Forever or never 27: Tí ostatní...

„Musíme sa o niečom vážnom porozprávať!“ sadol si Keita vedľa Sory na gauč.
„O čom?“ spýtala sa znudene. Tsunade im jasne povedala, že nemajú hľadať portál. Že si majú oddýchnuť a pripravovať sa na vojnu. Lenže príprava a relax nejdú dokopy!
„Daisuke nám povedal o tom, ako si zapečatila stan...“ začal a Sora ho prerušila.
„Už som to zrušila a keď si tu chceš vodiť ženské návštevy tak vtedy, keď JA nebudem v stane,“ a už vstávala, lebo si myslela, že o tomto sa s ňou chce Keita baviť, no ten ju stiahol naspäť na gauč.
„Toto som nemyslel,“ povedal, „Myslel som to, že aj keď si to zapečatila tak sa tu Sakura aj tak dostala.“
Sora naňho vyvalila oči. „Nemožné!“
„Bol som pri tom.“
„Ako je to možné?“ spýtala sa skôr seba ako jeho.
„Neviem. Preto sa pýtam teba. A čudné je aj to, že po nejakom čase zas nemohol nik vojsť.“
Jedným časom áno a druhým nie? Sore to bolo divné. Odpoveď už mala na jazyku, ale akoby jej unikala. Mračila sa do zeme a hľadala vysvetlenie. Použila vlastnú chakru, takže to musí mať niečo spoločné s ňou.
„Mohol niekto vojsť tie prvé dni, čo ma uniesli?“ spýtala sa a stále hľadela dole.
„Nie...asi tak po dvoch dňoch to prestalo fungovať a až včera sa to znormalizovalo,“ odpovedal na jej otázku a na tvári mal jeden obrovský otáznik.
„Aha,“ povedala len a už prišla na to, prečo sa to stalo. Vystrela sa, oprela sa o gauč a pozerala hore. Nevedela či chce Keitovi povedať, prečo sa to stalo. Ale vedela, že by ju stále otravoval.
„Ty to vieš,“ zašepkal.
Otočila k nemu hlavu so šokovaným výrazom v tvári.
„Čo prosím?“
„Povedal som, že to vieš,“ zopakoval, „Sakura sa na schôdzi na teba mračila. Niečo si zatajila.“
Sora nehovorila nič. Znova sa pozerala sa strop stanu a mlčala.
„Čo sa stalo, že mi to nechceš povedať?“ spýtal sa jej no ona mu stále neodpovedala.
„Počúvaj, nejako to narušilo tvoju chakru a to by sa nemalo opakovať podľa mňa,“ začal jej dohovárať, „ale niekomu to povedať musíš. Niekomu z nás troch.“
„Z nás troch?“ reagovala Sora.
„Hej, z nás troch. To je Daisuke, Šunka a ja!“
„Hmm....už som to vyriešila takže by to nemal byť problém.“
„Je to problém!“ skríkol na ňu.
Sora len nadvihla obočie a pozrela sa naňho. Mračil sa na ňu a vedela, že sa jeho tvrdohlavosť nedá porovnať s tou jej, ale aj tak to raz z nej dostane. Vzdychla si a znova hľadela do stropu akoby tam hľadala odpoveď.
„Mieniš to niekomu povedať alebo tu do teba hučím zbytočne?!“ spýtal sa jej podráždene a ona len prevrátila očami a otočila sa k nemu.
„Keď tu na mňa reveš, tak sa asi ťažko môžem sústrediť na to, ako to povedať, aby to neznelo tak drasticky!“ oborila sa naňho a on stíchol.
„Hm....no...ako som povedala, strážil ma Sasori s Hidanom,“ začala, „a predtým ako som sa...hm...zblížila s Hidanom tak som niečo mala so Sasorim...“
„ČOŽE?!“ Keitu táto informácia vzala.
„Pokoj, pokoj!“ snažila sa ho upokojiť.
„Mám byť pokojný?“ spýtal sa hlasom, ktorý vôbec nebol pokojný ani sa na pokojný hlas nepodobal.
„O to sa snažím!“
Keita sa niekoľkokrát nadýchol. „Pokračuj.“
„Premenila som Sasoriho z bábky na človeka,“ pípla.
„ČOŽE SI UROBILA?!“ zrúkol na ňu.
„...neúmyselne!“ dodala.
„To je jedno či úmyselne, alebo nie!“ zreval. To sa Sore nepáčilo.
„Láskavo sa ovládaj!“ teraz už kričala aj ona, „Ty si tam nebol! Teba neuniesli! Neumieral si! Nemusel si prežiť veci, ktoré som prežívala ja!“
Keita stíchol. Nebol schopný slova.
„Prepáč,“ zamumlal.
„Fajn!“ povedala odmerane, „Budem pokračovať, aby si ma tu nemal za nejakú ľahkú ženskú!“ nadýchla sa a už pokračovala normálne, „Sasoriho som zmenila zase na bábku, i keď neviem či to spôsobí nejaké vedľajšie účinky. Mal v sebe moju chakru, keď bol človekom. To mohlo zapríčiniť to, že aj napriek ochrane, ktorú som vám poskytla, tu mohla Sakura vojsť.“
„Aha...a ...chcem sa ešte niečo spýtať...“ začal, ale Sora ho prerušila.
„S nikým som nespala,“ povedala a skoro dodala, že od toho nebolo ďaleko, keby ju Hidan nezachránil, ale našťastie to nepovedala, lebo nebude dráždiť spiaceho hada.
„To som nechcel...“ obviňujúco sa na ňu pozeral.
„Čo potom?“
„Cítila si niečo k tomu Sasorimu?“
„Nie!“ prirýchlo odpovedala a Keita si to všimol, a preto nadvihol obočie, „Na začiatku som si myslela, že ho mám rada, ale to len kvôli tomu, že sa ku mne správal celkom pekne, ale len odvtedy, čo som ho zmenila na človeka. Sľúbil mi, že mi pomôže nájsť portál, ale nakoniec som sa dozvedela, že to bola lož a že chce, aby som s ním žila naveky a mala s ním milión detí alebo čo! Potom sa aktivovala jeho temná stránka či čo a bol násilnícky....a preto je zasa drevom,“ ukončila túto debatu Sora.
„Temná stránka?“ spýtal sa a na tvári mu bolo vidieť obavy.
„No...hej.“
„Prečo sa to stalo?“
„Ja netuším! Bola som prekvapená rovnako ako si ty teraz!“
Keita sa zamyslel.
„Čo? Na niečo si prišiel?“
„Áno. Potrebujeme väčší mozog ako je náš, ktorý rozumie tomu, aspoň z časti, čo sa nám stalo.“
„Daisuke!“ zvolali naraz.

Keď Daisuke prišiel, Sora mu porozprávala všetko tak, ako to povedala Keitovi.
Daisuke bol chvíľu ticho a potom zahlásil: „Je to predsa jasné!“
Hovoril to takým tónom, že ako im to nemohla dôjsť.
„A povieš nám, čo je jasné?“ spýtala sa ho netrpezlivo Sora.
„Jasné je to, že máme vo svojej chakre...hm...ako by som to nazval...zlo.
„Zlo?“ spýtala sa Sora a zakrývala úsmev, zato Keita sa otvorene smial.
„Áno, zlo!“ povedal nahnevane, „Ako sa potom mohol Sasori takto zmeniť?“
„Čo ja viem?“ zamyslela sa Sora, „Napríklad, že má v sebe zlo a keď som ho zmenila, tak sa len...vydralo na povrch alebo čo.“
„To je hlúposť!“ zamietol to, „Ani ten najhorší človek nemôže dostať zlo takých rozmerov von za takú krátku dobu.“
Sora mu na to chcela niečo povedať, ale vošiel Šunka.
„Máš poštu, Sora!“ zakričal a hodil jej obálku a zamieril ku chladničke.
„Čože?“ nechápala a pozerala na obálku, ktorú držala pred sebou ako by to bola nejaká bomba. Na obálke bolo napísané iba jedno slovo: Sora
„Prečo by mi niekto písal?“ čudovala sa.
„Možno to prešlo cez portál,“ hádal Šunka.
„Ty truľo!“ oborila sa naňho Sora, „Zastal tam čas! Nemôžu nám poslať ani venovanie k narodeninám!“
Ten len pokrčil plecami a už do seba pchal sendvič.
„Otvor to!“ pobádal ju Keita.
„Si normálny!“ vyštekol na Keitu Daisuke a zabránil Sore otvoriť list, „Ani nevieš od koho je a čo tam môže byť!“
„Ale prosím ťa!“ odbila ho mávnutím ruky, „Myslíš, že na mňa niečo vyskočí alebo čo?“ a už aj otvárala list.
„Vidíš? Je tam list. Len list!“ hovoril Keita Daisukemu akoby jeho starosti boli zbytočné. Daisuke si prekrížil ruky na hrudi a pozeral na list, akoby z listu mal niekto vyskočiť a na mieste ho zaškrtiť.
„Čo sa tam píše?“ vyzvedal Šunka, ktorý si medzičasom sadol ku nim.
Sora začala čítať:

„Nejaký krátky list,“ poznamenal Šunka.
„Čo znamenajú tie šifry?“ spýtal sa Keita.
„Šifry?“ spýtal sa Šunka a nakúkal do listu či uvidí nejaké divné znaky, ale nič. Zrejme si neuvedomil, že je to šifrovaný odkaz.
„Drevo je Sasori a nesmrteľný priateľ je Hidan,“ vysvetlila im Sora a bola si istá, že iné osoby na to nesedia.
„A kde je to miesto?“ spýtal sa Daisuke.
„Hm...“ Sora rozmýšľala kde sa naposledy stretla so Sasorim v Konohe. potom si spomenula, že Sasori bol s ňou v Konohe naposledy, vtedy, keď ju uniesli. Lenže... „V Konohe bol naposledy tu, za naším stanom.“
„Myslíš, že príde tu?“ spýtal sa Keita.
„Nie,“ odpovedala Sora, „Je tak trochu úchyl, ale nie je sprostý.“
„Tak kde sa stretnete?“ spýtal sa Daisuke.
„Že mi to skôr nenapadlo!“ zvolala Sora a postavila sa.
„Vieš kde?“ nedočkavo sa spýtal Keita.
„Jasné!“ povedala ako by to samozrejmosť, „Hranice Konohy, cez ktoré sme prešli. Konoha sa predsa končí až na hranici. To bolo posledné miesto v Konohe, kde sme boli spolu!“ zvolala nadšene, „V tom prípade musím vyraziť.“
„Teraz?“ zvolali všetci naraz.
„Nenapísal čas, takže asi hej,“ obúvala sa.
„Ideme s tebou!“ vyhlásil Keita.
„Zabudni!“ odvrkla mu a obúvala si druhú čižmu.
„Sama nepôjdeš!“ povedal Daisuke.
„Tak sleduj!“
„A to tu máme na teba akože čakať?“ spýtal sa Šunka.
„Nie, samozrejme, že nie! Budete ma kryť!“
„Kryť?“ nechápavo sa spýtal Keita.
„Presne tak. Keď sem vojde Tsunade, no najprv vojdú jej mega prsia a potom ona tak jej poviete niečo, tak aby ma neodhalila.“
„Myslím, že by sme to mohli zvládnuť,“ povedal Daisuke.
„Vážne?“ pochybovačne sa spýtali Keita a Šunka.
„Áno,“ povedal Daisuke, „Niečo už vymyslíme.“
„Výborne!“ zvýskla Sora, „Držím palce!“ prehodila si plášť a vybehla zo stanu a vydala sa smerom, ktorým ju ťahali Sasori a Deidara keď ju unášali.

Cesta jej trvala dvadsať minút.
„Myslel som si, že neprídeš,“ povedal Hidan bez pozdravu a stále sa nervózne obzeral, akoby sa bál, že ho niekto sleduje, „Zabudol som napísať, že hneď ako si to prečítaš máš prísť.“
„Ale som tu. Takže aké informácie máš?“
„Dosť dôležité. Písal som síce, že o Sasorim, ale to zďaleka nie je všetko. A k tomu sa musím ponáhľať. Nevedia, že som odišiel.“
„Nápodobne,“ povedala Sora a presne vedela, že času je málo, „Tak hovor! Čo je so Sasorim? Pamätá si niečo?“
„Nepamätá si vôbec, že ťa mal rád, alebo niečo tomu podobné v jeho prípade. Pamätá si len, že ťa strážil. To, že bol chvíľu človek si nepamätá.“
„To je dobre,“ vydýchla si Sora. Teraz o jej „vzťahu“ vedia len ona, Hidan, Keita a Daisuke. A možno, ale len možno to povie aj Šunkovi. Ale asi áno, keďže je jeden z nich.
„Akatsuki idú po tebe. Si momentálne ich hlavný cieľ.“
„Pretože viem o ich plánoch?“ hádala Sora.
„Áno. Pein sa dovtípil, že to ty si zobrala plány, pretože z nich nezostalo nič, absolútne nič, a to na nich Pein použil jutsu, ktoré by zabránilo zničeniu tých plánov.“
„Šikovné,“ ocenila ho Sora.
„Plány sú už v plnom prúde, takže aj tak ich nechcú meniť,“ Sora vedela, že oni sú Pein, Madara a Kabuto.
„Prečo mi to hovoríš?“
„Prečo? Pretože v tej vojne musím bojovať a mne sa vôbec nechce. A to sa ešte musím podrobovať rozkazom niekoho iného. A to ja neznášam.“
„Fajn,“ povedala a rozmýšľala koľko času od jej odchodu ubehlo a či ju už niekto začal zháňať.
„A informácia, ktorá ťa bude zaujímať zo všetkých najviac,“ povedal Hidan a vyzeralo to, že to je posledná informácia, ktorú jej chce povedať a že si ju nechal na koniec.
„O čo ide?“ spýtala sa nedočkavo.
„Ty a tvoja skupina,“ myslel Keitu, Šunku a Daisukeho, „nie ste jediní, ktorý prešli cez portál.“
Jeho slová spôsobili, že sa Sora zatvárila, akoby jej po hlave udreli kladivom. Ako to, že tu nie sú samy? Prečo potom čas plynul normálne? Videli ich už? Spoznali ich tí druhí? Sú silnejší ako oni? Keď ich nájdu, budú od nich niečo chcieť? Ako zareagujú Keita, Daisuke a Šunka, keď im to povie? Budú trvať na tom, aby ich našli? Ak ich nájdu budú chcieť nájsť portál spoločnými silami? Ani na jednu z týchto otázok nemala Sora odpoveď...