Always and forever 23 Nešťastný príbeh o zaľúbenom Hľadačovi

„Tak toto ti neverím!“ zvolala Tory, keď jej Mira povedala, čo videla. Aj keď to nebolo príliš nahlas, ako boli na Tory zvyknutí, lebo už napoly spala. Ona bola tá zranená a unavená, teda mala právo mať halucinácie a nie Mira. Zamračila sa na ňu a jednoducho jej nemohla uveriť to, čo povedala. Nemôže to byť pravda. Jednoducho nemôže. Keby bola...to, čo sa stalo predtým by bola lož. A ona nechcela, aby to bola lož. Aspoň nie všetko.
„Ja viem, čo som videla,“ trvala na svojom Mira a ona len pokrútila hlavou.
„Mira, uverila by som ti hocičo len nie to, čo si mi práve povedala,“ povedala jej na to ospalo Tory a klipkali jej viečka. Bola si istá, že dlho ich otvorené neudrží.
„Ale ja si nevymýšľam.“
„Nie, nie, jasné, že nie,“ mrmlala Tory a začínala vidieť rozmazane.
Mira otvorila ústa, ale vtom sa prudko vytočila k dverám a zostala na ne pozerať ako keby v nich videla ducha. V tej chvíli boli Toryne viečka také ťažké, že nemala síl udržať oči otvorené a tesne predtým, ako upadla do spánku, cítila, že ju niekto chytil za ruku a povedal jej meno.

Mala jeden zvláštny sen. Ešte sa jej taký nesníval, tak nevedela, čo si má o tom myslieť. Väčšinou sa jej snívalo o bombách a o tom, že sa s Mirou konečne usadili alebo pobili. Ale nikdy nemala sen s chalanom. Alebo možno mala, len ho zabudla. A tentoraz to nebol hocijaký chalan. Bol to Daisuke. Nevidela ho, lebo všade bola z nepochopiteľných dôvodov tma, ale počula ho a...cítila. Cítila, ako ju drží za ruku. Celý čas, čo ten sen trval. Na jej vlastné počudovanie jej to nebolo nepríjemné. Pripomínalo jej to moment, keď ho držala za ruku tesne predtým, ako sa premenil v prach. No tentoraz to bolo jemnejšie.
Tá spomienka ju rozrušila a trochu sa zamrvila, ale hneď na to počula, ako jej Daisuke hovorí, že všetko bude v poriadku a že sa nemá báť. Potom sa zasmial a povedal, že je to hlúposť, lebo Tory sa nebojí.
„Spí nejako dlho, nie?“ spýtal sa akýsi dievčenský hlas a spoznala Miru. Mira? A čo snovej Mire vadí koľko spí? Je to jej sen, takže v ňom bude spať koľko chce. Ale keby sa prebudila...vtom sne, samozrejme, videla by Daisukeho. Ten na Mirinu otázku neodpovedal, iba jej pevnejšie zovrel ruku.
Pri myšlienke, že by ho mohla ešte raz vidieť po jeho smrti, sa snažila otvoriť oči. Čakala, že jej v tom niečo bude brániť, že v tom sne má jednoducho jej ja spať, ale nič také sa nedialo. Otvorila ich úplne normálne a potom ich musela trochu privrieť, lebo ju oslepovalo slnečné svetlo.
Tak ako očakávala, na posteli vedľa nej sedel Daisuke. Usmiala sa naňho a on jej úsmev opätoval.
„Ránko,“ povedal a ešte stále sa usmieval až sa Tory čudovala či ho nebolia líca.
„Hm, to je ale zvláštny sen,“ dostala so seba a potom sa zarazila. Prečo mu hovorí takéto divné veci? Mala sa mu normálne odzdraviť...povzdychla si.
Daisuke sa tváril najprv zarazene, no potom len pokrútil hlavou s normálnym výrazom v tvári.
„A čo je na tom zvláštne?“ spýtala sa Mira, ktorá sa zrazu zjavila v jej zornom poli. Stála neďaleko postele a pozorovala tých dvoch. Tory sa zazdalo, že jej na tvári vidí akýsi úškrn.
„Ešte sa mi nesnívalo o mŕtvych ľuďoch,“ povedala popravde.
Tí dvaja si vymenili začudované pohľady, čo sa Tory hneď nezdalo, a potom sa opäť zahľadeli na ňu.
„Tory,“ začala jemne Mira, ale Daisuke ju prerušil a dopovedal to sám. Jasné, pomyslela si Tory, Mira to nemôže povedať, keď je tu Daisuke. On je ten, čo mudruje...
„Ja nie som mŕtvy,“ vypustil zo seba jedným dychom a Tory v duchu dodala, že Daisuke si vymýšľa absolútne nereálne lži.
„Ale áno, si,“ protirečila mu, „videla som ťa umrieť.“
„Nie,“ pevnejšie jej zovrel ruku, „videla si, ako prechádzam do reálneho sveta. Všetko ti vysvetlím, Tory, sľubujem.“
„Nemusíš mi nič vysvetľovať. Je to len sen, Daisuke, ráno sa zobudím a možno si ho ani nebudem pamätať.“
„Toto nie je sen,“ nesúhlasila s ňou Mira a Tory sa na ňu zmätene zamračila. Čo jej to chce akože povedať?
„Jasné, že je.“
„Nie. Ja som naozaj tu a som naozaj nažive,“ povedal Daisuke a Mira na chvíľu niekam odišla.
„Ja spím, takže je to sen a...“ čo chcela Tory dopovedať sa nikto nedozvie, lebo práve vtedy na ňu hodila Mira vedro s vodou. Aj to vedro, čo Tory naozaj zabolelo a začala si šúchať boľavé miesto na hlave. Pri tom šoku si vytrhla ruku z tej Daisukeho a aj on sa na to všetko pozeral s prekvapením v očiach.
„Tak a teraz si hore,“ vyhlásila spokojne Mira.
„V tom prípade...“ Toryn pohľad skenoval Daisukeho tvár a potom zhíkla, „kto sa ku*va premenil na Daisukeho?!“
Obaja si povzdychli.
„Som to ja. Daisuke. Ak mi to dovolíš vysvetliť, všetko bude hneď jasnejšie,“ požiadal ju a Tory na chvíľu zaváhala. Čo ak Sora včera neodišla a premenila sa na Daisukeho, aby ju zmiatla a vystrelila si z nej? Mohlo to byť možné.
„Mira tvrdila, že videla tri blesky. Kto ešte prišiel?“
„Ešte dvojčatá, ale tie som sem nepustil, lebo sa nevedia správať.“
„Tak ja idem von,“ povedala po chvíli ticha Mira a pobrala sa smerom k dverám. Tory ju zastavila. Čo ak je to naozaj nejaký vtip?!
„Je to naozaj on, Tory. Ver mi. Ver aj jemu. Keď skončí s vysvetľovaním, nebudeš pochybovať, že je to naozaj Daisuke,“ otvorila dvere a vyšla preč. Tory na ne nemo pozerala a potom sa otočila späť k Daisukemu, ktorý sa na ňu spýtavo pozeral.
„Tak teda začni,“ vyzvala ho.

„Hej! Mira!“ kričal na ňu niekto, keď kráčala po ulici a premýšľala či mu Tory naozaj uverí. Otočila sa a videla ako k nej niekto beží. Vlastne to boli dve osoby a Hidan mal pravdu, že vyzerajú ako klony. Zastala a počkala, kým ju dobehnú.
„Ahoj, nevieš, kde nájdeme Hidana?“ vypustil zo seba jedným dychom až to znelo ako jedno slovo ten, čo mal ofinu dohora a bola si celkom istá, že on je Shinichi. Takže ten vedľa neho s ofinou cez ksicht bol Seiichi.
Ten dodal: „Alebo Atsushiho. Lebo kde je henten je aj tamten.“
Mira sa cítila, akoby jej čítali myšlienky, lebo si povedala, že zatiaľ zájde za Atsushim. Ale zo Sorinho rozprávania vedela, že Riko je tá, čo dokáže čítať myšlienky. Shinichi ovládal zvuk a Seiichi svetlo. Keita päť elementov a Otany počasie. Sorinu a Daisukeho schopnosť videla naživo. Takže spomenutie Atsushiho bolo čisto náhodné, no aj tak jej trochu podskočilo srdce.
„Prečo ich hľadáte?“
„Vieš, keď sme tu boli prvýkrát, tak sme sa s ním poriadne nepohádali, tak to musíme napraviť,“ veľavýznamne na ňu žmurkol Shinichi a Seiichi hľadel kamsi za ňu a uškrnul sa. Štuchol svojho brata a ukázal na niečo alebo niekoho za ňou. Shinichimu sa na tvári zjavil presne ten istý úškrn. Obišli ju a rozbehli sa tam, kam Seiichi ukazoval. Mira sa znova otočila a všimla si ku komu bežia. Tie biele vlasy si nemohla s nikým pomýliť. Atsushi.
Predbehla dvojčatá a vrhla sa mu do náručia. Tí dvaja prudko zastali pred nimi a šokovane žmurkali a neboli si istí, či vidia dobre.
„Mira?“ zmätene zašepkal Atsushi, „Nie sú náhodou mŕtvi?“ pohľadom visel na dvojičkách a Mira ho pustila a už stáli iba blízko seba.
„Oni sa vrátili,“ vysvetlila mu, „ako, to už je na dlhšie.“
„Ty,“ ukázal naňho Seiichi prstom, „by si nám ale mohol vysvetliť, ako si dovoľuješ s ňou chodiť?“
„Znesieme Hľadačov, ale iba tých, ktorí sa nedávajú dokopy s obyčajnými dievčatami. Bez urážky,“ dodal smerom k Mire Shinichi a potom sa spolu s bratom intenzívne mračil na Atsushiho. Mire sa to nepáčilo.
„Čo máte za problém?!“ spýtal sa ich Atsushi a vôbec neznel pokojne. Určite sa mu nepáčilo, aký postoj k ich vzťahu majú títo dvaja. A čo sa do toho vôbec starajú? Veď to nie je ich vec!
„Od určitého momentu nemáme radi randiacich Hľadačov,“ povedal jeden z nich.
„To nie je vaša vec,“ odbil ich Atsushi.
„Vám nikto nepovedal o Riko a Naokim? Myslím, že sú dostatočným príkladom, čo sa môže stať, keď obyčajná chodí s Hľadačom,“ povedal Seiichi.
„Hej, pamätám si ako ste niečo také spomínali, keď ste chceli dať Atsushiho dokopy s Riko!“ zvolala Mira, „A Sora raz spomenula meno Naoki. Ale netušíme, kto to je.“
„Čo sa im stalo?“ spýtal sa ich ticho, ale jasne Atsushi, a keď sa naňho pozrela, tváril sa smrteľne vážne.

„Pamätáš sa, ako som vysvetľoval, že v našom svete po prechode sem zostávajú naše telá?“ spýtal sa jej na úvod. Matne si spomínala a prikývla, „Takže aj keď sme tu zomreli, tak sme ďalej žili v našom reálnom svete.“
„Lenže tam sa čas nehýbe.“
„Presne tak. Ale my áno. Preto sem musela Sora prísť ešte raz. Jediná vám mohla prísť na pomoc. Pretože použila svoju schopnosť pri umieraní, nejako tu ešte bola. Náš svet bol neustále nehybný, tak sa musela vrátiť či chcela, alebo nie. Dali sme jej naše schopnosti, aby sme aspoň takto pomohli.“
„Myslela som si, že si to ty, keď tá stena, ktorú používaš zachránila Konohu,“ úprimne priznala Tory. Hoci chcela zabiť Soru, chcela, aby to bol on.
„Kým sa Sora znova nevrátila, stále sa nič nehýbalo. Čakali sme, čo nám povie, keď sa vráti. Všetko bolo fajn. Všetci ste prežili, takže som bol spokojný. No potom nám povedala, že s tebou bojovala. Stačil mi jeden pohľad do jej tváre a vedel som, že to nerobila len tak zo žartu, ako pôvodne plánovala. Bol som si istý, že na teba šla naplno. Zľakol som sa. Vážne som sa zľakol. Chcel som vedieť, čo sa stalo a Sora mi to všetko porozprávala. Nedokončili ste svoj súboj preto, lebo sa vám do toho zaplietlo veľa ľudí a vedela, že súboj tak skoro pokračovať nebude. Ak vôbec. A keďže to jediné ju držalo v Shinobi svete, rozhodla sa odísť. Teda, vrátiť späť. Myslím, že to k tomu, prečo prišla Sora a nie niekto iný úplne stačí,“ Tory prikývla. Nechcela počúvať hlúposti o Sore. Viac ju zaujímal Daisuke, „Takže,“ odkašľal si, „mohol som si len domyslieť, ako si po súboji skončila. Vedel som, že žiješ, ale...hovoríme o Sore, ktorá berie pomstu dosť vážne, takže...“
„Ty si neveril, že by som mohla prežiť?“ skočila mu do reči Tory. Zranilo ju to. Či to bol on, alebo nie.
Zarazil sa a mierne začervenal. „Nie, tak som to nemyslel. Ja...chcel som tým len povedať, že som sa o teba bál a...a keďže svet sa opäť hýbal, tak som sa už vlastne nemal vracať, ale...“ odvrátil pohľad, „no...akosi som chcel, chápeš. To sa ešte nestalo, že by som sa chcel do tohto sveta vrátiť dobrovoľne. Prvýkrát ma to vlastne vtiahlo, ani som nevedel, čo sa deje a kam idem a druhýkrát...no bol som naštvaný, že som znova tu a jedno s druhým...jednoducho som sem prišiel za tebou a dvojčatá sa doma údajne nudili, a tak skočili so mnou. Skoro pri tom zvalili celý portál, ktorý mala Tsunade zničiť na úsvite, chvalabohu, lebo inak by som sa sem nikdy nedostal. To by nebolo veľmi príjemné....Takže sme Tsunade povedali nech nám dá trochu času a...tak som tu!“
„Na to, že si ten chytrý to bolo...zmätené,“ priznala, „ale verím, že si to ty.“
Na Daisukem bolo vidieť, že sa mu uľavilo, lebo si počuteľné vydýchol. Tory sa jednoducho musela usmiať. Daisuke bol vždy taký...nie, nepomyslí si roztomilý, ale niečo na ten spôsob.
„Takže si sa vrátil...za mnou?“ nemohla tomu uveriť. Veď ona mohla za to, čo sa Pútnikom stalo a to dala Sora jasne najavo.
„Ehm...no?“ jemne prikývol a už bol celý červený.
„ZA MNOU?!“ vykríkla Tory, ktorú to úplne ohromilo.
„Áno.“
„Prečo?“ nechápala.
„Tebe to vadí?“ spýtal sa trochu nesmelo.
„Čo?“ zarazila sa, „Nie! Jasné, že nie...ale...nikdy by ma to ani nenapadlo.“
„Tory, vlastne...ja som sem neprišiel len preto, aby som ti povedal, že som v podstate neumrel...“
„Hej, Sora tento detail zabudla spomenúť,“ zahundrala.
„..., ale tiež ma zaujímalo či by si nechcela vidieť reálny svet.“
„Reálny svet, reálny svet! Všetci hovoríte, že ten váš svet je reálny. Čo ak je pre mňa tento reálny?“
Ani sa nezamyslel. Jednoducho to zo seba vypustil. „Chcel by som, aby to bol aj pre teba reálny svet!“

„Zaujímavé, že ti to nikto nepovedal,“ skonštatoval Shinichi a podoprel si bradu.
Atsushi mu na to nič neodpovedal. Hidan sa včera večer správal zvláštne a chcel mu niečo vysvetliť. Lenže on mu oznámil, že sa ide poprechádzať, lebo potrebuje rozmýšľať. Jeho prechádzka trvala celú noc a jeho myšlienky smerovali k Mire a k tomu či spravil dobre, keď jej povedal, čo cíti.
„Tak sa poďme trochu porozprávať, nech tu nestojíme ako tĺci,“ popohnal ich smerom k lesu Seiichi.
„Kde by sme začali...“ zamyslel sa Shinichi.
„Riko už poznáte. A mali by ste vedieť, že keď sme tu boli, tak si Aliancia spojených národov, ako sa nazývali veľké národy počas vojny, myslela, že sme zradcovia.“
„Nechápem prečo si to o nás mysleli. Veď sme takí úžasní!“ vložil sa do toho Shinichi.
„Jednoducho...poslali na nás Hľadačov, ktorí nás mali zabiť. Len jeden z nich nemal Nasledovníka, zhodou okolností to bol práve Hidanov Predchodca, takže ostatní mohli byť zabití.“
„Moment!“ zastavila ho Mira a Atsushi presne vedel, čo sa spýta. On jej to nemohol povedať, ale dvojičky áno, lebo neboli Hľadači a im to povedal Predchodca, ktorý si to môže dovoliť. Teoreticky o to mohol požiadať aj Hidana, ale ten by ho kamsi poslal, „Veď Hľadači sú nesmrteľní!“
„Iba tí, čo nemajú Nasledovníkov. Musia byť nesmrteľní, lebo nikto nevie, kedy, ako a akého absolútne nepekného Nasledovníka nájdeš. Hneď ako sa tak stane a on prijme svoj osud, tak je tvoja nesmrteľnosť preč.“
„Atsushi je pekný!“ protestovala a on cítil, ako mu do líc vstúpila červeň.
Shinichi iba mávol rukou a jeho brat pokračoval.
„A jeden z nich bojoval proti Riko. Jeho meno bolo Naoki. S Riko sa streli už predtým, ešte nevedeli, že Naoki je Hľadač, to sa dozvedel až neskôr, a boli do seba zaľúbení. Najprv sa nespoznali, bola to už predsa nejaká doba, no potom nastal problém,“ Seiichi urobil dramatickú pauzu, čo sa Atsushimu nepáčilo, „Naoki mal jasný rozkaz. Nájsť a zabiť Pútnikov. On našiel Riko a teda mala zomrieť. Ale on ju nechcel zabiť. Musel si vybrať - Riko alebo Hľadači. Naoki bol dobrý človek a Riko ľúbil viac ako seba, takže...“
„Porušil kódex,“ hlesol Atsushi a zastal kdesi medzi stromami. Popri rozprávaní ani nevnímal cestu.
„Presne tak,“ pokračoval Shinichi, „a preto prišiel o život. Riko to ranilo. Bolo to počas útoku na Oblačnú, na ktorú útočili Akatsuki a kde sme sa v tej dobe zdržiavali. Naoki, samozrejme, nezomrel hneď, ale nejakú dobu trvalo, kým ho kliatba skolila. Podľa toho, čo som videl, to pekelne bolelo.“
„Ale nám sa to predsa nemôže stať,“ namietla Mira a Atsushi jej v hlase rozoznal strach, „ja predsa nie som zradca, tak prečo by ma chceli zabíjať?“
„Ani my sme predsa neboli zradcovia. Neboli sme na žiadnej strane. Len sme chceli ísť domov.“
„Aj keď spolu nebudeme, je to jedno,“ ozval sa Atsushi a jeho samého to prekvapilo, „Miru milujem a to sa nezmení, ani keď sa oddelíme, čo bude asi čoskoro,“ dodal tichšie, „City sa nezmenia, jedine, že by som úplne zabudol, čo sa ale nedá.“
Cítil ako mu Mira pevnejšie zovrela ruku a pocítil príjemné teplo.
„Takže je už aj tak neskoro, aby ste nás poučovali,“ povedala im už odvážnejšie Mira a Atsushi bol na ňu hrdý, že to berie takto dobre.
„Len aby ste boli pripravení na všetko,“ varoval ich Seiichi.
„To ste mali povedať predtým ako sme sa dali dokopy,“ zamrmlal.
„A zmenili by sa tvoje city?“ spýtala sa ho priamo Mira a on pokrútil hlavou a musel uznať, že mala pravdu.
„Čo urobíš, keď nastane taká situácia, že dostaneš rozkaz zabiť Miru?“ spýtal sa, akoby to vôbec nebola vážna téma, Shinichi. Akoby sa pýtal iba zo zvedavosti.
Atsushi odpovedal bez zaváhania. „Potom bude niekto iný rozprávať príbeh o tom, ako Hľadač Atsushi miloval Miru Uchiha viac ako svoj vlastný život.“

„Čo tým chceš povedať?“ pípla Tory i keď si myslela, že to nie je možné.
„Chcem, aby si so mnou šla do reálneho sveta...teda sveta odkiaľ pochádzam.“
„Ako...na výlet?“
„Ako...navždy.“
Vypleštila naňho oči a on jej skryl ruku do tých svojich. „Mám ťa rád, Tory! Uvedomil som si to vtedy, keď sme bojovali proti Juugovi a teba omráčil. Myslel som si, že je po tebe, ale veril som, že budeš v poriadku. Bolo mi jedno, keď mi zobral kód. Bolo mi jedno, že zahynie množstvo ľudí. Všetko mi bolo jedno, len nie tvoj život, chápeš čo tým chcem povedať?“
„Autor chcel povedať, že...že...ma ľúbi?“ zašepkala, akoby to bolo čosi nemravné.
Daisuke prikývol a jej niečo zovrelo srdce. Nevedela, čo to je a pripadalo jej to zvláštne. No keď Daisuke priznal, čo k nej cíti, akoby sa niečo v nej prebudilo. Nechať ho držať jej ruky jej pripadalo úplne prirodzené a jasné. A vedela, netušila odkiaľ, že keby bola na jeho mieste, tiež by jej bolo všetko jedno. To mohlo znamenať len jediné...
„O môj bože!“ skríkla a vytrhla si ruku z tých jeho. Prešla si oboma po tvári, na jednom líci ju pošteklil jej jazyk na ruke, a tvárila sa prestrašene.
„Toto pre mňa nevyzerá dobre,“ hlesol Daisuke.
„To nie je možné!“ zvolala a on bol z toho úplne mimo. Možno rovnako mimo ako ona, i keď jemu sa hlavou hnalo niečo iné ako jej.
„Čo nie je možné?“ spýtal sa opatrne.
„Daisuke...nikdy som neverila, že toto vypustím z úst...z tých na tvári samozrejme, lebo z tých na rukách vychádza hocičo...to bola hlúposť!...ja...ja...“
„Tory si v poriadku?“
„Ja ťa ľúbim, Daisuke,“ vypustila zo seba a pozerala pred seba akoby videla ducha.