Romakčný príbeh 13 Ráno

Ráno bolo strašné. Aspoň so Sasukeho pohľadu. Po tom čudnom, až priveľmi živom sne, nespal. Iba bdel. Čakal, že sa naňho vrhne tá bláznivá Sakura, alebo sa znova objavia dve? Sám nevedel. A tie indície, čo mu dala prvá Sakura...Naozaj to nazval indíciami?...tušil, že tie rady, alebo ako to mal nazvať, ho mali k niečomu dostať, čiže svojím divným spôsobom boli indíciami. Čo mali znamenať? Najdôležitejšie veci, ktoré sa počas toho sna dozvedel, i keď bolo diskutabilné či boli vôbec pravdivé, mu nedávali zmysel a to ho miatlo.
Sakura v jeho byte nie je pravá...
A Hinata je v nebezpečenstve, a preto ju má chrániť...
Nie, nepovedala, že je v nebezpečenstve. Iba, že má na ňu dávať pozor. Ale prečo by na ňu musel dávať pozor, ak by nebola v nebezpečenstve? A prečo by mala byť v ohrození? Čo jej hrozí? A kto je tá Sakura v jeho posteli, ak to nie je Sakura? Takéto myšlienky a otázky ho miatli celú noc.
Vzdychol si, sadol si a prešiel si rukami po tvári akoby si ju umýval. Na chvíľu mu tam spočinuli, stlmili nasledujúci vzdych a pomaly sa mu posúvali do lona. Chvíľu pozeral len tak do prázdna a rozmýšľal koľko sa toho zmenilo odkedy Naruto zomrel. Na tvárach jeho priateľov sa objavoval úsmev, ale iba ak silený, a niekedy vôbec. Sakura sa chová divne a podľa jeho nočnej mory to ani nie je ona. A Hinata...prečo si Sakura (ak to vôbec je ona) myslí, že spolu niečo majú? No dobre...objal ju, ale to bol iba záchvev radosti z toho, že Naruto je možno nažive a že poňho príde pomoc. Alebo žeby nie?
Rýchlo pokrútil hlavou a tým zahnal aj túto myšlienku. Nemôže to tak byť. A aj keby bolo...neurobil by to Narutovi a ani Hinate. Hinata bola aj napriek všetkému Narutovo dievča a to že sa Naruto momentálne nenachádza v Konohe neznamená, že to tak nie je. Nemohol by...nie je možné, aby...aby ju mal radšej ako kamarátku. Aby ju miloval. Vlastne, o nej nikdy takto neuvažoval. Prečo by si mal namýšľať, že jeho city k nej by sa práve teraz mali zmeniť? Pravdepodobne si to iba namýšľal a priveľmi o tom rozmýšľal. Znova pokrútil hlavou, aby na to prestal myslieť. Ale čím viac sa na to snažil nemyslieť, tým častejšie mal pred sebou jej tvár. Hinatinu tvár.
Prudkým pohybom zo seba strhol deku, pod ktorou polovicu noci spal a druhú bdel. Ak nemôže jasne premýšľať, tak musí svoju myseľ zapratať natoľko, aby nemal čas premýšľať nad takými vecami. Najprv poskladal deku, čo by za iných okolností neurobil, iba by ju nechal pohodenú, a potom na ňu položil vankúš. Potom mu napadlo, že by si bol aj dal sprchu, ale mal nepríjemný pocit nechať Sakuru len tak bez dozoru. Avšak je menej neškodná, ak spí než keby bola hore. Zobral si suchú osušku a vliezol do sprchy. No nezostal v nej dlho. Zistil, že sprcha je ideálne miesto na rozmýšľanie, a tak z nej aj rýchlo vyliezol. Obliekol si veci, v ktorých chcel ísť za Tsunade.
Chystal sa pripraviť raňajky, ale aj pri tom mohli jeho myšlienky zablúdiť tam, kam by nemali. Preto si nedožičil nič špeciálne, ako by aj mal prečo, a natrel si iba chlieb s maslom a na to si dal plátok salámy. To mu nezabralo veľa času. Potom si pomyslel, že predsa len mohol skúsiť niečo zdĺhavejšie a zložitejšie pri čom by sa musel sústrediť. No bolo neskoro. Chlebík smutne ležal na tanieri. Povedal si, nie doslova, iba v mysli, že raňajkovať radšej nebude sám.
Otvoril dvere, pomaly podišiel ku Sakure a jemne ňou zatriasol, ale ona v polospánku zložila jeho ruku trhnutím ramena. Tak to skúsil ešte raz – s rovnakým výsledkom. Tentoraz to skúsil tak, že sa jej aj prihovoril.
„Sakura,“ hovoril tichým, tlmeným hlasom. Nechcel na ňu skríknuť, i keď po tom sne, či skôr nočnej more, mal zmiešané pocity a časť z neho to chcela urobiť, „no tak, zobuď sa.“
Sakura sa zamrvila a pootvorila oči. Zrejme spoznala Sasukeho hlas. „Sasuke?“ spýtala sa rozospato a pretrela si oči.
Prikývol. „Hej, to som ja. Poď sa naraňajkovať. O chvíľu ideme za Hokage.“
„Ty si mi urobil raňajky?“ zvolala prekvapene.
Spomenul si na chlebík a na to, že je len jeden. Jej neurobil raňajky, iba sebe. Ale keď sa na ňu tak pozeral, bola celá strapatá a líce mala ešte otlačené od vankúša. Tak sa ponášala na starú Sakuru – niežeby Sakura chodila von strapatá a otlačená od vankúša- že nebyť toho sna a jej divného správania počas posledných dní, tak by ju ani nepodozrieval.
„Áno,“ zaklamal, „pripravil som ti raňajky,“ jedno malé klamstvo predsa nikoho ešte nezabilo. Pre seba si môže pripraviť ďalší chlebík. To nie je problém.
„Ďakujem,“ srdečne sa naňho usmiala.
Neopätoval jej úsmev, ani na to nič nepovedal. Iba na ňu ešte chvíľu pozeral, ona pred jeho pohľadom neuhla ani sa nezačervenala. Otočil sa a odišiel do kuchyne pripraviť si ďalší chlebík. Keď prišla Sakura, mala oblečené to, čo Sakura z jeho sna. Tá zlá Sakura. Červené tričko a ružovú sukňu. Mal čo robiť, aby ním netrhlo. Pevnejšie zovrel svoj chlieb, ktorý už začal jesť, a radšej od nej odvrátil zrak. Nechcel, aby zistila, že niečo s ním nie je v poriadku. Prisadla si k nemu, ešte raz poďakovala za raňajky a začala v tichosti jesť. Myslel si, že bude celý čas rozprávať, že jeho myšlienky nebudú mať voľný priechod. Lenže v tom tichu nemohol nerozmýšľať. Lenže jeho myšlienky tentoraz nesmerovali k Hinate, ale k Sakure, ktorú poznal pred Narutovým stratením. Bolo to pre neho divné. Mal podobný pocit ako keď rozmýšľal o Hinate, ale tento bol iný. Určite nebol rovnaký. Pri Hinate sa cítil vinný, že by niečo také mohol cítiť. Ale pri myšlienke na Sakuru...nevedel to pomenovať. Bolo to divné. Pozrel sa na Sakuru, ktorá sedela vedľa neho a tie myšlienky a pocity zmizli. Žeby to naozaj nebola ona? Alebo mu chýbala stará Sakura a to v ňom vzbudilo tieto divné city? Nemal čas nad tým premýšľať, keďže obaja dojedli a vybrali sa pred budovu Hokage, kde sa mali stretnúť s ostatnými a potom mali ísť priamo za Tsunade.

Prišli tam ako prvý. Žeby sa Sasuke chcel tak rýchlo dostať z bytu, kde musel bývať so Sakurou? Miatlo ho, že najprv jeho myšlienky patrili Hinate, a potom, keď zbadal Sakuru, ak to vôbec bola ona, tam sa presmerovali k nej. To už pred ním nebude žiaden dievča v bezpečí, lebo ho budú prenasledovať myšlienky na ňu? Alebo je len jeho myseľ slabá? Chvalabohu sa nad tým už nestihol ďalej zamýšľať, lebo prichádzali ľudia, Narutovi priatelia, ktorí sa na záchrannej misii mali zúčastniť spolu s ním. Stáli tam v tichosti ešte pár minút kým boli naozaj všetci.
Tak v tichosti, ako stáli pred budovou, do nej aj vošli. Kráčali v skupinkách a za sebou. Hinata sa nepripojila k Kibovi, Shinovi a aj Akamarovi (cítil sa rovnako zúčastnený ako ostatní), ale ku Sasukemu so Sakurou.
„Dobré ráno,“ pozdravila ho, čo nebolo nič zvláštne, ako si Sasuke dohováral v mysli, lebo sa pozdravila každému, dokonca aj Sakure, ktorá ju ignorovala.
„Nemusela si sem chodiť,“ povedal jej chladne a bez obalu Sasuke. Hinate zmizol úsmev z tváre, ktorý tam mala, keď sa mu zdravila.
„Ja s tým nemám problém, Sasuke,“ povedala mu na to a on jej chcel odseknúť, že s tým problém má, že stojí medzi ňou a Sakurou. No namiesto toho len zovrel ústa do tenkej čiary a mlčal. Hinata si jeho reakcie všimla a aj keď nemala tušenia prečo takto reagoval, aj ona bola ticho.
Po Hinatinom pozdravní so Sasukem sa už nikto z nich neozval. Všetci boli ticho aj keď Sasuke trikrát zaklopal na dvere vedúce do kancelárie Hokage. Po chodbe sa ozvali tri duté zadunenia.
„Ďalej!“ ozvalo sa okamžite zvnútra, akoby ich už očakávala i keď prišli skôr, ako sa dohodli.
Stlačil kľučku a vošiel dnu ako prvý. Za ním Sakura a Hinata, pričom Sakura sa na Hinatu ani nepozrela, ani nevraživo, čo považoval za plus. Žeby ona bola to nebezpečenstvo, ktoré hrozilo Hinate?
Lee vošiel ako posledný a hneď za sebou aj zavrel dvere. V miestnosti sa rozhostilo ďalšie ticho, ktoré si nikto z tých, čo prišli netrúfal prerušiť. Nikto z nich nechcel položiť tú otázku: O čo ide v tej misii, do ktorej sa bezhlavo pustili?
Ticho prerušila až Tsunade.
„Takže,“ začala, „pôjdete na miesto, kde bol Naruto naposledy a tam začnete pátranie,“ každé slovo hovorila s dôrazom, aby presne vedeli do čoho sa púšťajú a aby boli ponaučený, čo ich môže čakať, „veliteľom bude Sasuke,“ chcela protestovať, lenže ona mu nedala šancu, „pretože tam už raz bol, tak pozná cestu. Možno to na prvý pohľad vyzerá ako jednoduchá pátracia misia, ale je to oveľa zložitejšie. V lese sa nachádzajú pozostatky z armády Zetsuov a my nemáme ani potuchy koľko ich tam je. Naruto, ak je ešte nažive,“ Sasukemu, vlastne nikomu z nich, okrem Sakury, sa nepáčilo, že použila slovo ak a nie keď, „tak tam blúdi a nevie nájsť cestu späť a popri tom sa skrýva a odoláva im, alebo ho uniesli a držia ho. Alebo je mŕtvy,“ to posledné povedala potichu, „to, čo sa stalo jemu, sa môže stať komukoľvek z vás. Na to pamätajte. Možno ho nenájdete, no možno áno, ale v katastrofálnom stave. Musíte si pamätať aj to, že výsledok tejto misie môže byť akýkoľvek a zlých variant je viac ako tých dobrých. V tom lese číha nebezpečenstvo takmer všade.“
Skončila svoj predslov a nechala ich, nech si to utriedia v hlave.
„Takže budeme iba hľadať?“ spýtal sa Kiba.
„A popri tom sa brániť prípadným útokom,“ odpovedala mu a znova nastalo ticho.
„Ako som povedal,“ ozval sa po chvíli Sasuke a hlas mal plný odhodlania, „ja idem.“
„Ja tiež,“ ozvali sa ďalší až napokon súhlasili všetci, čo prišli. Už.- už sa chcela prihlásiť aj Hinata, keď sa ozvala Tsunade, ktorá ju akoby nevidela.
„Takže z tejto skupiny idete všetci okrem Sakury, kvôli poraneniam z poslednej misie,“ a podozreniu, dodal Sasuke v duchu, „a Hinate, ktorá je momentálne v citovom rozpoložení.“
Hinatina ruka klesla späť k boku a na tvári sa jej objavil skľúčený výraz. Síce sa so Sasukem dohodla, že na tú misiu nepôjde, aj tak tam veľmi chcela ísť. No proti slovu Hokage sa nemohla stavať, a tak iba so sklonenou hlavou prikývla.
„Chcem, aby ste odišli, čo najskôr,“ hovorila Tsunade ráznym hlasom, „nemáme čas na to, aby sme ho strácali. Navrhujem, aby ste vyrazili už zajtra! Nejaké pripomienky?“ spýtala sa hlasom, ktorý jasne naznačoval, že nečaká žiadne pripomienky, a preto všetci prikývli, že súhlasia s tým, že vyrazia zajtra. Už-už ich chcela poslať preč, keď sa prihlásil Neji a ona mu kývnutím hlavy naznačila, aby začal hovoriť.
„Prečo s nami nejde aj nejaký jounin?“
„Momentálne nemám žiadneho voľného. Je síce po vojne, ale aj tak situácia nevyzerá ružovo.“
Nikto už nemal ďalšie otázky, a tak začali pomaly vychádzať z Tsunadinej pracovne. Sasuke sa naklonil ku Sakure a pošepol jej nech ju počká v jeho byte a nech nikam nechodí, lebo ak to zistí, a on to zistí, už ju nikdy nenechá bez dozoru. Ona prikývla a odišla za ostatými. Podišiel k dverám a zavrel ich.
Tsunade naňho hľadela a čakala, čo jej na to povie. Sasuke si odkašľal a na chvíľu pozeral inam a nie na jej tvár. Potom sa jej znova zapozeral do očí.
„Musím vám niečo povedať,“ dostal zo seba nakoniec.
„Dúfam, že to je niečo dôležité, keď si nechal Sakuru ísť samu do tvojho bytu,“ poznamenala.
„Týka sa to práve jej, a preto nechcem, aby to počula.“
„Tak hovor,“ vyzvala ho a on začal hovoriť o svojej poslednej nočnej more, ktorá sa mu zdala taká skutočná...