Forever or never 44: Robili sme, čo sme mohli. Menej sa nedalo...

„Tak poďme na to!“ zvolal Shinichi a uškŕňal sa pri tom. Ostatní prikývli. Sora, tak ako bolo v pláne, sa vzdialila. Nemala dosť síl, aby im bola teraz užitočná. Keita sa postavil medzi dvojčatá a Sora začala rozmýšľať či mu nejako návrat medzi živých nepoškodil telo, alebo také niečo, a on sa teraz tvári, že mu nič nie je, a to len preto, aby im pomohol. Kým takto premýšľala, mračila sa na jeho chrbát.
„Pripravení?“ spýtal sa dvojčiat a obe prikývli a všetci vystreli ruky pred seba.
Keita Hľadačom zviazal nohy koreňmi stromov až po stehná, a tak sa nemohli pohybovať. Korene sa pohybovali vyššie ako popínavé rastliny až kým neboli obviazaní celí. Nemohli sa hýbať, jediné, čo v bariérach vykonávalo pohyb, bola obrovská guľa tvorená z bleskov.
Nechceli riskovať, že keď ich oddelia, vybuchne im to rovno pred nosom. A preto pôvodný plán dvojčiat trochu pozmenili, a ak mali všetci povedať pravdu, bol oveľa lepší a hlavne menej riskantný.
Seiichi so Shinichim začali presúvať svoje bariéry. Alebo lepšie povedané, zmeniť ich veľkosť, aby boli rovnako veľké ako blesková guľa. Pre nich bolo oveľa ťažšie ako na začiatku udržať bariéry bez toho, aby boli na nejakom mieste tenšie či hrubšie. Telom im prechádzala únava. Sťažka dýchali a srdce muselo urobiť dvakrát toľko úderov ako zvyčajne.
Keď boli ich bariéry tak dokonalé, ako to v tej situácii bolo možné, obalili nimi bleskovú guľu. Potrebovali to urobiť rýchlo, lebo guľa sa neustále zväčšovala a už teraz presahovala veľkosť tej prvej. Keď Seiichi nasadil svoju a hneď za ním Shinichi tú svoju bariéru, Hľadači si uvedomili o čo im ide. Chceli tú guľu bleskov, ktorá mala neskutočnú energiu vypustiť, ale zviazané ruky im to akosi nedovolili. Snažili sa nimi aspoň trošku pohnúť, aby rozkývali tú masu medzi nimi, ale ani to sa im nedarilo. Korene ich držali pevne.
Seiichi so Shinichim začali dvíhať svoje bariéry, a museli si dávať pozor, aby to robili naraz, to bolo nesmierne dôležité, a prenášať ju ďalej a ďalej od Hľadačov, ktorý zostali ohúrení. Zdvihli ju asi dva metre nad Hľadačov a ďalej už nevládali. Ešte si musia nechať chakru na zneškodnenie Hľadačov.
Keita sa sústredil na vzduch, keďže je to jeden z jeho piatich živlov. Znímal vzdušné prúdy, aby vedel, ktorým smerom fúka vietor. Priložil si ruky k ústam a vytvoril akúsi rúrku. Poriadne sa nadýchol a fúkol. Vzduch plnou silou narazil o bariéry a tie spolu s bleskovou guľou odfúklo...nikto nevedel kam. Len dúfali, že nič nezničili, keď sa bariéry uvoľnili, guľa sa zrazila zo zemou a nastal výbuch, ktorý videli aj z miesta, kde stáli.
Už sa len zbaviť Hľadačov. Otočili sa k nim a oni tam stáli zviazaní koreňmi. Keita sa pozrel na dvojčatá, ktoré ledva stáli. Urobili kusisko dobrej práce, on to už za nich dokončí. Pozrel a na svojich nepriateľov a nové korene začali stúpať zo zeme, ale neobmotávali ich. Vyšli na úroveň ich hrudníkov a rovnako, ako zabil Hľadača, ktorý útočil na Soru, Daisukeho a Otanyho, zabil aj tých dvoch. Keď uvoľnil korene a obaja padli k zemi, pozrel sa, ako sú na tom dvojčatá. Sedeli na zemi a pri nich aj Sora. Rukou, ktorá jej žiarila nazeleno, prechádzala ponad ich telá. Tak ako pred niekoľkými chvíľami Naokim.
„Ako sú na tom?“ spýtal sa jej. Nechcel jej pripomínať, že by sa nemala premáhať, ale vedel, že by to skončilo hádkou, a tak to nechal tak.
„Povrchové zranenia, ale nič vážne,“ hovorila, ale mračila sa pri tom, „iba...mám pocit, že Shinichi má zlomené rebro alebo dva, ale nie som si istá či mu prepichli pľúca,“ konštatovala a ešte mu niekoľkokrát prešla nad hrudníkom, „dýcha sa ti dobre?“ spýtala sa ho o on prikývol, „Nevykašliaval si krv?“ ďalšia ‚príjemná‘ otázka.
„Nie,“ odpovedal. Sora si vydýchla a stiahla ruku, ktorá v tom momente prestala žiariť.
„To je dobre,“ povedala.
„Musím skontrolovať, ako sú na tom Daisuke, Otany a Hidan,“ ozval sa Keita.
„Idem s tebou,“ povedala Sora tónom: bez debaty a hotovo!
Keita si len vzdychol a prikývol. „Vy dvaja choďte za Riko,“ povedal dvojičkám.
„Je v poriadku?“ spýtali sa naraz a oni prikývli. Bolo vidno, že im spadol kameň zo srdca.
Povedali im, ako sa dostanú k Riko a aj to, že okrem Naokiho, ktorého odmietali rozoberať až sa museli Seiichi so Shinichim zmieriť s vysvetlením pri Riko; že už ostal iba jeden Hľadač a že je nepravdepodobné, že naňho narazia.
„Zvládnete cestu?“ spýtala sa Sora. Boli riadne dobitý.
„Samozrejme!“ zvolal Shinichi.
„Netreba vám pomôcť?“ pýtala sa ďalej.
„Nechaj nám trochu hrdosti,“ povedal Seiichi, keď sa zviechali zo zeme. Podopreli sa jeden o druhého a šli smerom, ktorý im ukázali. Tackali sa akoby mali v sebe dve promile alkoholu.
„Ideme?“ spýtala sa Sora Keitu a zahľadela sa naňho. Budú si mať čo vysvetľovať, keď to všetko skončí.
Ten ju zobral do náručia. „Ideme,“ prikývol.
„Čo to má znamenať?“ spýtala sa ho Sora a nadvihla obočie.
„Chceš ísť so mnou, tak musíš ísť takto,“ povedal jej s úškrnom akoby si to celé užíval.
„Prečo?“
„Pretože keď popri mne v takomto stave bežíš, dychčíš ako starý labrador,“ odpovedal jej so stowattovým úsmevom a ona štuchla päsťou do ramena.
„Tak poďme.“

Hidan sa zrazil s Daisukem a Otanym, keď bežali naproti.
„Čo tu sakra robíte?“ spýtal sa, keď si šúchal zadok, na ktorý spadol, tak ako ostaní.
„Prišli sme za tebou,“ povedal mu Daisuke.
„A ja som šiel pomôcť vám,“ mračil sa na nich Hidan akoby mu zjedli večeru.
„Tak v tom prípade sa môžeme vrátiť,“ zvolal Otany. Dúfal, že niekto z nich mal aspoň kúsok jedla, a už len pri pomyslení na jedno mu škvŕkalo v bruchu.
„Kam vrátiť?“ spýtal sa Hidan a ešte stále sedeli na zemi.
Stručne mu to vysvetlili a on prikyvoval.
„Kde je to miesto?“ spýtal sa.
Otany a Daisuke sa prekrikovali, keď mu to hovorili. Musel sa ovládať, aby náhodou nevytiahol kosu, náhodou im neodťal hlavy a potom by to Sora náhodou zistila, náhodou by sa nas*ala tak, že by ho náhodou rozštvrtila a potom ho náhodou niekam zahrabala v lese a náhodou to podpálila. A táto predstava sa mu náhodou nepáčila.
Prikývol a postavil sa.
„Choďte napred, ja prídem len čo niečo vybavím,“ povedal a jemne prešiel po plášti po mieste, kde mal modrú masku Hľadača.
„Ale...“ Daisuke chcel začať argumentovať, ale Hidan ho veľmi rýchlo prerušil.
„Choďte, ku*va, vy zas*ani malí, lebo vás tam, do p*či, dokopem!“ a hneď ako to povedal už mali namierené na miesto, kde bola Riko s Naokim. Hidan sa zasmial. Vyhrážanie vždy pomôže.
Vydal sa na miesto, kde bojoval s Hľadačom. Pravdepodobne je to posledný Hľadač, okrem neho, čo zostal nažive. To Hidan ešte nevedel o Naokim. Musí mu...nie, im...vysvetliť pár vecí a možno bude vedieť, kde je portál. Starec stál tam, kde ho nechal.
„To bola rýchla pomoc,“ povedal uznanlivo.
„Zvládli to sami, nemusel som pomáhať,“ povedal Hidan bez žiadnej emócii v hlase.
„Tak v tom prípade sú tvoji priatelia veľmi zdatní,“ povedal s úsmevom, „takže si ma prišiel vyprevadiť na onen svet?“ spýtal sa a a stále sa usmieval, akoby ho predstava, že konečne odíde z tohto sveta, tešila.
„Nie,“ povedal mu Hidan a starcovi zmizol úsmev z tváre.
„Prečo?“ nechápal.
„Ja, a aj moji priatelia, ako si ich nazval, potrebujeme vysvetlenie a možno aj pomoc.“
„Odovzdal som ti tvoj osud, už nemám schopnosti,“ povedal mu Hľadač, tónom, ktorý značil, že s tým nemôže nič urobiť.
„Tie nebudeme potrebovať,“ povedal Hidan a otáčal sa na odchod. Keď ho starec nenasledoval, otočil sa, „tak ideš, ku*va, či čo?!“
Starec vykročil za ním a Hidan pokračoval v chôdzi, pričom nespomalil kvôli starcovi, ktorý si mrmlal popod nos.
„Chová sa ku mne ako k neschopnému dedovi, ktorý si každý večer ukladá protézu do pohára, ku*va! Zasr*n jeden! Ani nevie, čo všetko som ja zažil! Pche! Ešte zistí aký som bol pán, ču*ák jeden s ulízanými vlasmi!“
„Hovoríš niečo?“ otočil sa cez plece Hidan.
„Ó, nie, nie,“ odpovedal mu milo Hľadač a keď sa Hidan otočil zase dopredu mrmlal si svoje nadávky na Hidanovu osobu.

Všetci už boli na mieste, keď tam došiel Hidan aj so starcom, na ktorého všetci vyvaľovali oči. Všetkým v hlave vírila jedna otázka, a tú vyslovil nahlas až Daisuke.
„Kto to je?“
„Hľadač, s ktorým som bojoval,“ odpovedal mu Hidan a intenzívne sa mračil sa jedinú osobu, ktorú nepoznal, na Naokiho, „a toto je, ku*va, kto?!“ ukázal naňho prstom.
„Hľadač, s ktorým som bojovala,“ povedala mu Riko.
„Nerozumiem,“ povedal Hidan, čo ani nemusel, keďže mal na tvári nechápavý výraz.
Riko sa podujala na vysvetlenie.
Hidan si čupol oproti Riko a pozeral jej do...očí.
„Dvojky,“ skonštatoval pre seba a potom sa pozrel na Naokiho, ktorý bol opretý o strom, „dvojky,“ zopakoval hlasnejšie, „kebyže má štvorky tak som ticho, ale dvojky?!“ čudoval sa.
Riko mu jednu strelila a jemu na líci zostala stopa po jej dlani. Pošúchal si líce. „Nevinná,“ povedal si pre seba a vzdialil sa od nej, „nevinná poznámka.“
Ostatní sa premáhali, aby nevybuchli od smiechu, už kvôli Riko, a tak sa iba potichu chichotali. Všetci okrem Hidana a Riko, ktorá sa naňho mračila ako na vraha, čím vlastne aj bol a vytiahla si výstrih vyššie.
Starý Hľadač sa prestal smiať a prezeral si Naokiho.
„Pos*al si to,“ povedal napokon. Vtom sa všetci prestali smiať, akoby niekto šťukol vypínačom. Hidan sa naňho pozeral spôsobom: a on ma poučoval o slovníku? Hľadač sa zamyslel nad tým, čo povedal a zakašľal, „chcel som povedať, že toto som od teba nečakal, mladý muž,“ opravoval sa rýchlo a Hidan s Naokim a vlastne všetci ostatní mali také tie kvapky pri čele. Okrem Riko. Tá sa vážne pozrela na starého Hľadača.
„Čo mu je?“ starec sa na ňu pozrel a potom na Naokiho. Nadvihol obočie a tým sa ho pýtal či to má povedať on, alebo sa jej to povie Naoki. Ten si vzdychol. Nemyslel si, že im to bude musieť povedať. Okrem dvojičiek a Riko a starého Hľadača nikoho z nich nepoznal.
Pozrel sa do zeme, aby sa nikomu z nich nemusel pozrieť do očí a povedal jedno slovo, ktoré spôsobilo tak veľa: „Umieram.“