Forever or never 65: Pre lásku...

„To vám teda trvalo!“ zahundral Hidan, keď k nemu a k dvojčatám došiel zvyšok.
„Boli sme už v polovici svojich tunelov, keď sme dostali správu!“ vysvetľoval mu rozhorčene Keita.
„Ste si úplne istý, že je tam portál?“ spýtal sa ich Otany.
„Samozrejme, že som si istý, čo som počul,“ zamračil sa na neho Shinichi. Hádam si len nemyslia, že by ich chcel oklamať. Chce sa dostať domov, tak ako ostatní. Nemal dôvod na klamstvá. A už vôbec nie po tom, čo si prežili.
„Tak nestrácajme čas,“ povedal Daisuke a už aj vykročil dopredu. Ostatní len pokrčili ramenami, lebo najmenší a najmladší člen mal znova raz pravdu. Dvojčatá si medzi sebou niečo šepkali, zrejme si už robili plány, čo urobia, keď sa dostanú domov. Hidan vysvetľoval Hidanovi staršiemu, že teraz nie je nič dôležitejšie ako portál, no ten mu stále trepal do hlavy, že mu musí niečo nutne povedať. Keita s Otanym sa rozprávali o tom, kam ich asi portál vyhodí a ktoré miesta by radi navštívili. Ešteže ich všetkých chránila Shinichiho schopnosť a nikto ich nemohol počuť. Nikto si nevšimol, že Sora a Riko sú podozrivo zamĺknuté. U Riko to nebolo až také zvláštne, ale Sora nebola zvyčajne takáto tichá. Keby ju niečo netrápilo, tak by stála na čele skupinky a vzrušene by sa zapájala do rozhovorov.
Obe trápila tá istá vec, i keď sa s ňou nikomu nezverili. Ten hlas, čo sa im ozval v hlave...bol skutočný alebo sa im to len zdalo? Riko ten hlas ešte nepočula, takže bola nervóznejšia ako Sora. Bolo to pre ňu niečo celkom nové. Aj vďaka svojej schopnosti si vedela okolo svojej mysle vybudovať múry, no tie začali padať po Naokiho smrti. Žeby to vpustilo Temnotu dnu? Ale prečo sa neozvala v boji po tom, čo utiekli z väzenia? Žeby jej vtedy stačila Sora so Shinichim? Možno sa zamerala na Shinichiho preto, lebo, podľa toho, čo im potom porozprával, jej odolával veľmi dlho. No čo má robiť teraz, keď ju už dvakrát počula? Mala by sa s tým zveriť Shinichimu, aby jej poradil? No ten sa práve o niečom potichu rozprával so Seiichim a po dlhej dobe vyzeral šťastne. Nechcela mu to kaziť tým, že mu pripomenie Temnotu a to, že mu skoro vzala to, čo má najradšej. Brata. Hrýzla si spodnú peru a rozmýšľala.
Sora ten hlas spoznala hneď. A rozhodne sa netešila, že Temnota je späť. Čím ju bude chcieť obalamuť tentoraz? Rozhodla sa, že tentoraz ju určite neprijme. Ani za nič na svete. Urobí všetko, čo bude v jej silách, len aby nemusela padnúť tak hlboko, že zas počúvne Temnotu. A k tomu sú tu všetci v plnej sile, odpočinutí a pripravení na všetko. Sľúbila Keitovi, že to prežije a ona ten sľub dodrží. Zaťala päste. Nedovolí, aby ju to opäť ovládlo. Nedovolí!
Zrazu Daisuke zastal. „Čo to má byť?“ spýtal sa tak ticho, že ho skoro nepočuli. Keď sa prizreli lepšie zistili, že pred nimi je stena. Sú v slepej uličke. Naozaj počul Shinichi dobre?
„Čo teraz?“ spýtal sa Seiichi s panikou v hlase. Toto nebolo v pláne. Ako sa dostanú ku portálu, keď v tomto tuneli zrejme nie je?
„Zdá sa, že si počul zle,“ obrátil sa so zlovestným výrazom Hidan na Shinichiho, ktorý mimovoľne cúvol. Práve stratili jeho vinou množstvo času. Chcel sa im ospravedlniť, že urobil strašnú chybu, keď mu napadla myšlienka, že možno nepochybil. Možno tam ten portál naozaj je.
„Buďte chvíľku ticho,“ požiadal ich a zavrel oči, no Hidan nemienil byť ticho.
„Nemáme čas na to, aby si sa započúval do zvukov okolia a potvrdil nám, že v tejto sku*venej chodbe portál nie je!“ Hidan síce nekričal, ani nehovoril nahlas, ale aj jeho šepot znej zlovestne.
„Možno je,“ povedal mu odhodlane Shinichi, a keď to vyslovil nahlas, tak tomu naozaj veril. Len nech to je pravda a nech je jeho tušenie správne.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa Otany, ktorý tejto narážke nechápal.
„Žeby bol portál za stenou?“ spýtal sa Daisuke a položil ruku na stenu pred nimi a následne zaklopal. Nič. Nie je to duté. Otočil sa k Shinichimu s otázkou v očiach. No Shinichi sa tváril tak, že kým to opäť neskúsi, nikam nejdú. Tak len prikývol a Shinichi znova zavrel oči. Počúval, počúval tak pozorne ako nikdy v živote, keď ten zvuk znova začul. V tejto chodbe. Ale nie je za stenou, ale...
„Je to pod nami.“
Všetci sa pozreli dole na zem, na ktorej stáli. Daisuke si čupol a poklopkal. A naozaj. Pod nimi je nejaká miestnosť alebo niečo, čo ich dovedie k portálu.
„Takže sme tu predsa len správne,“ usmial sa Seiichi a Hidan zamrmlal niečo v zmysle začiatočníckeho šťastia.
„Rozbijeme to?“ spýtala sa Sora po dlhej dobe. Ale neznelo to nadšene, ako by to malo znieť, keďže je to ona. Bola to normálna otázka. Nikto si to nevšimol, len Keita na ňu trochu ustarane pozrel.
„Možno by sme nemali,“ povedal pomaly Daisuke, „určite to má nejaký spúšťací mechanizmus. Nejako sa musia dostať dnu...“ uvažoval a prechádzal po zemi rukou a mrmlal si popod nos: „Možno tu...alebo tu...a čo tu?“
„Na toto nemáme čas,“ povedal rázne Hidan, schytil Daisukeho za bundu a odsunul ho, „uhni, krpec,“ pozrel sa na Shinichiho, „vieš, čo máš robiť,“ povedal mu a on prikývol. Hidan kopol do zeme a pred nimi sa odhalila diera a pod ňou bolo schodisko, ktoré viedlo do podzemia. No žiaden rachot, ktorý by mal byť spojený s týmto dejom nebolo počuť. O to sa postaral Shinichi.
„Ideme!“ zavelil Hidan a starec vedľa neho uznanlivo prikývol. Nesmrteľník ako prvý vkročil a ostatní šli za ním.

„Ďalšia chodba,“ hlesol sklamane Otany. Už sa mu nechcelo toľko chodiť, no zdá sa, že bude musieť.
„Len dúfam, že už nebudeme musieť nič rozkopávať,“ povedal Keita, keď kráčali za Hidanom.
„Ja dúfam v pravý opak,“ ozval sa s úškrnom. Napodiv sa uškrnul aj Shinichi. Asi ho začalo baviť rozbíjať veci.
Šli dopredu, ani sa nesnažili ísť potichu, však Shinichi to všetko istil. Sora s nimi ako tak držala krok, ale vždy dávala pozor, keby sa Temnota ozvala znova. Riko šla posledná a ako keby nevnímala, čo sa okolo nej deje. Seiichi spomalil, počkaj kým budú na jednej úrovni a šiel s ňou.
„Riko, deje sa niečo?“ ozval sa k nej.
Šokovane zdvihla hlavu. Vôbec si nevšimla, že Seiichi sa objavil vedľa nej. „Nič,“ zaklamala. No Seiichi to akosi vycítil a prísne sa na ňu pozrel. Vzdychla si, „Počujem...niečo.“
„Čo počuješ?“ spýtal sa jej rýchlo Seiichi znepokojene.
„Ja...“ začala habkať, „myslím, že je to...je to...asi Temnota...“ posledné slovo zašepkala.
„Čože?!“ zhíkol, ale nikto okrem nej ho nepočul, „Kedy si ju počula?“
„Keď ste nám poslali správu, že ste našli portál,“ povedala potichu.
Seiichi sa zamyslel. „Počula si ju potom ešte?“
„Ešte predtým, ako som informovala Soru. A potom už nie, avšak nemám z toho dobrý pocit.“
„Tak to ti verím,“ poznamenal, „hlavne sa ňou nenechaj opantať, dobre?“
Prikývla, i keď si myslela, že už je zrejme neskoro. Spomienka na to, čo jej povedala ju mátala a najviac ju desilo, že Temnota vedela o jej slabine. O Naokim. No nechcela tým znepokojovať Seiichiho, a aby sa upokojil, usmiala sa na neho. On jej úsmev opätoval a už sa k tejto téme nevracali. No možno mali.

Tento tunel bol naozaj dlhý, no boli si istí, že na konci je to, čo hľadajú. Ale očakávali aspoň nejaké pasce alebo stráže, alebo niečo iné. Nesťažovali sa, to nie, ale pripadalo im to príliš jednoduché. Akoby ani nešli tou správnou cestou. Shinichi však tvrdohlavo trval na svojom a dokonca ani Hidan mu neodvrkol nič protivné, lebo sa už tešil, kedy a čo bude môcť rozbiť nabudúce. Sora bola nervóznejšia a podráždenejšia ako zvyčajne. Hľadala vo svojej mysli Temnotu, aby sa uistila, že sa jej to iba nezdalo, no nevidela a necítila po nej žiadne stopy. Žeby nechcela byť odhalená? Alebo o čo jej ide?
Riko sa strhávala pri každom silnejšom zvuku. Temnota jej naháňala strach a bála sa jej. Nechcela ani pomyslieť na to, čo by sa mohlo stať, keby ju ovládla. Len spomienka na to, čo si museli vytrpieť Seiichi a Shinichi ju desila. Nechcela si tým prejsť aj ona. No ten pocit, že ju niekto z vnútra špehuje sa jej nepáčil. Pred Seiichim sa snažila správať normálne, keďže jediný vedel, že sa jej ozvala Temnota a sľúbil jej, že to nikomu nepovie. No vždy keď si na ňu spomenula, tak akoby cítila, že sa v nej niečo pohlo. Niečo temné a zlé. A tentoraz sa to aj ozvalo.
Niekto tu má strach, zasmiala sa, ani sa nečudujem. Už tu nie je rozkošný Naoki, ktorý by sa pre teba obetoval, a opäť chrapľavý smiech. Striaslo ju.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa starostlivo Seiichi.
Riko pokrútila hlavou. „Nie,“ zaklamala, „len mi je trochu zima.“
„No...tuneli nebývajú ohrievané,“ uškrnul sa.
Riko odvrátila pohľad. Ani nevedela prečo mu nepovedala pravdu. Asi mala. Čo si to myslí?! Určite mu to mala povedať. Ale videla tú úľavu, ktorá sa mu zjavila na tvári, keď mu nepovedala, že to nebola Temnota. Povedala si, že to zvládne. No Temnota prehovorila znova a nevyzeralo to, že by sa chystala stíchnuť.
Čo je? Nepodelíš sa o svoje starosti so Svetlom presiaknutým Seiichim? Ó, ja som zabudol, on ho už nemá, zlovestne sa zasmiala.
Buď ticho! Pomyslela si Riko, no Temnota ju opäť vysmiala.
A keď nie tak čo? Rozplačeš sa?
Riko zaťala päste a snažila sa zhlboka dýchať. To si Seiichi nevšímal, lebo sa presunul ku Shinichimu a o niečom rozprávali.
Daj mi pokoj!
Nedám! Už tu nie sú tie tvoje múry a vieš čo? To sa mi veľmi páči. Tá voľná cesta k tvojej mysli.
Vybudujem si nové, pohrozila mu.
Nie si schopná ich znova vybudovať. Keby si bola, tak by si ma zrušila hneď, ako si ma prvýkrát počula. Ale ja viem, prečo to nedokážeš. Je za tým tvoja láska k Naokimu. Aj teraz sa kvôli nemu trápiš, nie je tak?
Riko mu neodpovedala. Temnota mala pravdu. Ale akosi zabudla povedať, že kvôli nej sa trápi. Že ona jej to celé pripomenula. Temnota si jej mlčanie vysvetlila ako súhlas. A tak pokračovala ďalej.
Môžem ťa tvojho utrpenia zbaviť, lákala ju.
Neprosím si. Bola som svedkom tvojej dohody so Shinichim. Neprinútiš ma prijať ťa.
Ale no tak, moja. Ja nikoho nenútim. Iba ľuďom ukážem, čo môžu získať a oni sa sami rozhodnú. Volá sa to slobodná vôľa, a je len na tebe, ako ju využiješ. Ja ti len ponúknem možnosti a ty si vyberieš.
Ha – ha. Ty ľudí len klameš.
Vážne? Takže chceš povedať, že ľudí do niečoho nútim? Spýtala sa Temnota nenútene.
Presne tak!
To tak vôbec nie je, nesúhlasila Temnota, akoby len tak o niečom debatovali pri šálke čaju, alebo mi chceš nahovoriť, že som vás nútil, aby ste zostali s Orochimarom? Či som nútil Soru, aby zabila Sasoriho? Vybrali ste si sami. Ja som nikoho nenútil. Ani Soru, aby ma prijala, ani Shinichiho. Sami sa rozhodli. A ty sa tiež môžeš rozhodnúť.
Toto vyhlásenie Riko prekvapilo, lebo Temnota mala pravdu. No ani tak sa nechystala ju prijať. Presne ako povedala, má slobodnú vôľu a určite sa nerozhodne tak, že ju prijme. Nepotrebuje to.
No ani tak ťa neprijmem! Vyhlásila sebaisto. Prvýkrát sa cítila sebaisto odkedy sa k nej ozvala.
Uvidíme. Možno áno, možno nie. Ja ti poviem, čo môžeš získať a ty sa rozhodneš. Čo povieš?
Nechcem to vedieť. Vypadni z mojej hlavy!
Ja nikam nejdem, zasmiala sa, takže moja ponuka. Celý čas sa trápiš pre Naokiho. Čo ťa vlastne trápi, moja?
Hlavou jej hneď preblesklo: pretože je mŕtvy.
A keby sa vrátil? S tebou domov? Bola by si šťastná?
Viac ako šťastná, pomyslela si hneď. To by vyriešilo jej dilemu ohľadom jej odchodom a Naokiho. Lenže Naoki je mŕtvy.
V tomto svete je mŕtvy.
Ako to myslíš? Začala sa zaujímať Riko.
Keita tiež zomrel a predsa žije. Lebo žije v inom svete.
Lenže Naoki je z tohto sveta, pripomenula Temnote. Tá si ju doslova obalamutila, i keď Riko jej chcela vzdorovať. Jej zvedavosť a láska k Naokimu ju zlomila.
Poviem ti to takto. Vaše telá sú vo vašom svete. Tu sú otlačky vašich duší. Takže keďže je Naokiho telo je tu, čo keby sa jeho duša objavila u vás? Čo povieš?
To by sa dalo?
Samozrejme.
Dokážeš to? Spýtala sa dychtivo.
Temnota si odfrkla. Ja som predsa Temnota! Zvolala.
Takže...
Takže, ak so mnou uzavrieš dohodu, po príchode domov tam na teba bude čakať.
Kde je háčik? Spýtala sa podozrievavo.
Nikde.
Tak teda dobre. Ja ťa, chvíľu sa nemohla donútiť ho povedať, no spomienka na Naokiho tvár, ktorá čoskoro nebude musieť byť len spomienka, ale bude to ozajstné, prijímam.
Výborne! A teraz pozorne počúvaj, čo od teba chcem. A nezabúdaj, že ak ma neposlúchneš poputuješ za Naokim. Je ti to jasné?
Áno.
Na chvíľu ma pustíš do svojej mysle.
Čože?! Zľakla sa Riko. Toto sa jej nepáčilo. To ju tam má naozaj vpustiť?!
Tak znie dohoda. Alebo ju chceš porušiť?
Samozrejme, že nie, odpovedala. Chvíľku vydrží, nie? Pre Naokiho. A potom budú spolu.
Rikine oči boli behom sekundy čierne. No nikto si to nevšimol, lebo kráčala posledná a nikto sa ku nej neotočil. No to mali. Hlavne keď ju ovládla Temnota. A to aj jej myseľ. Rikine ústa sa vykrivili do zlovestného úškrnu. No to už nebola ona.

Sora, maličká, čo takto ďalšia dohoda? Ozvala sa Temnota tentoraz v Sorinej hlave.
Tá si odfrkla. To tak určite!
Obzri sa a pozorne si premeraj Riko, poradila jej Temnota a Sorin zlý pocit ju naviedol k tomu, aby to urobila. Hneď si všimla Rikine oči. Žmurkla na Soru a ona hneď vedela, že ju ovládla Temnota. A to je zlé.
Čo chceš?!
Čo takto ďalšia spolupráca? Povedala Temnota akoby len tak mimochodom, no mala to už dlhšie pripravené a naplánované.
Prečo by sa mala konať?
Kompletne ovládam drahú a smutnú Riko. A aj ty môžeš byť smutná.
Nemám v pláne byť smutná, odvrkla.
Lenže budeš, keď Riko zabije Keitu, však?
Sora sa mimovoľne striasla. To snáď nemyslela vážne. Žeby bola naozaj schopná ublížiť Keitovi? No jasné! Je to predsa Temnota a tá sa z nikým nebabre. Stačilo keď si spomenula na Shinichiho a Seiichiho.
Pravdepodobne áno. Teraz trochu zaostaň a budeš kráčať zarovno Riko. Alebo mňa? Zasmiala sa na vlastnom vtipe. Sora, sledujúc Keitu, ako sa rozpráva s Otanym, urobila, čo jej Temnota povedala. Riko jej venovala desivý úškľabok a Sora preglgla.
A čo budeš chcieť teraz?
Už neprehovorila v jej hlave, ale cez Rikine ústa. „Prijmi ma a Keitovi nič neurobím.“
„Načo ti to bude?“ zaujímala sa Sora.
„Vážne si myslíš, že som si nevšimol, čo medzi vami je? Ten chudák sa pre teba predsa obetoval! Nikdy som neopustil tvoje telo. Svetlo ťa nevykúpilo ako dvojčatá.“
„Lenže ja sa nechcem zapojiť do tvojej špinavej hry!“ vyhlásila Sora.
„Aká hra?“ spýtala sa Riko/ Temnota naoko začudovane, „Ja to myslím úplne seriózne.“
„Čo z toho budeš mať?“ zaujímala sa Sora.
„Mám vlastné plány s portálom. Inak sa to ani nazvať nedá. Nie ste jediní, kto má o neho záujem.“
„A prečo na to potrebuješ mňa a Riko?“ pýtala sa ďalej Sora. Chcela získať čas. No na čo vlastne? Temnota bude v Riko tak dlho ako bude chcieť. Načo je to vlastne dobré?
„Uvidíš, keď ma prijmeš,“ žmurkla na ňu.
„Ak ťa prijmem,“ opravila ju Sora.
„Hm, už to zvažuješ,“ uškrnula.
Sora mlčala. Nechcela prijať Temnotu, no nechcela ani mŕtveho Keitu.
„Čo takto ďalší kunai do srdca?“ nadhodila Temnota. Sora zaťala päste a zamračila sa. Pozrela sa na Keitov chrbát a chtiac- nechtiac súhlasila. „Tak fajn,“ precedila pomedzi zuby a obe jej oči sčerneli.
„Výborne,“ Riko Temnota sa úlisne usmiala, „odpoviem ti prečo som si vybral Riko.“
„A mňa,“ doplnila Sora. Prekvapovalo ju, ako jasne mohla uvažovať aj keď prijala Temnotu.
„Nie, iba Riko,“ opravila ju, „kebyže nezískam ju, nezískam ani teba.“
„Ako to myslíš?“ nechápala Sora. Vybral si Riko preto, aby sa jej mohol vyhrážať, že zabije Keitu? To mohla Temnota urobiť s hocikým, kto má čierne oko. No takých asi po svete veľa nechodí a z ich skupinky zostali len ony dve. Žeby bol toto ten dôvod? K tomu sa mohla dopracovať aj sama.
„Páči sa mi jej schopnosť,“ podotkla akoby mimochodom, „a jej využitie. Vieš o tom, že si jediná, ktorá môže nielen správy prijímať, ale aj odpovedať? Jasné, že vieš,“ odpovedala si sama, „a taktiež je Riko napojená na vaše mysle, na to, prosím, nezabúdaj, takže viem o každej vašej myšlienke. No nie je to super?“ spýtala sa s nadšením a Sorina tvár skamenela. To snáď ani nie je možné. Takže teraz bude Temnota vedieť o každom ich kroku. Pre boha! (ešteže jej myšlienky nepočuje Hidan) Čo budú robiť?! A čo chce robiť Temnota?
„To je jediný dôvod?“ spýtala sa Sora obozretne a Riko/ Temnota sa na ňu uškŕňala.
„Samozrejme, že nie,“ odpovedala jej sladko, „tvoja a Rikina myseľ boli prepojené viac ako ostatné, pretože vo vás je ešte stále kúsok zo mňa.“
„Bola?“ spýtala sa Sora a jej hlas znel skoro nadšene, no kontrolovala sa. Až také dobré to nebude, keďže Riko ovládaná Temnotou sa usmieva.
„Bola. Teraz, keď ste ma obe prijali, je ten priechod úplne voľný.“
Sora na ňu pozerala ako na zjavenie. Už dlho nebola takto vyvedená z rovnováhy. Takže pre toto si Temnota zvolila Riko. Keby si vybrala najprv Soru, vedela, že by ju Temnota nenahovorila tak ľahko ako Riko. A cez Riko sa jej mohla vyhrážať, čo aj urobila. Tak ako predtým obalamutila Shinichiho. A čo je najhoršie – Temnota sa dokáže úplne bez problémov dostať do jej mysle.
„A čo bude teraz?“ spýtala sa pomedzi zuby Sora. Do čoho sa zase namočila? Nech to už bude čokoľvek, nesmie zomrieť, aby neporušila sľub, ktorý dala Keitovi.
„Neboj sa, nič neporušíš,“ upokojovala ju slizko, „len si požičiam tvoje telo.“
A skôr než Sora stihla povedať „Čo?!“ alebo zanadávať, padala. Vlastne jej myseľ padala. A potom už videla len tmu.

Keď sa zobudila, všimla si, že stoja pred nejakou stenou. Chcela sa obzrieť či ešte stále stojí pri Riko, no nemohla. Neovládala svoje telo. Akoby bola iba uväznená vo vnútri a mohla sa na všetko iba pozerať. A prečo akoby?! Bolo to predsa tak! Temnota bola v jej tele a nikto to ani netušil. Chcela vykríknuť, aby sa pozreli na ich oči a zistili čo sa deje. A nechápala, prečo si nikto nevšimol, že ich ovládla Temnota. Prekliata Riko. Prečo ju len prijala?! Čo jej sľúbila?! Toto jej ešte vytmaví. No tak! Otočte sa niekto! Pozrite sa! Čo pozoruje tú stenu!? Tu sa pozrite! Kričala na nich v mysli, no nepočuli ju. Ani ústa ju nepočúvali. Cítila sa ako väzeň. Zrazu k nej začali prenikať zvuky. Počula. Vrátil sa jej sluch.
„Nebudeme čakať, kým niečo nájdeš!“ podráždene odtisol Hidan Daisukeho, „Proste to rozbijeme. Pripravený, klon?“
„Som Shinichi,“ pripomenul mu podráždene.
„To je mi u r*ti! Vieš, to máš robiť?!“
„Jasné,“ povedal unudene Shinichi. Nemal rád, keď sa k nemu takto Hidan správal. A už rozbíjali stenu. Všetci boli nadšení, že sú tak blízko. Nikoho nenapadlo otočiť sa a pozrieť sa na ne. Sora vnútri zúrila. Navonok však vyzerala ako ostatní. Príliš zaujatá tým, čo je za stenou. Zrazu sa jej nohy pohli dopredu. Všetci prešli cez stenu. Ona a Riko posledné. Všetci zastali s otvorenými ústami. Prvé sa spamätali Riko so Sorou. Teda Temnota, lebo Sora sa z pohľadu na portál, ktorý pred nimi žiaril ako nový, ešte nespamätala. Jej nohy ju niesli ku portálu, ale namiesto toho, aby ho pohladila, aby sa uistila, že je skutočný a že to nie je ilúzia, sa pred ním otočila aj s Riko chrbtom k nemu a čelom k ich skupinke, ktorá pri pohľade na ne zhíkla. Mali ste si to všimnúť! Povedala Sora zatrpknuto v mysli. No z jej (aj Rikiných) úst vyšlo niečo iné.
„Hra o portál sa začína. Uvidíme kto z koho.“