Dúha

Bol to ničivý výbuch. Ničivejší nikdy v živote nevidela. Zničil všetko naokolo a bol by ju zabil, nebyť posledným zvyškom jej nevídanej schopnosti regenerácie. Odkrývajúc si tvár, jej zrak nedovolil vidieť nič viac, okrem prachu a hliny vznášajúcej sa navôkol. Slabé dunenie v diaľke značilo, že sa z onej explózie niekde valia kamene do údolia. Sú v poriadku?

Takmer bezmyšlienkovite sa rozbehla. Uháňala cez rozbitú pôdu, pričom jej krvou, potom a špinou zlepené ružové vlasy zavadzali do tváre. Niektoré tenké premene sa jej zachytávali do vlhkých a studených kútikov úst. Za to vysušené pery len zbesilo vdychovali kyslík a len márne sa snažili upokojiť tlkot, burácajúci v každej bunke jej chudého tela. Dokonca aj cez doskakovanie na skaliská ho bolo zreteľne počuť v bubienkoch.

Z útesu doskočila do údolia a takmer ju premohli mdloby. Telo každého jedného z nich ležalo na opačnej strane. Ani sa nie je čo diviť pri deštrukcií, ktorá bola následkom stretu ultimátneho rasenganu a chidori. Niekoľko krát zaklipkala očami, pretože bielka jej pomaly vysychovali únavou i psychickým vyčerpaním. Stojac temer uprostred medzi nimi, zmapovala ich situáciu.

Srdcový orgán jej udrel do hrudnej kosti tak, že jej skoro vyrazilo dych. Brušká prstov sa jej k smrti rozochveli. Havranie vlasy zaliate krvou, pokožka na obličaji doudieraná do nepoznania a...odrhnutá ruka. Preglgla a otočila krkom na opačnú stranu. Zlatovlasý ležal s rukou cez brucho, v ktorom bola tržná rana nechutne veľkých rozmerov. More karmínu pod ním signalizovalo tiež chýbajúcu končatinu.

...stiekli jej slzy.

To, čo vedela vždy najlepšie, nie? Stáť za nimi, pozerať na ich chrbty a obdivovať ich. Lenže dnes umierajú. Obaja. Práve v danom momente z nich vyprchá život a ona si uvedomila, že s tou kvapkou chakry, čo jej zostala, zachráni len jedného.

Zúfalo zovrela vestu na prsiach a pípla: „Sasuke...Naruto...“
Bola by sa tam najradšej zložila, no oni ju potrebovali. Obaja. Ale len jeden mohol dostať pomoc. Uchiha akosi divne zachrapčal a ona až zhíkla, čo sa obzrela za ním. Umieral. Pred jej očami. Jej láska umiera pred očami. Jej všetko.

Spravila krok dopredu.

Počkať.

Jej nohy zastavili. Jeho telo trpelo a ju to bolelo. Ako ona trpela a jeho to netrápilo. Ťažké rozhodnutie jej začalo padať na ramená, až sa zložila na tú doráňanú zem. Vždy tu preňho bola. Vždy na neho myslela. Vždy v neho dúfala. On ho vždy hľadal a chcel priviesť späť. On sa pred nimi skrýval a odmietal ich. A ona len spočinula v jeho oranžovej mikine, lebo to bolo to jediné, čo ju udržalo pri zdravom rozume...no ona aj tak milovala jeho.

A slepo.

Sedela tam nejakú chvíľu so spustenou hlavou a možno stojac pred osudovou chybou. Úvahy jej budúceho konania sa prelínali ako farebné svetlené odtiene prechádzajúce sklom rozhodnutia. Len vietor, čo jej nadvihol vlasy ju pohladením po líci zobudil, aby si uvedomila, že nemá čas.
I vykonala životné rozhodnutie a rozbehla sa, čo jej nohy stačili. Nejeden krát sa potkla o rozbité šutre, že by bola spadla, no hnalo ju odhodlanie.

„Naruto...“ hlesla plačlivo a zošuchla sa na kolená.
Pokožka páliaca na jabĺčkach ju ani len netrápila, keď zbadala jeho zranenia. Bolo to horšie, než očakávala. Horšie, než myslela. Než si chcela vôbec predstaviť.
„Saku...“
„Pšššt, Naruto. Nehovor teraz.“
Jej dlane produkovali smaragdovú chakru, ktorej odtieň splýval s farbou jej očí. Liečivá energia však slabla a s ňou aj Sakura.

Nie. Naruto nemôže umrieť.

Vždy tu bol. Jeho úsmev, jeho optimizmus, jeho sila, jeho neoblomnosť.

Zaslúži si život...

S hlasným a klasickým shannaróó sa okolo rúk medičky rozsvietila masa teraz toľko potrebnej chakry. Musí. Musí!

Musí prežiť!!!

Jemu vždy záležalo.

On bol akože ten zabednený, pritom on videl...

Ušlo niekoľko hodín, čo sa prebral. Otvoril oči a v hlave mal prázdno. Rýchlo ho však vyplnil, keď otočil hlavu a zazrel ju ležať hneď vedľa seba. Nemotorne sa nad ňu nahol a zatriasol s ňou. Naďalej ležala na boku a nereagovala. Než sa prebral z prvotnej dezorientácie...všimol si Sasukeho v diaľke a jej deficit dýchania. Plný význam situácie mu v tom došiel...

On prišiel o život, lebo mu nikdy nič nestačilo.

Ona prišla o život, lebo ho zachránila.

Prišla búrka jeho života. Horko zaplakal nad ich mŕtvolami. Veľmi horko a aj veľmi dlho. Chýbajúca končatina, mu navždy pripomínala najlepšieho priateľa a najväčšieho rivala. A jazva pod žalúdkom cenu jej vlastného života za ten jeho. Chodil po svete ako jeden z nich. Ako mŕtvola. Mátoha s nebijúcim srdcom.

Stratil všetko. Stratil úsmev, optimizmus, silu, neoblomnosť.

A keď sa zdalo, že je všetko stratené...vyšlo slnko a nádherné odtiene jarnej dúhy sa odrazili vo veľkých, bledých a nevinných očiach...