Forever or never 35: Keď hľadáš, nájdeš...

„To bolo tesné!“ odfukoval Šunka, keď boli dosť ďaleko od Akatsuki aj Aliancie Spojených Národov. Ktovie ako dopadla bitka medzi nimi?
„Ako nás mohlo ASN tak rýchlo nájsť?“ nerozumela tomu Riko. Neboli na úteku ani dvadsaťštyri hodín a už ich skoro chytili.
„Hľadači,“ povedala Sora, sadla si a oprela sa o kmeň stromu. Mala zatvorené oči a premýšľala. Čo urobia, keď ich Hľadači nájdu? Nebude ľahké ich poraziť. A už nemôžu prísť ani o jedného. Či už s čiernym okom, alebo bez neho.
„Kto sú vlastne tí Hľadači?“ spýtal sa a sadol si ku vedľajšiemu stromu Shinichi a vedľa neho Seiichi.
„Aj ja o nich počujem prvýkrát,“ priznal sa Daisuke. Bolo málo vecí, ktoré by Daisuke nevedel vysvetliť.
„Ty o nich niečo vieš, Sora?“ sadol si oproti nej Šunka. Sora pomaly otvorila oči, ale Šunka sa jej do nich nemohol pozerať. To čierne oko ho... rozptyľovalo. Pozeral sa jej preto nad oči, takže to vyzeralo akoby sa jej pozeral do očí.
„Jasné,“ povedala pokojne, „však vieš, že som sa hocikedy vkradla do Hokageho kancelárie.“
„Však sme ti pri tom pomáhali,“ pripomenul jej Šunka a hneď to oľutoval. Sore sa zachveli pery, pri spomienke na Keitu. Nadýchla sa, lebo sa nechcela teraz rozplakať. Museli sa sústrediť, aby sa odtiaľto dostali.
„A v zásuvke mal vážne veľa vecí,“ poznamenala, akoby ju spomenutie Keitu nerozrušilo, „a medzi nimi boli aj informácie o Hľadačoch. Samozrejme, veľmi ma to nezaujímalo, ale našťastie som si to prečítala.“
„To nám teraz pomôže,“ povedala Riko unavene.
„Ale kto to je ten Hľadač?“ dožadoval sa odpovede Shinichi.
„Však ju nechal odpovedať!“ zahriakol ho Seiichi, ktorý to chcel vedieť ako ostatní.
Všetky oči, či už čierne, alebo normálne, sa pozerali na ňu.
„Sú to špeciálne vycvičení ninjovia, ktorí keď dostanú úlohu niekoho zabiť, tak bude zaručene mŕtvy,“ na chvíľu sa odmlčala a nikto nepovedal ani slovo, „sú niečo ako ANBU, ale silnejší, rýchlejší, obozretnejší. Proste lepší. Využívajú sa na tajné misie.“
„Tajné misie?“ spýtal sa Shinichi.
„To sú misie, o ktorých nechceš, aby niekto vedel,“ ochotne mu vysvetlil Seiichi, ktorého naštvaný Shinichiho výraz pobavil.
„Ja viem, čo znamená spojenie tajná misia!“ precedil pomedzi zuby.
„No nevyznelo to tak!“ bránil sa, stále sa uškŕňajúc, Seiichi.
„Hľadačom netrvalo dlho, kým nás našli, a to nevedeli, ktorým smerom a kde sme sa vydali! Myslíte si, že teraz, keď vedia kadiaľ sme šli, že nás nenájdu?!“ zvýšila hlas Sora, ktorá bola od získania temnoty v podobe čierneho oka akási viac agresívna a podráždená.
Dvojčatá zamrmlali ospravedlnenie a nehádali sa. Vedeli prečo je Sora taká naštvaná. Jej to ani tak nevadilo, ale maličkosti, ktoré kedysi prehliadala, teraz vnímala, a preto jej to liezlo na nervy. Všetky zmysli mala nastražené a vnímala všetko naokolo. Intenzívnejšie cítila pachy, videla farby, počula zvuky, mala väčšiu silu a bola rýchlejšia. Ešte aj jej schopnosť postúpila na vyšší level. A to iba preto, lebo prijala temnotu.
Ani Riko, ani dvojičky by neboli takí silní a nemohli by tak ľahko a bez výrazného zníženia chakry používať svoje schopnosti. No každá výhoda má svoj háčik.
„Takže... pokračujem,“ Sora sa pomaly upokojila, „zabíjajú v tichosti.“
„Ako Zabuza?“ spýtala sa Riko.
„Kto?“ nechápal Šunka. S ninjom menom Zabuza sa nikdy nestretli. Alebo predsa len?
„Čítala som o ňom,“ povedala Sora, ktorá mala informácie väčšinou zo spisov v Hokageho pracovni. Dostala sa tam vždy za pomoci Keitu a Otanyho, ktorým o tom, čo sa dozvedela, vždy porozprávala, „musíš si ho pamätať. Hovorila som o ňom.“
Šunka chvíľu rozmýšľal a potom si spomenul. „Jasné.“
„A nie, nemyslela som to tak. Svoje obete zabijú v absolútnej tajnosti,“ objasnila im to Sora, „nikto nebude vedieť, okrem ľudí na vysokých postoch, že sme zomreli. V našom prípade si určite budú myslieť, že sme odišli.“
„No tak to nie je dobré,“ povzdychol si Daisuke.
„Ktovie koľkých poslali,“ zamyslela sa Riko. Ak sú taký silný, pravdepodobne ich nepošlú viacerých. Tipovala takých troch, možno štyroch.
„Hľadačov je toľko, koľko je obetí,“ povedala Sora a všetkých to zarazilo.
„Prečo?“ nechápal Seiichi, „Keď sú takí silní, prečo ich musí byť toľko?“
Pýtal sa to Sory, ale odpovedal mu Daisuke. „Nechcú nič nechať na náhodu, ak správne predpokladám.“
„Už ma ani neprekvapuje, že máš na všetko odpoveď,“ povedala Sora a za normálnych okolností by to povedala pobavene. No Sora už nebola ako kedysi a toto nebola normálna situácia.
„Tak prečo ich neposlali na Akatsuki?“ zaujímal sa Shinichi.
„Koľko si myslíš, že je v jednej skrytej dedine Hľadačov?“ spýtala sa ho.
„Okolo stovky?“ hádal. Ani nevedel o koľko sa sekol.
Sora sa zasmiala. Alebo sa to aspoň na to podobalo.
„Nechápem, čo je na tom smiešne,“ povedal podráždene Shinichi.
„Sto?“ zasa sa zasmiala tým nesmiechom, „Každý Kage musel dať Hľadačov, aby ich mohli poslať na nás. A to sa spojili! Predstav si, že by ich chceli poslať na Akatsuki!“
„To je ich tak málo?“ čudoval sa Seiichi.
„Nie každý sa môže stať Hľadačom.“
„Ako to myslíš, Sora?“ spýtala sa Riko. Myslela si, a nebola sama, že Hľadačom môže byť každý, koho vytrénujú na Hľadača.
„Každá Skrytá dedina, má dvoch Hľadačov...“ začala Sora s ďalším vysvetľovaním.
„...čiže dokopy ich je desať,“ prerušil ju Daisuke.
„My vieme počítať,“ povedal nevrlo Shinichi, lebo už vážne chcel vedieť, ako to je s tými Hľadačmi. Daisuke naňho zagánil, ale nič mu na to nepovedal. Nechcel zbytočne vyvolať hádku, keď je Sora takto nabrúsená.
„Nevolajú sa Hľadači len tak pre nič za nič.“
„Volajú sa tak, lebo hľadajú svoje obete?“ spýtal sa Seiichi.
„Áno aj,“ povedala tajomne Sora.
„Áno aj?“ spýtal sa s nechápavým výrazom na tvári Šunka.
„Volajú sa tak, lebo hľadajú svojich Nasledovníkov.“
„Nasledovníkov,“ zopakoval po nej pomaly Daisuke, „ majú nejaké špecifické schopnosti?“
„Nie,“ odpovedala mu Sora, „sú to obyčajní ľudia.“
„Tak ako Hľadač vie, že práve ten chalan je Nasledovník?“ nechápal tento systém Shinichi, „Majú nejakú značku alebo čo?“
„Nie, nemajú žiadne označenie. To by bolo príliš riskantné,“ povedala Sora a bola rada, že si toho toľko zapamätala. No už jej tie všetky otázky liezli na nervy, „je to Hľadačov základný inštinkt alebo reflex, alebo čo.“
„Takže, keď chcú nájsť svojho Nasledovníka, musia cestovať po celej Zemi?“ spýtal sa Šunka. Nechápala, ako si to nemôže pamätať, keď mu to už hovorila, aj keď dávnejšie.
„Nie,“ odpovedala a už to neznelo trpezlivo.
„Je to tak, že Hľadač z Konohy hľadá iba v Konohe alebo v celej Zemi Ohňa?“ spýtal sa Daisuke a nikto nechápal, kam na tie svoje geniálne teórie chodí.
„Celá Zem Ohňa,“ povedala Sora a bola rada, že aspoň niekto rozmýšľa nad tým, čo hovorila.
„Povedala si, že označenie je riskantné. Myslíš, že v minulosti chceli Skryté dediny, napríklad Konoha, zničiť Hľadačov inej Skrytej dediny?“ spýtal sa Seiichi. Jeho dvojča iba otvorilo ústa nad touto úvahou.
„Keby to znamenalo zvýšenie sily a moci, tak si myslím, že áno,“ po prvýkrát od úteku sa ozval Hidan. Skoro zabudli, že tam je.
„Myslím, že tí, čo sa o to pokúsili, zomreli,“ povedala svoj názor na vec Riko, „pokiaľ teda neboli Hľadači, že boli sily vyrovnané.,“ dodala.
„To by bol dosť vyrovnaní súboj,“ poznamenal Hidan, „ale keď aj teraz má každá Zem dvoch Hľadačov a dvoch Nasledovníkov, nie je potom možné, žeby proti sebe bojovali dvaja Hľadači.“
„A prečo nie?“ ozvala sa Riko, „Keď už našiel nasledovníka, tak mohol zomrieť, nie?“
„Áno aj nie,“ zamyslela sa nad tým Sora.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa Šunka, „Buď to možné je, alebo nie.“
„Hľadač nezomrie, kým nenájde svojho Nasledovníka,“ vysvetľovala im ďalej záhady Hľadačov Sora.
„Je nesmrteľný?“ zaujímal sa Hidan, lebo to vyzeralo, že by to mohol byť, ako sa vraví, jeho šálka kávy.
„Je normálne smrteľný, čiže ho môže niekto, niekto veľmi silný, zabiť, ale nezomrie na starobu,“ vysvetlila im to Sora a nemohla si nevšimnúť, že Hidanov záujem o rozhovor sa zvýšil, keď spomenula nesmrteľnosť.
„Toto je vážne zaujímavé,“ podotkol Šunka, „a komplikované.“
„To nie je komplikované!“ výrazne nesúhlasil Daisuke, „Hľadač hľadá svojho Nasledovníka a nezomiera na starobu, pokiaľ ho nenájde. No zavraždený alebo zabitý byť môže,“ zreferoval im to.
„Takže zomrú iba keď ich niekto zabije?“ spýtal sa Shinichi.
„No, nie iba,“ priznala Sora aj inú možnosť, „zomrú potom ako sa stane Nasledovník Hľadačom.“
„To sa stane kedy?“ zaujímala sa Riko.
„Keď bude pripravený,“ povedala Sora iba takto zjednodušene, lebo naozaj nevedela viac o premene Nasledovníka na Hľadača. Ani sa o tom nikde nedočítala.
„A to sa stane, keď... čo?“ spýtal sa Shinichi a Sora mu odpovedala tak, ako vedela.
„Neviem. To vie zrejme iba Hľadač.“
„Čo ešte vieš o Hľadačoch a Nasledovníkoch?“ spýtal sa Hidan a bolo na ňom vidieť, že ho to zaujíma.
„Nikdy som si nemyslel, že Akatsuki by sa zaujímali o niečo ako je toto,“ rýpal do Hidana Shinichi.
Za to mu Hidan uštedril jeden ‚láskavý‘ pohľad. „Na tvojom mieste by som držal hubu, ty posra*ý klon toho druhého klonu,“ zamyslel sa nad tým, čo povedal, „do p*če! Ktorý z vás je originál a ktorý fejk?!“
Shinichi kúsok zbledol, keď si všimol, že Hidan pevne zviera svoju kosu a na sucho prehltol. Seiichi zdvihol ruku a povedal: „Ja som sa narodil prvý.“
Shinichi sa hneď na to urazil. „Chceš povedať, že som fejk?!“
„To z mojich úst nevyšlo!“ bránil sa Seiichi pred Shinichiho prepaľujúcim pohľadom, „Ja som iba povedal, že som starší!“
„Poondiata minúta a tridsaťsedem sekúnd!“ zlostil sa Shinichi a určite chcel spustiť celú triádu nadávok, no potom mu oko spadlo na Hidanovu blyštiacu sa kosu a rozmyslel si to.
„Takže, Sora, rád by som dostal odpoveď na moju otázku,“ povedal až príliš prívetivým tónom Hidan. Sora sa musela rozpamätať, čo sa Hidan pýtal, no nakoniec si spomenula.
„No... už asi len toľko, že každý má zakrytú tvár, na ľavom ramene majú značku dediny, pod ktorou sú registrovaní a vraví sa, že majú nejakú moc, ktorú obyčajní ninjovia nemajú, ale nie je to potvrdené.“
„Poďme pekne zaradom,“ povedala Riko, ktorá začínala byť z toľkého prívalu informácií zmetená, „majú zakrytú tvár. Maskou alebo niečím iným?“
„Ja neviem. Viac tam o tom nebolo,“ povedala Sora a aj keď to bolo dávno, pamätala si o čom bol text o Hľadačoch dosť presne.
„Čo tá značka?“ spýtal sa Seiichi, ktorý si nevšímal bratove vražedné pohľady, ktoré naňho hádzal, keďže Hidan bol zaneprázdnený počúvaním Sory, „Je to tetovanie alebo čo?“
„Nie je to tetovanie, ak si dobre pamätám,“ povedala Sora a premýšľala nad tým, ako to tam bolo napísané, takže sa kvôli tomu až mračila, „nie, ono sa to proste objaví. Ja naozaj neviem ako to všetko funguje! Nie som Hľadač!“
„Sora, pokoj,“ snažil sa zmierniť jej chovanie Daisuke, „my vieme, že nie si Hľadač a že nemôžeš vedieť všetko. Ale ty si jediná, ktorá nám môže poskytnúť informácie,“ dohováral jej.
„Vieme, že máš chuť rozbiť všetko, čo je okolo teba. Že ti všetko vadí. Do konca aj to, čo by si si nikdy nemyslela, že ti bude vadiť. Ale to len preto, lebo si prijala temnotu,“ vysvetlila jej Riko a skoro dodala ‚keď si sa rozhodla pomstiť Keitu.‘ ale rozmyslela si to. Ešteže tak, lebo to by Soru vážne rozhodilo.
„Nemám chuť nič rozbiť,“ priznala Sora, „iba... som strašne naštvaná a nemám na to žiaden dôvod.“
„O chvíľu príde aj to rozbíjanie vecí,“ varoval ju Shinichi.
„Časom sa naučíš ovládať ten príval emócií,“ upokojovala ju Riko.
„Časom?! Máme len štyri dni! Moment. Tri a pol!“ upozornila ich Sora, „Alebo budem takáto aj keď sa vrátime?“ spýtala sa Sora. Nikto jej na to nevedel odpovedať. Teraz keď nad tým rozmýšľala, tak si nevedela predstaviť, ako vysvetlia Keitovu neprítomnosť. Ako bude znášať Keitovu smrť doma? Už nič nebude tak ako predtým. Nevedela, ako to bude celé znášať. Ako to celé vysvetlia v škole a jeho rodine? Bolo to veľa otázok, a väčšina z nich záležala na spojení ‚keď sa dostanú domov‘. Vlastne, viac by sa tam hodilo ‚ak sa vrátia domov‘.
Nastalo dlhé ticho a nakoniec ho prerušil Shinichi. „A čo tá registrácia?“ spýtal sa.
„Čo?“ zobudila sa z úvah o Keitovi Sora.
„Tá registrácia,“ pripomenul jej Shinichi.
„Aha, no, to je zoznam Hľadačov. Ale žiaden nový nebol zaznamenaný alebo skôr zapísaný skoro sto rokov.“
„Prečo?“ zaujímala sa Riko.
„Neviem,“ pokrčila plecami Sora a po jej poslednom výbuchu, a po ich dohováraní naozaj pochopila, že je jediným zdrojom informácií, Šunku nepočítajúc, keďže on si toho veľa nezapamätal. A tak jej už otázky, aj tie, na ktoré nemala odpoveď, až tak nevadili.
„Čo si o tom myslíš ty?“ obrátil sa Hidan na Daisukeho.
„Podľa mňa nepísali mená, aby neodhalili ich totožnosť a tak ich nemohli iné dediny vypátrať a zabiť.“
Hidan pochvalne hvizdol. „Ty tu produkuješ teórie jednu za druhov!“ Daisuke sa mierne začervenal. Predsa len nedostáva pochvalu od bývalého člena Akatsuki každý deň!
„To by sme asi mali všetko, nie?“ spýtal sa Šunka.
„A čo tá moc?“ zaujímal sa Seiichi.
„No,“ Sora rozmýšľala, ako to povedať, „ono to vôbec nie je potvrdené. Môže ísť iba o nejaký mýtus.“
„Alebo mali niektorí Hľadači iba Kekkei Genkai a niekto to hneď pripisoval nejakej vyššej moci,“ logicky uvažoval Daisuke. Čo by si bez neho a jeho mozgu počali?
„Vyššia moc, ale existuje!“ protestoval Hidan a nikto sa neodvážil mu protirečiť a polemizovať o tom či Jashin existuje, alebo nie.
Zrazu si Sora spomenula, že sa chce ona niečo opýtať!
„A ako je to s tou teóriou, Daisuke?“
Nikto okrem nej si nespomenul na tóriu Orochimarovho súkromného návratu na tento svet. No všetci ju chceli počuť. Všetky oči sa upreli na Daisukeho, no ten to zasa nemohol povedať...
„Hra na schovávačku sa skončila,“ povedal tajomný hlas.
Všetci sa postavili a zaujali útočné formácie. Z tieňa vyšla postava, ktorej patril záhadný hlas. Na tvári mal koženú masku, ktorá bola červená s otvormi na oči a na ramene znak Konohy. Z tieňov vystúpilo ďalších šesť postáv a obkolesili ich. Aj oni mali zakryté tváre. Z Kiri mali modré, zo Suny žlté, z Iwi hnedé a Kumo biele. Mali rozdielne farby masiek, ale úplne rovnaký cieľ. Zabiť ich...