Romakčný príbeh 14 Varovanie a bozk

„Zdá sa mi to alebo si mi práve porozprával o tom, čo sa ti snívalo?“ spýtala sa neveriacky Tsunade Sasukeho a na posledné slovo vo svojej otázke dala dôraz. Sasuke jej na to nič nepovedal, iba sklonil hlavu, mračil sa do zeme, zatínal čeľusť a zatínal päste pri svojich stehnách.
Čo jej mal na to odpovedať? Samozrejme, že sa mu to snívalo, ale môže snáď on za to, že to bolo také skutočné? A že tam bolo varovanie? A čo Sakura. Tá v Konohe nemala byť pravá a on to už nejakú tú chvíľu tušil, ale čo mohol povedať. Vyznelo by to rovnako, ako teraz, keď Tsunade povedal o svojom sne. O tej nočnej more. A z jej hlasu zistil, že mu neverí. Neverí, že to, čo bolo v tom sne, môže byť naozaj pravda. Alebo žeby to iba on zveličoval?
„Mám z tej nočnej mory zlý pocit,“ povedal jej, čím jej neodpovedal na otázku, ktorá bola aj tak rečnícka. Zdvihol zrak a prestal zatínať čeľusť, no päste nepovolil. Tak ako v jej hlase, aj v jej tvári videl nevieru. Ale chápal to. Keby bol na jej mieste, tiež by takto reagoval. Ale potom by si isto dal dokopy dve a dve. Správanie Sakury po jej príchode sa o dosť zmenilo a v podstate sa menilo zo dňa na deň. Pripisovať to všetko zraneniu na hlave hraničí so slepotou. Prečo nekoná objektívne? Neodvracia zrak iba preto, lebo je to jej žiačka?
„Také nočné mory bývajú,“ povedala mu a vôbec nezmenila k tejto téme postoj, „zmätené, nečitateľné, nejasné, nereálne.“
„Chcete tým povedať, že si vymýšľam?“ spýtal sa jej Sasuke, aby si to mohol ujasniť. Najlepšie hneď teraz, lebo potom sa pôjde chystať na misiu a ešte predtým, ako na ňu pôjde chce si byť istý, že Sakura či už je pravá, alebo nie, neurobí nijaké škody. Možno, lepšie povedané určite, mu Tsunade neverí, ale musí ju aspoň presvedčiť, aby ju nenechal bez dohľadu kým bude preč, „Sama ste povedala, že Sakura je po príchode iná. Popierate to?“
„Nepopieram. No podľa mňa sa situácia s ňou upokojila. Začína sa normalizovať, aspoň podľa mňa. Zatiaľ neurobila žiadnu hlúposť, pre ktorú by som ju mala podozrievať, že to nie je ona. Čím ďalej tým viac si začínam myslieť, že je to tým zranením hlavy,“ hovorila Tsunade svoje argumenty, prečo nemôže len tak teraz skočiť na Sakuru a dať ju zavrieť. Nemala prečo. Pre domnienky? Pre sen? Odfrkol si a už aj jemu sa zdalo zvláštne, že tomu snu prikladal väčší význam, „keď si mi povedal, že mi chceš povedať niečo o Sakure, myslela som si, že máš niečo konkrétne a nie sen.“
„Ale ono to bolo také skutočné!“ vyhŕklo z neho a sa cítil ako blázon, ktorý melie dookola stále to isté. Tsunade si zmorene vzdychla. Prečo je taký tvrdohlavý?
„Ale stále iba sen!“ mala čo robiť, aby naňho nekričala. Už ju to prestávalo baviť. Ešte ako dlho tu bude Sasuke omieľať to isté? Počúva vôbec, čo mu hovorí? Už sa naňho nepozerala unudene a unavene, ale mračila sa naňho. Nemal by zabúdať s kým sa rozpráva.
Pocítil zmenu v Tsunadinom hlase a o krok cúvol. Teraz si bol absolútne istý. Pre ňu to je iba obyčajný sen. Nereálny. Vyfantazírovaný. Nič viac, nič menej. Opäť sklopil zrak a nedovolil si na ňu pozrieť. Počul, ako sa jej stolička pohla dozadu a Tsunade vstala. Videl jej nohy, ako obišli stôl a postavila sa priamo pred neho s rukami založenými v bok. Nič nehovorila. Iba čakala a, ako odhadoval, mračila sa naňho. Pomaly zdvihol zrak a ani okom nezavadil pri časti jej hrudníka a pohľadom pokračoval vyššie k jej tvári a naozaj sa mračil. Snažil sa nasadiť neutrálny výraz. Ani vystrašený – ktovie ako bude reagovať, keď ju vyprovokoval, podľa nej, banálnou vecou –, ani nahnevaný – pretože nerozumie, čo jej hovorí a o čom je presvedčený.
„Čo si si myslel predtým, ako si sa rozhodol mi povedať o tvojom sne?“ spýtala sa ho a slovo sen skoro vypľula.
Sasuke sa zamyslel. Veľmi dobrá otázka. Čo si, sakra, myslel? Že jej povie o tom sne a ona dá Sakuru pod zámok? Mala pravdu – bol to len zlý sen. Možno bol iba vystresovaný kvôli Sakure. Nemal by to brať vážne. Mal by sa cez to preniesť, ale prečo mal ohľadom toho, čo sa v tom sne odohralo taký zlý pocit? Zrazu zistil, že verí, že Sakura v Konohe nie je pravá, ale nie kvôli tomu snu. Ten sen mu to len potvrdil. Ale čo tá časť s varovaním o Hinate a o tom, že jej hrozí nebezpečenstvo? Je pravda, že sa Sakura nechovala k Hinate najlepšie, ale že by to došlo až k tomu, že by jej ublížila? Jedno vedel isto. Keby Tsunade povedal, že svojmu snu verí, tak by ju to rozzúrilo. Potreboval od nej, aby dávala pozor ako na Sakuru, tak na Hinatu. A preto musela zostať pokojná, aj keby musel povedať lož, čo sa aj chystal urobiť.
„Neviem,“ najprv povedal pravdu a teraz prichádza tá nepravdivá časť: „ale máte pravdu, Tsunade. Bol to len sen. Nemal som tomu prikladať taký veľký význam,“ videl, ako sa jej tvár uvoľnila a už sa naňho ani nemračila, čo mohlo znamenať iba jediné. Že neodhalila jeho lož. Prikývla, bola spokojná, že si Sasuke uvedomil, že sen sa nemôže rovnať skutočnosti. Alebo si to aspoň myslela.
„Som rada, že si to pochopil,“ ešte naňho hodila jeden spokojný pohľad, potom sa otočila na podpätku a vrátila sa na svoje miesto za stolom. Sasuke by si aj vydýchol, ale obával sa, že ho to prezradí, a tak si naďalej zachovával pokojnú, kamennú a zároveň pokornú tvár. Prikývol. Nevedel, čo iné by mal urobiť, „ešte niečo?“ spýtala sa ho, keď videla, že tam naďalej stojí a neodchádza.
„Len,“ uhol pohľadom a rozmýšľal, ako jej to má povedať, aby ju znova nerozčúlil. Potreboval, aby zostala pokojná – nielen teraz, ale aj potom, keď odídu, aby mohla dávať pozor a otvorenými očami pozorovať či sa nedeje niečo podozrivé, aj keby to malo byť akokoľvek nenápadné, „kto bude strážiť Sakuru, keď tu nebudem?“
„Sakuru?“ nespýtala sa prekvapene, ale skôr zamyslene. Chvíľu pozerala do neznáma a škrabala si bradu, potom prešla pohľadom na Sasukeho a rozhodla sa, „Sakura bude bývať počas vašej misie s Hinatou. Neji s vami ide tiež, čiže by mohla byť v jeho izbe. Hiashi s tým bude určite súhlasiť a ani Hinata sa nebude cítiť osamelo, keďže som ju na tú misiu nepustila,“ pochvalne si sama pre seba prikývla, aký skvelý nápad ju napadol a bola sama so sebou spokojná.
Zato Sasuke mal na svojej tvári namaľovaný výraz hrôzy, ktorý si Tsunade nevšimla, lebo bola zaneprázdnená myslením si, aká je šikovná. Sasuke sa párkrát nadýchol, aby sa upokojil a aby si to Tsunade nevšimla, pretože jeho lož by bola razom odhalená. Preto iba opäť zaťal päste a sklopil zrak. Nemohol uveriť, že Sakura a Hinata budú pod jednou strechou. Práve po tom, čo mu povedala tá dobrá Sakura zo sna sa stane toto. Akoby schválne. Zamračil sa. Možno ho iba skúša. Možno chce vidieť, ako bude reagovať, aby si overila či ohľadom toho sna, že mu už neverí, hovoril pravdu. Nadýchol sa, zdvihol hlas, tvár mal znova normálnu, už sa nemračil, a päste tiež povolil. Mal úplne pokojný poker face, ktorý neukazoval žiadne pocity, ktoré v ňom šaleli. Strach o Hinatu, pochybnosti o Sakure a hnev voči Tsunade, že kvôli jej nedbanlivosti sa Hinate môže niečo stať.
„Máš proti tomu niečo proti, Sasuke?“ spýtala sa ho, keď sa k tomu nevyjadroval a bol dlho ticho. Pozerala sa mu priamo do očí a chcela preniknúť cez tú kamennú fasádu, ale ani Sasukeho oči nič neprezradili.
„Nie,“ odpovedal pokojne, „vymysleli ste to veľmi dobre,“ dodal a ona sa usmiala.
„Tak, keď je to všetko, tak sa choď zbaliť a Sakure povedz nech ide ku Hinate, že tam bude bývať.“
Prikývol. Čo iné mohol urobiť. „Mám ísť za Hinatou a povedať jej o vašom rozhodnutí?“ spýtal sa ešte napokon. Keď už bude preč, tak ju môže aspoň varovať.
Tsunade to zvažovala a po nekonečne dlhej chvíli, alebo aspoň takto to cítil Sasuke, prikývla. „Dobre, aspoň mám o starosť menej. A nech k nej ide ešte dnes večer,“ dodala.
Potom Sasuke opustil jej kanceláriu a hneď, ako sa zavreli dvere, rozbehol sa k Hinatinmu domu.
Rýchlo zaklopal a nedočkavo čakal kým mu niekto, hocikto, len nech už niekto, otvorí tie dvere. Vydýchol si, že to bola práve Hinata, ktorá naňho prekvapene pozerala. Aspoň nemusí čakať, kým by po ňu niekto zašiel, prípadne vysvetľovanie, prečo to tak súri.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa ho. Kývol na ňu hlavou a ona to pochopila. Zavrela sa sebou dvere a o niečo od nich odstúpila.
„Tsunade ku tebe posiela Sakuru. Bude u teba bývať, kým my budeme na misii,“ hovoril rýchlo a potichu, pričom nespúšťal zrak z jej prekvapenej tváre.
„Prečo práve ku mne?“ spýtala sa a hlas jej vyskočil o oktávu vyššie. Vedela, aká je Sakura teraz a že ju ignorovala, alebo mala hlúpe narážky, a preto nechcela bývať s ňou v jej dome.
„Tsunade má na to svoje dôvody,“ nechcel jej povedať o tom sne a ešte viac ju vystrašiť a k tomu sa ešte priznať, že kvôli tomu bude Sakura u nej, „vieš, aká je Sakura od návratu domov?“ spýtal sa jej a ona rýchlo prikývla.
Jasné, že vie, aká jej. Videla to na vlastné oči. Bola posadnutá tým dokázať, že Sasuke má niečo s Hinatou. V každom ich spoločne strávenom okamihu videla niečo, čo tam nebolo. Prečo bolo pre ňu také dôležité, aby to dokázala? Čo tým získa? Mohla by byť za tým Sakurina láska k Sasukemu, alebo je za tým niečo väčšie?
„Preto si na ňu musíš dávať pozor. Nezdržuj sa s ňou osamote. Buď vždy pri niekom. Skús zariadiť, aby si nespala sama, to by bolo najlepšie,“ chrlil zo seba ani nevedel ako. V tom momente mu záležalo iba na tom, aby bola Hinata v bezpečí a aby Sakura nemala šancu urobiť nejakú somarinu.
„To by sa dalo zariadiť,“ rýchlo prikyvovala.
„Dobre, dobre,“ hovoril rýchlo Sasuke a ešte si chcel spomenúť, čo by jej ešte mal povedať. Pozrel sa jej hlboko do očí, zobral jej tvár do dlaní a povedal: „Donesiem Naruta späť, sľubujem,“ a ako to povedal, tak jej po líci stiekla slza, ktorej nemohla zabrániť voľný spád. Sasuke jej ju prstom zotrel a nevedel, čo to doňho vošlo, pobozkal ju na čelo. Potom sebou trhol. Keď si na to neskôr spomínal, nevedel, z akého konkrétneho dôvodu to mohlo byť.
Tým, že cez neho v tom momente prešiel elektrický prúd?
Alebo si uvedomil, čo to urobil?
Či za to mohlo zahrkútanie čierno – bieleho holuba, ktorý sedel na podokenici?
V každom prípade, Hinata mala na tvári šokovaný výraz, ktorý presne kopíroval ten jeho. Rýchlo ju pustil a odstúpil od nej. Sklopil zrak. Čo to práve urobil? Čo to doňho vošlo? Prečo to urobil?
Odkašľal si. „Sakura príde ešte dnes večer. Tak idem jej povedať, že sem má prísť,“ povedal akoby sa nič nestalo a Hinata sa zmohla iba na chabé prikývnutie. Otočil sa na odchod a ona tiež. V tom prudko zastavil a dohováral si, že jej na to niečo musí povedať.
„Prepáč,“ povedal rýchlo, „neviem, čo to do mňa vošlo,“ a už bežal na ulicu. Hinata sa naňho pozerala až kým nezabočil za roh. Ešte stále cítila jeho pery na svojom čele. Ale nevedela prečo, vôbec jej nepripomínali tie Narutove. Pri Narutových sa chvela od hlavy po päty a teraz...nič...ničové nič. Ktovie ako to cíti Sasuke...