Zvláštne dievča 7. diel

Nechcelo sa mi spať, ale bola som zvedavá, či sa mi bude niečo zase snívať o tých dvoch.
Sakura a Naruto... chcem sa o vás dozvedieť viac.
Nakoniec som si ľahla a aj celkom rýchlo zaspala.
*Ocitla som sa v niekoho izbe. Posteľ bola pri okne, na ktorej sedel ten chlapec a pozeral sa von. Bez pohnutia tam sedel neuveriteľne dlho, hlavu jemne zdvihnutú nahor. Nakoniec sa chlapec odvrátil od okna, a ľahol si do postele. Očami sa pozeral pred seba, mojím smerom.
Prázdnota. Tak by sa dalo nazvať to, čo mal v očiach. Nič.
Mala som strešne veľa otázok v hlave ohľade neho. Kto to je? Prečo jeho sestra odišla? Čo sa stalo? Bolo mi nanič aj zaňho, ten pohľad ma ničil. Nemám rada, keď sú ľudia, ktorých mám rada, smutní.
Ale veď ja ho nepoznám. Nemám dôvod ho ľutovať.
"Naruto," zašepkala som si pre seba a pozrela sa na svoje ruky.
Chlapec zbystril pohľad na miesto, kde som sedela.
"P-počuješ ma?" spýtala som sa. Bolo by možné, aby ma...
"Kto si?" spýtal sa a posadil sa. Očami chodil po celej strane izby, kde som bola ja.
"Ja.. noo" neverila som, že by ma mohol počuť. Vidieť ma nevidí, to je dobre.
"No odpovieš mi?" spýtal sa už mierne nahnevane a zvedavo. Nechcela som mu povedať svoje meno, ešte nie.
"Neviem ako som sa sem dokázala dostať, a ani neviem aký toto má celý význam. Dalo by sa povedať, že teraz som tu, keď moje normálne telo spí, tak netuším, ako je možné, aby som sa s tebou rozprávala. Alebo ak... S-si výplod mojej fantázie?" spýtala som sa. Celé mi to prišlo veľmi podivné, nikdy som o niečom takom nepočula, že by som zo spánku bola úplne mimo môjho tela, a rozprávala sa, alebo normálne žila. Aj keď ma nikto nevidí. Ale počujú ma.
"Pochybujem že som výplod tvojej fantázie, to skôr ja by som sa seba mal pýtať, či sa mi toto celé nezdá," povedal si svoj názor.
Pokrútila som hlavou, aj keď som vedela, že ma nevidí.
"Ako sa volá tvoja sestra? Tá, čo utiekla z Konohy?" posledné slovo som zvýraznila. Naruto nahodil nechápajúci pohľad, potom sa mu do očí vrátila zase tá istá prázdnota, akú mal pred tým.
"Volá sa Asura Yuki Namikaze," zašepkal.
Bum.
Bolo to ako veľká rana do brucha.
Neuveriteľné, že si na to vôbec nepamätám. Čo sa stalo? Prečo mám stratu pamäti na niečo takého základného?! Ale prečo si pamätám mená mojich rodičov, a nie brata?!
Nepáči sa mi to. Vôbec nie.
"Povedal si Asura? Namikaze?" spýtala som sa neveriacky. Chlapec prikývol.
"Poznáš ju?" spýtal sa s malou dušičkou.
"Asi áno. Vlastne, hej," vyjachtala som zo seba.
"Vážne?! A.. ako sa má?" v očiach sa mu zaiskrilo. Videla som, že sa mu uľavilo.
"Má sa fajn," povedala som proste.
"A kde je?" pýtal sa ďalej. Mám mu to povedať....? Radšej nie. Ešte aby som mu povedala kde je sídlo Akatsuki!
"To ti nemôžem povedať," odvrkla som chladne.
"Prečo nie?"
"Nemôžem to povedať, preto."
"Tak dobre. Ale sľúb mi, že jej to povieš. To že si so mnou bola, i keď neviem kto si. Povedz jej, že ju raz určite nájdem. Ja ju privediem späť sem, do Konohy. Zase bude všetko také, aké bolo pred tým," povedal smutne.
Chvíľku som bola ticho, nevedela som, čo mám na to povedať.
"Odkážem jej," povedala som roztraseným hlasom.
"Ďakujem," jemne sa usmial.
"Ja už pôjdem. Radšej," povedala som, a snažila som sa zobudiť.*
Opatrne som otvorila oči. Mesačné svetlo mi svietilo do izby, ktorá teraz dostala modrastý nádych.
Je neuveriteľné, ako sa to môže diať. Nikdy by som si nemyslela, že by sa to dalo dokázať.
Ako je možné, že zatiaľ čo spím, moja myseľ sa premiestni na úplne iné miesto, kde je to ozajstné a reálne? Čo sa naozaj odohráva?
Mala som nespočet otázok, na ktoré sa nedá len tak ľahko odpovedať. Chcela by som vedieť dôvod, prečo sa to deje, a prečo práve mne.
A aj tak som sa rozhodla, že si to radšej nechám len pre seba. Zatiaľ.
Momentálne mohlo byť tak cez tri hodiny ráno, no aj tak už sa mi nechcelo spať.
Išla som teda dole do kuchyne, niečo vyhrabať z chladničky. Možno by sa tam niečo našlo.
Po chodbe som išla čo najtichšie, no prezrádzala ma vrzajúca podlaha. Mala som bosé nohy. Ako pyžamo som mala len nejaké veľké vyťahané tričko, ktoré som našla pod vankúšom. Privlastnila som si ho, a bolo mi v ňom aj celkom dobre.
Schody som zbehla po dvoch, a nečujne som zoskočila na parkety. Dlhá úzka chodba, lemovaná stovkami kníh pôsobila veľmi morbídne, ako zo stredoveku.
Oproti mne, na konci chodby bola petrolejová lampa, ktorej plameň žiaril slabým svetielkom. I tak robil tiene všetkých tých kníh, a aj mne.
Otvorila som dvere do kuchyne, a nakukal tam. Zapla som svetlo, a zavrela za sebou dvere.
Cestu som si vybrala k chladničke, ktorá bola po mojej ľavej strane. Bola celkom veľká, na moje pomery.
Otovrila som ju, a pozrela sa na jej obsah. Keď som zistila, že tam nie je nič na zjedenie, zavrela som ju. Na vrchu chladničky som si všimla košík s ovocím, ale ten bol vysoko, takže som tam nedočiahla.
Nechcelo sa mi používať nejaké tie oné, tak som zobrala jednoducho stoličku a postavila sa na ňu. Z košíka som si zobrala jablko, a rýchlo zoskočila dole a odložila stoličku na pôvodné miesto. Oprela som sa o kuchynský pult, a zahryzla sa do zeleného jablka.
Spokojne som ho prežúvala, a pohľadom prešla celú miestnosť. Nič zaujímavé.
"Keby ťa tu našiel Pein, to jablko by ti strčil do hrdla, aby si sa zadusila. Nemá rád, keď vie, že chodíme v noci sa napchávať," zaznel z dverí ospalý mužský hlas.