Forever or never 26: Ak už nemáš čo povedať, mlč...

„Pohnite!“ počula Sora, ako niekto kričí.
Ninjovia z Konohy utekali lesom a Keita niesol Soru, ktorá bola celá od krvi.
Všetko sa zomlelo príliš rýchlo.
Sora skočila pred Daisukeho, lebo si myslela, že Sasoriho kunai ho zabije; netušila, že Daisuke má schopnosť manipulovať predmetmi silou vôle; Sasori však prekabátil ju aj Daisukeho; jeden jediný kunai sa razom zmenil aspoň na pol tucta; takže, Sore sa podarilo odraziť ten jeden a ostatným sa nevyhla...
„Už len kúsok!“ Sora spoznala ten hlas. Patril Sakure.
„Nemali by sme ju ošetriť?“ spýtala sa ustarostene Ino.
„To nie je potrebné!“ odpovedala jej Sakura o niečo odmeranejšie ako pôvodne chcela.
„Ale...“ začal protestovať Šunka.
„Sorine telo sa lieči rýchlo aj samé. A k tomu, kunaie nezasiahli žiadny zo životne dôležitých orgánov!“ vysvetľovala im Sakura, keď sa blížili ku Konohe.
„Netrafil sa?“ nemohol tomu overiť Kakashi. Akatsuki boli zločinci triedy S a bolo jednoducho čudné, že by Sasori nezasiahol ani jeden životne dôležitý orgán.
„Netrafil sa, pretože som tomu zabránil,“ ozval sa Daisuke po Keitovej ľavici.
Až kým nedorazili ku stanu s medikmi, nikto nič nepovedal.
„O môj bože!“ lamentovala sestrička, keď zbadala Keitu, ktorý držal Soru, ktorá medzitým upadla do bezvedomia. Za ním vošla Sakura a za ňou Ino. Ostatní nevošli, Kakashi šiel Tsunade oboznámiť o misii a ostaní šli do svojich stanov.
„Položte ju tu!“ prikázala sestrička a ukázala na prázdnu posteľ.
„Pomôžeme vám!“ povedala Ino a podstúpila o krok dopredu. Sestrička len pokývala hlavou na znak nesúhlasu.
„Aj vy ste zranené, musíte sa dať do poriadku. Keď chvíľu počkáte, vyliečim aj vás,“ navrhla.
„To je v poriadku. Budeme v pohode,“ povedala Sakura a s Ino vyšli zo stanu a sestrička si začala robiť svoju robotu.

O pol hodinu, keď sa Sora prebrala, cítila sa dobre. Naozaj dobre. Nič ju nebolelo. Aj keď už bola hore, nechcelo sa jej otvoriť oči. To by musela Tsunade pekne krásne porozprávať o tom, čo sa dialo v sídle Akatsuki. A to vážne nechcela. Tak ich nechala zatvorené a naďalej sa tvárila, že je ešte v hlbokom spánku.
Niekto vošiel do stanu a podišiel k jej posteli a zdvihol jej prikrývku vyššie. Ten dotyčný si potom sadol na stoličku . To ju ako mieni sledovať až kým neotvorí oči?! Sora mala čo robiť, aby si nevzdychla. Prešli dve minúty, keď osoba, ktorá sedela pri nej prehovorila. Čakala nejaké trápne frázy ako: „Budeš v poriadku.“ „Všetko bude OK.“ No nebolo to nič také...
„Ešte ako dlho sa mieniš tváriť, že spíš a ignorovať všetko naokolo?“ spýtala sa jej.
Sora pootvorila jedno očko a pozrela sa do nahnevanej Sakurinej tváre.
„Neignorujem všetko,“ bránila sa, „Momentálne som ignorovala teba.“
Sakura na ňu zagánila.
„Tsunade- sama ťa chce vidieť.“
„Áááách.....“ vzdychla si Sora, „No....vieš...nie som práve v stave, aby som sa mohla rozprávať s Tsunade. Vždy mi potom stúpne tlak a to od infarktu nie je ďaleko...“ vyhovárala sa.
„Ty máš od infarktu ďaleko,“ uzemnila ju, „a teraz vstávaj!“
„Musím?“ skúsila to ešte raz.
„ÁNO!“ skríkla na ňu Sakura, očividne nervózna.
„Dobre, dobre,“ vstávala pomaly, „ale nemala by si byť aká ku svojim pacientom! To vôbec nie je pekné!“
„Do konca života ma to bude ťažiť na srdci,“ povedala ironicky Sakura a Sora len prevrátila očami.
Prezliekla sa z nemocničného overalu do tyrkysového trička na ramienka, čierne krátke nohavice a čierne čižmy nad kolená a vydali sa ku Tsunade.

„VRAVÍM VÁM, ŽE NESMIEME ČAKAŤ, KÝM ONI UROBIA PRVÝ KROK!“ kričala Tsunade
Sakura vošla a za ňou Sora, ktorá sa na všetkých široko usmiala úsmevom, ktorý vôbec nebol úprimný.
„Tsunade!“ zvolala Sora žoviálne, „Zdalo sa mi, že počujem melodické tóny tvojho hlasu!“
„Sora!“ zvolala Tsunade, vôbec nie priateľsky. Znelo to ako keby hovorila cez stisnuté zuby, „Neskúšaj ma nasr*ť, Sora!“
„Nedus v sebe ten hnev, Tsunade. Zopár ľudí v okolí päťdesiatich kilometrov ťa ešte nepočulo!“
„SADNI SI A ČUŠ! PREBERÁME TU DÔLEŽITÉ VECI A NEMÁME ČAS RIEŠIŤ TVOJE IRONICKÉ POZNÁMKY!!!“ vrieskala na ňu Tsunade. Zrejme mala toho v poslednom čase veľa.
Všimla si, že je tam aj Keita, Šunka a Daisuke a tak si sadla k nim.
„Pozorujem, že dnes má naša drahá Hokage dobrú náladu,“ naklonila sa k chalanom a tí sa zaškerili.
„TICHO TAM!“ zvrieskla, až niektorí v stane nadskočili.
Sora sa poobzerala a všimla si, že pri Tsunade sedia aj ostaní Kagovia a ich stráže. Pár ANBU, niektorý členovia Lekárskeho týmu vrátane Sakury, niektorý jouninovia, medzi ktorými nechýbali ani Kakashi a Guy. A potom tam sedelo zopár ninjov z iných zemí, ktorých nepoznala.
Zrazu sa ozvala Tsunade normálnym hlasom.
„Takže, Sora, dostala som informácie o tom, čo Akatsuki približne plánujú,“ a zdvihla papiere, ktoré si „požičala“ od Akatsuki.
V inej situácii by jej povedala, že tie informácie má od nej a že sa nemá tváriť, ako keby zhltla všetky informácie sveta.
Lenže teraz, keď mala v ruke tie informácie, znamenalo, že nemusí zatiaľ hovoriť o svojom pobyte v sídle Akatsuki, pretože teraz sa hodnú chvíľu budú venovať im. Takže iba prikývla.
„Ale o tom neskôr,“ položila tie papiere na stôl pred seba a pozrela na Soru, „Najprv nám povieš, čo sa dialo u Akatsuki.“
Sora si myslela, že dá jednu Tsunade cez papuľu.
„Čo presne by si chcela vedieť, Tsunade?“ spýtala sa jej vyhýbavo.
„Všetko,“ povedala jednoducho, „Od začiatku do konca.“
Sora jej nechcela hovoriť o tom, ako sa zblížila so Sasorim, potom ho vyliečila, ten sa zbláznil a potom ho zasa zmenila na bábku. Ani o Hidanovi sa jej nechcelo dvakrát hovoriť. A o Sasukem im pravdepodobne povedala Sakura. Takže povie pravdu, i keď nie celú. Pár detailov bude musieť vynechať.
„No...uniesli ma dvaja...“ začala .
„To nám už povedali,“ prerušila ju Tsunade.
„Deidara, ktorý používa výbušný íl a Sasori, ktorý používa bábky...“
„To tiež vieme,“ prerušila ju znova Tsunade, „Povedz nám niečo, čo nevieme.“
„Povedala si, že mám povedať všetko od začiatku do konca tak ma láskavo neprerušuj!“ zvýšila hlas Sora. Ak Tsunade nesklapne, tak vstane a odíde robiť niečo užitočnejšie. Napríklad hľadať portál. Toto ju začínalo vytáčať!
No Tsunade jej tú radosť neurobila a bola ticho. Sora sa nadýchla a pustila sa do rozprávania.
„Musím sa priznať, že som proti nim, aj keď boli iba dvaja nemala šancu. Portál vyčerpáva polovicu chakry a ani Stretnutie Kagov nedopadlo najlepšie. Neďaleko ich sídla som začala vykašliavať krv a potom som odpadla. Prebudila som sa až v sídle Akatsuki..“
„Majú len toto sídlo alebo aj nejaké iné?“ spýtala sa Mizukage.
„Ja viem iba o tomto,“ odpovedala jej na otázku Sora a pokračovala v rozprávaní: „Zobudila som sa ešte v tú noc. Samozrejme, že som sa pokúsila ujsť. Nepodarilo sa mi to,“ zamračila sa nad vlastnou slabosťou, „Potom už dávali na mňa väčší pozor. Neustále boli v mojej blízkosti Sasori a Hidan a to mi znemožňovalo znova sa pokúsiť ujsť. Ráno som mala ten krvný závrat...“
„Krvný závrat?“ nechápal Gaara.
„Tak som nazvala to, keď som vykašliavala krv. Viem, že je na to nejaký oveľa viac bifľošský názov, ale ten ja neviem a ani nechcem vedieť,“ povedala, „No potom zavolali takého dosť hlúpeho doktora, podľa mňa.“
„Prečo si myslíš, že doktori sú hlúpi?“ mračila sa na ňu Tsunade.
„Nepovedala som, že všetci doktori sú hlupáci ako ten dotyčný,“ opravila ju Sora, „Bol hlúpi pretože mi predpísal jed namiesto lieku, idi*t.“
„To nám Sakura hovorila,“ konštatovala Tsunade.
„No a potom večer všetkých Pein zvolal do kuchyne. Zistil, že sa niekto pokúša ma odtiaľ dostať. Jeho sféry zabili všetkých ANBU a potom vydal rozkaz zabiť aj tých, čo prežili. Sasori s Hidanom, ktorý ma, ako som už povedala, strážili, dal rozkaz, že ma majú odvliecť do lesa a dať na mňa pozor. No ja som im ušla a...“
„...a zachránila nás.“ Dokončil Keita.
„No aj tak ste ma tam vy dvaja nechali!“ zúrila Sakura. Ešte im to stále nevedela odpustiť.
„Ale to je vlastne dobre nie?“ rýchlo povedal Šunka.
„Prečo?“ Sakura sa naňho pozerala prižmúrenými očami.
„P-p-pretože inak by už Sora nebola medzi nami!“
„Tak- tak!“ pritakával Keita.
Sakura sa k tomu už nevyjadrovala, ale stále pozerala na Šunku a Keitu vražedným pohľadom.
„No...potom som ja a Sakura spoločne ušli...ale to vám už asi hovorila...a potom...no aj ja som mala vlastne prísť do Konohy z ňou...ma napadol Kabuto.“
„Čože!?“ neveril Tsushikage, „On?!“
„Áno, on,“ vážne prikývla Sora, „Zabila som ho. No utrpela som nejaké zranenia a nemohla som už utekať ďalej do Konohy. Akatsuki ma našli a odvliekli preč. Ale...“
„Ale čo?“ zvedavo sa pýtal Raikage.
„Podarilo sa mi spriateliť sa s jedným z nich.“
„S kým?“ spýtala sa Tsunade.
„S Hidanom. A so Sasukem som sa samozrejme poznala. s nimi som vymýšľala plán, ako ujsť, čo sme plánovali práve na minulú noc. Našťastie ten plán,“ v skutočnosti nemali žiadny plán, ale to im nemienila vešať na nos, „sme nepoužili, pretože prišli posily z Konohy. A aby ste vedeli, Kabuto žije aj tak. Neviem prečo, ale je to tak. Je to divné a ja tomu nechápem ak isto ako vy.“
Tsunade s ostatnými len prikývla a už jej nekládli žiadne otázky. Bola rada, že sa na nič nespytujú, že sa nespytujú na detaily. A že im nepovedala ani slovkom o Sasorim a nej. Iba niečo jej vŕtalo hlavou. Ten Sakurin pohľad, akoby vedela, že niečo v rozprávaní vynechala. Niečo dôležité. Ale Sora sa tým nechcela trápiť. Teraz nie...