Forever or never 43: Dôveruj, ale preveruj...

Neverila vlastným očiam a ušiam. Je to naozaj on? Živý a zdravý? Ale ako by mohol byť, keď na vlastné oči videla, ako ho Sasori zabil? Je to vari prízrak? Ilúzia? Nepamätala si , že by ich chytili do genjutsu. Ale nikto predsa nemôže vstať z mŕtvych. Aspoň nie sám. A jej sa ho predsa nepodarilo oživiť. Tak aké je vysvetlenie, prečo tu a teraz Keita stojí a usmieva sa na ňu? Žeby začala blúzniť? Má halucinácie? Nie. Prečo by ich mala mať? Trochu veľa otázok, pomyslela si.
„Si to ty?“ spýtala sa pomaly a potichu.
„Ja, Keita,“ potvrdil jej to a videl, že je zmätená. Mal by jej to povedať postupne a nie to na ňu všetko vybaliť. Najprv by jej mal ujasniť či je živý, alebo nie.
„Si...nažive?“ posledné slovo priam zašepkala. Prikývol.
„Nie si ilúzia ani nič podobné?“ pýtala sa ďalej a hlas sa jej triasol.
„Nie,“ pokrútil hlavou a začal sa k nim približovať, „som znova živý,“ obišiel mŕtveho Hľadača a podišiel tak blízko k Sore, že sa jej skoro dotýkal, „mám telo, dýcham,“ chytil jej ruku a priložil jej na svoju hruď. Cítila, ako sa dvíha a klesá, „a srdce mi bije,“ dodal. Keď sa viac sústredila, začula, ako jeho srdce poskakuje v hrudi. Usmiala sa cez slzy. Je živý! Ale to neznamená, že je to on.
„Ako viem, že si pravý Keita?“ spýtala sa ho podozrievavo a úsmev jej zmizol z tváre. Všetko by to bolo príliš krásne na to, aby to bola pravda, „Povedz mi niečo, čo vie len pravý Keita,“ vyzvala ho.
On sa k nej naklonil a zašepkal jej do ucha: „Keď sme tu prišli prvý raz a našiel nás Tretí Hokage, neboli sme všetci traja až taký priatelia. My so Šunkom sme sa vkuse hádali a ty si sa nám vyhýbala. Najprv sme si mysleli, že nás považuješ za otravných, ale jedného dňa som k tebe prišiel a spýtal sa ťa, čo s tebou je. A vtedy som od teba prvýkrát počul vetu: ‚Bojím sa.‘ nikto iný tam nebol. Iba my dvaja a...“
Chcel k tomu ešte niečo povedať, ale Sora ho tuho objala a plakala, ako vtedy, keď zomrel. Keita bol chvíľu zaskočený, ale potom aj on objal ju.
„To je dojímavé,“ komentoval Otany a mal čo robiť, aby sa aj on nerozplakal.
„Zaujímalo by ma, čo také jej povedal,“ poznamenal Daisuke v dobrom, samozrejme.
„To vás nemusí zaujímať,“ povedala Sora a znelo to tlmene, lebo svoju tvár mala zaborenú v Keitovom čiernom tričku.
Keita ju pohladil po vlasoch a utešoval ju. Že všetko bude dobré.
„To asi ťažko,“ poznamenala Sora.
„Čože?“ pri tejto otázke sa Keita mierne zamračil. Tak ako oni nevedeli, čo sa stalo po tom, čo zomrel, on nevedel, čo sa dialo tam.
„Sme uprostred malej súkromnej vojny,“ povedala a pomaly sa odtiahla, ale stále mu pozerala do očí.
„Poslali na nás Hľadačov,“ spresnil to Daisuke.
„Hľadačov?“ zhrozil sa Keita, „Tých, o ktorých si nám kedysi vravievala?“ spýtal sa a Otany sa zahanbil, že Keita, ktorý zomrel a na to odzomrel si z tých príbehov pamätá viac ako on.
„Presne tak,“ prikývla a chrbtom ruky zotrela zaschnuté stopy po slzách, ktoré jej tam zostali.
„Ale...“ zamyslel sa, „Tsunade o tom hovorila. Keď sme boli pri nej. Nemyslel som si, že tých Hľadačov myslí vážne,“ zhrozil sa.
„Ale niektorých z nich sme už zabili,“ skonštatovala Sora, „a ty si tiež jedného zabil,“ ukázala na Hľadača za ním a Keita sa otočil, aby si ho prezrel.
„No jasné. Maska a značka dediny,“ povedal zatrpknuto, akoby si mal všimnúť už skôr a otočil sa späť k nim.
„Takže, jedného si zabil ty,“ začala to rátať na prstoch, „jedného ja, jedného Otany, ostávajú štyria zo siedmych. Myslím, že Hidan nad tým svojím vyhrá, lebo je nesmrteľný, problém by nastal až keby ho rozštvrtil. A ešte zostávajú dvojičky a Riko. S Riko by som sa mohla spojiť a ona s dvojičkami, aby sme vedeli aká je situácia,“ navrhovala.
„A čo s Hidanom?“ spýtal sa Otany.
„Hidan je tu tiež?“ spýtal sa zamračene Keita. Nepáčilo sa mu, že je tu jeden z Akatsuki, aj keď Sore zachránil život. Nebol si ním proste istý a len čakal, kedy sa obráti proti nim.
„Áno, utiekol s nami,“ odpovedala mu Sora, „je takým nepriateľom Akatsuki ako my.“
Keita prikývol, ale len preto, lebo nechcel zbytočne zveličovať a odsudzovať Hidana, keď vedel, že Sora má o ňom veľkú mienku.
„Takže, čo s ním?“ spýtal sa ešte raz Otany.
„S Riko sa môžem spojiť aj na diaľku, vlastne ona mi dala vedieť o tom, že ich katany majú zvláštne schopnosti.“
„To bola katana? Vyzeralo to skôr ako bič,“ poznamenal Keita a hovoril o katane Hľadača, ktorého zabil.
„Áno, ale o ich schopnostiach veľa nevieme,“ povedal Daisuke, „navrhujem, aby sme sa šli pozrieť na Hidana a po ceste zistili, ako to je s ostatnými. Je nás dosť na to, aby sme sa rozdelili, keby bolo treba,“ vrátil sa k Otanyho otázke.
„To je dobrý nápad,“ súhlasila Sora.
„Ale má jednu chybu,“ povedal Daisuke a jeho hlas naznačoval, že nie malú.
„Akú?“ spýtal sa Keita. Aj jemu sa tento plán pozdával.
„Sora na to nemá dostatok chakry ani energie. Aby sa spojila s Riko, ktorá je ktorá je ktovie ako ďaleko, by musela spotrebovať veľké množstvo energie.“
„Ale ja mám ďalšiu zásobu energie,“ protestovala Sora.
„Ďalšiu zásobu?“ nechápala Keita a aj sa tak tváril.
„Ani nepomysli na to, že použiješ Temnotu!“ varoval ju Otany.
„Temnotu?“ ako dlho bol vlastne Keita preč? keď tak počúval veci, čo sa tu stali, zdalo sa mu, že aj niekoľko rokov a nie hodín.
Nevšimol si Sorinho čierneho oka, lebo ho prekrývala jej rozstrapatená ofina. Ale keď zavial vietor a jej vlasy v ňom chvíľu viali, všimol si ho. A úplne ho to šokovalo.
„Čo si zase robila, Sora?“ spýtal sa jej prísnym hlasom.
„Na vysvetľovanie teraz nemáme čas,“ odbila ho Sora. Naozaj nemali čas na to, aby ho strácali, ale na druhej strane by mu to najradšej nevysvetlila nikdy, „teraz musíme vyriešiť, ako sa s nimi spojiť.“
„Zabudni na to, že to použiješ!“ varoval ju už aj Daisuke.
„Presne tak!“ pripojil sa k nim Keita.
„A čo teda chcete robiť!“ rozhodila rukami Sora, nech si vymyslia nejaký iný spôsob, keď sa im nepáči ten jej.
„Niečo vymyslíme, ako vždy, ale ty zabudni na Temnotu!“ hovoril vážne Keita, „Keď sa boj s Hľadačmi skončí, niečo ti o nej poviem. Niečo, čo ťa donúti ju používať ju iba v tých najkrajnejších prípadoch!“
Sora prikývla. Keita mal na tvári vážny výraz a Sora by s ním hádku síce vyhrala, ale veľmi ťažko. A čas nemôžu strácať.
„Takže? Čo urobíme?“ spýtala sa typom: nedovolili ste mi to použiť, tak teraz rozmýšľajte!
„A čo takto zájsť rovno za Riko?“ spýtal sa len tak Otany. Všetci naňho hodili pohľady, ktoré nevyzerali veľmi nadšené týmto nápadom.
„A kde ju chceš nájsť?“ spýtal sa ho Daisuke s nádychom pochybností v hlase.
„Tam sedí,“ ukázal prstom, „aj s Hľadačom.“
„Čože?“ spýtali sa naraz, ale každý tým ‚Čože?‘ myslel niečo iné.
Keita: Ako to, že ju našiel skôr ako my?
Daisuke: Prečo sedí s Hľadačom?
Sora: Páni, netušila som, že Hľadač môže byť fešák.
Prvá zo šoku sa spamätala Sora.
„Tak na čo čakáme? Poďme za ňou!“ zavelila a spolu bežali za Riko s množstvom otázok.
Prirútili sa k nej ako stádo býkov alebo koní.
„Sora!“ zvolala Riko, keď ich uvidela, „Práve teba som hľadala!“
„No, nevyzeráš, že by si ju hľadala, keď si tu tak sedíš v tráve s nepriateľom,“ sucho poznamenal Otany a premeral si Naokiho.
Riko sa naňho škaredo pozrela a prezrela si všetkých, čo prišli so Sorou a oči jej spočinuli na Keitovi.
„Keita!“ zvolala a vyzerala prekvapená, čo naozaj bola, „Ty žiješ!“ skríkla nadšene a usmievala sa. Naoki vôbec nechápal o čom to hovorí.
„Už to tak vyzerá,“ poznamenal tiež s úsmevom a rozhodil rukami.
„Čo ten Hľadač?“ spýtal sa Daisuke, čím narušil príjemnú chvíľu a vrátil ich späť do reality.
„Nie je to náš nepriateľ,“ povedala Riko vážne.
„Ako to môžeš vedieť?“ spýtal sa je pochybovačne Otany a pomaly si premeral Naokiho.
„Keby ma chcel zabiť, tak sa tu s vami teraz nerozprávam,“ sebaisto mu pozrela do očí. Potom na Soru, u ktorej, sama nevedela prečo, hľadala podporu.
Sora chvíľu rozmýšľala a potom prikývla. „Aj ja mu verím,“ povedala pomaly a zreteľne.
„Čože?“ nerozumel tomu Keita. Vážne teraz Sora povedala, že mu verí.
„Je to Hľadač! Mal za úlohu nás zabiť!“ rozhadzoval rukami Daisuke.
„Očividne sa k tomu veľmi nemá,“ poznamenala sucho Sora a zahľadela Riko do oči, „aký je ďalší dôvod toho, prečo mu veríš?“
„My sa poznáme,“ táto odpoveď všetkým vyrazila dych a prvá sa spamätala Sora.
„Ako?“
„Keď som bola s dvojčatami na jednej misii, ešte v čase, keď sme pracovali pre Orochimara, samozrejme, sme ho spoznali. A aj jeho Predchodcu, aj keď sme nevedeli, čo je zač.“
Sora sa obrátila na Naokiho. „Ty si to vedel?“
„Že môj otec bol Hľadač? Nie.“
„Tvoj otec?!“ spýtal sa s otvorenými ústami Otany. Ďalšia vec, ktorá všetkým vyrazila dych.
„Nie biologický,“ spresnil to.
Daisuke sa obrátil na Riko. „Skontrolovala si mu myšlienky?“
Riko sklopila zrak. „Nie.“
„A ako vieš, že jeho úmysly sú čisté?“ spýtal sa nahnevane Keita. To si neuvedomuje, že nemôže veriť každému? Hlavne nie v situácii ako je táto?
„Proste to viem,“ povedala tvrdo, „a nebudem mu kontrolovať myšlienky, keď je zranený a ledva chodí.“
„To si ho tak zmlátila?“ spýtal sa Otany s úsmevom.
Neodpovedali mu. Ona si nebola istá či to je naozaj tak a Naoki mlčal, lebo nechcel nikomu nič vysvetľovať.
Sora si čupla na ich úroveň. „Ako veľmi je zranený?“ spýtala sa.
„Práve preto som ťa hľadala. Neviem,“ odpovedala jej Riko, „Pozrela by si sa naňho?“
„Keď mu skontroluješ myšlienky,“ kládla podmienku Sora.
„Čože?!“ vybuchla Riko, „Povedala si predsa, že mu veríš!“
„To som nevedela, že je zranený.“
„Čo to na tom mení?“ nechápala blondína.
Odpovedal Keita. „Mení sa dôvod toho, prečo si ešte nažive. Možno ťa nezabil preto, lebo na to nemal dosť síl a teraz tu s tebou hrá túto citovú hru.“
Riko sa nadýchla, že im na to niečo povie, ale keď videla, ako neoblomne sa tvária, zatvorila ich a prikývla.
Pozrela sa mu do jeho čiernych očí a prehľadávala mu jeho myšlienky. On si však vedel okolo jeho určitých myšlienok a spomienok bariéru, aby ho neodhalili. Ale nie kvôli tomu, že by ich chcel napadnúť, čo naozaj nemal v pláne, ale úplne iné myšlienky. Riko mu prešla celou mysľou, pričom nenarazila na bariéru, a spokojne sa usmiala.
„Nič, čo by nás malo znepokojiť“ oznámila im.
„Ako vieme, že neklameš?“ spýtal sa jej ostro Otany.
„Otany!“ sykol po ňom Daisuke.
„Prečo by klamala?“ spýtala sa ho Sora.
„Aby...“ nevedel prísť na vhodnú odpoveď, ktorá by neznela hlúpo alebo absurdne.
„Prečo by ohrozila naše životy vrátane toho jej?“ pýtala sa ďalej.
Otany sklopil zrak. „Tak fajn,“ rezignoval, „neklame.“
„Pozriem sa naňho,“ vyhlásila Sora, keď si už toto vyjasnili.
„Ďakujem,“ usmiala sa na ňu Riko vďačne.
„Zatiaľ sa spoj s dvojčatami a zisti, ako sú na tom,“ povedal jej Keita kým Sora hovorila Naokimu, že si má ľahnúť, aby sa jej ľahšie pracovalo.
Riko prikývla a zatvorila oči, aby sa jej lepšie sústredilo.
Sora zatiaľ prechádzala pravou rukou nad Naokiho hrudníkom, ktorá jej svietila zelenou chakrou. Momentálne iba hľadala príčinu jeho zranení. Väčšina bola povrchová, ktoré mal z boja a tie neboli vážne. Skúsila ísť hlbšie a mračila sa. Nenašla nič, absolútne nič, čo by nebolo v poriadku. Až na tých pár odrením, ktoré sa mu časom vyliečia aj samy, bol úplne zdravý. Nechápala, čo nemôže byť v poriadku. Niečo tu rozhodne nesedí.
„Nenašla som nič,“ povedala Sora a vystrela sa. Naoki si vydýchol, ale nie od úľavy, že mu údajne nič nehrozí, ale preto, lebo to nezistila.
Riko prikývla, ale stále mala zatvorené oči.
O minútu ich otvorila a pozrela sa na ostatných okolo seba.
„Obaja ešte bojujú. Spolu stoja proti dvom Hľadačom, ktorých majú uzatvorených vo svojich bariérach, ale Hľadači chcú použiť nejakú techniku, ktorú už ich bariéry neudržia. Majú nejaký plán, ale času je málo. Keď sa dostanú von, je po nich,“ informovala ich.
Všetci prikývli.
„Rozdelíme sa?“ spýtal sa Daisuke.
„Dvaja pôjdu hľadať Hidana a dvaja pôjdu sa Shinichim a Seiichim. Riko zostane s Naokim tu,“ rozhodla Sora. To bola najlepšia možnosť.
„Ja idem s tebou,“ povedal Keita vážne, „máš málo chakry a ja som ešte poriadne nebojoval.“
„Tak ja idem s Daisukem,“ povedal vážne Šunka.
„Dobre,“ povedala Sora a sledovala, ako sa rozbehli hľadať ich nesmrteľného priateľa.
„Riko, musíš nám povedať, kde sú,“ tlačil na ňu Keita, „keď ich budeme hľadať sami len tak naslepo, je nepravdepodobné, že ich nájdeme včas.“
Prikývla a povedala, kde sa nachádzajú oni a kadiaľ majú ísť, aby našli dvojičky. Hneď ako dohovorila, rozbehli sa smerom, ktorým im kázala. A tak zostala s Naokim sama.

„Už sme skoro tam,“ povedal Keita, keď videl, že Sora už pomaly nevládze. Tá šetrila dychom a tak iba prikývla. O pár metrov už videli štyroch ľudí oproti seba, pričom dvaja z nich tvorili akúsi mega guľu nabitú chakrou.
Sora nad tými rozmermi otvorila ústa a Keita zvolal: „Čo dopekla?!“
Obaja sa rozbehli ešte rýchlejšie a zastavili až pri dvojičkách.
„Čo máte za plán?“ spýtala sa Sora bez zbytočných omáčok okolo. Tí dvaja len hľadeli s otáznikmi v očiach na Keitu, „Neskôr!“ skríkla Sora, lebo bolo jasné, že ich chceli zasypať otázkami, „Ten plán,“ pripomenula im náhlivo a po očku sledovala, ako obrovská guľa rastie. Ak ich to trafí, je po nich. Definitívne. Potom sa pozrela na Keitu a pomyslela si, že možno ani nie.
„Keď ich od seba rozdelíme, tak to nebudú môcť dokončiť!“ povedal nadšene Shinichi.
„Ale nie je isté či sa tá energia aj tak neuvoľní,“ povedal nervózne Seiichi, „ale nič lepšie nemáme.“
„Takže aj keď ich zabijeme tak to buchne?“ spýtala sa Sora.
„Vyzerá to tak,“ skonštatoval Seiichi.
„Idete do toho s nami alebo sa radšej vzdialite?“ spýtal sa ich Shinichi hlasom, ktorom nebol a kúsok výsmechu.
„Jasné, že áno,“ povedala vážne Sora a dvojčatá prikývli. Keita iba prevrátil očami nad jej náhlivosťou.
„Čo mám robiť?“ spýtal sa pohotovo.
„Chcel si povedať: čo máme robiť, nie?“ opravila ho Sora s nadvihnutým obočím.
„Nie, nemáš dosť chakry, takže nebudeš robiť nič,“ povedal prísne a tak sa na ňu aj pozrel.
Sora si prekrížila ruky na prsiach, odfrkla, ale musela uznať, že má pravdu a zbytočne by im tam zavadzala.
„Takže?“ spýtal sa Keita.
Dvojčatá mu všetko vysvetlili a Shinichi nedovolil, aby sa to dostalo do uší Hľadačov. Keita chcel najprv nesúhlasiť, ale asi nebudú mať na výber. Tá vec vybuchne už čoskoro a oni s ňou. Urobia aspoň to, čo je v ich silách. Ale bude to stačiť?