Forever or never 28: Máš nepriateľov? To znamená, že si už niečo dokázal...

„Mohol by si to zopakovať?“ spýtala sa ho Sora, „Zdá sa mi, že som počula, ako si povedal, že nie sme jediný, ktorí tu prešli cez portál....Ale to sa mi len zdalo nie?“
Hidan si nasilu odkašľal. „Nezdalo.“
„Čože?“ pípla.
„Je to tak,“ povedal Hidan štýlom, že je to tak a nič to nezmení. Nie je to žiadny omyl alebo nejaká chyba. Hovoril to ako fakt.
Sora sa silene a dosť šialene zasmiala. Chytila sa za hlavu. „To nie je možné. Ale už som zistila, že aj nemožné je možné...“ zasa ten smiech.
„Vážne?“ spýtal sa Hidan, aby zľahčil situáciu, „A čo také sa ti stalo?“
„Zistila som, že kým bol Sasori človek, blokoval moju chakru.“
„Čože?“ tentoraz sa spýtal Hidan.
Sora mávla rukou, aby ho upokojila. Sama nebola pokojná a preto potrebovala niekoho, kto bude pokojný za dvoch. „Už je to v pohode. Sasori už človek nie je, takže už pre mňa nepredstavuje problém.“
„No...pretože ti musím ešte niečo povedať.“
„Povedz to tak, aby som z toho nemala depresiu...ďakujem,“ povedala Sora a radšej si sadla a oprela sa o najbližší strom.
„Chcú sa s vami stretnúť,“ vychrlil to zo seba.
Sora naňho pozrela, ako keby práve porodil lietajúce prasatá. Dlhú chvíľu nič nehovorila.
„No...po prvé...Čože?!....a po druhé...Ako vedeli, že za mnou prídeš?“
„Je odpoveď na tú otázku dôležitá?“ vykrúcal sa.
„Je!“ potvrdila mu to Sora.
„Poslali ma za tebou,“ zamrmlal.
„Vážne sa nerada opakujem, ale dnes sa to nedá...ČOŽE?!“
„Prišli do sídla...a povedali im o tebe...“
„Kto?“ vyzvedala.
„Kabuto, Madara a Pein...“
„A jak našli sídlo?“ znovu ho prerušila.
„Kabuto ich priniesol so sebou...“ vysvetlil jej to. Sora sa na chvíľu zamyslela a tak na chvíľu zmĺkol.
„Pokojne pokračuj,“ vyzvala ho, ale stále vyzerala, že je myšlienkami inde.
„Fajn...a o niečom sa bavili v kancelárii, v ktorej boli aj Madara a Pein. Potom vyšli len s Kabutom a došli do mojej izby...len tak vtrhli! Však som mohol byť nahý!“ rozhorčoval sa.
„Ale nebol si...či?“
„Aby bolo jasné, ja mám cez deň aspoň spodky! V noci nemám nič, ale v spánku mi to nevadí...“ začal vysvetľovať a Sora ho zastavila.
„...tak došli do tvojej izby...Čo bolo potom?“ nabádala ho, aby pokračoval.
„No...potom sa pýtali na teba. Že či si nebola nejaká zvláštna a tak. Povedal som, že ne, ale Kabuto na mňa tak patrel, že som im povedal o tvojej schopnosti. Musel som!“ ospravedlňoval sa pohľadom, „Ale nevyzerali, že by ich to prekvapilo, takže podľa môjho nie veľmi skromného názoru im to už povedali.“
„Vedia aj o ostatných?“ Sora musela vedieť či ide len o ňu, alebo nie. Lenže Hidan hovoril v množnom čísle, keď hovoril o stretnutí.
„Vedia. Kabuto im to povedal...potom čo on odišiel, ešte ostali v mojej izbe. Chceli vedieť, kde si a keď som im povedal, že neviem, tak povedala, že nemám klamať. Ale ako to vedela?“ on sám nechápal, čo sa tam dialo.
„Kto je tá ona?“
„Sú traja. Dvaja chlapci a jedno dievča. Vyzerala ako vodkyňa.“
„Vedela, že klameš?“ nadvihla obočie Sora a momentálne sa jej to nezdalo úplne nemožné.
„Presne tak. Povedala, že výlet do Konohy nemám odkladať, ale mám ísť zajtra....čiže dnes...a tak som tu,“ rozhodil okolo seba rukami.
„Ty si tu chcel prísť?“ spýtala sa ho Sora, ktorú to dojalo.
„No...áno...vieš...zistiť či si v poriadku...a tak...“ červenal sa.
„Kedy a kde?“ spýtala sa ho.
„No môžeme aj teraz a to je jedno kde...nejaký hotel bude stačiť.“
„Čo?“ spýtala sa ho a zamaskovala smiech kašľom.
„Jáááj...s nimi!“ škrabal sa vzadu na hlave, „Tu máš mapu...nechceli mi povedať, čo je to za miesto takže sa máte orientovať podľa tohto. A máte dôjsť dnes o polnoci.“
„O polnoci?“ spýtala sa či náhodou zle nepočula.
„O polnoci.“ Potvrdil jej, „A mapa sa začína pri vchode do Konohy,“ ukázal na už rozloženej mape, kde to je.
„Idem po svoju bandu nech vyrazíme hneď. Je to dosť ďaleko,“ hovorila Sora a popritom si prezerala mapu.
„Išiel by som s vami, ale musím sa hneď vrátiť,“ sklopil zrak. Zdalo sa jej, že sa Hidan za to hanbí.
„Oni ti to prikázali?“ spýtala sa ho potichu a vstala.
Prikývol.
„Pozri,“ dotkla sa jeho ruky, „Keď odtiaľto odídeme, myslím cez portál domov, tak by si sa mal odpojiť od Akatsuki. Si nesmrteľný. Prečkáš vojnu, potom počkáš kým tí členovia, ktorí náhodou prežijú umrú a budeš voľný.“
„Akatsuki budú existovať stále. Len členovia budú iní,“ stisol jej ruku.
„Lenže tí ťa nebudú poznať,“ povedala Sora.
Hidan sa usmial, no ten úsmev pripomínal skôr grimasu. Po chvíli sa ozval, „Myslíš, že by som mohol ísť s vami?“
„Čo?“ táto otázka ju zaskočila.
„Vedel som, že to nie je dobrý nápad,“ pustil jej ruku a otočil sa.
„Len ma to zaskočilo,“ bránila svoju reakciu, „Nemyslím, že je to nemožné.“
Otočil sa a zahľadel sa jej do očí. „Musel by som byť označený.“
„Ja neviem, ako to funguje! A stále nechápem, ako je možné, že ja a chalani sme tu!“
Zasa nasledovalo trápne ticho a tentoraz ho prerušila Sora.
„Už musím ísť.“
„Keby dačo pošlem ti list a stretneme sa tu...súhlasíš?“ navrhol.
„Skvelé,“ súhlasila a prikývla, „Tak...ahoj.“
„Ahoj.“
Otočila sa na odchod a kráčala späť. Práve v tej chvíli, keď sa chystala rozbehnúť, Hidan na ňu zakričal: „Dávaj si pozor!“
„Budem!“ zakričala a ani sa neotočila a už bežala do Konohy.

„Tomu neuveríte!“ zvolala hneď, čo vošla do stanu celá zadychčaná.
„Čo sa stalo?“ všetci traja boli hneď na nohách.
Sora dvihla ruku a mala na nej zdvihnutý ukazovák. Druhou rukou sa zaprela o stehno a chvíľu vydychovala.
„NO?!“ vybafli na ňu naraz.
„Však moment!“
Poriadne sa nadýchla a povedala im všetko, čo jej povedal Hidan.
„Sora,“ jemne začal Keita, „Je pol jedenástej predpoludní....mala by si piť až poobede...nenič si pečeň.“
„Ja- nie – som- opitá!“ zdôrazňovala každé slovo Sora.
„Ale Sora...to je absurdné!“ povedal Šunka.
„Jasné,“ rozhodila rukami a vybrala mapu, „A toto som si cestou kúpila za vši, nie?“
Všetci sa zhŕkli okolo mapy.
„Je pravá?“ nadchýnal sa Daisuke.
„Jasné, originálna kópia!“ povedala ironicky Sora.
„Ideme?“ spýtal sa Keita aj keď vedel aká bude odpoveď.
„Jasné!“ zvolala Sora akoby to bola samozrejmosť, „Chcem vedieť kto sú, čo chcú, čo vedia, prečo sú tu atď, atď...“
„Tak poďme!“ zdvihol do vzduchu päsť Šunka a práve v tej chvíli sa do ich stanu dotrepala Tsunade.
„Čo sa to tu deje?“ vyzvedala a nikomu sa nijako extra nechcelo hovoriť.

Po všetkých vypočúvacích metódach a hlavne kvôli tomu, že nemali veľa času jej všetko vyklopili.
„Keď vám poviem, aby ste nešli aj tak pôjdete?“ spýtala sa ich unudene a oni nadšene prikyvovali, „Tak choďte. A vráťte sa živý. Bolo by z vás veľa papierovačiek,“ mávla nad tým rukou.
„Tsunade,“ hovorila Sora tónom akoby sa rozprávala s niekým, kto má každú chvíľu umrieť, „tvoja citlivosť má veľkosť malého šutra na ulici.“
Na Tsunadinej tvári vyskakovala žila, no ovládla sa. „Choďte už!“
Nemusela im dvakrát hovoriť. Šunka, Daisuke a Sora sa pohli s východu, len Keita sa postavil pred Tsunade.
„Hokage-sama,“ začal, „Povedzte mojej žene a deťom, že...“ nedokončil lebo Sora ho udrela do hlavy až mu navrela hrča a v očiach mal hviezdičky.
„...že si totálny idiot, ktorý nemá ženu ani deti!“ keďže spadol na zem a nebol schopný sa postaviť, schytila ho za golier a ťahala ho za sebou.
Pred stan vyšli o pol druhej a pri hlavnej bráne kriesili Keitu do tretej.
„No,“ zvolala Sora, keď už boli všetci na nohách, „Vyrážame, milí páni!“
Ozvalo sa zboroví hundranie. No hundranie je predsa bežným komunikačným prostriedkom chlapov a tak vyrazili.

Dorazili o trištvrte na dvanásť. Museli prejsť cez, lesy, polia, zase lesy, dedinky a mestečká, no aj močariská, zradné piesky. Zabáčali doprava, doľava, šli rovno, zasa doľava, doľava, doľava, konečne doprava a potom rovno.
Všade bola tma, ale to ich neprekvapovalo. Bolo predsa pred polnocou! To však neznamenalo, že neboli ostražitý. Postavili sa chrbtami k sebe a vytiahli pred seba kunaie, hľadeli do ticha a vyčkávali. Nepohol sa ani jediný lístok. Všetko čakalo.
Stáli na opustenom cintoríne. Pred polnocou.
„Musia byť poriadne psycho,“ poznamenala Sora po chvíli.
„Prečo?“ nechápal Daisuke.
„Pozri sa naokolo,“ ukázala na náhrobné kamene okolo, z ktorých boli niektoré nakrivo a popukané.
„A?“ nechápal ani Keita.
„Prosím ťa! Ktorý normálny človek ťa pozve na cintorín o polnoci! To tu ešte chýba hororová hudba! Už chápem prečo nám dali mapu a nepovedali, kde to je a čo to je za miesto! Akoby sme si nemohli sadnúť do nejakej kaviarne a pri kávičke všetko prediskutovať!“ rozhorčovala sa Sora.
Zase zahundrali a potom už boli ticho. Blížila sa polnoc.
Nikto nemal hodinky, no vedeli, že odbila polnoc. Tma bola ešte černejšia a začal pofukovať vetrík a počuli v ňom akísi šepot. Nie ako metaforu, ale naozaj. Tento šepot sa znásoboval až počuli ženský hlas, akoby osoba, ktorá to rozprávala stála hneď pri nich, no po niekom v ich blízkosti nebolo ani stopy.
„Vidím, že ste prijali naše pozvanie.“
„Ona nás vidí?“ šeptom sa spýtal Otany.
„Asi hej,“ odpovedala mu tiež pošepky Sora a pohladila si vzadu na temene vlasy, „Ako vyzerám?“
„ČO?“ Keita zabudol šepkať.
„Nevidím si dozadu na svoje vlasy. Chcem vyzerať dobre. Dobrý prvý dojem je...“
Čo je to prvý dobrý dojem sa nedozvedeli lebo spoza jedného náhrobku vyšli tri osoby.
Až teraz im napadlo aký boli hlúpi, že nevymysleli žiaden plán....