Forever or never 33: Nikoho neodsudzuj podľa toho, čo si vybral, ak nevieš medzi čím si vyberal...

Nikto z nich nebol dvakrát nadšený, že ho vidí. Pravdu povediac, všetci boli šokovaní. Prečo tento mŕtvy muž sedí podopretý na posteli? Majú halucinácie? Nemohol predsa vstať z mŕtvych! Na Edo Tensei to tiež nevyzeralo. To by nemusel byť napojený na niekoľko hadičiek. A Kabuto bol predsa mŕtvy. Niečo tu fakt nesedelo.
Sore a aj ostatným to nesedelo. Najprv sa pred nimi zjaví Kabuto, ktorého považovali za mŕtveho, aj keď nakoniec nebol, a teraz Orochimaru.
„Už nie som mŕtvy,“ opravil ju Orochimaru.
„Áno,“ povedala Sora a pozerala naňho ako na najnechutnejšiu vec, ktorú kedy videla, „svojím divným, zvráteným spôsobom si zasa nažive.“
Zasmial sa a hneď na to, jeho smiech vystriedal nechutný vlhký kašeľ.
„Ako to, že žiješ?“ spýtala sa ho Sora.
Nebáli sa ho. Nepredstavoval pre nich hrozbu. Horšie by však bolo, keby ich tu našli ostatní členovia Akatsuki. Z toho by sa len tak nedostali.
„Sám neviem,“ povedal zachrípnutým hlasom.
Sora si odfrkla.
„No tak viem,“ opravil sa neochotne, „neviem ako, ale viem kto ma oživil.“
„Kto?“ spýtala sa Riko.
„Kabuto.“
Tak v tom prípade sa o tom, ako je to možné, že Orochimaru stále dýcha ten istý kyslík ako oni, nedozvedia, keďže Kabuta zabili.
Sora to akurát chcela povedať, keď niekto z vonkajšej strany stisol kľučku.
„Zhasni!“ sykol Keita po Seiichim, ktorý ho hneď poslúchol. Pritisli sa ku stene a Šunka sa snažil stiahnuť brucho. Bez úspechu.
Niekto vošiel so sviečkou v ruke. Otočil sa chrbtom k Orochimarovi, aby mohol zavrieť dvere. Keď zatvoril dvere, využili svoju šancu a všetci siedmy naňho skočili.
„Do p*či! K*rva! Kto sa to na mňa j*bol?!“ nadávala osoba pod ťarchou siedmych tiel.
„Hidan?“ spýtala sa Sora šeptom.
„Sora?“ odpovedal jej prekvapene.
„Zlezte z neho!“ zavelila Sora a všetci z neho zliezli. Postavil sa a začal sa oprašovať.
Začal sa rozhliadať po okolí a zrakom hľadať Soru, no v tej tme nevidel vôbec nič.
„Nevidím ťa,“ povedal, „niekde mi j*bla sviečka na zem, keď ste na mňa skočili,“ zarazil sa, „moment! Koľký ste tu?“
„Seiichi, zasvieť,“ povedala Riko Seiichimu a on „zasvietil“.
Hidan si najprv zacláňal oči, tak ako aj ostatní. Porozhliadal sa a keď si uvedomil, čo vidí, uškrnul sa.
„Takže sú z vás spojenci?“
„Také niečo,“ povedal neochotne Keita, keďže Hidanovi veľmi neveril. Vedel, že Sore pomáhal, ale aj tak... pre neho to bol stále člen Akatsuki.
„Ako ste sa sem dostali?“ spýtal sa ich.
„O tom neskôr,“ naznačila mu Sora, že na to teraz nie je vhodná doba a Hidan, síce nie veľmi ochotne, prikývol.
„Takže Kabuto, hej?“ spýtal sa Shinichi skôr seba ako ostatných.
„Čo si pamätáš ako prvé, keď si sa zobudil?“ spýtal sa ho Seiichi.
„Túto izbu,“ povedal po dlhom rozmýšľaní Orochimaru.
„Ako dlho si medzi živými?“ spýtal sa ho Keita a Orochimaru sa cítil ako na spovedi, no odpovedal im.
„Neviem,“ odpovedal. Sora tomu nemohla uveriť, a tak sa to spýtala Hidana. No ani ten nevedel.
„Ako to, že nevieš?“ spýtala sa Orochimara Riko.
„Celý ten čas, čo som oživený, som strávil v tejto izbe,“ povedal, „po dvoch mesiacoch som prestal vnímať čas.“
„Toto nie je Edo Tensei?“ spýtal sa Hidan.
„Konečne sme zabili Kabuta, to znamená, že už nie je Edo Tensei,“ oboznámila ho s novinkami Sora. Hidan bol chvíľu prekvapený, no potom pochvalne prikývol.
„Len aby to nebolo ako naposledy,“ zahundral a tým si zaslúžil „štuchanec“ od Sory, kvôli ktorému jeho zadok narazil o zem.
„Takže je to iná technika?“ spýtal sa Šunka.
„Vyzerá to tak,“ skonštatovala Riko, ktorej sa to všetko zdalo čudné.
Sora sa otočila ku Daisukemu, lebo si myslela, že už na niečo prišiel. „Čo si o to myslíš ty?“
Ten si dal načas kým odpovedal. Možno chcel vytvoriť nejaké napätie alebo sa rozhodoval ako to povedať, alebo si nebol istý, či to má povedať.
„Mám jednu teóriu,“ začal, „ale nepoviem ju skôr, ako vy nám nepoviete, ako ste sa museli rozhodnúť, aby ste prijali temnotu.“
„Sme na nepriateľskom území a riešime dôležité veci! Na toto nemáme čas!“ protestovala Riko.
„Aj toto je dôležitá vec!“ povedala Sora, lebo aj ona, a nebola sama, chcela vedieť, ako to je s ich očami. Prečo majú jedno čierne a druhé normálne?
„Nemáme na to čas!“ argumentovala Riko. Nechcela im to povedať. Ešte nie.
„Lenže ak si nebudeme navzájom dôverovať, nikdy sa nám nepodarí nájsť portál!“ povedal veľmi múdro Šunka, čím každého zaskočil.
„Vy ste im to ešte nepovedali?“ spýtal sa zaskočený Orochimaru.
„Ty o tom niečo vieš?“ spýtal sa ho Keita.
„Nie! Nič o tom nevie!“ rýchlo povedala Riko. Takže bolo nad slnko jasnejšie, že vie.
„Medzi čím si museli vybrať?“ spýtal sa Daisuke.
„Chcete im to povedať vy alebo im to poviem ja?“ spýtal sa Riko, Seiichiho a Shinichiho Orochimaru.
„Ja sa cítim dosť mimo,“ povedal Hidan, lebo vážne nevedel o čom točia a pomyslel si, že naňho pozabudli.
Sora mu to v rýchlosti vysvetlila.
„Tak?“ spýtal sa ich Orochimaru.
„Povieme to my,“ povedal Seiichi.
„Bude to tak lepšie,“ súhlasil Shinichi.
„Nie je to najšťastnejší príbeh,“ začala Riko, „a začal takto. Jedného dňa nás Orochimaru zavolal k sebe do laboratória...“

„Volali ste nás,“ oznámila svoj príchod Riko, keď vošli dnu.
„Áno,“ povedal Orochimaru a stál otočený ku nim chrbtom a robil niečo so skúmavkami, čo nevideli.
„Chcete nás poslať na nejakú misiu?“ spýtal sa natešene Shinichi, pretože Orochimaru ich na misie posielal málokedy. Radšej ich mal v svojej blízkosti. Nechcel riskovať, že by niekto odhalil tajomný prechod medzi dvoma svetmi. Chcel z nich mať svoj špeciálny tím. Aj preto ich naučil ako zostať mladí a silní. Hlavne teraz, keď prišli ďalší traja.
„Nie,“ povedal a otočil sa k nim. Pozrel im do očí. Do očí, ktoré mali ešte rovnakej farby, „zistil som, že sa vám pri poslednej misii aktivovali špeciálne schopnosti. Čo bolo nedávno.“
„Áno. Kabuto povedal, že vám to povie. Že vás nemáme otravovať,“ povedal Seiichi.
„Presne tak,“ súhlasil Orochimaru, „no včera, v priebehu druhej časti chuuninskej skúšky som zistil, že nie ste jediní svojho druhu. To znamená, že už nie ste taký výnimoční.“
„To nie je pravda!“ okamžite zareagovala Riko. Byť výnimočným pre Orochimara pre nich bývalo kedysi všetkým.
„Ale je,“ pokojne jej povedal Orochimaru. Stále tomu nemohli uveriť.
„Ako je to možné?“ nechápal Seiichi.
„Prišli tak ako vy,“ vysvetlil mu to.
„Cez portál?“ neveriacky sa spýtal Shinichi. To znamenalo, že existuje nejaký prechod medzi týmito dvoma odlišnými svetmi. Tento fakt zmenil niekoľko vecí. V prvom rade, že sa odtiaľto môžu dostať.
„Máte na výber,“ povedal im.
„Medzi čím?“ spýtala sa dychtivo Riko.
„Môžete sa vrátiť domov alebo zostanete tu,“ povedal im, ako by to bolo rozhodovanie typu či si dajú na raňajky kakao alebo čaj.
„Máte čas do zajtra.“

„Ako ste sa rozhodli?“ chcela vedieť Sora.
„Bolo to ťažké rozhodovanie,“ povedala Riko.
„Ťažké?“ neverila vlastným ušiam Sora.
„Preto sme si vypýtali viac času. Chceli sme ísť domov, samozrejme. Lenže sme si mysleli, že nás tam už nik nechce a určite sme tam už po smrti. Potom sa vrátil Orochimaru s finálovej skúšky a my sme sa mu rozhodli pomôcť. Síce si našiel telo, ale aj tak sa jeho stav nezlepšil,“ vysvetľovala Riko.
„Mysleli sme si, že v našom svete im na nás nezáleží. Nevedeli sme, že tam stojí čas. To sme sa dozvedeli až neskôr,“ pokračoval za Riko Seiichi.
„Bol to strašný pocit myslieť si, že nikomu na nás nezáleží. Že sa po nás nikto nevrátil aj keď ste sa tu dostali vy. To, že sme zostali s Orochimarom nám dávalo pocit, že máme dôvod prečo žiť,“ povedal Shinichi a teraz sa im už nezdalo až také nelogické to, čo si vybrali. Keď sa vžili do ich kože, pochopili, že možno aj oni by sa tak rozhodli.
„Fajn,“ povedala Sora, ktorá bola rada, že sa medzi nimi prelomili ľady, aj keď nasilu, a teraz Daisuke čakáme iba na tvoju teóriu.“
„To si budete musieť povedať neskôr!“ povedal náhle Hidan.
„Prečo?“ nechápala Sora.
„Idú sem!“
„Kto?“ spýtal sa Šunka.
„No kto asi?“ odvrkla Sora.
„Musíte si pohnúť!“ súril ich Hidan. Stačilo mu, že sa snažil zachrániť Soru. Nechcel to zažiť znovu a nie to ešte celý jej tím.
„Ideme!“ poháňala ich Sora.
„Nechcete vedieť, kde je portál?“ spýtal sa ich Orochimaru.
„Jasné, že chceme!“ povedal za všetkých Keita.
„Pozri sa,“ povedal Riko.
„Ja len dúfam, že to nie je ďalší o*eb!“ povedala Sora smrteľne vážne. Už sa jej nechcelo naháňať ten portál!
„Strávil som tu už dlhý čas. Aj ja mám teóriu svojho uzdravenia. A ak to je ako si myslím ja, možno aj vás malý priateľ, tak to je to posledné, čo pre vás môžem urobiť.“
„Dobre. Ďakujeme a všetko, čo s tým súvisí!“ rýchlo povedala Sora a už sa so svojou skupinou a Hidanom blížila k dverám. Už nemala ďalší dôvod sa tu zdržiavať.
„Portál musíte nájsť a prejsť cez neho do deväťdesiatich šiestich hodín,“ varoval ich.
„Čože? Prečo?“ nechápal Keita.
„Pretože predtým ako ho našli Akatsuki ho omylom naprogramovali tak, že sa zablokuje a nikto cezeň neprejde. Buď prejdete a odídete navždy, alebo tu zostanete a nikdy neodídete,“ vyslovil krutú pravdu Orochimaru. Takže už majú aj časový limit. To celú vec rozhodne „zjednodušuje“.
„V tom prípade by sme si mali pohnúť!“ vyhlásil Keita a vybehli z izby.
„Ja ich zdržím!“ sľúbil Hidan a bežal opačným smerom ako oni.
Šli tou istou cestou, lebo iba tak si mohli byť istý, že sa nestratia.
Našli schody. To bola dobrá správa. Zlá bola tá, že ich dobiehali. Krkolomne bežali po schodoch zaradom, aby nespadli. Riko akurát otvorila vchod, keď ich dobehli. Vybehli vonku a rozutekali sa.
Sasoriho vlákno zachytilo Sorinu nohu a ona spadla.
„NIE!“ zreval Keita, keď si to všimol a bežal Sore na pomoc. Sasori ju ťahal k sebe, a preto sa Keita hodil a chytil ju za ruky.
„Nedovolím, aby mi ťa zase zobrali!“ povedal a ťahal ju.
Aj keď sa Sasori veľmi snažil Soru dostať, nedarilo sa mu to.
„Je moja! HOVORÍM, ŽE JE MOJA!“ kričal Sasori po ostatných, aby mu nepomáhali.
„Choď!“ dohovárala Sora Keitovi, „Raz som sa odtiaľ dostala, dokážem to znovu!“
„Dostala! Ale polomŕtva!“ pripomenul jej Keita, „A ja ťa už nechcem stratiť!“ povedal a potiahol ju ešte silnejšie. Sasori nevedel odkiaľ Keita berie všetku tú silu, ale vedel, že s ním túto naťahovačku nevyhrá. Preto sa rozhodol, že Keita mu bude k ničomu. Hodil po ňom kunai.
Trafil presne do srdca.
Sorinu tvár postriekala krv.
„Ty prežiješ!“ povedal Keita.
Boli to jeho posledné slová.
„NIE!“ vykríkla Sora.
Keitove mŕtve telo dopadlo na zem a jeho prázdne oči upierali zrak na hviezdnu oblohu.
A Sora sa úprimne a srdcervúco rozplakala za Keitom... za Keitom, s ktorým sa už nikdy nepoháda, ktorý jej už nikdy nepomôže, nikdy ju neupokojí ani jej nedá dobrú radu... už nikdy nič... nikdy...