Always and forever 25 Rozhodnutia

Vošli do jeho izby a Mira sa postavila ku oknu. Atsushi zatiaľ zavrel dvere a kráčal k nej. Cítila, že zastal len pár krokov od nej a od nervozity tak zvierala rám otvoreného okna až jej obeleli hánky. Cítila sa nervózne, lebo aj on bol. Vycítila to, keď sa dole pri vchode skoro zrazili a teraz to cítila ešte silnejšie. Zmocňovala sa jej úzkosť, lebo jej určite chcel povedať niečo dôležité.
„Ráno odchádzame,“ vyhŕkol zrazu a ona sa bez rozmyslu prudko otočila. Pozerala naňho s otvorenými ústami a on na ňu hádzal smutný pohľad, ktorý hovoril, že mu to je ľúto, ale nemôže to zmeniť.
„Čože?“ hlesla a nemohla tomu uveriť. Vedela, že raz bude musieť odísť, ale že to bude tak skoro?
„Nechcel som to, ale musel som mu to povedať, chápeš?“ začal horlivo vysvetľovať a Mira sa snažila v tom nestratiť, „Kým nám dvojčatá nevyrozprávali ten príbeh, tak som ani nemienil Hidanovi hovoriť, čo medzi nami je. To by som náš vzťah zabil hneď na začiatku, lebo Hidan je voči týmto veciam nekompromisný. Lenže...ja som sa naozaj zľakol a naozaj som ochotný za teba položiť život...“
„Lenže ja nechcem, aby si to robil,“ skočila mu rýchlo do reči, „nechcem, aby si sa obetoval.“
„Ja viem. Veď kto by chcel, aby jeho milovaný zomrel kvôli nemu. A tomuto som ťa nechcel vystaviť. Chcel som Hidanovi vysvetliť, v akej som situácii a aby mi nejako poradil. Síce je to Hidan, ale je Hľadačom dlhšie ako ja. Ale on začal s tým, že mám na teba zabudnúť a to bude lepšie.“
„A čo ty? Chceš na mňa zabudnúť?“ spýtala sa ho šeptom a hrala sa s prstami, hoci chcela zakryť nervozitu. Bála sa toho, čo jej povie. Pred niekoľkými dňami jej povedal, že ju ľúbi, ale ktovie, čo sa mu víri hlavou?
„Jasné, že nie!“ zvolal okamžite a jej sa uľavilo, „Prečo by som to chcel? No vysvetli to Hidanovi. Jasné, že trval na svojom a čo sa týka mňa je naozaj neoblomný. Nedovolí mi, aby som riskoval život. Po tom, čo ma videl pod tým strojom určite nie. Ako môj Predchodca sa má o mňa starať. Až do chvíle, kým sa nestanem Hľadačom. Dovtedy je môj život v podstate jeho. Preto musím ísť tam, kam ide on. A on môže ísť len tam, kam ho môžem nasledovať. Myslím, že takto vzniklo pomenovanie Nasledovník,“ dodal zatrpknuto a Mire ho prišlo strašne ľúto. Nielenže musí žiť život, aký si ani nevybral, ale musí počúvať Hidana.
„Takže sa s tým nedá nič robiť?“
Pokrútil hlavou a smutne si povzdychol. „Nie. Padlo jeho posledné slovo. Dokonca mi zakázal ti to povedať a rozlúčiť sa s tebou.“
„ Tak kam si teda šiel?“ zaujímalo ju to. Myslela si, že šiel za ňou, ale teraz...
„No za tebou predsa. Povedal mi, že ak za tebou pôjdem, tak odchádzame ešte dnes večer. Lenže radšej odídem skôr s tým, že ťa ešte raz uvidím a poviem ti, prečo odchádzame ako ťa len tak nechať!“
„Ty si porušil jeho zákaz?“ zhíkla Mira a zakryla si rukou ústa. Ak to porušil...môže zomrieť?
Atsushi ku nej pristúpil a znepokojene sa na ňu pozrel. „Deje sa niečo?“ a jemne jej položil ruky na ramená.
„Keď si ho neposlúchol, môžeš zomrieť?“ spýtala sa so zatajeným dychom. Na jej prekvapenie sa Atsushi zasmial.
„Nie. Vôbec nie. Zomriem iba ak poruším Kódex alebo priamy rozkaz od Hokage ako mojej nadriadenej. Vieš koľkokrát som už Hidana nepočúvol? A pozri sa...som celý!“
Atsushi bol tak blízko a nemohla tomu zabrániť. Veď to mohlo byť naposledy, čo ho vidí. Tuho ho objala a on jej to opätoval. Opieral si bradu o jej hlavu a cítila ako sťažka dýchal. Držal ju pevne, akoby ju už nechcel nikdy pustiť. Ani ona nechcela, ale vedela, že chvíľa, keď sa tak stane je blízko. Ale ona chcela natiahnuť ten okamih, nie skrátiť. Zaborila si tvár do jeho trička a vdychovala jeho vôňu. Keď zistila, že ho má rada, tak netušila, že by to mohlo byť až také...silné.
„Mohla by som ísť s vami,“ navrhla.
„Vieš, že to nejde. Už teraz obaja vieme Hidanovu odpoveď. A ani ja neviem kam pôjdeme a aké nebezpečné to bude.“
„Ale ja nechcem, aby bol tento okamih náš posledný,“ potiahla nosom a on si ju privinul ešte silnejšie.
„Nebude,“ povedal vážne, „sľubujem ti, Mira, že sa nelúčime navždy. V momente, keď sa stanem Hľadačom, vydám sa smerom sem, k tebe. Počuješ, ja si ťa nájdem.“
„Tak ja teda počkám,“ vyhlásila a cítila ako Atsushi trochu stuhol. Potom ju od seba trochu odtiahol a prstom jej zdvihol bradu, aby mu pozerala do tváre. Vyzeral odhodlane a...veľmi, veľmi smutne. Ktovie ako vyzerala ona. Možno rovnako.
„Nie,“ povedal ticho, že keby nevidela jeho pohybujúce sa pery, tak by si nebola istá či to vôbec povedal, „to nemôžeš. Máš pred sebou celý život, nemôžeš čakať na mňa. Môže to trvať aj roky kým sa vrátim.“
„Od tohto ma neodhovoríš. Myslím to vážne,“ chytila ho okolo krku a pomaly sa k sebe blížili. Najprv bol ich bozk nežný, skoro ledva sa dotýkali, aspoň tak to cítila Mira. Potom sa Atsushi zhlboka nadýchol a ich bozk sa prehĺbil. Mira nevnímala nič iné len jeho. Bol všade a všetko. Atsushi. Atsushi. Atsushi. Iba Atsushi. Po chvíli sa od seba na malú chvíľočku odtrhli.
„Dočerta s dýchaním,“ povedal zadychčane Atsushi.

„Daisuke, ale ja ti takto z fleku neviem odpovedať,“ povedala mu úprimne Tory, no Daisuke sa nevzdával. Nechcel sa vzdať, ale nútiť ju do ničoho nechcel. Nemohol by zniesť, keby s ním šla a nebola tam šťastná. Hlavne v prípade, keď po ich odchode Tsunade zničí portál.
„Mám sa rovno vrátiť domov bez teba, alebo je nejaká šanca, že by si chcela ísť?“ spýtal sa jej priamo.
„Šla by som s tebou hocikde. Naozaj. Lebo...je to pre mňa teraz nové, ale cítim to tak. Lenže...nemôžem tu len tak Miru nechať samú.“
„Aké vážne to je medzi ňou a Atsushim?“ spýtal sa. Vedel, že raz bude musieť Atsushi odísť. A v tom prípade by Mira prišla o dvoch najbližších ľudí.
„Úplne najviac. Keď som sa jej na to spýtala, bola úplne červená,“ vyhlásila Tory, akoby to bol nepopierateľný dôkaz. Daisuke sa usmial.
„Tak si vyzerala aj ty, keď som ti povedal, že ťa ľúbim,“ a znova sa tak stalo. Tory očervenela po korienky vlasov a Daisukemu sa v tej chvíli zdala absolútne neodolateľná. Chytil ju za ruku a potešil sa, keď sa neodtiahla. Páčilo sa mu, keď takto sedeli vedľa seba na posteli, držiac sa za ruky a ten hrejivý pocit, ktorý sa mu šíril po celom tele...ten nevedel ani popísať.
Nahol sa k nej a Tory sa neodtiahla. Iba zatvorila oči a keď bol bližšie, mala ich zatvorené tak pevne až by si človek myslel, že sa mračí. Nepobozkal ju na ústa, iba na čelo, pričom prekvapene zhíkla. Nechcel ísť na to rýchlo. Chcel mať na to všetko dostatok času. No či naozaj ten čas mať budú...to nevedel povedať. Oprel si svoje čelo o to jej a so zatvorenými očami si vychutnával ten okamih.
„Nemusíš sa rozhodovať rýchlo. Čas v mojom svete stojí, ale chcem ťa poprosiť, aby si to priveľmi nenaťahovala, dobre?“
Cítil ako prikývla. „Ty vieš, ako presviedčať ľudí. Kam ma pobozkáš nabudúce?“
Daisuke sa ticho zasmial. Odlepil sa od jej čela a naklonil sa tak, že jej šepkal do ucha. „Kam len budeš chcieť.“
Cítil ako stuhla, akoby ľutovala, že sa ho vôbec niečo také spýtala. Znova sa zasmial a Tory sa trochu uvoľnila. Objal ju a v tejto pozícii zotrvali nejakú tú chvíľu.

Keď Hidan vošiel do domu, kde s Atsushim bývali, všade bolo ticho a tma. Prišiel neskôr ako si myslel. U Tsunade sa akosi zdržal, lebo preberali isté veci ako Hľadač so svojou nadradenou. Najprv si pomyslel, že Atsushi aj napriek jeho zákazu odišiel. No potom si všimol jeho topánky a vedel, že sa tak nestalo. Vydýchol si. Nebol by naňho taký, keby aspoň trochu rozmýšľal nad svojimi rozhodnutiami. Zamiluje sa do prvej čo uvidí a ide sa z toho zblázniť. A hazarduje so svojím životom. To nevidí, že sa oňho bojí? Jasné, že nie, lebo on mu radšej nadáva ako hovorí, ako sa oňho strachuje. To si vôbec neváži svoj život? Hidan si toho prežil už dosť, jeho život je pomaly u konca, no Atsushi ho mal celý pred sebou. Nechcel, aby skončil ako Naoki.
Vedel, že Atsushi je lojálny. To mu nemusela Sora hovoriť. A vedel aj to, že to nie je kvôli pravidlám. No práve preto sa rýchlo pripútal k Mire. Nechcel byť k nemu hnusný, ale nemohol konať inak. Musí to zastaviť skôr, ako to bude v štádiu, keď sa to nebude dať zastaviť. Povzdychol si. On ten pocit rozhodovania zažil.
Vtedy keď opustil Akatsuki. Bolo to v čase, keď u nich bola Sora ako rukojemníčka. Nielenže jej pomohol utiecť, no aj sám seba oslobodil od Akatsuki. Už dlhšiu dobu to tam len nútene znášal. Potom ten hlúpy nápad z vojnou. Nikdy neľutoval, že zradil túto organizáciu. Označoval to za najlepšie rozhodnutie v jeho dosť dlhom živote.
Na rozdiel od tohto rozhodnutia, mu to Atsushiho prišlo hrozne...uponáhľané. Ale poslúchol ho a to bolo také menšie plus k riešeniu tejto situácie. Avšak, niečo upútalo jeho pozornosť. V rohu boli zaparkované ďalšie topánky, ktoré boli menšie ako Atsushiho. Vedel si veľmi dobre domyslieť, komu patria. Zovrel ruky v päsť, rýchlo sa vyzul, hodil plášť na vešiak, takže na sebe mal iba sivé trištvrťové nohavice a rýchlymi, no tichými, krokmi došiel ku Atsushiho izbe. Položil ruku na kľučku a zaváhal. Dúfal, že tam neuvidí tých dvoch spolu, že sa malá Uchiha len rozhodla, že pôjde domov bosá. Ale...čo tu vlastne robila? Hidan pocítil pocit zrady. Zamračil sa a otočil kľučkou.
Napoly rozčúlene, napoly sklamane si povzdychol. Ležali tam spolu. Neboli ani len pod perinou, iba ležali spolu oblečení na posteli v objatí a vyzerali absolútne pokojne. Akoby Atsushi nebol Hľadač a Mira nikdy členkou Akatsuki, i keď nepriamo. Ticho podišiel až ku posteli a zapozeral sa naňho pozornejšie. Ešte nikdy ho nevidel pri spánku sa usmievať. To naozaj stačí, aby si k nemu ľahla ona a Atsushi sa celý uvoľní? Pocítil nutkanie ich zobudiť- ju vyhodiť von a jemu poriadne vyčistiť žalúdok, no nemohol sa k tomu odhodlať. Celý čas, čo tohto chlapca poznal mu nepovedal pravdu o Kódexe, aby ho z trucu neporušil. Celý čas mu hovoril, čo má robiť a až na tento raz ho vždy poslúchol. Povedal si, že mu tento okamih dopraje.
Otočil sa a zišiel do obývačky. Otvoril si okno a sadol na parapetu. Do tváre mu vanul príjemný vánok, no ani ten nezotrel ten pocit. Snažil sa chrániť Atsushiho pred ním samým. Celý ten čas. Možno by to tak nebolo, no zážitok s Naokim sa mu vždy vynáral v spomienkach. Zaumienil si, že nedovolí, aby sa také niečo stalo jeho Následníkovi. Preto bol na Atsushiho taký prísny. Nemohol dovoliť, aby umrel. Nemohol dopustiť, aby Predchodca prežil svojho Nasledovníka. A už vôbec nie, keď si ho aj obľúbil.
„Ku*va,“ ticho zahrešil a kútiky úst sa mu vykrivili do úsmevu. Naozaj mal Atsushiho rád. To bol hlavný dôvod, prečo ho chránil. K tým nepríjemným spomienkam z jeho života musel pridať aj tú, keď ho videl pod tým Smrtiacim strojom. Nemusel sa vidieť, no cítil ako mu vtedy zmizla z tváre všetka farba a nezáležalo na tom, že Atsushi bol nesmrteľný. Videl ho umierať a to už nechcel nikdy zažiť.
„Hidan,“ začul ticho svoje meno a natočil tým smerom hlavu. Atsushi prišiel ticho, že si to ani nevšimol. Nečudo, veď ho to učil on. Pozrel sa naňho normálne. Ani sa nemračil, no on aj tak skonštatoval: „Hneváš sa.“
Pokrútil hlavou. „Nie. Som trochu sklamaný. Ale hnev? Nie, dnes ku*va nie,“ odpovedal úplne pokojne a Atsushi sa tváril podozrievavo.
Podišiel pár krokov bližšie. „Ja...Mira prišla sa mnou.“
„Takže si neporušil zákaz,“ Hidana to potešilo.
„Skoro som ho porušil. Stretli sme sa pri vchode.“
Hidan sa neveselo zasmial. „Ty si de*il! Prečo mi to hovoríš?“
Atsushi sa odhodlane nadýchol. „Pretože chcem, aby si sa hneval na mňa a nie na Miru.“
„Už som ti ku*va povedal, že sa nehnevám. Ale keď si to budeš naďalej myslieť, tak budem.“
„Prečo?“ nechápal Atsushi a Hidan pokrútil hlavou.
„Si beznádejný prípad. Celý čas, čo sa poznáme ma počúvaš a stretneš toto dievča a si z toho úplne mimo. Chcel som ti pomôcť, Atsushi, vážne chcel. Myslíš, že prečo som ťa vkuse zje*al? Hm? Si ešte malý fagan a ja ťa mám príliš rád na to, aby som sa pozeral, ako sa po odchode z Konohy budeš trýzniť. A neopováž sa mi povedať, že by sme mohli zostať! Čím dlhšie tu budeme, tým horšie to bude a tým viac budeš do nej zamilovaný.“
„Ty ma...máš rád?“ spýtal sa ho zarazene Atsushi a Hidan prevrátil očami.
„Ako by som ťa asi inak mohol znášať?“
„Veď práve to. Myslel som si, že ma neznášaš,“ zamrmlal a pozrel sa inam a potom znova naňho, „takže ten pohľad, keď si ma videl dole pod Horou Kagov...to bol pravý Hidan?“
„Nie, to bol iný Hidan. Pravý Hidan je ten , čo vkuse nadáva,“ opravil ho s úškrnom a Atsushi mu ho opätoval, „a teraz choď za ňou. Skoro ráno vyrážame.“
„To vážne?“ žasol Atsushi a na tvári sa mu objavila radosť, „Myslel som si, že budeš robiť scény.“
„Nie, nemyslel. Inak by si zostal v posteli a neliezol sem,“ oponoval, „a teraz vypadni, kým si to ku*va nerozmyslím a nevyhodím ju preč.“
„To by si neurobil.“
„Ale urobil. Mám rád teba, nie ju. A padaj odtiaľto,“ Atsushi sa usmial a zamieril preč. V polovici cesty sa otočil a Hidan nechápal, prečo ho ten sopliak pokúša.
„Ďakujem.“
„A za čo?“
„Za všetko.“
„Aj za to, že kvôli mne musíš opustiť svoju...lásku?“
„Nie, za to nie. Ale za to ostatné áno.“
„Povedal si za všetko,“ uškrnul sa Hidan.
„Ale...“
„Dobrú noc, Atsushi, a nemáš začo. Odtiahnem ťa od všetkých dievčat, čo k tebe prejavia náklonnosť.“
Počul ešte ako si Atsushi zamrmlal: „Idiot.“
„Pošuk,“ povedal si sám pre seba a pozrel sa na hviezdy, „Vidíš to, Tieň? Stal som sa opatrovateľom tohto decka. To som dopadol,“ pokrútil hlavou a pokračoval v sťažnostiach svojmu mŕtvemu priateľovi.

Ráno Mira vchádzala s Atsushim do obývačky a prekvapilo ju, že ich tam čakal Hidan rozvalený na gauči spôsobom, aký sa ani nedal opísať. No oveľa viac prekvapivé bolo, že ich neprivítal vražedným pohľadom alebo hlasným odfrknutím, ako to robieval zvyčajne. Iba sa na nich pozrel a nadvihol obočie.
Mira prekvapene zastala a Atsushi do nej zozadu vrazil. Keď sa obzrela, aj Atsushi na Hidana vyvaľoval oči.
„Žiadne ku*va ani nič podobné?“ spýtal sa začudovane. Hidan zložil nohy na zem, postavil sa a pomalým krokom sa ku nim blížil. Mira mimovoľne nasucho preglgla a pritisla sa chrbtom tesnejšie ku Atsushimu. Hidan zastal tesne pred ňou, Atsushi stál sa ňou. Hidan sa pozeral nad jej hlavu a jej došlo, že si premeriava Atsushiho. Potom zdvihol ruku a Atsushimu vrazil tak, že sa ocitol na zemi. Mira sa rýchlo otočila a pomohla mu na nohy, pričom si trochu držal nos. Chrbtom ruky si zotrel krv, čo mu vytiekla z nosa. Ani ju to veľmi neprekvapilo. Veď Atsushi s ňou nemal vôbec byť. No prečo mu teda nevrazil hneď ako vošli? A prečo ju Atsushi pred niečím takým nevaroval? Ale...
„Hidan nemá rád, keď nadávaš, že?“ spomenula si Mira a preplietla si s ním prsty. Teraz sa však na nich vražedne pozrel a teda sa pustili.
„A Hidan tiež nemá rád prejavovanie...tohto,“ znechutene sa na nich pozrel. Potom ukázal prstom na Atsushiho, na batoh pri dverách a na dvere, „ty pôjdeš von. Hneď,“ vyhlásil Hidan prísne a Atsushi prevrátil očami.
„Fajn. Ale najprv sa porozprávam s Mirou,“ súhlasil a podľa Miry nemal veľmi na výber. Otočil sa k nej a v tej chvíli ho Hidan schytil za ramená a zrejme strácal trpezlivosť. Atsushiho otočil o stoosemdesiat stupňov a potlačil ho k dverám tak, že jeho nos skoro znova utrpel zranenie, no vyvážil to.
„Nie,“ povedal Hidan nekompromisne a pohľadom skákal z neho na dvere a Mira vedela, že to je možno naposledy, čo ho vidí...až kým za ňou po dlhej dobe príde. Otvárala ústa, že mu niečo povie, no Hidan ju umlčal gestom, „nie, ústa budete držať obaja zatvorené. Nijaké romantické kecy tu znieť nebudú, jasné? Ty,“ ukázal opäť na Atsushiho, ktorý na nej visel pohľadom, „von. Čakaj ma pri hlavnej bráne. Odchod! Teraz!“
Atsushi si povzdychol a pomalým ostýchavým krokom odchádzal. Cestou schmatol batoh a pri dverách sa k nej ešte otočil. Venoval jej úsmev, ktorý mal patriť iba jej, ale akosi do toho vošiel Hidan a zakryl im výhľad jedného na druhého. Počula ako si Atsushi nahnevane povzdychol a potom len ako sa zatvorili dvere.
Zabijak romantiky sa k nej okamžite otočil a Mira musela pred týmto prudkým pohybom cúvnuť.
„Musíme hodiť reč, malá Uchiha.“
„Vážne?“ pípla.
„Naozaj,“ ukázal na gauč, „sadnúť,“ Mira ho poslúchla a došuchtala sa ku gauču. Kým sedela, Hidan stál pred ňou so založenými rukami na prsiach.
„Vieš, do čoho si sa namočila?“
„Nie,“ odpovedala viac menej spýtavým hlasom a nechápala, čo tým myslel. Nepamätala si, že by niečo vyviedla.
„Nie? Takže si sa dala dokopy s Atsushim a pri tom nevieš, aké to má riziká?“ nadvihol obočie a vyzeral, že ho to naštvalo.
„Teda áno,“ rýchlo sa opravila Mira, „viem do čoho som sa dala.“
„A nechceš sa už vzdať?“ spýtal sa jej s nádejou v hlase.
„Nie!“ zvolala rozhodne, „V žiadnom prípade.“
„Takže vieš, že v jeho živote nikdy nebudeš prvoradá. Pretože jeho prioritou je, aby našiel svojho Nasledovníka, ktorý nebude dúfam taký je*ko ako ten môj.“
„Nenazývaj ho tak,“ zastala sa ho Mira nahnevane.
„To je mi u ri*i! Jednoducho: budeš naňho čakať dosť dlhý čas a vráti sa iba vtedy, keď ja zomriem a ja sa na onen svet tak skoro nechystám. Poviem to takto a len raz, tak ma ku*va dobre počúvaj. Po tom, čo Hľadač nájde svojho Nasledovníka mu zostane nejaká energia na život. Predtým je nesmrteľný ako teraz tvoj úžasný frajer Atsushi. Čím dlhšie svojho Nasledovníka hľadáš, tým menej energie ti zostane. Neviem, ako dlho ho bude hľadať Atsushi, no nečakaj od neho dlhý a plnohodnotný život, lebo ten ťa nečaká. Vždy, ale naozaj vždy, budeš na druhom mieste. To si uvedom a nezáleží to od toho ako veľmi ťa ten sopliak miluje.“
„To mi je fuk. Ja tu naňho počkám a ani tvoje reči ma neodhovoria. Dokonca ani Atsushimu sa to nepodarilo. Ale dobrý pokus.“
Hidan sa nahol, takže bol naozaj blízko nej, „Na Atsushim mi záleží či tomu veríš, alebo nie. Nechcem, aby si si myslela, že je to len chvíľková záležitosť. Musím vedieť, že to myslíš vážne. Inak zariadim, aby ste sa nikdy nestretli,“ Mira sa zatvárila prekvapene, „áno, viem, že ti sľúbil, že si po teba príde. Aké...sladké! Asi sa potyčkujem. Ale prešla si skúškou, malá Uchiha. Ani si nedala najavo, že by si vôbec uvažovala ústup,“ vystrel sa do svojej plnej výšky, „takže sa s ním ešte môžeš rozlúčiť. Oficiálne a nie mne poza chrbát,“ veľavýznamne pozrel sa na ňu pozrel, „ale žiadne bozkávanie,“ dodal výhražne.

Atsushi si poklopkával nohou kým uvidel Hidana kráčať ulicou smerom k nemu. Bol príjemne prekvapený, keď si všimol, že vedľa neho kráča Mira a na tvári sa mu roztiahol úsmev. Myslel si, že Hidan ju niekde zamkne alebo niečo podobné. To, že jej dovolil ešte prísť bolo...neskutočné. Na Hidana až príliš láskavé, ale po ich nočnom rozhovore až tak nie.
„Päť minút,“ vyhlásil a vzdialil sa od nich. Atsushi nečakal a okamžite ju objal. Hidan sa zrazu pri nich objavil, „a bez bozkávania.“
„Budeme si s tým musieť vystačiť,“ zašepkal jej do ucha.
Ani nevedeli ako rýchlo tých päť minút ubehlo. Už pri nich stál Hidan a oddeľoval ich od seba. „Päť minút prešlo. Aj tak som bol až príliš zhovievavý, ku*va.“
„Dobre, dobre,“ povedala Mira, no pohľad mala iba na ňom.
„Prídem. Určite,“ prisľúbil a myslel to vážne. Hidan ho už ťahal preč. Atsushi sa ešte vždy otáčal a videl ako mu Mira máva a už v tej chvíli mu chýbala.
„Vy ste takí trápni,“ poznamenal Hidan sklesnuto a Atsushimu to bolo jedno.

„Mira! Musíš mi pomôcť!“ vyletela na ňu Tory ako menšie blonďavé tornádo. Stiahla ju do vnútra ich izby a hodila na posteľ a potom skončila vedľa nej. Musela sa s ňou okamžite porozprávať, aj keď jej Daisuke dal čas. Vedela však, že sa musí rozhodnúť okamžite, lebo príliš veľa otáľania...nie je dobré. A bez rozhovoru s Mirou sa nikde nepohne.
„Tak mi povedz o čo ide,“ povedala hlasom, ktorý nebol ani zďaleka prekvapený, že čo sa na ňu chystá vyvaliť, ani znepokojený, o čo ide a dokonca v nebol ani len kus zvedavosti. Tory si všimla jej nezáujem a začudovane sa na ňu pozrela.
„Čo sa stalo?“
Mira sa zamračila. „Myslela som si, že to sa mi práve chystáš povedať.“
„Čo sa stalo, že sa tváriš ako pokazený granát?“
„Odkiaľ berieš tieto výbušné prirovnania?“
„Odpovedz!“ skríkla Tory netrpezlivo a prevrátila očami nad vážne nepodstatnými Mirinými otázkami.
„Atsushi odišiel a ja neviem na ako dlho,“ prezradila jej a Tory si smutne povzdychla. Hoci to nevidela rada, všimla si aké pohľady na sebe hentí dvaja hádzali.
„To znamená, že už nie ste spolu, nie?“
„Sme,“ Tory sa cítila zmätene. Čakala, že keď ten Atsushi odíde, tak je ich vzťahu koniec. Tak by to aj bolo, keby teraz Daisuke odišiel bez nej. I keď...nebola si istá či je medzi nimi vôbec nejaký vzťah. Ale asi áno. Určite áno. Veď inak by nezvažovala odchod do neznámeho sveta. Ale Mira...tá tu teraz ostane sama... „príde si po mňa, keď Hidan zomrie a on sa stane plnohodnotným Hľadačom.“
Tory táto správa veľmi nepotešila, ale Mira ju povedala s nádejou v hlase. „Vieš, Mira, Hidan nevyzeral, že sa chystal otrčiť kopytá. Ak ho nezabil vysoký tlak pri pohľade na dvojčatá, tak ho nezabije asi nič.“
Mira si povzdychla, no zatvárila sa tak, akoby s týmto s Tory súhlasila. „Ale má len dostatočné množstvo energie na život a tá sa mu raz vypotrebuje.“
„Nie je Atsushi náhodou nesmrteľný?“
„Je.“
„Nebude to divné, keď bude chodiť sedemnásťročný chalan s babou, ktorá bude mať...dajme tomu...štyridsať?“
„Mne na tom nezáleží! A ani jemu, pokiaľ ma ľúbi!“
„Myslím, že ťa len zbytočne deptám. Tak prejdime teraz plynule k môjmu problému.“
„A to je...“ natiahla do otázky.
„S Daisukem sme si to vyjasnili...skôr vykričali, ale aj tak. Opäť ma požiadal či s ním pôjdem do jeho sveta. Ja som mu ešte neodpovedala, ale chcem ísť.“
„Neviem či je to mnou, ale ten problém nevidím,“ povedala jej úprimne Mira po chvíli akoby čakala, že ešte niečo dodá a to bude ten problém.
„To je asi tým, že ten problém si ty,“ povedala ticho a Mira sa zatvárila ublížene, „Nie, nie, nie! Ja som to myslela v dobrom, vieš? Ide o to, že nechcem odísť, lebo by si tu zostala sama. A to ja rozhodne nechcem, lebo pred chvíľou ti odišiel Atsushi na koniec dúhy s najväčším de*ilom pod slnkom!“
To, čo nečakala bolo, že sa na ňu Mira usmiala a chytila jej ruku do tých svojich. Tory čakala prednášku o priateľstve, láske a o tom, že všetci budú aj tak šťastní. Nestalo sa tak. „Choď.“
„To je...všetko? Len: choď? Vážne?“
Mira sa zasmiala a prikývla. „Vážne. Ja tu mám ešte Sasukeho...“
„...s tým si veľa srandy neužiješ...“skočila jej do reči Tory.
„Iné by to bolo, keby som mala odísť ja a nechať tu teba. To by som rozhodne neurobila, lebo ty tu nemáš okrem mňa nikoho. Nemáš rodinu.“
„Ty si moja rodina,“ protestovala Tory.
„Veď to sa ti snažím vysvetliť, ty trdlo. Ako by som ťa tu mohla nechať samú?“
„Chcela som ťa zobrať so sebou, ale keďže budeš čakať na Atsushiho...“
„Hlavné je, aby si bola šťastná. Si s Daisukem šťastná?“
Tory prikývla a Mira tuhšie zovrela jej ruku. „Si si istá?“
„Stopercentne,“ odpovedala jej Mira a Tory sa jej hodila okolo krku.
„Si to najlepšie, čo ma kedy stretlo!“
„Po Daisukem?“ spýtala sa veselým tónom Mira.
„Nie, toho som nestretla. Ten ma špehoval a ja som naňho zaútočila.“

Orochimaru sedel v chladnej cele niekde v podzemí a do zápästí sa mu zarezávali putá, ktoré nie a nie povoliť nehľadiac na to, čo s nimi robil. Trieskal nimi o steny, o podlahu, naťahoval ich, no nepovolili ani o milimeter. Už včera to vzdal. Došlo mu, že putá zabezpečujú, že nemôže používať chakru. A ani nechcel vedieť, čo robia tie mreže. Videl, že stráže vždy, keď ich otvárajú prejdú po stene rukou, ale nevedel dôvod ani príčinu. Keď ho sem prvýkrát hodili, s pokriveným úsmevom mu povedali, že by ho to zabilo. Skúšať to nechcel. Nechcel im urobiť radosť, že sa sám zabije a ani nemal chuť zomierať. Jeho ciele boli vždy veľké a aj on sa považoval za veľkého, takže si nemôže dovoliť, aby zomrel v zatuchnutej cele.
Sedel opretý o zadnú stenu, presne oproti dverám. Hlavu mal sklonenú, no započul kroky na chodbe, a tak rýchlo zdvihol hlavu. Nestávalo sa často, že niekto prišiel na návštevu, takže to bol naozaj nezvyčajný jav. Jedlo im už boli doniesť a stráže stáli na miestach. Zvuky krokov sa odrážali od holých sivých stien a došlo mu, že to kráčajú dvaja ľudia, ktorí boli čoraz bližšie k nemu. Vedel, že nejdú k jeho cele. Veď jediní, ktorí by ho vôbec chceli navštíviť boli mŕtvi. Karin bola zabitá Sorou a Juugo Sasukem. To sa tiež dozvedel od tých, čo ho tam zavreli. Prekvapený zazrel rovno pred svojou celou dvoch mladých ľudí. A to, kto to bol, ho šokovalo ešte viac.
„Mladý Daisuke a Deidarova sestra- Tory,“ povedal úlisným hlasom ako vždy. Nikdy nedal najavo nepokoj, ktorý ho zožieral vo vnútri a ani teraz to nebolo inak, „hádam naozaj nemáte nič iné na práci ako prísť ku mne na návštevu?“
Daisuke sa zamračil a na Tory videl jej potláčanú energiu. Chcela mu niečo odseknúť, no všimol si, ako jej on trochu stisol ruku. Ahá, takže tí dvaja sa tu len tak náhodou nestretli. Pútnik a shinobi? Spolu? Ako pár? Už zažil Pútničku a Hľadača a to nedopadlo ktovieako dobre. Hm, možno títo budú mať viac času, ale to mu bolo jedno. To, že za ním prišli znamená, že od neho niečo potrebujú. Možno...možno uvažovali nad tým, ako budú tráviť čas oddelene. V iných svetoch a keďže Daisuke by tu musel zostať dvadsať rokov, kým by sa jeho svet rozhýbal, rozhodli sa, že pôjdu do reálneho sveta. A na to potrebuje Tory jednu vec. Pečať. Jeho prekliatu pečať, bez ktorej by bola v ich svete parazitom. Úlisne sa uškrnul. Akí sú len naivní. Myslia si o sebe ktoviečo a jediným gestom mu dokážu prezradiť všetko.
„Takže pečať, hej?“ spýtal sa.
Daisuke sa na chvíľku zatváril prekvapene, no potom to zakryl vážnou tvárou. „Nič také som nepovedal.“
Ticho sa zasmial. „Ani si nemusel. Som dostatočne pozorný, aby som si všimol, čo je vo veci.“
„Tak prejdime rovno k veci, čo povieš?“
„Výborne. Čo mi ponúkaš?“
„Život,“ povedal jednoducho Daisuke. Taká prostá a pritom najdôležitejšia vec na svete. A on mu ponúka práve to. Mnohí ľudia vôkol neho si mysleli, že práve láska je to najdôležitejšie a títo dvaja patrili tiež k nim. Videl to na nich. No na čo im je láska, keď zomrú? Jemu láska na nič. On túži po živote a Daisuke to veľmi dobre vedel, inak by mu neponúkol práve to. Ale nemôže to byť také jednoduché. Určite sa za tým niečo skrýva. Nejaký háčik.
„Možno si si to nevšimol, ale ja žijem.“
„Zatiaľ,“ povedal mu na to úsečne a Orochimarovi po chrbte stiekol jeden studený pramienok potu. Žeby ho chceli popraviť? No...po tom, čo všetkom vykonal by sa tomu ani nečudoval, ale zaujímavé bolo, že na to Tsunade mala žalúdok.
„Zatiaľ?“ zopakoval po ňom v domnienke, že mu Daisuke povie viac.
„Očakával si život prežitý za mrežami cely, že Orochimaru? Že Tsunade bude primäkká, aby ťa dala zabiť. Lenže Hidan s ňou včera viedol jeden dosť dlhý rozhovor, ktorý trval dlho do noci a to ju presvedčilo, aby...zmenila názor. Zajtra ráno ťa čaká smrť s takou istotou, ako to, že zajtra ráno vyjde slnko,“ Orochimaru nasucho preglgol a Daisuke sa samoľúbo usmial, lebo ho dostal presne tam, kde chcel, „ibaže...by si mi poskytol jednu službičku.“
Orochimaru sa uškrnul. To si vážne myslí, že mu len tak naletí? „Ty by si konal Tsunade poza chrbát?“
„S Tsunade som uzavrel dohodu. Súhlasila s tým. Akosi...sa ešte cítila previnilo, že nezničila portál. Tak čo? Pristaneš na tejto dohode?“
„Dobre vieš, že áno,“ zavrčal, „inak by si sem nepriviedol to dievča. Inú šancu nemáte. Iba mňa. A ja nemám inú šancu, iba vás. Výborne vymyslené, ale vôbec sa nečudujem. Veď ty si bol vždy ten chytrý.“
Daisuke k tomu nič nepovedal. Iba cez rameno zakričal na stráže a dvaja z nich pribehli k nim. „Otvorte celu a odomknite mu putá. Bude na chvíľu potrebovať chakru. Potom bude znova väznený,“ stráže sa na chvíľu tvárili zmätene, že prečo od nich chce práve toto, no napokon sa dali do práce. Orochimaru usudzoval, že im musel povedať, že je tu na Tsunadin rozkaz, inak by ho neposlúchli. Jeden zo strážcov prešiel rukou po stene a dvere sa odomkli. Možno na to treba chakru, ktorú mu zabraňujú použiť tie putá, pomyslel si. Druhý vošiel dnu a za ním Daisuke s Tory. Strážnik pred celou zavrel dvere až to zarinčalo.
„Žiadne hlúposti, Orochimaru,“ varoval ho Daisuke a predpažil ruku. Cítil ako ho niečo vyzdvihlo na nohy, akási neviditeľná sila- Daisukeho schopnosť. Strážnik mu odomkol putá a druhý za nimi štyrmi za mrežami zavrel dvere. Pre istotu, ako inak.
„Nech ide bližšie,“ kývol na Tory, ktorá sa tvárila zmätene, no odhodlane. Daisuke jej stopercentne vysvetlil, čo sa bude diať. Nikdy nešiel naslepo, „niekoľko dní som bol bez chakry a pred tým, ako ma zatkli som jej tiež nemal dostatok. Divadlo z naťahujúcim krkom si nemôžem dovoliť.“
Tory sa najprv pozrela na Daisukeho, ktorému sa to veľmi nepáčilo, ale aj tak prikývol. Pomalými váhavými krokmi k nemu podišla. Chytil ju za ramená a napadlo mu, že by ju mohol použiť ako rukojemníčku, ale ďaleko by sa nedostal. Chakry mal akurát na vytvorenie prekliatej pečati a možno by dal dole jedného z nich, keby to nepoužil. Porazili by ho a zajtra by zomrel. Nechcel riskovať.
Nahromadil chakru, cítil ako sa mu predĺžili očné zuby, ktoré boli pri tejto technike potrebné a zabodli sa do jej útleho krku. Skôr cítil ako počul, že tlmene vzlykla. Veď on nesľúbil, že to bude bezbolestné. Potom sa od nej odtiahol, v tom momente k nemu pribehol strážnik a dal mu putá na ruky a on znova klesol na zem. Tory sa podlamovali kolená, lebo pečať začala účinkovať. Daisuke bol už pri nej a vzal ju do náručia. Keď vyšli z cely a opäť zablokovali dvere, otočil sa k nemu a v očiach mu videl víťazstvo.
„Myslíš si, že si múdry, Orochimaru, ale nie si. A presne na to som stavil. Na tvoju túžbu po živote, ktorá zahmlila tvoju rozvážnosť.“
„Prečo si to myslíš? Prečo si myslíš, že som hlupák?“
„Pretože keby som bol na tvojom mieste, vybral by som si zajtrajšiu smrť. Radšej to, ako tu zhniť. Čo je to za život?“
„Ja beriem aj takýto život. Ty vidíš život v nej a ja beriem život, aký príde. Hlavne, že budem žiť. A nemysli si, že tu budem večne. Ja prídem na to, ako sa odtiaľto dostať.“
„Bez pomoci sa odtiaľto nedostaneš a tebe nemá kto pomôcť. Nikto sem po teba nepríde. Myslíš si, že život sám o sebe je úžasný. Život je dar, ale aký to je život, keď si sám? Myslíš si, že láska je nadbytočná vec na svete a ešte k tomu úplne nanič. Ale aký by to bol život bez lásky?“
„Hovorí z teba zamilovanosť,“ zasmial sa nad týmito smiešnymi rečami, „Moc. Moc je dôležitejšia ako láska.“
„Tak si užívaj moc nad svojím životom, no sám. Lebo sa s ňou nemáš s kým podeliť.“
„Moc je len moja!“ kričal Orochimaru, lebo Daisuke aj s Tory v náručí už odchádzal, „Nechcem sa s ňou deliť!“ a znel ako blázon.
Daisuke zastal a pozrel sa smerom do bočnej chodby. Prikývol. Orochimaru nevidel komu, ale bolo to tak. Zamračil sa a bol zvedavý.
Z chodby vyšiel Sasuke a kráčal s kamennou tvárou priamo k nemu. Daisuke sa k nemu ešte otočil.
„Hoci nezomrieš zajtra na popravisku, Orochimaru, zomrieš teraz.“
„Povedal si, že mi daruješ život!“ skríkol Orochimaru a prvýkrát ho premkol ozajstný strach.
„Ja som to splnil. Ja ti ho nevezmem. Svoj sľub som splnil a ani netušíš ako som sa musel ovládať, aby som ten, kto ťa zabije, nebol ja. No Sasuke ti nič také nesľúbil a ani nikomu inému. Povedal by som, že pravý opak. Tak si uži posledné sekundy svojho mizerného života a tej tvojej moci.“
„Myslel som si, že ty si ten, čo premýšľa, Daisuke,“ skúšal to naňho, kým sa k nemu Sasuke pomalými krokmi ako dravec blížil, „Ty si vždy najprv niečo rozmyslíš a až potom to vykonáš.“
„Nad týmto som premýšľal, to sa neboj. Verím v to, že ľudia si zaslúžia druhú šancu a milosrdenstvo, no ty medzi nich nepatríš,“ a odišiel aj s Tory v náručí.
Obrátil sa na Sasukeho.
„Sasuke, hádam ma naozaj nezabiješ?“
„Zabil si Pútnikov, tvojou vinou je mŕtvy Juugo, Karin, mnoho obyvateľov Konohy a ninjov, ktorí ju chránili. A to počítam iba udalosti za posledných pár dní. Zaslúžiš si zomrieť. Tvoja smrť bola Juugovým posledným želaním a ja nemám dôvod ho nesplniť.“
„Juugo?“ prekvapene sa spýtal a nešlo mu to do hlavy. Veď Juugo bol na jeho strane, „Myslím, že si mu nerozumel veľmi dobre, Sasuke- kun.“
Sasuke mlčal. Vytiahol katanu a zvuk kovu sa niesol chodbami väznice. Orochimarovi naskočili zimomriavky na celom tele a primkol sa bližšie ku stene.
„Zváž to. Spolu by sme boli neporaziteľní,“ prehováral ho, no to už Sasuke otváral dvere cely a strážcovia po bokoch neurobili nič. Zrejme to bolo dohodnuté.
Vošiel dnu.
„Tvoj veľký deň, Orochimaru. Priprav sa na smrť.“