Stále v šoku z Naokiho stavu a toho, čo sa okolo nej zrazu deje. Pri Orochimarovi a Kabutovi nemali toľko akcie.
Potom tu ešte bol Keita. Asi jediní z ich siedmych, ktorý ešte dokázal bojovať. No sám proti Kagom bohovať nemohol. Hidan ako Hľadač mal ku Kagom isté povinnosti, konkrétne ku Mizukage, keďže jeho Predchodca bol v jej službách. A od toho starca nemohla chcieť, aby sa proti Kagom postavil.
„Tak ako to bude?“ spýtal sa znudene Tsuchikage.
„Nechaj ju premýšľať!“ okríkla ho Tsunade.
Ale keď s nimi pôjdu dobrovoľne, budú mať oveľa väčšiu šancu, že im budú veriť. V každom prípade ich zajmú a s tým nič nenarobia.
Zdvihla zrak. „Ideme s vami dobrovoľne,“ povedala.
„Čože?“ nechápala a neveril vlastným ušiam Keita. Sora ho umlčala pohľadom, ktorý jasne hovoril, že mu to vysvetlí neskôr.
„Veľmi dobré rozhodnutie,“ prikývol spokojný Raikage a obrátil sa k Hidanovi a starcovi, „ idete aj vy?“ spýtal sa ich.
„Môžem rozhodovať o svojej skupine,“ povedala dosť nahlas Sora, „o Hľadačoch nie.“
„Hidana musím ešte zaučiť,“ začal hovoriť starec, „aby bol naozaj dobrým Hľadačom.“
„Ale je z Akatsuki!“ skríkla Mizukage.
„Teraz je Hľadačom!“ skríkla takisto aj Hokage.
„Ale patrí podo mňa!“ hádala sa Mizukage a mala pravdu.
„Keďže veľa Hľadačov bolo zabitých, Hidan má právo si vybrať pod kým bude,“ prehovoril starec a Raikage ho pozoroval.
„Ale...!“ začala znovu Mizukage.
„Nech je teda po tvojom!“ zvolal Raikage a mávol ľavou rukou.
„Hokage,“ prehovoril okamžite Hidan, „vyberám si Hokage.“
„Vtom prípade si s ním rob čo chceš, Predchodca!“ zvolala a starec sa uškrnul, žmurkol na ňu a uklonil sa jej. po tom sa jej uklonil aj Hidan a o niekoľko krokov cúvli.
„A im nasaďte putá,“ zvolal, „nech si cestou nerozmyslia, že sa nami pôjdu dobrovoľne! Berte aj toho zradcu!“ ukázal na Naokiho.
Zjavilo sa tucet chlapov, ktorí im zviazali ruky a každého brali dvaja. Kagovia sa už pohli z miesta a oni museli ísť za nimi. Hidan zo starcom zostali na lúke.
„Nemám dobrý pocit z toho, že ich nechávam samých,“ povedal po chvíli Hidan.
„To ani ja,“ povedal starec, „ale z cely im veľmi nepomôžeš.“
„Čo?“ nechápal Hidan.
„Raikage to nemyslí tak ako hovorí. Nenechá ich len tak. Pri prvej príležitosti ich zabije. Takisto aj Mizukage. A s tebou to tiež nevyzerá ružovo.“
Ako sa tak zdá, aj tí, čo sú na strane dobrých, robia zlé veci. A jednu takú zlú vec sa chystá urobiť aj Raikage. A preto, aby to mohol urobiť, ich všetkých oklamal...