Zvláštne dievča 6. diel

Keď som sa dostala do izby, premýšlala som, čo by som tak mohla robiť. Zbrane sa mi nechcelo ostriť, spať tiež nie, čítať si, nie (aj keď neviem odkiaľ by som zobrala knihu), nie, nie a nie.
Nakoniec som to vzdala a vyvalila sa na posteľ. Bola som zahľadená do stropu, a nad ničím nerozmýšlala. Bol to úžasný pocit, na nič nemyslieť. Žiadne problémy, stresy alebo hnev. Konečne sa mi podarilo na tú malú chvíľku na nič nemyslieť.
Asi po polhodine som sa posadila a oprela sa o stenu. Bola chladná.
Pozrela som sa na balkónové dvere, a niečo mi napadlo. Opatrne som sa postavila a nečujne, ako vánok sa presunula k balkónovým dverám a jemne ich otvorila. Hneď ako som ich otvorila, do nosu mi udrela vôňa borovíc a bazy. Bola to úžasná kombinácia, na ktorú sa len tak nezabudne.
Balkón bol pomerne veľký, i keď na ňom nebolo skoro nič zaujímavé. Akurát dve letné lehátka s okruhlým dreveným stolíkom a so stojanom so slnečníkom. Bol zatiaľ len máj, a myslím, že by som toho využila, keď budem mať čas na relaxovanie.
Dnes ten čas výnimočne mám. Aspoň na tú relaxáciu.
Slnko ešte tak moc nepieklo, a to bolo dobre. Pofukoval jemný, voňavý vetrík, ktorý ma neuveriteľne ukľudňoval. Milovala som bazu. Tie malé žltkasté kvietky majú asi najkrajšiu, najsilnejšiu, najpôvabnejšiu vôňu, aká môže byť. Či je to na zasmiatie, či pravda, to usúďte vy. Ja sa svojho držím, a budem to vravieť pekelne dlho. Sirup a med z bazy, to je to najlepšie, čo môže byť na vašom jazyku. Tá sladká chuť vás donúti zamyslieť sa, a povedať si, že 'Toto je úžasné..' vždy si to vychutnávam.
Raz mi jedna stará žena ponúkla bazový med. Bolo to... no, niečo úžasné.
A toto mi dalo zamyslieť sa. Ako si na to pamätám? Na Konohu, môj bývalí domov, si spomínam len s nenávisťou a s trpkosťou. Nevidela som na nej nič dobrého. I keď som tam vyrastala, a to tiež s klamstvami. Neodpustím im. Nikdy. Nikomu, za žiadnu cenu.
Pri dverách som stála asi pomerne dlho, lebo mi už začali tŕpnuť nohy. Pozrela som sa na jedno z lehátok, a nakoniec som sa premohla, a uvelebila sa na jedno z nich. Rozprestrela som slnečník, ktorý ma chránil pred lúčmi od vstávajceho slnka.
Spokojne som si vzdychla, a poobzrela sa, kde sa nachádzam.
Sídlo, či čo to bolo, bolo v hustom lese. Pred sídlom, ak ho tak nazveme, bola veľká trávnatá plocha.
Les bol miešaný, ale cítila som väčšinou vôňu z borovíc a jedlí. Boli tu aj lipy, liesky, brezy a aj tie bazy.
Uvedomila som si, že je to očarujúce miesto. Obloha bola pokrytá oblakmi, ktoré sa rýchlo pohybovali, vďaka vetru. Slnko už začínalo hriať.
Vtáky spievali svoje melódie, šum lístia a ihličia posielali tajné správy iným obyvateľom lesa. Bolo to magické. Kúzelné.
Musela som sa usmiať, až tak ma to ohúrilo. Takto som si vždy priala žiť. Ďaleko od všetkého, od všetkých. Problémy ma netrápili, cítila som sa beztarostne. Voľná. Svieža. Plná života.
Rozpustila som si vlasy, a nechala aj ich nadýchať sa toho úžasného vzduchu. Rozcuchala som si ich, netrápilo ma, ako vyzerám. Bolo mi super aj bez toho.
Keď som mala rozpustené vlasy, siahali mi až pomaly po pupok. Lenže keď ich zvyčajne držia dva copy, vyzerajú byť kratšie.
Vyzerali dosť divne, boli husté, a vraj blonďavej farby. Mala som v nich pár čierno uhľových prameňov. Dva takéto pramene mi lemovali tvár. Ofina mi padala do tváre, vôbec mi to neprekážalo. Nechala som ju, nech si robí čo len chce. Aj tak, keby som sa snažila s ňou niečo spraviť, neposlúchala by ma.
Zakrývala moje pravé tmavé, temné oko, zatiaľ čo to druhé, modré, som vystavovala svetu, a nechala ho pozerať na svet mojím pohľadom.
V tvári som vždy vyzerala ako decko. Alebo ako bábika. Mám ju oválnu, dolnú peru plnú, a hornú tenkú.
Nemám na tvári žiadne znamienko, jazvy, alebo iné pamiatky po bojoch. Som bledá, líca mám zafarbené jemne dorúžova. Lícne kosti nemám výrazné.
Nos mám špicatý, jemne zdvihnutý dohora.
Farbu očí som už povedala. No aj tak ich mám veľké, detsky vyzerajúce, s dlhými tmavými mihálnicami.
Do reality ma vrátil zvuk otvárajúcich sa dverí. Stál v nich Itachi, ten s tým poker face.om. Prišiel mi, ako keby som ho už niekde videla.
"No jasné, člen z klanu Uchiha," nezdržala som sa komentára. Itachi stál v balkónových dverách, a stále s tým istým kamenným pohľadom na mňa hľadel.
"Ako povieš. A ty si tá záhadná dcéra Namikazeho."
"Prečo záhadná?" prekvapene som sa spýtala.
"Nikto o tebe pomaly nevedel. Keby sme nemali špehov v Konohe, ani by sme sa o tebe nedozvedeli," vysvetlil.
"Aha. Tak to je smutné, že nevedel o mne skoro nikto," jemne som sa usmiala.
"Keď myslíš," pokrčil ramenami.
"A inak, čo tu chceš? Pochybujem že by bol už obed," povedala som podozrievavo.
"Nemal som čo robiť, tak ma napadlo, ísť za tebou."
"Nemohol si ísť napríklad za Tobim? Ten mi príde dosť zhovorčivý," pretočila som očami.
"Dobrý vtip," trochu sa usmial.
"Neviem prečo, ale neuveriteľne mi niekoho pripomínaš," nemohla som si spomenúť, a urobila zadumaný pohľad. Itachi sa uchechtol.
"To bude asi tým, že som Uchiha. Tam sme boli skoro všetci rovnakí."
"Keď myslíš. Ja som zatiaľ stretla len jedného z Uchihov, ale žiaľ, nemôžem si spomenúť, kto to bol," zamračila som sa.
"To bol asi môj brat. Je dosť možné že ste chodili spolu na Akadémiu," vysvetlil.
"Vážne? Ja si na dectvo vôbec nepamätám. Alebo si nechcem pamätať." Bolo to, ako keby som mala v mysli veľkú kamennú stenu, ktorú som nedokázala zničiť, preskočiť. Bolo tam prázdne miesto. Tma. Nič.
"No nemyslieť na Konohu. Ako to tu chodí?" spýtala som sa s novou energiou v očiach. Itachi sa oprel ramenom o rám dverí, a zamyslel sa.
"Podľa toho, kedy. Na misie sa chodieva po dvojiciach, ja väčšinou chodievam s Kisamem. Neviem ako to bude s tebou, si tu nazvyš. Ale keď máme voľno, môžeme si robiť čo chceme. Do civilu chodíme aj keď nemáme misie, ale musíme zakryť našu identitu. Bolo by to dosť riskantné. Ale inak trénujeme, alebo sa len tak pofľakujeme," pokrčil ramenom. Prikývla som. Takže teda budem mať dosť času na relaxáciu. Dúfam. Super.
"Zaujímavé."
"No to teda," usmial sa. Bol celkom zlatý, keď som sa nad tým tak zamyslela. Ten úsmev mi strašne niekoho pripomínal, no just si nemôžem spomenúť!! Musím mať asi sklerózu.
"A kedy bude obed?" spýtala som sa.
"Netuším, podľa toho, čo uvarí Konan, a kedy to bude mať hotové. Ona to má nastarosti. Ale dosť často sa stáva, že si musíme pripravovať jedlo sami. Totálna otrava," pretočil očami. Usmiala som sa.
"Teraz ma tak napadlo.. Itachi.. Itachi Uchiha. Nie si to ty, kto vyvraždil celý svoj klan?" vytiahla som ďalšiu tému. Cez Itachiho tvár preletel tieň.
"Áno."
"Prečo si to urobil?" pýtala som sa ďalej.
"Nemusím ti to hovoriť," povedal trpko.
"No dobre, nebudem ťa do toho nútiť. Aj tak by som asi na nič neprišla."
"To máš pravdu," uškrnul sa.
"A inak, čo s tou kúpeľňou? Dosť ma to desí, deliť sa o ňu s deviatimi chlapmi," nahodila som znechutený výraz.
"No dovoľ," povedal dotknuto. Zasmiala som sa nad tým tónom, akým to povedal.
"Ale tak, príde mi to dosť morbídne. Aj Konan sa s vami o ňu delí?" spýtala som sa neveriac, že by to bola pravda. No Itachi prikývol.
"Kristove nožičky," vydýchla som.
"Neboj sa, zvykneš si," zasmial sa Itachi.
"V to pochybujem," uškrnula som sa.
***
Obed sme mali až okolo tretej. Konan nám nachystala veľkú hostinu, všetci sme sa najedli do sýtosti, a ihneď sa popratali znova do izieb. Teraz buď každý si hodil poobedňajší šlofík, alebo trénoval. No ja som sa rozhodla ísť za Konan.
Zaklopala som jej jemne na dvere, a počkala, dokým som nezačula zvnútra zašvitoriť jej hlas v slove "ďalej,".
Keď zistila, kto to je, milo sa na mňa usmiala.
"Čo by si rada?" spýtala sa.
"Touto otázkou sa zaoberám už od rána," začla som opatrne.
"O čo ide?" zamračila sa.
"To vážne sa mám deliť o kúpeľňu s deviatimi chlapmi?!" vyjakla som vyplašene. Konan sa zachichotala, a podišla ku mne. Chytila ma za ruku, a stisla ju.
"Zvykneš si," povedala.
"Nééé," zvraštila som tvár.
"Vážne, ja som si rýchlo zvykla. Len treba najskôr upozorniť každého, že tam idem, potom to je okay," utešila ma.
"Nemáš kľúč?" spýtala som sa s nádejou v očiach. Zakrútila hlavou v nesúhlase.
"No do pi.. Teda, do kelu."
"Neboj, vážne si na to zvykneš," utešovala ma ďalej.
"Pochybujem," uškrnula som sa pochybovačne.
"Dnes to teda risknem, uvidím, či to bude vážne na vraždu, alebo len na samovraždu," uškrnula som sa.
"Ako myslíš," zasmiala sa Konan. Kývla som jej, a vrátila sa naspäť do izby.
Tam som si už radšej začala chystať uterák. Našla som ho v jednej komode, kde bolo aj nejaké oblečenie a spodné prádlo. Cítila som sa tu ako na nejakom pobyte.
Bolo ešte len niečo po štvrtej, tak som si ľahla, chcela som len tak nič nerobiť, ale zaspala som.

*Išla som po prázdnej ulici toho hnusného, veľkého mesta. Pofukoval jemný vetrík, ktorý so sebou nosil vôňu z reštaurácie, ktorá bola po mojej ľavici. Slnko už sa skláňalo nad horami, išlo sa schovať preč, a následne by zanechalo velenie mesiacu.
Zrazu som z jednej bočnej uličky začula slabé vzlyky. Možno to bolo stratené dieťa, ktoré sa bálo, alebo nevie nájsť svoju mamu.
Nakukla som spoza rohu, kto to tam je. Sedelo tam dievča, asi v mojom veku. Sedela opretá o stenu, a vedľa nej bol pričupený chlapec, ktorý ju objímal. Na jeho tvári som zahliadla slzy.
Chlapcove blonďavé vlasy sa mu lepili na upotenú tvár. Dievča malo ružové vlasy, ktoré jej držala ninjovská čelenka.
"Ako je to možné, že aj ona odišla?! Veď jej to tu nevadilo, a ešte som ju videla s Kibom! Nemohla dobrovoľne odísť!" vzlykalo to dievča do jeho ramena. On ju tuhšie objal, a skrivil tvár v bolestnú grimasu. Tí dvaja mi boli veľmi povedomí, ako keby som ich už kedysi videla, možno aj osobne poznala.
"Neverím tomu, že by chcela odísť. Niečo v tom musí byť. Nemožné," zašepkal chlapec. Slzy mu tiekli a z brady padali na zaprášenú zem.
"A ešte keď zistila to o tebe! Veď bola rada, že má konečne niekoho blízkeho!" povedala roztrasene ona. Odtiahla sa od neho, a oprela sa o studenú stenu. Chalan sa vedľa ňu posadil, a zaplietol svoje prsty s tými jej.
"Myslel som si, že už som začínal byť šťastný. Mám teba, mám sestričku, mám priateľov. No potom odíde jedno z môjho šťastia. Ako Sasuke. Bože, až tak strašne mi to pripomína. Musím ju nájsť, Sakura. Inak by som už vážne nevedel, čo bez nej robiť," povedal ten chlapec. Keď povedal tie mená, ako keby som si na ne pamätala, no nevedela som, komu patria. To dievča bola Sakura, to je jasné. A Sasuke bol z tých Uchihovcov, nie? To ho aj ten chlapec poznal? Mala som v tom zmätok.
"Viem, že pre teba veľa znamená. Neboj sa, nájdeme ju, Naruto," povedalo ticho to dievča, a jemne sa naňho usmiala a pohladila ho po líci. To meno..
Naruto.*

Prebudila som sa na neuveriteľnú bolesť v hlave. So sykotom som sa posadila. V hlave mi nenormálne trešťalo, pišťalo, ako keby mi po nej prešlo stádo slonov. Dokonca aj zrak som mala rozmazaný. Ako aj ráno, aj teraz som si odpila z pohára, čo bol na nočnom stolíku.
Cítila som, ako mi tekutina preteká vnútrom až do žalúdka. Bol to osviežujúci pocit.
Spomenula som si na ten sen, a zamračila sa. Bolo to neuveriteľne naozajstné. Ako keby som tam vážne bola. Dokonca som aj cítila vôňu, vnímala vietor. Ešte aj teraz sa medzi mnou vznášala tá vôňa z reštaurácie. Bolo to neuveriteľné.
Spomenula som si aj na tých dvoch. No radšej som tie myšlienky skrčila do guličky a hodila ich na okraj mojej mysle.
Nevedela som, koľko je hodín, ale už sa stmievalo. Rozhodla som sa teba, že pôjdem do tej kúpeľne, a osprchujem sa. Zobrala som svoj uterák, dúfajúc, že nebudem dnes nikoho zabiť.
Po chodbe som sa snažila ísť čo najtichšie. Keď som sa dostala pri dvere od kúpeľne, ešte som zaklopala, keby tam náhodou niekto nebol. Nikto sa neozval, a ja som s malou dušičkou vstúpila. Nikto nikde. Uvoľnene som si oddýchla, a vstúpila do kúpeľne.
Kúpeľňa bola celkom veľká, s rohovým sprchovým kútom, s dvoma umývadlami, a s veľkou zbierkou zubných kefiek. Veľké zrkadlo nad umývadlami bolo pofŕkané, špinavé od čmúch, a dokonca na jednom rohu obyté a tiahla sa tam malá prasklina. Povedala som si, že to musím niekedy vyčistiť, lebo inak sa budem kúpavať v jazere.
Dúfajúc, že nikto nevstúpi do kúpeľne, som sa začala vyzliekať. Oblečenie som hodila na jednu kôpku na stoličku, ktorú som si všimla pri tom sprchovom kúte.
Zatvorila som sklenené dvierka, cez ktoré, našťastie nebolo nič vidieť zreteľne. Cez dvierka som si prehodila uterák, a pustila vodu. Najskôr bola studená, ale potom sa začala oteplovať, až som si ju na seba nepustila.
Bolo to úžasné odreágovanie, od všetkého toho stresu, či ma niekto uvidí, ako sa sprchujem. Predsa len som v dome s deviatimi chlapmi.
Ani som si neuvedomila, že niekto sem vstúpil. Tá osoba to mala naplánované, chcela ma tu nájsť...
Vypla som vodu, a chcela potiahnuť uterák, ale ten tam už teraz nebol.
"Pane bože.." vydala som zo seba. Cez hrubé sklo som videla nejakú siluetu, ale nevedela som, kto to bol.
"Budeš taký ochotný, a podáš mi ten uterák, ktorý si mi pravdepodobne ty zobral?" spýtala som sa tej osoby. Silueta sa začala približovať k sprchovému kútu.
"Stoj!" vykríkla som, keď som si všimla, že sa tá osoba začala dobýjať ku mne.
"Stoj, inak zdochneš!" povedala som podráždene. Tá osoba sa začala vzdialovať, zasmiala sa a hodila mi uterák na dvere.
"No konečne," povedala som a ihneď sa zamotala do uteráka, a vyšla zo sprchy.
Tá osoba bol Hidan.
"To si akože prečo urobil?" zamračila som sa naňho. Pokrčil ramenami a usmial sa.
"Nudím sa, a už vážne neviem, čo mám robiť."
"To sa teda musíš riadne nudiť," pretočila som otrávene očami.
"Že váhaš."
"Budeš tu ešte dlho? Chcem sa prezliecť."
"Budem."
"Čo si to povedal?"
"Že tu budem ešte dlho."
"Ako to myslíš?"
"Neviem."
"Nerob zo mňa debila, vypadni, inak ťa zabijem."
"Bolo by pekné umrieť tvojou rukou."
"Hovado."
"Ďakujem."
"Za čo ďakuješ, pre boha? Hidan, nemám čas sa tu s tebou hrať, ale vážne by som privítala, keby si svoj zadok odpratal preč z tejto miestnosti," už som dostávala tik do pravého oka.
"Ako povieš, mačička," povedal, usmial sa, a už sa mi otočil chrbtom k odchodu.
"Ako si ma to nazval?!" neverila som svojim vlastným ušiam. Ten kretén!
"Mačička. Vadí ti to?" spýtal sa arogantne.
"Že sa pýtaš. Hidan, už ma štveš. Buď ťa nakopem teraz, alebo potom keď budem oblečená," zasyčala som.
"Dobre teda. Idem už, lebo z toho asi nič nebude. Mačička," zasmial sa a už ho nebolo.
"Ten bastard. Zabijem ho," zaťala som päste a chvíľku len tak stála v strede kúpeľni s vražedným pohľadom a omotaným uterákom okolo seba. Muselo to vyzerať maximálne komicky.
Rýchlo som sa obliekla, ako-tak usušila vlasy, a vybrala sa do izby.
Po ceste do izby som začula krik.
"Deidara-senpai, kľudnite sa, inak budem smutný že ste na mňa naštvaný," vychádzalo z jednej izby. Pravdepodobne z Deidarovej.
"Tobi, neser ma, a okamžite vypadni z mojej izby!" kričal naňho podráždene. Až moc dobre mi to pripomínalo to, čo sa stalo pred chvíľkou v kúpeľni s Hidanom.
"Ale ja sa vám snažím pomôcť!" nedal sa Tobi.
"Pomôžeš mi tým, ak okamžite vypadneš, kur*a!"
*tresk tresk BUM* ozvalo sa z izby.
"Tobi je smutný a dolámaný, Deidara-senpai! Au!" povedal piskľavo Tobi.
"VY-PA-DNI!" dvere sa rozleteli, a okamžite z nich vyletel Tobi a narazil do steny. Dvere sa s treskotom zavreli, a stena sa otriasla.
Radšej som rýchlo zaliezla do izby skôr, ako ma Tobi zočil. Dúfala som, že ma nebude otravovať, ako tuto Deidaru.
Posadila som sa na posteľ, a začala si sušiť vlasy. Z nejakého záhadného šuplíka som vytiahla hrebeň, a začala si rozčesávať moje dlhé vlasy.
Keď už boli celkom suché, dala som si ich do vysokého copu. Ofinu som si prichytila sponami, aby mi nepadali do tváre. Predsa len mi niekedy tá ofina lezie na nervy.
Nechcelo sa mi spať, ale bola som zvedavá, či sa mi bude niečo zase snívať o tých dvoch.
Sakura a Naruto... chcem sa o vás dozvedieť viac.