Forever or never 67: Dobré dievčatá robia niekedy zlé veci...

„A máte to!“ zvolal Hidan, keď padol aj posledný strážca a on s dvojčatami vydychoval. Celý čas sa mu starec snažil povedať niečo dôležité, no Hidan nemal čas, lebo bojoval. Teraz nemal čas, lebo museli ísť pomôcť ostatným, ktorí bojovali proti Sore a Riko, lebo vedeli, že im nebudú chcieť ublížiť. No či ony neublížia im...to už nie je také isté.
„Tak...blízko...“ dychčal Seiichi a vedeli, že hovorí o portáli. Boli ani nie pár krokov od neho, keď im zasa niečo prekazilo plány. A zasa to bola Temnota.
„Máme ešte dva dni a niečo, aby sme sa prebojovali späť,“ upokojoval ho Shinichi, „a keď si vezmeš koľko sme toho zvládli za posledné dva dni, tak máme času až- až.“
„Klon má pravdu, klon,“ povedal Hidan a obe dvojčatá sa naňho začudovane pozreli. Dokonca aj starec. Nikto z nich nevedel, komu uznal Hidan za pravdu. Shinichimu alebo Seiichimu.
„To si komu teraz povedal?“ spýtali sa naraz všetci traja.
„Jemu,“ a prstom ukázal na Shinichiho, „neviem vás rozoznať,“ pokrčil plecami, keď sa naňho začudovane pozreli.
„Koľkokrát to budem musieť hovoriť?“ rozčuľoval sa Shinichi a rozhadzoval rukami okolo seba, „Ja som krajší, úžasnejší, viac sexy a...“ bol by pokračoval, no Hidan mu zakryl ústa rukou.
„Práve preto ťa nemám rád. Príliš veľa rozprávaš,“ zahundral.
„Pusť ho,“ požiadal Seiichi Hidana, ktorý naňho pozrel s nadvihnutým obočím, „bude ticho,“ prísne pozrel na brata a ten nie veľmi presvedčivo ale predsa prikývol.
„Tak a teraz poďme pomôcť ostatným,“ rozkázal Hidan a pohol sa ako prvý vpred. Ostatní šli za ním a starec rozmýšľal, ako mu povedať tú dôležitú vec, aby ho Hidan vôbec počúval. Povzdychol si. Je ešte tvrdohlavejší ako býval kedysi on.

„Načo ti je jej telo?!“ skríkol na Temnotu Otany.
„Mám svoje plány, ktoré ti nemusím vysvetľovať,“ odpovedala a rozhodila Rikinými rukami a pomaly sa k nim približovala s vražedným pohľadom. Daisuke preglgol a ani sa nesnažil rozmýšľať. Vlastnosť, ktorá nebola jeho schopnosťou, a na ktorú bol právom pyšný, mu bola teraz úplne nanič. Veď načo by poskytoval svoje nápady a myšlienky Temnote? Jediné, čo teraz mohol robiť bolo nemyslieť. Síce tu ešte bola možnosť, že bude myslieť jedno a urobí druhé, no to by sa asi nevyplatilo, lebo by svoje plány nemohol povedať Otanymu. Takže zostali pri improvizácii.
Zatiaľ čo oni dvaja boli doškriabaní a doudieraní, Rikino telo bolo bez jediného škrabanca. Daisuke si povzdychol a rozbehol sa proti Riko, tak ako bolo v tej situácii najbezpečnejšie- bez rozmyslu.
Napriahol pravú ruku a v tom momente sa steny začali rozpadávať na malé kúsky a triafali do Riko. Niektorým sa vyhla, niektorým zas nie a pri každom náreze kameňa o jej telo sykla. Keď sa k nej Daisuke dostal, poriadnu jej vrazil a v tej chvíli začal Riko brať ako nepriateľa, s ktorým bude bojovať najlepšie ako vie. Riko odletela pár metrov dozadu pričom brzdila nohami a vtom sa na ňu zosunul strop pod vplyvom Daisukeho schopnosti.
Vydychoval na mieste s rukou pred sebou, ako vrazil Riko, a pozeral sa na kopu kamenia, pod ktorou sa nachádzalo jej telo. Otany k nemu podišiel.
„To bolo...naozaj dobré,“ pochválil ho a Daisuke sa narovnal a spolu čakali, čo bude ďalej. No nič sa nedialo.
„Myslíš si, že ju to zabilo?“ spýtal sa ho Otany.
„Momentálne si nemyslím nič,“ odpovedal popravde, „ale je to divné. Predtým sme jej zlomili väz, ale nezomrela. Takže, teraz, aj keby zomrela, tak by nezomrela.“
„Povedal si, že nerozmýšľaš,“ pripomenul mu Otany.
„To som si nemyslel, to som povedal,“ opravil ho Daisuke a pozorne sa pozeral na kamene a čakal, že sa začnú triasť a že Riko vstane a bude znova proti nim bojovať.
„Dokelu!“ zvolal Daisuke, keď mu aj napriek tomu, že si dal predsavzatie nemyslieť, niečo napadlo.
„Čo je?“
„Čo ak Temnota už opustila jej telo a Riko je naozaj mŕtva?“ Daisukemu sa na tvári zjavil šokovaný výraz a s ním sa pozreli na kopu, pod ktorou sa nachádzala Riko...alebo len jej telo...

Keita skĺzol po stene a zo spánku mu tiekol pramienok krvi. Počul kroky a keď sa pozrel hore, videl Soru, ako naňho povýšenecky pozerá s úškľabkom na tvári bez jediného škrabanca. Niežeby jej nejako vážne ublížil, no jej schopnosť mali po prijatí Temnoty oveľa väčšiu silu ako obyčajne. Nielen v útoku, ale aj v liečení.
„Mal si zostať mŕtvy,“ povedala mu kruto, „nezavadzal by si tu,“ odfrkla si a kopla doňho špičkou čiernej čižmy a keď to chcela urobiť znovu, tak jej nohu zachytil, vyhodil do vzduchu takou silou, že urobila salto a dopadla na chrbát. S ťažkosťami sa postavil a oprášil si veci.
„To by Sora, ktorú poznám nikdy nepovedala,“ vyhlásil a vystrel sa. Podišiel k nej, vystretej na zemi, a tentoraz to bol on, kto pozeral zvrchu, „slová, ktoré ti vychádzajú z úst nie sú jej, no je to jej telo, tak odtiaľ vypadni!“ zavrčal.
Sorine ústa sa najprv vykrivili do úškrnu, čo ho najprv trochu zaskočilo, no potom jeho zrak prešiel k jej čiernym očiam a znova si uvedomil, že sa nerozpráva s ňou, ale s Temnotou. No potom sa začala chichotať a napokon sa rozosmiala. Keita sa zamračil. Sora si kľakla na kolená, pravou rukou sa oprela o pravé koleno a pomaly so stálym smiechom sa postavila a arogantne pozrela na Keitu a pomaly sa prestávala smiať.
„Lenže ja nemienim opustiť toto telo,“ oznámila mu a on to mohol čakať, „a som veľmi zvedavý, ako ma odtiaľto chceš vyhnať.“
„Žiaľ, inak ako násilím to asi nepôjde,“ povzdychol si Keita, napriahol ruku a jednu jej vrazil do tváre, na ktorej dovtedy pohrával úškrn. Dopadla na zem, avšak ihneď sa postavila. Mal z toho úderu zlý pocit, aj keď sa jej to zranenie vlastne vyliečilo, no aj tak...nie je to len niekto, ale Sora...!
Urobila k nemu jeden krok a bolo vidieť, že zúri. Urobila ešte jeden a potom jej telom preletel akýsi kŕč, že sa až prehla a sťažka dýchala. Keita pocítil nutkanie jej ihneď pomôcť, no včas sa spamätal, keďže to mohla byť pasca, ako ho dostať.
Pripravil sa do bojovej pozície a Sora sa vystrela. Všimol si, že je trochu malátna, no celkom v poriadku. Zdalo sa mu to alebo sú jej oči ešte viac čierne? Znova sa objavil ten jej provokatívny úškrn a už ho mal naozaj dosť.
„No takýto koniec som nečakal, to sa musí uznať,“ poznamenala uštipačne, pokrčila ramenami a pohla sa smerom ku Keitovi, keď v tom tam vtrhli dvojčatá s Hidanom a jeho neviditeľným Predchodcom.
„Takmer celá delegácia,“ povedala znechutene, no potom sa zatvárila spokojne, „no už pokope nikdy nebudete, to si pamätajte.“
„Tvoje prázdne hrozby nás nezaujímajú,“ odbil ju Hidan.
„Toto nebola prázdna hrozba,“ povedala až podozrivo vážne, „na to môžete zobrať jed, chlapci, lebo po dnešku už nič nebude ako predtým,“ varovala ich.
„Čo tým myslíš?!“ vyskočil na ňu Shinichi. Keita mu videl na tvári, že ho prítomnosť Temnoty štve viac ako všetkých ostatných dokopy.
„To už je aj tak jedno. Plán sa rozbehol a z vlaku za jazdy sa nedá vyskočiť,“ povedala tajomne.
„Čo to má znamenať?!“ kričal Shinichi a Seiichi ho držal za ruku, aby sa náhodou bez rozmyslu nevrhol na Soru, čo by mohla byť chyba.
„Koniec,“ odpovedala im a všetkým im vyrazilo dych. Neznamenalo to, že je koniec ich otázkam a jej odpovedí. Znamená to koniec. Lenže, čo si majú predstaviť pod slovom koniec?
Aj keď sa chcel niekto ešte niečo opýtať, nedostal šancu, lebo otázkovému času dal bodku Hidan: „Myslel som, že nemáte čas,“ zvolal a rozbehol sa proti Sore, no zem, na ktorej stáli, sa zatriasla a spod nej vyšli Sorine nite, niektoré zelené, iné čierne. Hidan musel odskočiť dozadu a zem sa opäť zatriasla a vyšli z nej ohnivé nite, ktoré ovládal Keita. Celá miestnosť sa triasla a bolo jasné, že akokoľvek mal Keita Soru rád, nateraz na to bude musieť zabudnúť a bojovať na sto percent.
„Presne tak. Skončime túto opakujúcu sa frašku,“ vyhlásil a jeho a jej nite sa zamotali, lebo obe druhy sa chceli dostať ku tomu, čo ovláda tie druhé.

„Daisuke, čo budeme robiť?“ spýtal sa Otany s panikou v hlase a pomaly sa priblížili ku kope. Začali pochybovať, že Temnota by tak dlho čakala. Podľa toho, čo vedeli, je netrpezlivá. Ale v tom prípade zostala len jedna možnosť. A aj tej sa obávali.
Pozreli sa na seba a obaja prikývli. Daisuke začal svojou schopnosťou zdvíhať kamene až odkryli Rikino telo. Pribehli k nemu a otočili ju. Nevrhla sa na nich. Bola absolútne nehybná a na dotyk studená. Ešte predtým, ako jej skontrolovali tep, vedeli, čo sa dozvedia. Riko bola mŕtva. Zdvihli jej viečko pravého oka a to už bolo zelené. Temnota opustila jej telo tesne predtým, ako ju Daisukeho útok zabil. Daisuke sa rýchlo odtiahol od jej tela so šokovaným výrazom na tvári a chcelo sa mu plakať.
„Ja...ja...ja som ju...zabil,“ hovoril trhane, „vážne som ju...zabil...ja...nechcel som...moja...chyba,“ a už sa mu s očí rinuli slzy. To, čo sa tu stalo nemôže nijako odčiniť. Čas sa predsa nedá vrátiť. Nikdy sa nedal. A Riko už nikdy nebude žiť. To boli jeho myšlienky, keď sa s vytreštenými očami pozeral na jej telo. Práve vo chvíli, keď si mysle, že to už viac nezvládne pocítil ruku na svojom ramene. Obzrel a videl Otanyho.
„Ešte nemusí byť koniec,“ povedal mu vážne, „musíme nájsť Soru v normálnom stave.“
„Lenže čo ak...“ začal Daisuke, no Otany ho prerušil.
„To budeme riešiť potom. Tým, že sa budeš obviňovať nikomu nepomôžeš.“
Daisuke si zotrel slzy chrbtom ruky, zhlboka sa nadýchol a postavil sa. „Máš pravdu,“ prikývol, „poďme!“
A vyšli z miestnosti, kde predtým bojovali. I keď...po ich boji sa to už ani nedá nazvať miestnosťou. Daisuke sa na chodbe otočil a bežal znova späť. Vyzliekol si mikinu a prikryl ňou Riko a dobehol Otanyho.
Krátko po jeho odchode tam už ležala iba jeho bunda. Riko nikde nebolo. Jej telo sa zmenilo na jemný zelený prášok, ktorý sa vznášal až si našiel cestu cez štrbinku a vzlietol k nebu.

„Kde to som?“ pýtala sa Riko samej seba, lebo nikto iný tam okrem nej nebol. Bola v absolútnej tme. Bol tu aj Keita? To nevedela, lebo sa ho to vlastne nikdy nestihli spýtať. Pri myšlienke o svetle, ktoré by sa tam hodilo zrazu okolo nej zasvietilo niekoľko sviečok na úrovni jej očí usporiadané do kruhu. Rozoznala, že je v kruhovej miestnosti a sú tam dvoje dvere.. Podišla k prvým a pokúsila sa ich otvoriť. Tie druhé otvorila ľahko. Oslepilo ju jasné svetlo až si musela rukou zatieniť oči. Pomaly vošla dnu a potom zistila, čo je vlastne vo veci. Zomrela. A tak ako Keita sa dostala sem. Bola si úplne istá, že je tom mieste, kde bol aj Keita, lebo uvidela portál a školu, kde sa konala tá osudná udalosť. Chcela podísť k portálu, Keita ním predsa prešiel, či nie? Tak môže aj ona. Azda ju už nebude ovládať Temnota. Temnota...to bola jej najväčšia chyba, akú kedy urobila. Urobila strašne zlú vec...a možno ani nezíska to, prečo to urobila...začala o tom pochybovať. Keď urobila krok dopredu, do jej zorného poľa sa dostala nejaká postava.
„Čo tu ty robíš?!“ zvolala nahlas, aj keď to nemala v pláne.
Postava zastavila a otočila sa jej smerom. „To by som sa mal pýtať ja!“
Ten hlas spoznala...

Seiichi sa vyhýbal Soriným útokom a snažil sa pomôcť ako len vládal. No Sora bola viac menej nepremožiteľná. Aspoň v tejto chvíli. Mal chuť zakliať, alebo urobiť čokoľvek, kopnúť do niečoho, niekoho...lenže ani štyria proti nej nemali veľkú šancu. A v tom to započul. To čo možno zmení ich osud a osud všetkých. Táto jediná veta, možno odvráti ten koniec.
Tak ako neodchádza Temnota, aj ja zostávam, Seiichi.