Forever or never 34: Nádej zomiera posledná, prvý zomiera nepriateľ...

Nezmohla sa na nič. Na vôbec nič. Stále jej stekali slzy po lícach a len matne si uvedomovala, že Sasori ju zasa ťahá k sebe. Uvedomila si to až vtedy, keď sa jej vzdialenosť medzi Keitom a ňou zdala priveľká. Utrela si slzy chrbtom ruky a rozhodla sa. Rozhodla sa, že Keita nezomrel preto, aby ju zajali. Nechcela, aby jeho smrť vyšla nadarmo.
Prehodila sa na chrbát a poslala ku Sasorimu svoje zelené nite. Tentoraz nie s dobrým, uzdravujúcim úmyslom, ale deštruktívnym. Znehybnila mu prsty, ale on ju aj tak nepustil. Namiesto toho ťahal ďalej a oveľa silnejšie a rýchlejšie ako predtým.
Nikto mu nepomáhal, tak ako im povedal. Všetci stáli za ním. Okrem troch ľudí. Kisame a Zetsu tlačili Hidana k zemi, ktorý sa im vzpieral. Chcel pomôcť Sore, ktorá sa dostala do problémov. Zase raz.
Čím viac sa Sora približovala k Sasorimu, tým viac ho jej nite obmotávali. To znamená, že aj keď bude priamo pri ňom nebude jej môcť ublížiť. No nevedela, ako zareagujú ostatní. Určite sa nebudú iba nečinne prizerať. Preto obavy o to, čo urobí rástli s každým priblíženým metrom.
Práve keď si pomyslela, že sa to bez boja nezaobíde, udrel pred ňu blesk a preťal chakrové vlákno, ktorým jej spútal nohu Sasori.
Hneď vstala a chcela sa dať na útek. No všimla si bezvládne Keitove telo na zemi. Nemôžu ho tu len tak nechať. Musia ho zobrať so sebou. Ktovie, čo by s ním Akatsuki urobili. K tomu tu ešte bola možnosť, že by ho neskôr v bezpečí oživila a bol by v poriadku. Pribehla k jeho telu a chcela ho zdvihnúť a prehodiť si ho cez plece a utiecť. Nerada utekala z boja, ale toto bola špeciálna situácia, a tak na svoju česť nebrala ohľad. No jeho telo nemohla zdvihnúť. Nie preto, že by bolo ťažké. Preto, lebo to proste nešlo. Jej ruky prešli Keitovým telom, akoby bolo vzduch. Skúsila to ešte raz, ale nič sa nezmenilo.
„Sora! Čo to tam, došľaka, robíš?!“ zakričal na ňu Shinichi, ktorý svojou schopnosťou držal Akatsuki v akejsi bubline, z ktorej nemohli vyjsť.
„Nemôžem ho tu nechať!“ kričala Sora, ktorá to myslela smrteľne vážne. Nechať ho tu... to by znamenalo poškvrnenie jeho pamiatky. A to ona nikdy nedovolí.
„Tak si pohni!“ kričala na ňu už aj Riko.
Sora to skúšala a skúšala, ale nič sa nezmenilo. Keitove telo tam ležalo bez pohybu naďalej. Už vážne nevedela, čo robiť, a tak zavolala Daisukeho.
„Poď sem!“ zakričala naňho zúfalo.
„Čo sa deje?“ spýtal sa jej vystrašene a ustarostene zároveň. Ešte nikdy ju nevidel takú smutnú a zmätenú ako teraz.
„Nemôžem ho zobrať,“ vzlykla.
„Ale môžeš,“ chlácholil ju. Samozrejme, ešte nevedel, čo je vo veci, „nemusíš sa báť, už mu ničím neublížiš.“
„Ale ono to nejde!“ trvala na svojom.
„Ale ide,“ ubezpečoval ju.
„Hovorím, že nejde!“ povedala tvrdohlavo a zasa skúsila zobrať Keitove telo. S rovnakým výsledkom, „Prečo?“ nechápala.
„Ja netuším,“ povedal zmätene. Ani on to nechápal.
Sora tu nechcela nechať jeho telo. Radšej by ho bránila do posledného dychu, ako on chránil ju. No nemusela. Jeho telo sa začalo rozpadať. Nie rozkladať. Začalo sa rozpadať na milióny kúskov v prach. Niekomu to mohlo pripadať rýchle, ale Sore sa zdalo, akoby to trvalo niekoľko hodín. A potom jeho prach odfúkol vietor. A bol preč aj so šancou ho oživiť a pripomenúť mu aký bol hlupák, keď ju nenechal tak. Keď ju musel zachrániť.
„Musíme ísť,“ dohovárala Riko Sore, ktorá k prišla, aby zistila aká je situácia.
Sora prikývla, zotrela si nové slzy z tváre a vstala. Podišla pár krokov a potom sa otočila k hlučnej mase, ktorú tvorili Akatsuki, ktorý boli lapení v Shinichiho technike. Všimla si Sasoriho, ktorý sa tiež pokúšal dostať cez zvukovú bublinu a spolu s ostatnými na nich nadával.
Shinichi schválne „nevypol“ zvuk. Na to by potreboval ďalšiu chakru. Niežeby mu táto technika vyčerpávala chakru. Používať zvuk a vákuum bola jeho prirodzená vlastnosť a spotreboval pri tom minimum chakry, čo sa nedá povedať o Sorinej schopnosti. Ona bude musieť ešte trénovať, aby bola taká zručná ako oni. Ak na to bude mať dosť síl. No Shinichi si šetril chakru pre horšie situácie. Niežeby táto nebola dosť zlá.
„Nikam nejdem,“ vyhlásila Sora zrazu.
„Čože?!“ neverila tomu, čo práve počula Riko. Pomyslela si, že Sore muselo kvalitne preskočiť.
„Vravím, že nikam nejdem!“ zopakovala Sora a pohla sa smerom k Akatsuki.
Riko sa pohla tiež, dobehla Soru, chytila ju za ruku, donútila ju otočiť sa k nej. „Na boj s nimi ani nepomysli! Nemáme proti nim šancu!“
„To mi je absolútne jedno!“ odbila ju Sora, zbavila sa jej ruky a pokračovala ďalej v ceste.
„Toto by Keita nechcel!“ kričala za ňou Riko.
Sora zastala a otočila sa. „Keita je mŕtvy kvôli mne! A ja ho pomstím!“ vyhlásila a kráčala ďalej.
Riko aj Daisuke sa rozbehli za ňou.
„Keita zomrel kvôli tomu, aby si ty prežila. Nemôžeš ísť sa samovražednú misiu!“ dohováral jej už aj Daisuke. Nepoznal ich veľmi dlho, vlastne sa spoznali až v tomto svete, ale s určitosťou vedel, že toto by Keita nechcel. Určite nie.
„Že nemôžem?!“ spýtala sa ho Sora a ani sa k nemu neotočila, „Tak sa pozeraj!“
„Sora...“ začala Riko, ale Daisuke ju prerušil.
„Nemá to význam. Rozhodla sa.“
„Urobila rozhodnutie. Vybrala si...“ hovorila si pre seba a potom zhíkla.
„Čo sa deje?“ chcel okamžite vedieť Daisuke. Je jasné, že Sora má nulovú šancu prežiť, no teraz, keď už tu nie je ani Keitove telo, ktoré chcela za každú cenu dostať do bezpečia, nemá žiadny dôvod utiecť.
„Sora!“ zakričala Riko a nechala Daisukeho bez odpovede. Tak ju musel dobehnúť.
„Sora,“ chytala dych Riko, keď ju dobehla, „teraz robíš rozhodnutie. Si si toho vedomá?“
„Áno, som,“ odpovedala jej, „a čo?“
„Vyberáš si!“ skríkla na ňu.
„Vyberám si?“ zopakovala po nej Sora, „To akože prijmem temnotu?“
„Presne tak,“ pritakala Riko a kráčala zarovno Sory, ktorá sa približovala k Akatsuki.
„Tak v tom prípade si vyberám ... “ ani na sekundu by nezaváhala s odpoveďou. Bola si tým úplne istá a zmierená so smrťou. No Daisuke ju prerušil.
„Keď v tom súboji zomrieš, tak sa nikto nedostane domov!“
Sora prudko zastala. „Tak budem bojovať tak, aby som nezomrela!“ vyhlásila a znova sa pohla poháňaná smútkom, hnevom a zúfalstvom.
„Neprebiješ ich všetkých!“ dohováral jej Daisuke a dúfal, že dostane rozum.
„Fajn!“ skríkla nahnevane Sora a oni si mysleli, že vyhrali. Mýlili sa, „Zabijem iba Sasoriho!“
„Nie!“ skríkli obaja naraz.
„Áno! On zabil Keitu a ja zabijem jeho!“ kričala na nich ako zmyslov zbavená.
„Robíš rozhodnutie?“ spýtala sa opatrne Riko.
„Áno,“ povedala vážne Sora, „vyberám si, že pomstím Keitovu smrť a zabijem Sasoriho.“
V tom okamihu, v okamihu jej rozhodnutia, sa farba jej modrého oka zmenila z akvamarínovo modrej na čierno čiernu.
Myslela si, že urobiť takého rozhodnutie nebolí. Ani si neuvedomovala, že prijala temnotu. Ani sa nad tým veľmi nezamýšľala, proste to vzala ako fakt. No nemyslela si, že to bude tak bolieť.
Najprv ju to prehlo a pocítila strašnú bolesť v bruchu a neskôr v celej hrudi. Klesla na zem. Akoby boli všetky jej vnútornosti v ohni alebo v kyseline. Myslela, že niečo zo seba vyvráti, ale nič. Klesla na zem a sťažka dýchala a cítila neskutočnú fyzickú bolesť, ktorá sa miešala s bolesťou po strate Keitu a to celkovú bolesť znásobovalo. Bolesť sa začala šíriť do celého tela, do každej a jednej bunky. Už ležala na zemi schúlená v neskutočných kŕčoch. Akoby ju upaľovali zaživa.
Daisuke sa k nej priblížil a chcel jej pomôcť, no Riko ho zastavila.
„Teraz jej nepomôžeš,“ povedala mu a odtiahla ho od Sory, „toto je daň jej výberu.“
„Prečo si jej to nepovedala skôr?“ spýtal sa jej a hľadel na Soru a stále mal nutkanie jej pomôcť.
„Verila som, že sa rozhodne správne,“ povedala zlomených hlasom.
Zrazu Sorina bolesť odišla tak náhle, ako prišla. Zostala už iba bolesť na duši.
Postavila sa a sťažka dýchala. Cítila ako jej v žilách prúdi nová sila. Teraz si bola istá, že by dokázala používať svoju schopnosť ako Seiichi a Shinichi. Chvíľu zamyslene pozerala na svoje ruky, no potom ju vyrušil krik.
„Okamžite nás pustite!“ hneď spoznala ten hlas. Sasoriho hlas. Poháňaná ďalšou vlnou zlosti sa rozbehla k zvukovej bubline.
Shinichi stál pred ňou a udržiaval ju. Vyzeral, že by ju dokázal udržať aj niekoľko dní. Vedľa neho stáli Seiichi so Šunkom pripravení zaútočiť, keď to bude potrebné.
„Som rád, že si sa vzchopila,“ povedal s úškrnom Shinichi, keď zaregistroval, že prichádza, ale ten mu ihneď zmizol, keď si všimol jej čierne oko, „čo to má, do r*ti, znamenať?!“
„Čo myslíš?“ odpovedala mu na otázku otázkou a otočila sa k Šunkovi, „Ďakujem za blesk.“
„V pohode. Aj nabudúce,“ zajachtal, lebo sa tiež ešte nespamätal z toho, že Sora má jedno oko čierne a druhé modré.
Otočila sa k Shinichimu. „Pusti Sasoriho a oddeľ Hidana od ostatných,“ prikázala mu. Shinichi nebol z tých, ktorí by si nechali len tak od hoci koho rozkazovať, no v Soriných žilách teraz kolovala temnota, ktorá nemohla byť silnejšia a deštruktívnejšia ako v čase rozhodnutia. Temnota iba čakala, kedy sa bude môcť vydrať na povrch a spôsobiť chaos. Sora bola silná kunoichi, ale temnota je silnejšia ako ktokoľvek alebo čokoľvek. A tak ju poslúchol. Oddelil Hidana od Kisameho, Zestua a ostatných do novej zvukovej bubliny. A tak isto aj Sasoriho. Ten teraz bojoval so svojou vlastnou bublinou.
„A teraz pusti Sasoriho,“ povedala.
„Myslela si Hidana, že?“ spýtal sa jej Shinichi, ktorý si vážne myslel, že sa pomýlila.
„Nie, myslela som Sasoriho,“ vyviedla ho z omylu. A tak urobil ako mu kázala, „a nieže mi niekto bude pomáhať!“ povedala dosť nahlas, aby ju počuli.
Sasori sa najprv zmätene obzeral okolo seba. Neveril tomu, že ho pustili. Zaváhal iba na sekundu a potom sa rozbehol ku Sore, ktorá len zdvihla ruku a namierila ňou na Sasoriho. Okamžite z jej ruky vyleteli zelené nite, ktoré silou temnoty žiarili viac ako inokedy a obkrútili sa mu okolo krku. Sora vedela, že to Sasoriho nezabije, lebo je bábka, ale pomalé mučenie sa jej páčilo. Sasori ako bábka nepotreboval vzduch, čiže nemohol byť uškrtený. Preto Sora zosilnela zovretie okolo jeho krku a zdvihla ho nad zem. Sila nití bola taká silná, že mu oddelila hlavu od tela. Sora bola so sebou spokojná. No Sasori sa zasa poskladal. To však predpokladala. Nechcela ho zabiť hneď na prvýkrát, lebo chcela, aby pred jeho smrťou pocítil strach a hrôzu z toho, čo ho čaká.
Postavil sa a znova vyslala nite ku jeho krku. Sasori nechcel zopakovať tú istú chybu, že sa nechá len tak chytiť a nebude nič robiť. Privolal prvú bábku, ktorá mu prišla pod ruku a začal ňou útočiť na Soru. Tá sa bránila svojimi niťami, ktoré už nemusela ovládať svojou rukou. Ovládala ich myšlienkami. Vlastne to mohla urobiť aj s tými niťami, ktoré držala okolo jeho krku, ale takto v nich bola väčšia sila.
Zničila mu prvú bábku. Ani sa pri tom nezapotila. Bola to hračka. Nite, ktoré bojovali proti tejto bábke sa obkrútili okolo Sasoriho končatín a ťahali. Ťahali až kým nebol na niekoľko kúskov.
Znova sa poskladal. Už druhýkrát sa nechal chytiť a to ho naozaj štvalo. No bol aj vystrašený, pretože bola silnejšia ako on a to, že sa jej ho ešte nepodarilo zabiť nepovažoval za zlyhanie či omyl. Bol si istý, že ho nezabila, lebo ho ešte chce mučiť. A to, že si týmto bude prechádzať zas a zas ho nenadchýnalo. A preto sa rozhodol, že tento raz sa nenechá chytiť.
Sora považoval Sasoriho utekanie a kľučkovanie medzi jej niťami, aby sa k nej dostal, za dosť komické. Preto ho ešte nedala dole. Chcela vedieť aká bude teraz silná v taijustu. Tak mu dovolila sa priblížiť. Keď bol už dostatočne blízko vytasil päsť a chystal sa ju udrieť do tváre. Sora sa prehla dozadu, ale akosi pozabudla na to, že Sasori ako bábka má mnohé skryté zbrane napustené jedom. A jedna takáto zbraň, ktorá vyšla z jeho ruky a skoro ju to trafilo medzi oči keby sa nevyhla. Ale bolo to len tak tak. Už nesmie dovoliť, aby ju takto prekvapil.
Sasori posilnený tým, že Soru zaskočil sa opäť vydal na útok. Sora bola tentoraz opatrná, no s tým počítal. Cítila k nemu takú nenávisť, že sa nemohla na sto percent sústrediť. Dávala pozor na jeho päste a zbrane v nich ukryté a vracala mu údery, že si ani nevšimla, že vzadu pomaly vysúva svoj chvost, tak ako ostatné zbrane napustený jedom. Využil chvíľu, keď sa vyhla jeho pästi, z ktorej vystrelili jedovaté kunaie a pomocou nich ju dostal tam, kde chcel.
Neprebodol ju. Iba poškrabal. Ale na tom nezáležalo, lebo jed sa jej dostal do krvného obehu a do piatich minút bude mŕtva. Predpokladal, že si všimla jeho pasce alebo mala iba dobré reflexy. Ale s výsledkom bol spokojný.
Dala do pohybu svoje nite, aby ju obránili kým zistí aké zranenie utrpela. Bol to naozaj iba škrabanec, ale začínal kvôli jedu hnisať. Pomyslela si, že svojou schopnosťou by sa mohla vyliečiť, a tak sa sústredila na poranené miesto. Zablikalo nazeleno a rana sa začala hojiť. Pocítila, že jed vyprcháva z tela, pretože sa necítila tak omámene, ako by sa mala po dostaní sa jedu do jej krvi.
Sasoriho štvala jej schopnosť. Po prvé vylieči všetky zranenia, ktoré jej spôsobí a po druhé tu teraz beží pomedzi tie sprosté nite ako taký deb*l. Musí prísť na to, ako tú jej techniku odstaviť. Ale problémom bolo, že o nej nevedel veľa. To znamená, že sa tu môže rozpadať a zase skladať až donekonečna alebo kým sa jej nebude chcieť zabiť ho. V každom prípade to preňho nevyzeralo ružovo.
Sora najprv chcela, aby Sasori pocítil úzkosť a strach predtým, ako ho zabije, ale už ju to prestávalo baviť. Chcela to hneď ukončiť. Preto namierila nite na miesto, kde mal Sasori svoju ľudskú časť. Obmotali sa okolo toho a Sora skrz ne cítila jeho pulz, ktorý bol rýchly.
„Pohni sa a je po tebe!“ povedala mu a on zmeravel. Tak predsa dosiahla to, že sa bude báť.
Nikdy si nepomyslel, že zomrie. Prerobil sa na bábku, aby bol neporaziteľný. No zrejme to nestačilo. Teraz nadišiel jeho koniec. Sora sa k nemu priblížila a keď bola dosť blízko pozrela sa mu do očí. Do očí vraha. Pozerali si do očí a on si všimol, že nemá obe rovnaké. Aj to ho vyľakalo.
Ako to, že len pri nej vždy cíti nejaké pocity? To bola jeho posledná myšlienka predtým, ako mu Sora vytrhla srdce z tela.
Keď padol na zem, pozrela sa ešte raz na jeho telo. Vtedy si uvedomila, že po celý ten čas milovala nesprávneho.
Otočila sa ku Shinichimu. „Už môžeš pustiť aj Hidana.“ Po celý čas ho nechala v tej bubline iba preto, aby sa nemotal pri boji.
„Sora!“ pribehla k nej Riko s Daisukem, ktorý boli počas boja od nich pre istotu vzdialení, „Prichádza Aliancia Spojených Národov!“
„ASN?“ čo by tu tí robili? Jedno bolo isté. Keď ich uvidia pokope s Akatsuki, tak budú ešte viac utvrdení v myšlienke, že sú nepriatelia, „Odchádzame!“ zavelila. Ešte sa otočila k Hidanovi, „Ideš s nami?“ zakričala naňho.
„Že váhaš!“ okamžite reagoval a rozbehol sa za nimi.
Dali sa na odchod opačným smerom. Preč od ANS a Akatsuki. Až keď boli dostatočne ďaleko, Shinichi zrušil svoju techniku. Súboj Akatsuki s ASN obe strany zdrží.

Ležal na chrbte na tvrdom povrchu a cítil ho hmatom. Musel ho cítiť, pretože to nemohol byť sen. Mŕtvy predsa nesnívajú. Nevedel kde je a preto, predtým než otvorí oči, chcel okolie preskúmať sluchom. Nič nepočul. Myslel si, že je sám. Vlastne, ani nevedel či on je. Či vôbec existuje.
Odvážil sa otvoriť oči. Otváral ich pomaly. Musel ich prižmúriť, lebo akosi nezniesol to prudké svetlo. Tentoraz ich otváral pomalšie a rozoznával tvary. Okolo neho čosi bolo. A bolo toho viac. A bolo to vysoké. Žeby stĺpy? Nie. Kdeže. Stĺpy, ktoré sa nedotýkajú stropu?
Pomaly sa posadil. Stále ešte nevidel jasne, a tak nemohol rozoznať, čo sú tie veci, ktoré sú okolo neho a nehýbu sa. Namiesto rozmýšľania, z ktorého by ho určite bolela hlava, sa pozrel na svoje ruky. Na ruky, ktoré boli také skutočné. Pohol nimi a pre neho to bol neskutočný pocit.
Postavil sa. Síce nemotorne a chvíľu mu to trvalo, ale postavil sa a jeho zrak sa čoraz viac rozjasňoval. Nebol si istý čím je. Myšlienkou? Spomienkou? Existuje vôbec? Myslel si, že na to príde, keď zistí, čo je to okolo neho. Zrazu započul akísi zvuk. Prvý zvuk, ktorý tu počul za... ani nevedel ako dlho tu je. Mohol tam byť okamih ale aj niekoľko hodín. Bolo to akési pípnutie. A opakovalo sa po pravidelných intervaloch. Zistil, že je to od jednej veci, ktorá sa tvarom odlišuje od tých ostatných. Pohol sa pomaly k nej.
Keď bol úplne blízko pri nej, natiahol opatrne ruku a prešiel po jej povrchu. Bol hladký a chladný. Zišiel kúsok nižšie a zistil, že to nie je úplne hladké, že sú tam maličké kopčeky a že sú okrúhle. Spoznával ten tvar a vrátil sa mu zrak. Znova videl jasne.
Pozeral sa na okrúhlu kovovú konštrukciu a spoznal ju. Vedel, čo to je. Zhíkol a poobzeral sa okolo seba. Zostal zaskočený. Neboli to stĺpy ani nič podobné. Boli to ľudia. Stáli bez pohybu. Dokonca ani nedýchali. Jeden muž mal na zápästí hodinky. Rozbehol sa ku nemu a pozrel sa koľko je hodín. Bolo 13:26. Matne si spomínal, že o takomto čase sa stala tá nehoda, ktorá to všetko spôsobila. Ešte raz sa pozrel na hodinky. Sekundová ručička sa nepohla ani o milimeter.
Vrátil sa ku portálu a zrazu vedel. Vedel, že nie je ani myšlienka, ani spomienka. Vedel aj že existuje. Žije. Iba v inom svete. Vo svete, do ktorého patril odjakživa. A vedel, že tu niekto chýba a že po nich musí ísť. Záleží iba na tom ako sa rozhodne.
Zostane tu alebo sa vráti?
Keita vedel, čo si vyberie.
Stlačil gombík, portál sa rozžiaril a jeho vnútro prekypovalo tisíckami farieb. Takto nejako by si predstavoval vesmír.
Nadýchol sa, ešte raz sa pozrel na ľudí, ktorých tu zanecháva s tým, že sa čoskoro vráti, ale nie sám, už nikdy viac sám a skočil...