Forever or never 63: Tímy...

„Ja vážne nechápem, prečo musím byť práve a vami,“ hundral Hidan sediac na jednom z pňov a zazeral na Seiichiho a Shinichiho, ktorí sedeli na ďalších pňoch, dosť ďaleko od neho, a stále sa mu zdalo , že vidí dvojmo. Vedľa neho sedel starec, ktorý ho tiež štval, hlavne jeho posledným výstupom.
„My tiež nie sme práve nadšení,“ povedal Seiichi za oboch, lebo Shinichi bol príliš zabratý do rozmýšľania, prečo ho Hidan nemá rád.
Hidan si odfrkol a zahundral niečo, kde boli slušné slová len spojky.
„Hlavne sa sústreď na to, čo máš urobiť, jasné?“ pripomenul mu starec a Hidan nepatrne prikývol. Všimol si totiž, že naňho klony čudne pozerajú, keď sa s ním rozprával. Hlavne ten, čo sa im pribehol na pomoc proti Itachimu. Akoby sa mal každú chvíľu rozosmiať, ale vždy si to rozmyslí. Ten malý mudrlant im vysvetlil, prečo dal do jedného tímu práve ich a vedel tiež, že v tom pláne hrajú veľkú rolu, no mal sto chutí tých dvoch obetovať, ale zakázali mu to.

„Mal som si zobrať viac chlebíčkov,“ skučal Otany a šúchal si bruchu, lebo jeho žalúdok hlásil pohotovosť. Nečudo, však minimálne dva dni nejedol a potom im dali len pár chlebíčkov. A s takým žalúdkom má bojovať? Už teraz mu prišlo zle.
„To vydržíš,“ podporoval ho Daisuke a pozeral sa cez medzeru v kroví na štyroch strážcov.
„Neviem ako budem bojovať, keď mi bude škvŕkať v žalúdku,“ sťažoval sa ďalej.
„Nad Hľadačom si zvíťazil ako prvý z nás a to si bol oveľa viac hladný,“ skonštatoval a pomaly spustil konáre na svoje miesto, aby ich nezaregistrovali.
„A k tomu máme celú jednotku ľudí, ktorí nám budú kryť chrbát,“ dodala Riko, lebo bolo všeobecne známe, že Šunkova sebaistota klesala čím bližšie bol nejaký súboj.
„Ak všetko pôjde podľa plánu, tak sa nemáš čoho báť,“ pokračoval Daisuke.
„Lenže len plán na to, ako sa dostaneme dnu sa mi zdá komplikovaný. Čo potom, keď sa dostaneme dnu.“
„Keď sa dostaneme dnu, tak budeme hľadať portál, tak ako sme v tímoch. To nie je komplikované,“ povedala Riko.
„To sa dobre hovorí, keď nevieš, ako to tam vyzerá,“ zahundral Otany a vzdychol si.
„Preto je dôležité, aby naša infiltrácia vyšla bezchybne. Tým získame viac času na rozhliadnutie,“ dodal, keď videl, ako sa naňho začudovane Otany pozerá, lebo nechápal, prečo by to malo byť až také dôležité.

„Neverím, že ste ma zasvätili do toho plánu,“ krútil hlavou Tieň.
„Zvyšné dve skupiny sú po troch,“ povedal mu Keita, „a Daisukeho plán sa ťa tiež týka, takže by si už konečne mohol prestať rozprávať, aký si z toho prekvapený.“
Tieň naňho vystrúhal grimasu, no Keita ho nevidel, lebo sa pozeral inam. Konkrétne na Soru, ktorá sa tak pozerala na tú budovu, až sa mračila.
„Čo sa mračíš ako hrom do duba?“ spýtal sa jej Tieň, keď si to tiež všimol.
„Ja len neverím, že by to šlo tak ľahko,“ pokrútila hlavou, no nespustila z budovy oči, „chápete, sú to Akatsuki. Určite to nebude také jednoduché.“
„Podľa mňa to je všetko len nie jednoduché,“ zahundral Tieň.
„Daisukeho plán je dobrý, určite to vyjde,“ povedal Keita, akoby Tieň nič nepovedal.
„Daisukeho plán...“ zamrmlala neprítomne, „Daisukeho teória...Daisukeho teória!“ zhíkla.
„Čo?!“ zatváril sa Tieň nechápavo.
„Aká teória?“ spýtal sa Keita Sory, ktorá sa k nim otočila.
„Povedal, že má ohľadom Orochimara akúsi teóriu, avšak nám ju nestihol povedať, lebo na nás zaútočili Akatsuki,“ vysvetľovala rýchlo.
Keita si na to pamätal. Veď akoby nemohol, keď pár minút po tom zomrel? Bolo zvláštne ako niekedy spomínal na svoju smrť. Akoby bol úplne nezúčastnený. Akoby sa to ani nestalo jemu, ale niekomu, kto vyzerá presne ako on a on to len pozoroval.
„A prečo to teraz spomínaš?“ nerozumel Tieň. Ako im, preboha, pomôže nejaká teória o Orochimarovi?
„Lebo som si na to práve spomenula.“
„Určite to bude niečo, čo môže napadnúť len jeho,“ uškrnul sa Keita a Sora sa nad tým usmiala. Je to celkom možné. Každopádne, taký plán, aký zostavil by im vôbec nenapadol.
„Ste si istý, že ten plán vyjde?“ spýtal sa ich Tieň a zmenil tému.
„Musí. Inak to ani nemôže byť,“ povedala Sora tvrdohlavo.
„Čo ak sa stane niečo, čo by vám zabránilo sa dostať k portálu?“ spytoval sa ďalej.
„Tak to prerazíme,“ odpovedal mu odhodlane Keita a zapozeral sa na budovu a niečo mu hovorilo, že to nebude také jednoduché, ako o tom hovoria.
„Ja som len zvedavý, ako si dáte vedieť, keď jeden tím nájde portál,“ zaujímalo ho.
Keita sa uškrnul a Sora mu odpovedala: „Tými boli zostavené tak, aby to bolo možné,“ povedala tajomne a Tieň sa zamračil. Títo ľudia mu niečo taja, niečo, čo im pravdepodobne dáva silu. A tie ich oči. Hlavne to čierne. Už ho má iba Sora a tá Riko. Dvojčatá ho mali, ale už nemajú. To je zvláštne. Žeby im za noc zmizlo? A ten ich plán mu nedával zmysel. Potom ten ulízaný chlap z Akatsuki. Vkuse sa s niekým rozpráva, ale nevidno nikoho ku komu by mohol hovoriť. Akoby sa rozprával sám so sebou. A oni to vôbec nebrali na vedomie. Akoby to bolo úplne normálne. Tento Keita už vraj umrel. Aspoň podľa toho, čo pochopil vo väzení. A vrátil sa späť. A kde je ten čiernovlasý chlapec, čo ho zatkli spolu s nimi a vyzeral, akoby ho naraz všetko bolelo? Chcel sa ich na to spýtať, ale keď načal tú otázku, umlčali ho pohľadmi a blondína, ktorá skoro všetko vedela, čo mu tiež pripadalo zvláštne, mala slzy v očiach. Mal taký neblahý pocit, že ten chlapec už medzi nimi nie je. A ten tlstý...ako sa to volá?...Otany. niekto spomenul, že sa mu ten vietor zdá chladný a on len zavrel oči a zrazu buď vietor ustal, alebo bol príjemne teplý. Táto skupinka je vážne divná. Až príliš...

„Kam to ideme?“ spýtal sa Sasuke, keď bežali cez les a on nemal ani potuchy, kde sa nachádzajú. Držal Sakuru za ruku a bežal za Narutom, ktorý šiel stále hlbšie a hlbšie do lesa.
„Čo najďalej od miesta, kde ťa držali,“ zakričal mu Naruto cez rameno a skoro narazil do stromu.
„A vieš kam ideš?“ Sasuke chápal, prečo odtiaľ utekali, no chcel mať aspoň predstavu o tom, kam smerujú. A potom tu je ešte Itachi. Musia predsa zachrániť aj jeho.
„Absolútne netuším!“ ozvalo sa spredu a Sasuke so Sakurou zastali.
„Čože?!“ skríkla Sakura hlasnejšie, ako bolo potrebné.
„Nemohli sme ísť inou cestou, lebo by nás videli. Tak sme šli tadiaľto, lenže v týchto končinách som v živote nebol,“ rozhodil Naruto rukami.
„Tak sa vráťme,“ navrhol Sasuke, ktorý stále myslel na to, že musí zachrániť Itachiho. Keď to pred nimi spomenul, povedali, že to naozaj nemôžu a po dlhšej výmene názorov, ho presvedčili, hlavne Sakura, že mu to vysvetlia neskôr. Teraz na to majú šancu, lebo keď ju nevyužijú, tak tam ide sám.
„Nemôžeme!“ trvala na svojom Sakura.
„Prečo?“
„Sasuke,“ začal opatrne Naruto, „Itachi je mŕtvy.“
Sasuke mierne pootvoril ústa v šoku, ale inak nedal najavo, že ho to zaskočilo. Chvíľu tam len tak stál, a potom si sadol na najbližší kameň a vložil si tvár do dlaní. To nemôže byť pravda. Jednoducho nie! Itachi nemôže byť mŕtvy, tak prečo mu hovoria, že je?! Prečo mu to robia? Musia sa vrátiť a vyslobodia ho! Keď sa vrátia, zistia, že Itachi je v poriadku, len bol zavretý niekde inde ako on. Raikage mu predsa povedal, že držia Itachiho a ak chce ešte niekedy vidieť brata, musí spolupracovať. Súhlasil, keďže na bratovi mu naozaj záležalo. Lenže ušiel. Čo keď to Naruto so Sakurou mysleli tak, že tým, že ušiel zabil Itachiho? Vzoprel sa, takže porušil svoju časť dohody a oni to pokojne mohli urobiť tiež.
Kameň bol dosť veľký, a tak si k nemu Sakura prisadla. Položila mu ruku na rameno a stisla. „Sasuke,“ začala opatrne a on ju neprerušil, tak pokračovala, „Itachiho zabili skôr, ako ťa dostali do väznice. Celý čas ťa klamali.“
„Prečo by to robili?“ prehovoril do dlaní, ktorými si stále skrýval tvár.
„Pretože ty jediný vieš vytiahnuť pomocou Susano´o Sore a ostatným pečate, a tak ťa chceli využiť,“ pokračovala pomaly Sakura a Naruto sa prišuchtal ku nim.
„A to máš odkiaľ?“ spýtal sa jej tónom, ktorý naznačoval, že si myslí, že si to vymýšľa, aby ho prehovorila.
„Od Tsunade – sama.“
Sasuke zdvihol hlavu a prekvapene na nich pozrel. Ak to je od Tsunade, tak to potom musí byť pravda, lebo ona ako Kage musela o tom vedieť.
„To ona nás poslala, aby sme ťa vyslobodili. Sakura jej totiž povedala, čo si pre ňu a Soru urobil v sídle Akatsuki. Keď im Raikage oznámil, že ťa drží a že ťa využije pod podmienkou, že väznia Itachiho. To o tej prekliatej pečati nepovedal, ale domyslela si to,“ vysvetlil mu Naruto.
Sasuke si vzdychol. Do čerta aj s touto vojnou! Načo je to dobré?!
„Kto ho zabil?“ spýtal sa jednoducho. Mal v očiach tú iskru ako v deň, keď sa Tím sedem prvýkrát stretol s Kakashim a rozprávali o sebe a Sasuke hovoril o tom, že chce zabiť jednu osobu. A tak nebolo pochýb, že znova myslí na pomstu.
„Jeden Hľadač,“ povedala mu Sakura a chcela ho upokojiť. Nechcela, aby sa Sasuke zasa bezhlavo hnal za pomstou, „ale už mŕtvy,“ dodala, takže Sasuke si vzdychol, lebo ak je osoba zodpovedná za bratovu smrť, nemá sa komu pomstiť.
„Ideme?“ spýtal sa opatrne Naruto.
„Jasné,“ Sasuke sa pomaly postavil a hneď za ním Sakura. Pozrel sa nahor a párkrát rýchlo zažmurkal, aby zabránil slzám vyjsť na povrch, no na Itachim mu záležalo viac, ako si myslel a nemohol tomu zabrániť. Sakura podišla k nemu a objala ho. Naruto sa otočil a tváril sa, že nič nevidí, aby nechal Sasukemu aspoň kúsok chlapskej hrdosti. A Sasukeho slzy zatiaľ padali na Sakurino rameno.

„Myslím, že to už môžeme rozbehnúť. Nemáme dôvod to naťahovať,“ povedala Sora a Keita s Ťieňom prikývli.
„V tom prípade idem na svoje miesto,“ povedal Tieň, „veľa šťastia a nepos*rte to,“ a odišiel od nich.
„Počkaj,“ zastavil ju Keita, keď Sora zavrela oči, aby Riko dala vedieť, že plán sa rozhýbal cez myšlienky, lebo Riko si svoju myseľ pred Sorinou otvorila, takže ju stopercentne zaregistruje.
„Keita, nemáme čas,“ napomenula ho.
„Ja viem, ale toto je tiež dôležité, dobre?“ vzdychla si, a potom prikývla.
„O čo ide?“ spýtala sa trochu netrpezlivo.
Naklonil sa k nej tak, že sa takmer dotýkali nosmi, no Sora sa nedotiahla. Čakala, čo sa bude diať. Čo Keita povie alebo urobí.
„Musíš mi niečo sľúbiť,“ povedal absolútne vážne a na tvári mal výraz, ktorý Sora poznala. Znamenal, že odtiaľto neodídu kým mu to nesľúbi.
„Čo?“
„Nech sa stane čokoľvek, nesmieš zomrieť, jasné?“
Soru to trochu zaskočilo. Takéto niečo nečakala. No po chvíľke zamyslenia jej to nepripadalo až také zvláštne. Predsa len. Uniesli ju Akatsuki a z ich sídla skoro mŕtvu, potom ju skoro zabili a prežila iba preto, lebo sa pre ňu obetoval práve Keita. Potom incident vo väznici. A napokon ich posledné stretnutie s Akatsuki tiež nebola prechádzka ružovou záhradou. Naozaj jej šlo o život akosi často.
„Sľubujem,“ prikývla.
„Ja to myslím vážne,“ zamračil sa, „nechcem, aby si to povedala len preto, aby si to mala z krku.“
„Ja to myslím tiež vážne.“
„Sora...“
Začal, no Sora mu skočila do reči. „Nezomriem. Dnes určite nie, pretože sa už nechcem pozerať na to, ako ma niekto zachraňuje svojím životom.“
Videla, že toto vyhlásenie ho prekvapilo. „Sora,“ hlesol.
„Nechcem ťa už znova vidieť umierať a vedieť, že ťa nemôžem zachrániť. A ani nikoho iného, aby bolo jasné. Už raz som kvôli tomu prijala Temnotu.“
Pri tom slove sa v nej niečo zachvelo. Ako keď niekto započuje svoje meno, tak zdvihne hlavu. Taký mala pocit. A vedela, že Temnota v nej ešte stále prebýva a len tak sa jej nezbaví, lenže to nebolo to nad čím sa chcela zamýšľať.
„Hádam z toho neobviňuješ mňa,“ trochu sa odtiahol Keita.
„Samozrejme, že nie!“ zvolala. Ešteže ich Shinichi zahalil do bubliny a tí strážcovia ich nepočuli, „Je to len dôkaz, že to myslím vážne! Smrteľne vážne!“
„S tým slovom smrteľne opatrne dobre?“ napomenul ju napoly pobavene, napoly vážne Keita a Sora sa uškrnula a hneď na to zvážnela.
„Sľubujem ti, že dnes urobím všetko pre to, aby som nezomrela.“
Postavili sa skrývajúc za stromami. Chvíľu pozorovali strážcov, ktorí sa azda nepohli ani o milimeter, keď Sora urobila niečo, čo predtým nikde neurobila. Dala Keitovi bozk...na líce.
„Č- čo?“ nechápal.
„To aby sme mali šťastie,“ usmiala sa Sora, nato zavrela oči a spojila sa Riko. Keita využil túto chvíľu na to, aby sa usmial a začervenal. Chcel ju ešte raz stopnúť, teraz by na to bola vhodná chvíľa, no videl, že sa už v mysli spojila s Riko, a tak ju nechcel rušiť. Sľúbila mu, že nezomrie, čiže na to bude mať ešte kopu času. Lenže aj on sa musí snažiť, aby to prežil, čo možno nebude také jednoduché...

„Ideme na to,“ oznámila Otanymu a Daisukemu Riko.
„Fajn,“ prikývol Daisuke, „Tieň je už zrejme na mieste, takže treba dať znamenie Hidanovi a dvojčatám a môžeme to rozbehnúť.“
„Tak poďme na to,“ povedal trochu trasľavo Otany a oni dvaja prikývli.
Otany poslal vetrík ku tej skupine a oni si všimli, že takýto vietor v absolútnom bezvetrí, a k tomu smerujúci len na nich, musí byť Otanyho práca a nie dielo prírody.

„A je to tu,“ dvojčatá sa postavili a taktiež Hidan, i keď lenivým tempom a so vzdychnutím starého chlapa.
„Som akýsi nervózny,“ priznal sa Seiichi a poriadne vydýchol. Akoby zo seba chcel vydýchnuť všetok strach spojený s touto úlohou.
„Hlavne to nepos*rte!“ varoval ich Hidan a pre istotu na nich vrhol vražedný pohľad, aby vedeli, ako vážne to myslí.
„Možno ma nemáš rád...“ začal Shinichi.
„...nás...“ opravil ho Seiichi.
„...ale tu ide o našu cestu domov. Urobíme maximum pre to, aby sa nám to podarilo,“ povedal odvážne a dokonca sa odvážil pozrieť Hidanovi vzdorne do očí a neuhol pohľadom, lebo to, čo povedal, to bolo niečo v čo veril a za čo bol ochotný bojovať do poslednej kvapky potu a krvi. A tiež za svojho brata. Tieto veci si uvedomil, keď vtedy prijal Temnotu a mal zabiť Seiichiho. V tejto veci ho dokonca ani Hidan nezastraší. Aj keď je nesmrteľný a dosť desivý, no je na nich, aby bojovali za svoj domov.
„Tak sa teda pripravme, lebo nastal čas, aby si dokázal, že to, ku*va, dokážeš,“ uškrnul sa naňho Hidan a Shinichi mu úškrn opätoval.
„No aj tak vás nemám rád,“ schladil ho.
„Ty si magor,“ povedal mu na to starec, „ale v tom dobrom zmysle slova.“
„Vážne?“ spýtal sa tak, aby ho dvojičky nevideli.
„Na začiatku sa ťa báli, no teraz si chcú dokázať, že to vôbec nie je potrebné. A k tomu, majú naozaj dôvod za čo bojovať, čo sa o tých väzňoch naozaj nedá povedať.“
„Takže to ich robí silnejšími? To, že majú prečo bojovať?“
„Samozrejme, že áno. Majú dosť silnú motiváciu. A ďalšou si ty.“
„Ja?“ nechápavo sa naňho pozrel Hidan.
„Už som ti to predsa povedal, ty ču*ák!“ vzdychol si Hidan starší, „Chcú dokázať, že neexistuje dôvod, aby sa ťa báli.“
„Aha.“
„Hidan, nerozprávaj sa sám so sebou a priprav sa. Vyrážame!“ zavolal na neho Shinichi.
„To si po*ral,“ plesol si rukou po čele Seiichi.
„A potom, že ho nemám rád,“ zašomral Hidan, „asi ho obetujem.“
„To môžeš neskôr. Teraz sa sústreď. Je to nebezpečné a ty máš na starosť ich životy.“
„Fakt ich môžem neskôr obetovať?“ nadchol sa Hidan.
„To si počul iba túto časť vety? Dávaj na nich pozor. A ja ti pomôžem.“
Nebo sa zatiahlo a oblohu preťal blesk. To bolo znamenie, ktoré mal na svedomí Otany. Vyskočili so svojich úkrytov a šli si po portál...