Romakčný príbeh 15 Misia

Sakura prišla ku Hinate domov, tak ako povedal Sasuke, ešte v ten večer aj so Sasukem, ale ten sa na Hinatu ledva pozrel a už šiel preč. Hinata si jeho správanie nevedela vysvetliť, ale pred Sakurou sa nechcela nič pýtať. Keďže Neji odchádzal až nasledujúci deň, musela Sakura spať v obývačke na gauči, čo sa jej vôbec nepáčilo. Ešte aj Sasuke jej dovolil spať v posteli.
Výhoda tohto jej pobytu u Hinaty bola, že sa už necítila ako väzeň. Nesledovali ju na každom kroku. Po tom, čo jej poukazovali základné miestnosti v dome – kuchyňa, obývačka, Nejiho izba, kde bude neskôr bývať, kúpeľňa – sa po ňom prechádzala úplne sama, akoby tam bývala odjakživa.
A svoju voľnosť okamžite využila. Bola už tma, na oblohe kosák mesiaca, ktorý mierne zahaľovali oblaky, ale jej tma nevadila. Bola rada, že ju tam nikto nevidel. A kto by aj mohol? Všetci obyvatelia domu už spali a postave vonku na lavičke nevenovali pozornosť. Sedela tam s prekríženými nohami a prehodenou dekou cez plecia, ktorú si pridržiavala rukami, a obzerala sa po okolí. Niežeby ho nejako extra obdivovala, ale na niečo čakala.
Skôr ako ho uvidela, počula trepot jeho krídel, ktoré zrazu prestalo, lebo začal plachtiť až pristál na opierke lavičky a natočil hlavu nabok a premeral si ju. Sakura, celá spokojná, sa usmiala. Už žiadne výlety do lesa. Ladne pohla rukou smerom k čierno – bielemu holubovi a jemne ho pohladila. Holub sa pod tým dotykom zachvel a nehnevane zahrkútal a Sakura podráždene odtiahla ruku.
„No dobre,“ zahundrala, „ako chceš.“
Vták zatrepotal krídlami a opäť sa striasol a nedočkavo zahrkútal a potriasol nohou, kde mal priviazaný ďalší lístok. Sakura povýšenecky nadvihla obočie a odfrkla.
„Tak poďme,“ postavila sa a s holubom lietajúcim za ňou sa vydala k stromom, ktoré tu mali posadené a tak vytvárali v noci vytvárali tajomnú atmosféru a súkromie, ktoré teraz potrebovala. Ani sa neobťažovala pozrieť sa či sa niekto nepozerá z okna. Keby tak urobila, zistila by, že Hinata stojí pri okne, jemne pridŕža záves, aby ju nebolo vidieť, keby sa Sakura náhodou otočila. Zamračila sa a došlo jej, že Sasuke ju nevaroval pre nič za nič.

Sasuke ráno schmatol batoh a pobral sa k hlavnej bráne. Asi nie je vhodné nazývať túto časť dňa ráno, keďže slnko sa ešte ani neobťažovalo vytiahnuť svoje lúče a zaliať krajinu svojím svetlom. No nebol jediný, ktorému nedalo v noci spať. Pri bráne už čakala väčšina účastníkov misie. Chýbal už len Chouji, Shikamaru a Kiba aj s Akamarom.
Vedel, alebo si aspoň domyslel, že väčšinu noci prebdeli a rozmýšľali nad nasledujúcou misiou. Aj jeho myšlienky k nej smerovali. Ale viac rozmýšľal nad Hinatou. Prečo to dopekla urobil? Neveril sám sebe, že sa to naozaj stalo. V jednej chvíli tam len tak pred ňou stál a v ďalšej mal svoje pery na jej čele. Čo sa týkalo jeho pocitov k nej- bol zmetený. Žeby ju...? Túto myšlienku ani nedokončil a už nad ňou krútil hlavou. Pozrel sa na ostatných či si náhodou nevšimli jeho vnútorného boja, ktorý sa v ňom zmietal. Boli zabraní do vlastných myšlienok a pocitov, že si ledva všimli, že Sasuke prišiel. Zahundrali mu pozdravy a znova sa rozhostilo trápne ticho, ktoré tam prevládalo aj pred jeho príchodom. Myšlienky nechal myšlienkami a už sa nad tou hlúposťou, čo urobil včera večer, rozhodol nerozmýšľať. Aspoň kým neskončí misia, aby sa mohol plne sústrediť a neurobil nejakú chybu, ktorá by niekoho mohla stáť život.
Stáli tam ešte chvíľu, keď prišiel Kiba s Akamarom a takmer hneď za nimi aj Chouji a Shikamaru. A ako na Sasukeho počudovanie, tak aj ostatných, prišli aj Hinata so Sakurou. Hinata si nasadila poker face, lebo bola so Sakury dosť nesvoja a mala z nej zlý pocit a to medzi ten zlý pocit nezarátala Sasukeho a jeho včerajšie správanie. Sakura mala na tvári podráždený a unudený výraz, ktorý jasne svedčil o tom, že by najradšej bola niekde inde. Neustále sa pozerala navôkol a sem-tam jej zrak padol na niektorú tvár, ale netvárila sa priateľsky. Sasuke si pomyslel, že keď už toto jej správanie nesvedčí o tom, že to nemôže byť spôsobené zranením, tak už nevedel čo.
Potom jeho zrak padol na Hinatu a všimol si, že jemne kývla hlavou na Sakuru a tým mu chcela niečo naznačiť. Zrejme to bolo niečo oveľa dôležitejšie ako včerajšia scéna. Pozornejšie sa pozrel na Sakuru a premeral si ju pohľadom a zamračil sa pri tom. Všimol si, že podchvíľou je aj nervózna. Ktovie, čo to má znamenať? Ešte stále zamračený nepatrne kývol Hinate, že si jej nervozity všimol a ona si nenápadne vydýchla. Tým sa ich tichý rozhovor skončil a boli radi, že si nikto nevšimol. Alebo žeby áno? Periférnym videním si všimol toho divného čierno- bieleho holuba, ktorý bol včera pri Hinatinom dome. Alebo žeby to nebol ten istý? Jemu sa zdal rovnaký, ale môže to byť aj tou paranojou.
„Prajem vám všetkým veľa šťastia. Dúfam, že misia dopadne dobre,“ povedala im všetkým úprimne Hinata a kútiky úst sa jej nadvihli. Zamrmlali poďakovania, ale ani jej povzbudenie neprerušilo to napätie, ktoré tam vládlo kvôli misii.
„Veľa šťastia,“ zamrmlala Sakura až jej skoro nebolo rozumieť. Holub zatrepotal krídlami a odletel. Sasuke nevedel, prečo sa tam nafixoval na tohto operenca. Zase poďakovania.
Nastala chvíľa ticha a nikto sa nemal k tomu, aby ju prerušil. Sasuke si domyslel, že keď je teraz kapitánom, tak on musí zaveliť na odchod a to bolo asi to, na čo všetci čakali. Narovnal sa, napravil si ruksak na chrbte a otočil sa k ostatným, lebo doteraz sa pozeral na Hinatu a Sakuru, a tak bol k nim otočený chrbtom.
„Tak teda ideme,“ a ako prvý prekročil bránu Konohy a vydali sa na cestu k lesom, kde ich prepadli.

„Tu sa to stalo,“ povedal Sasuke, keď zastal v húštine a obzeral sa po okolí a očakával príchod Zetsuov alebo niečo podobné. Nič sa však nedialo a všade bolo až podozrivé ticho. Nepočuli žiadnu lesnú zver, dokonca aj vietor prestal fúkať.
Ostatní sa tiež obzerali po okolí a v hlave mali jediné: ako Sasuke vedel určiť presné miesto, keď to tu vyzerá skoro rovnako?
Odpoveď bola jednoduchá. Sasukemu sa pamäte vryl tento deň a nemohol zabudnúť, že tu sa stratil, alebo zomrel, jeho najlepší priateľ. A faktom aj ostáva, že nie je ťažké si zapamätať toto miesto, keď odo dňa, keď tu bol naposledy, neubehlo veľa času, iba niekoľko dní.
Vzdychol si a pomaly sa pohol dopredu nasledovaný ostatnými.
„Nemali by sme už začať hľadať?“ ozval sa Shikamaru pochybovačne.
„To je dobrá otázka,“ pridala sa TenTen. Už im ukázal, kde na nich zaútočili, tak by už mohli začať plniť svoju misiu. Ale vedela, že hlavné slovo má teraz Sasuke hlavné slovo, aj keď jej to bolo proti srsti.
„Dôjdeme k útesu, z ktorého Naruto spadol, a tam sa rozhodnem, ako budeme postupovať ďalej,“ vysvetlil im Sasuke, ani sa za nimi neobzrel, a pokračoval ďalej a odhrňoval kríky, aby mohol prejsť.
„A čo tam?“ chcel vedieť Lee, tak ako aj ostatní. Všetci boli zvedaví, čo má Sasuke v pláne. Ako budú postupovať?
„Povedal som, že sa rozhodnem tam,“ odpovedal mu, a aj všetkým zároveň, Sasuke trochu nevrlým tónom. Prečo nemôžu byť ticho a nasledovať ho? Čo keď ich začujú nepriatelia? A sú tu vôbec ešte nejaký?
Všetci pochopili, že majú byť ticho a ďalej sa nepýtali. Aj tak by to nemalo zmysel. Ako sa už vyjadril, rozhodne sa tam. Podľa toho, čo vedeli o tejto misii, nemohlo to byť ďaleko od miesta, kde práve stáli. Zetsuovia ich napadli na mieste, od ktorého sa vzdiaľovali čoraz viac. Ako ďaleko len mohli počas boja zájsť?
Sasuke sa pozeral po okolí. Presne týmto smerom sa vybrali, keď zistili, že v lese nie sú sami. Bránili sa a odrážali útoky, kryli si chrbty, ale aj tak on z toho vyviazol živý a Naruto je buď mŕtvy, dúfal, že to nebude táto možnosť, alebo zranený niekde v tomto lese. Či je tu aj ďalšia možnosť? Žeby ho držali ako väzňa? Rukojemníka? Dôvodom prečo šli na tú misiu bolo, aby zistili prečo chceli Hinatu. Ale chceli oni vôbec Hinatu? A čo ak je Sakura na ich strane, a práve teraz býva s Hinatou v jednom dome?
Takéto myšlienky trápili Sasukeho až kým nedošli k útesu. Ešte stále tu bolo vidieť známky po boji. Spomínal si, že práve na tomto útese sa obe skupinky z rozdeleného tímu opäť spojili. Všetci boli zaneprázdnení bojom a iba Sakura videla, že Naruto je mŕtvy. Údajne mŕtvy.
Stáli na kamennom poklade a najbližšie stromy stáli desať metrov od nich. Nikto z jeho skupinky nemohol vydať zvuk tým, že zašušťalo lístie. Zver nepočul od doby, čo vošli do lesa. Tak čo to teda bolo? Sasuke sa obzrel a všimol si, že všetci ostatní sa pozerajú na miesto, kde počuli ten zvuk, ktorý sa ozval znova. Vytiahol katanu a čakal, čo odtiaľ vylezie.
Ešte jedno zašušťanie, biela ruka odhrnula lístie jedného kríka, ktorý jej zavadzal a osoba vyšla z tieňa stromu.
„Presne ako sme očakávali,“ ozvala sa biela polovica.
„Žeby to bolo déjà vu?“ spýtala sa čierna a vyškerila sa.
Sasuke sa zamračil, pevnejšie zovrel rukoväť katany a pozeral sa, ako zo zeme vychádzajú ďalší a ďalší. Kam to len doviedol svojich priateľov?

„Shizune, zavolaj mi Sakuru,“ ozvala sa po dlhej dobe, čo pozerala von oknom s rukami za chrbtom.
„Sakuru?“ spýtala sa Shizune, lebo si myslela, že zle počula. Tsunade prikývla, a tak sa Shizune pobrala po Sakuru. Kým priši, Tsunade sa mračila do svojho vlastného odrazu v okne.
„Volali ste ma, Tsunade- sama?“ spýtala sa Sakura, keď spolu so Shizune stáli pred jej stolom a čakali na Tsunade, čo urobí, čo povie. A ona si dala načas.
Otočila sa, pomaly si sadla za stôl a pozrela sa Sakure priamo do očí. Sakura jej chvíľu pohľad opätovala, ale dlho to nevydržala a musela sa pozrieť inam.
„Čo hlava?“ spýtala sa jej Tsunade. Shizune sa zamračila. Toto si mohla predsa zistiť v zdravotnej karte.
„Lepšie,“ odpovedala jej Sakura a mierne zajachtala.
„Ako sa cítiš u Hinaty?“ pýtala sa ďalej a preskočila na tému dosť vzdialenú od pôvodnej.
„Dobre,“ odpovedala jej Sakura, zrejme vykoľajená náhlou zmenou témy, „bývam v Nejiho izbe.“
Tsunade spokojne prikývla a podoprela si rukou bradu. „Shizune,“ oslovila ju a myklo ňou, „nechaj nás samé.“
Shizune chcela protestovať, že zostane, ale keď videla na Tsunadinej tvári neoblomný výraz, prikývla a odišla.
„Vieš, Sakura,“ začala pomaly Tsunade, „najprv si bývala so Sasukem, teraz u Hinaty. Podľa mňa nie je dôvod, aby si nebývala zase vo svojom byte.“
„Čože?!“ zvolala prekvapene Sakura, „Myslíte to vážne, Tsunade- sama?“
„Samozrejme,“ prikývla vážne Tsunade. Nemala dôvod ju nechávať dlhšie u Hinaty. Ten Sasukeho sen...bože, zrejme urobila zbytočné opatrenia, keď ju poslala k nemu. Zbytočné! Akoby pre nich Sakura znamenala hrozbu v meste plnom kvalifikovaných ninjov, „ale ešte pár dní tam vydrž. Musím niečo vybaviť,“ povedala a prikývla. Jej rodičov poslala zaniesť jeden zvitok do Suny s informáciami pre Gaaru. Vrátiť by sa mali za pár dní a to už bude Sakura bývať s nimi.
Sakura prikývla. „Je to všetko, čo ste chceli, Tsunade- sama?“
„Áno, môžeš odísť.“
Ako sa Sakura prudko otočila k dverám, potkla a o koberček, ktorý si do kancelárie medzičasom dala priniesť Tsunade a spadla na zem.
„Si v poriadku?“ rýchlo sa spýtala Tsunade a postavila sa, aby videla či si Sakura neublížila.
„Áno, som v pohode,“ zviechala sa Sakura zo zeme bez zranení, „som trochu nešikovná,“ nervózne sa zasmiala, „dovidenia,“ a odišla so Tsunadinej kancelárie.
Hneď po jej odchode prišla Shizune.
Tsunade na ňu neveriacky pozrela. „Hádam si nepočúvala za dverami?“
„Nie,“ zvolala Shizune mierne naštvane. Prečo si to myslí? „len prišiel list od Gaary, že Sakurini rodiča bezpečne došli a že sa zajtra vydajú na spiatočnú cestu.“
Tsunade spokojne prikývla a vydýchla si. Už aby sa len vrátili bezpečne z misie a všetko bude v poriadku.
„Čo je to?“ spýtala sa Shizune a zodvihla dva malé zrolované papieriky, ktoré sa povaľovali po zemi a podala ich Tsunade. Tá presunula svoj zrak na papieriky a potom na Shizuninu tvár. Žeby sa v rozhodnutí ohľadom Sakury unáhlila?
„Predtým to tu nebolo,“ povedala pomaly Tsunade a otvárala prvý lístok, „muselo to vypadnúť Sakure, keď sa potkla.“
„Hoj, Tsunade- sama,“ ozval sa Kakashi, ktorý bez pozvania či zaklopania vošiel do kancelárie, „len vám chcem oznámiť, že moja misia je splnená a hneď aj odchádzam.“
„Počkaj,“ zastavila ho Tsunade na odchode, „možno ťa budem potrebovať.“
Kakashi na ňu nechápavo pozrel. „Ale len teraz som prišiel!“
Tsunade zdvihla zrak od prvého papierika, ktorý si prečítala.
„Máme obrovský problém!“ zvolala.