Forever or never 47:Nič nie je také ružové, ako sa na prvý pohľad zdá

V putách a v zástupe za sebou, pričom z každej strany ich strážil jeden ninja, kráčali k bránam Oblačnej dediny. Obklopovali ju hory, bez žiadnej známky zelene, a oblaky boli oveľa nižšie ako by mali byť. Keď zdvihli pohľad hore, pomysleli si, že zhora to musí vyzerať ako obrovská masa bielych nafúkaných mrakov. Ako cukrová vata.
Vpredu kráčali vedľa seba Kagovia, pričom Raikage kráčal kúsok v popredí. Ako nejaký boss. Kráčali tým istým tempom už asi dve hodiny. Nevravel Raikage, že musí vybaviť nejaké dôležité veci? Mysleli si, že pôjdu rýchlejšie, ale im to nevadilo, keďže boli zranení.
Zastavili až pri obrovskej bráne, ktorá bola asi tri či štyrikrát vyššia ako Raikage, keď sa pred ňu postavil. Zaklopal na ňu a v úrovni očí sa otvorilo akési okienko veľké asi ako rámik takého malého obrázku a objavila sa tam tvár.
„Vpustite ma dnu!“ zvolal Raikage a hrdo zdvihol hlavu.
„A kto všetko chce prejsť bránami?“ spýtala sa tvár za okienkom.
Raikagemu navrela žila na čele a začala nebezpečne pulzovať, ale protokol je protokol. On sám dal nariadenie, že by sa malo dôkladnejšie kontrolovať, kto vojde a vyjde z dediny. A taktiež dal rozkaz, aby stráže pri bránach dávali pozor, koho púšťajú. Nejako sa zmieril s tým, že on sám sa musí podriadiť vlastným pravidlám, ktoré vymyslel a odpovedal mladému ninjovi.
„Kagovia, väzni a ninjovia, ktorí dávajú pozor na väzňov,“ odpovedal mu Raikage.
Ninja sa kúsok naklonil, aby zmenil uhol a videl na zajatcov a Raikage sa mu aj uhol, lebo sa už nemohol pozerať na to ako žmúri, lebo na nich nevidí. Shinichi nemohol odolať a aj so spútanými rukami dotyčnému zakýval s prihlúplou grimasou, za čo si zaslúžil úder do brucha od strážnych ninjov.
Ninja sa naklonil bližšie k okienku a potichu povedal Raikagemu: „Môžete sa nejako preukázať, aby sme vedeli, že ste to naozaj vy?“
Žila na čele vodcu Aliancie Spojených Národov znova dorazila na scénu a naklonil sa k okienku tak, že sa jeho nos skoro dotýkal nosu ninju za okienkom. „Okamžite nás pusti dovnútra!“ zasyčal a telom mu prešlo pár bleskov. Dvojčatá pri tom podskočili. Zdá sa, že z bleskov budú mať doživotnú traumu.
„Áno, áno, samozrejme,“ hovoril rýchlo a bolo počuť, ako poháňa chlapov, čo otvárali bránu nech si pohnú. Raikage o krok ustúpil, dal si ruky za chrbát a čakal kým sa brána otvorí. Brána bola veľmi pevná a určite odolná proti nepriateľským útokom. Bola masívna a keď sa otvorila viac bolo vidieť, že aj poriadne hrubá. Určite hrubšia ako obyčajné brány, konkrétne tá z Konohy. Je pravda, že dobyť sa dnu by bol bláznivý nápad, ale podľa toho ako ‚rýchlo‘ sa tie dvere otvárali, a určite sa tou istou rýchlosťou aj zatvárali, bolo jasné, že keby dedinu napadol niekto pri otváraní alebo zatváraní brány, nestihli by ju zavrieť a tým by sa nepriateľ dostal dovnútra navonok nedobytnej pevnosti, pretože navôkol boli len vysoké skaly, z ktorých by skákal len blázon bez pudu sebazáchovy.
Keď bola brána konečne otvorená a oni cez ňu prešli, začali ju zatvárať. Samotné otvorenie trvá asi dve a pol minúty, čo je dosť času na to, aby sa mohol nepriateľ dostať dnu. No načo to musia otvárať dokorán, hlavne teraz keď čoskoro začne vojna? Nemohli to otvoriť tak, aby prešli a hneď by to zavreli? Kde nechali logiku? Doma na gauči?
Prechádzali ulicami, ktoré boli takmer prázdne. Ešte po ulici pobehovalo pár ľudí, ktorí sa ponáhľali k susedom, známym a tiež rodine či nemajú voľné miesto pre veci, alebo či nepotrebujú niečo zobrať. Sem tam sa zastavili a vyvaľovali oči na väzňov, niekto bol taký odvážny, že po nich hodil kameňom, ktorý trafil Soru („Ty kre*én! Ja som ťa videla! Však len počkaj, keď si ťa nájdem!“). Chcela sa dotyčným rozbehnúť a nakopnúť mu r*ť, ale akosi sa pozabudla kde je a prečo tam je. Stráže ju okamžite schytili a ťahali ju ďalej, čiže si toho pankharta bude musieť nájsť neskôr.
Žiadny z Kagov na to nijako nereagoval. Ani Gaara, ani Tsunade. A čo by aj urobili? Zavreli by ho za to? Tento pochod cez mesto mal, pravdepodobne, ukázať ľudu, že Raikage má všetko pod kontrolou a to, že chytil hľadaných ninjov mu na reputácii tak akurát pridalo. Ale prečo tú ešte sú nejakí ľudia? Nemali by byť evakuovaní? Podľa toho, čo vedela, z Konohy už boli ľudia evakuovaní. Ale tu je tých ľudí dosť málo. Žeby sa už evakuácia konala a títo z nejakých dôvodov nemohli odísť? A odpoveď na evakuáciu prišla takmer okamžite v podobe jedného urasteného chlapa s hrubým hlasom.
„Raikage – sama, evakuácia občanov, ktorí tu ostali prebehne zajtra. Všetko je pripravené a malo by to prebehnúť bez problémov,“ hlásil.
„Ďakujem, Yasuo,“ nič viac k tomu Raikage nepovedal a kráčal ďalej. Chlapík menom Yasuo sa otočil a šiel ešte vybaviť pár detailov ohľadom zajtrajšej evakuácie.
Blížili sa k budove kde sídlil Raikage. Domysleli si to, lebo to bola najväčšia budova akú v Oblačnej videli. No nevošli do nej. Odbočili doľava a šli až na samý koniec dediny. Kam ich to sakra vedú? To sa aj hneď dozvedeli. Bolo tam kopu ninjov s vážnymi tvárami, ktoré prichádzajúcich väzňov prepichovali pohľadom. Mierili do väznice. Nevedeli či to, že to je väznica zistili podľa tých zamrežovaných okien či ostatého plotu, alebo oboch naraz. Kagovia zastali a odstúpili tak, že vytvorili akúsi cestičku medzi nimi. Na jednej strane Raikage, Mizukage a Tsuchikage. Na druhej Tsunade a Gaara. No Sora a ostatní pokračovali ďalej. Kagovia ďalej asi ísť nechceli. Veď načo aj? Keď prechádzali okolo Kagov nemali skolené hlavy. Presne naopak. Hlavy hrdo zdvihnuté, chrbát vystretý, vražedné pohľady.
Keď prešli cez dvere rozliehala sa pred nimi široká chodba, pozdĺž ktorej boli cely. Keď prechádzali popri nich, ozývalo sa hulákanie, nemiestne poznámky a úchylné návrhy na účet Sory a Riko, pri ktorých Keita a Naoki vydávali zvuky podobné vrčaniu a neraz sa Keita rozbehol k cele, že si to s nimi vybaví ručne stručne, no stráže ho vždy zadržali. No niektorí väzni na nich pozerali nemo s otvorenými ústami. A boli tam aj takí, ktorí sedeli v kúte, objímali si kolená a kývali sa. Určite strávili vo väzení naozaj dlhý a ktovie začo? Krivo sa pozreli na Raikageho?
Došli k voľným celám. A tie boli dosť ďaleko od ostatných. Každého strčili do jednej. Ale neboli všetci vedľa seba. Na jednej strane chodby boli Sora, Daisuke, Riko a Otany. Oproti nim Keita, Seiichi, Shinichi a Naoki. Stráže odišli a nechali ich tam len tak. Zrejme nepovažovali za nutné ich strážiť. Stále mali na sebe putá a tie mreže určite neboli len také obyčajné. Steny boli sivé, miestami chýbala omietka, v rohoch stien sa už začala tvoriť pleseň. V cele bolo vlhko a smrdelo tam niečím, čo sa nedalo identifikovať. A tiež tam bola zima, pretože cez to zamrežované mini okno, ktoré bolo dosť vysoko prenikalo minimum slnečného svetla. Celkovo v tých celách bolo hrozne a to sú tam iba pár minút.
„Tak čo, cica, zahráme sa?“ spýtal sa slizkým hlasom jeden z väzňov, ktorý mal celu práve vedľa Sory.
„Skap do rána, kret*n,“ odpovedala mu a oprela sa stenu, ktorá bola oproti tej, ktorú zdieľala s tým idi*tom.
„Ó, ono to má drsný jazýček,“ pokračoval ďalej.
„Ak neprestaneš, tak ty nebudeš mať žiadny,“ varovala ho.
„A ako by to cicuška chcela urobiť?“ provokoval ju.
„Neviem,“ povedala popravde Sora. Cely sú určite dobre zabezpečené, „ale budem kreatívna.“
Ešte sa zasmial a potom už stíchol. Určite je to nejaký blázon, pomyslela si Sora a ďalej ho neriešila.
„S, s,“ niekto na ňu sykal z cely oproti. Len nie ďalší chudák! Pomyslela si. Keď sa pozrela tým smerom, videla, že to bol Keita. Ten keď si všimol, že sa naňho pozerá spýtal sa jej, čo sa jej chcel spýtať: „Prečo si s nimi šla dobrovoľne?“ spýtal sa polohlasne, aby ho počula Sora, ale strážcovia nie.
„Nemali by sme proti nim šancu. Boli sme zranení. A k tomu sme nevinní, takže by to nemalo zmysel,“ odpovedala mu.
„V každom prípade, keď si nás vypočujú, určite nás pustia,“ povedal Daisuke z cely, ktorá bola vedľa Sorinej.
„To tak určite!“ zvolal nahlas ten úchylný väzeň.
„Ticho tam!“ skríkol ich smerom strážnik, aby ich umlčal.
„Však dobre, dobre,“ mrmlal si popod nos henten väzeň.
„Čo si tým myslel?“ spýtala sa ho Sora.
„Hm, mačičke je zrazu do reči,“ neodpustil si štipľavú poznámku, za ktorou nasledoval chrapľavý smiech.
„Odpovedz jej,“ trval na tom Keita a mračil sa na toho týpka. Nevidel mu do tváre, lebo bol skrytý v tieni.
„Prečo by som mal, playboy?“ odbil ho. Prečo by ho aj mal poslúchnuť? Zrazu sa zamyslel, „Iba ak poprosí,“ dožadoval.
Sora sa zamračila. Ona nikoho prosiť o nič nebude! Je to len úchylný chlapík, ktorý aj tak nevedel o čom točí. Aspoň podľa nej.
„Na to zabudni,“ odvrkla mu.
„Tak to môžeš zabudnúť na odpoveď, láska,“ povedal jej sladko, aj keď bolo jasné, že to je slizký podliak.
„Musíš mať veľmi nudný život, keď vymýšľaš takéto prezývky,“ poznamenala Sora. Snažila sa rozprúdiť konverzáciu. Možno nebude opatrný a povie jej, čo potrebuje, „aj keď sú trápne,“ neodpustila si.
„Trápne?“ zarazil sa, „Sú geniálne!“
„Primitívne,“ nesúhlasila Sora a videla ako sa Keita uškrnul, keď sa naňho očkom pozrela.
„Čo ty mi do toho kecáš?“ ohradil sa, „Akoby si vedela vymýšľať prezývky!“
„To neviem. Nejde mi,“ počula ako si Otany odfrkol. Nezabudol, že ona mu vymyslela prezývku, ktorá mu prischla, „ale nadávky mi idú,“ pochválila sa a ten de*il sa zasmial.
„Čo nepovieš?“ potichu sa smial, aby ho stráže znova nenapomenuli, „A ako by si pomenovala mňa?“ spýtal sa jej načo sa Sore na tvári objavil úškrn.
„Tak na tom si dám záležať,“ povedala a začala rozmýšľať, „úbohý je*o!“
„Skús to rozvinúť,“ vyzval ju.
„Úbohý je*o, ktorý vypúšťa zo svojej smradľavej huby samé koko*iny a to už len preto, lebo sa v ňom alkohol neudržal a je triezvy.“
„Dosť dlhé,“ povedal po dlhšie odmlke, „ale vystihla si ma a to sa mi páči, cica!“ chrapľavo sa zasmial. Zdá sa, že sa vôbec neurazil, skôr to bral ako kompliment. Takí už väzni bývajú. Čím viac im hovoríte, aký sú zlí a hnusní, tým viac sú potešení.
„A tiež smrdíš,“ dodala.
„Sprchujeme sa raz za týždeň,“ pochválil sa.
Raz za týždeň?! To je nehygienické! Ako dlho tu budú musieť sedieť? Hádam nedostanú nejakú odpornú chorobu, ktorá sa zvykne šíriť v takýchto ‚čistých‘ väzniciach.
„Vieš čo?“ ozval sa po dosť dlhej chvíli. Sora, a aj ostatní, dúfala, že zaspal a budú mať od neho pokoj.
„Čo?“ spýtal sa namiesto nej Keita. Ostatným sa s ním nechcelo veľmi hovoriť. Keby bolo po ich, tak ho dajú niekde ďaleko, len aby sa ho zbavili.
„Teba som sa nepýtal!“ skríkol naňho väzeň.
„Povedal som, aby ste boli ticho!“ zvreskol ich smerom ten istý strážnik, načo väzeň niečo mrmlal popod nos, čo zrejme počul len on sám.
„Čo?“ spýtala sa ho teda Sora. Vyzeralo to tak, že sa mienil baviť len so Sorou. Asi sa mu páčil jej slovník.
„Odpoviem ti na otázku.“
„Vážne?“ spýtala sa prekvapene Sora.
„No nie si nijaká slečinka, tak som si povedal, že ti odpoviem. Aj tak by si sa to neskôr dozvedela. Dosť sa tu toho šepká a možno by si to zistila sama.“
„Takže, prečo si myslíš, že nás nepustia?“
„Prosím ťa! Určite vám nasľubovali, že si vás vypočujú, čo, cica?“
Sora prikývla, ale potom si uvedomila, že on ju nevidí, a tak mu odpovedala nahlas: „No hej. Čo s tým?“
„Takých, ktorým to sľúbili je tu dosť. Asi polovica väznice sú nevinní ľudia, ktorým niekto prišil vinu alebo si ho zvolili ako obeť, lebo im bol nesympatický alebo čo. Doteraz sú tu a ani raz ich nevypočuli.“
„Do r*ti!“ zanadávala Sora.
Do akého nebezpečenstva ich to dostala? Z tejto väznice sa len tak nedostanú a čas stále plynie a nečaká. Čo keď to je tak, ako to hovorí ten chlapík a oni tu zostanú až kým nebude neskoro alebo ešte dlhšie?
Ale je tam predsa Tsunade aj Gaara. Určite im nejako pomôžu. Ale budú môcť? Budú na to stačiť?

„Čo ste chceli riešiť, Raikage?“ spýtala sa ho Tsunade, keď sa po chodbe blížili k dverám jeho kancelárie.
„Chcel som tých siedmych preveriť ešte predtým, ako si ich vypočujem. Aby som lepšie vedel o koho sa jedná. A tak sa mohol rozhodnúť či sú vinní alebo nie,“ odpovedal jej úplne pokojne.
„No dobre.“
Gaara a ostatní sa k tomu nevyjadrovali.
Keď došli k dverám, ninjovia ktorí ich strážili ich otvorili. Boli z dubového dreva a taktiež hrubé, čiže sa cez nich nedalo odpočúvať o čom sa ľudia vo vnútri bavia. Taktiež nebolo počuť hlasy z vonku.
Dnu vošli Tsunade, Gaara a starý Oonoki. Chcela vojsť aj Mizukage, ale Raikage ju chytil za lakeť a zastavil.
„Čo sa deje?“ zamračil sa Gaara.
„Len musím niečo prebrať s Mizukage.“
„Môžete to prebrať aj dnu,“ povedala Tsunade.
„Nebude to trvať dlho,“ ubezpečil ju. Ešte raz sa naňho zamračila a potom už vošla dovnútra aj s Gaarom za Tsuchikagom.
„Choďte preč,“ povedal strážcom, „potom vás zavolám.“
Stráže ho poslúchli a odišli. Otočil sa k Mizukage a tá čakala, čo sa stane. Keď nič nehovoril, začala ona.
„Čo si chcel?“
„Chceš sa tým deciek zbaviť tak ako ja, nie?“ spýtal sa jej a ona prikývla. Kam týmto mieri?
„Tak prečo si to zariadil takto?“ spýtala sa ho.
„Pretože som sa tam s nimi nemienil hádať. Určite ich neprepustím a teraz, keď mi Tsunade o nich porozpráva v nádeji, že jej to pomôže ich oslobodiť, vyhrabem na nich všetku špinu, prečo by mali zostať za mrežami. A do konca vojny ich mienim dať do najprísnejšie strážených ciel, kde ani nepípnu.“
„Takže takýto bol od začiatku tvoj plán,“ potichu poznamenala Mizukage, „ a k tomu sa ti vzdali dobrovoľne, takže si mal o robotu menej.“
„Presne tak,“ prikývol, „nemalo zmysel sa tam s nimi hádať. Tak som ich oklamal. Vás všetkých.“
„A všetci sme ti na to skočili,“ povedala obdivne, „ale prečo to hovoríš iba mne?“
„Potrebujem spojenca. V starom Tsuchikagem ho vidieť nemôžem,. Pretože sa, no, nemáme priveľmi v láske. A jemu je v podstate jedno, čo sa s nim stane. Tak preto.“
„Tak poďme na to,“ povedala.
Raikage zavolal späť strážcov, tí im otvorili dvere a oni vošli dnu...