"Spomínaš si?" _ 7 _

Obrad či nočná mora?

Lenivo som sa prevalila na druhý bok a tak sa mi naskytol pohľad na muža predo mnou. Nahlas som vzdychla. Chcelo sa mi strašne spať a práve keď už zaspávam, sa tu objaví on. Nie že by mi to vadilo, vlastne som bola rada že prišiel, ale bola som unavená. Keď sa nad tým zamyslím, vlastne som ho už ani nebrala ako niekoho cudzieho, či ako hrozbu.
"Umm..." zamrmlala som na pozdrav.
"Mám radosť, že ťa moja návšetva tak potešila," uškrnul sa, keď videl moju tvár, ktorá od únavy vyzerala skoro až mŕtvolne.
"Mmm..." Nesúhlasne som zamručala a len tak-tak som sa posadila na posteli.
Čiernoočko na nič nečakal a posadil sa vedľa mňa, akoby som mu to prikázala. Veľmi zdvorilé, pomyslela som si.
Pozrel sa na mňa a v očiach mal niečo zvláštne. Boli také... ani to neviem opísať... hladné?
"Čo si sa prišiel porozprávať?" spýtala som sa chrapľavo s privretými očami. Asi som pôsobila komicky, pretože sa potichu zachechtal.
"Si rozkošná, keď si takáto ospalá."
To ma trochu prebralo. Povedal práve, že som rozkošná? Keby nebola v izbe taká tma, určite by videl, že moja tvár doslova horela. Bolo to divné, zahrialo ma to u srdca a... na tváry, ale zároveň ma to prekvapilo.
Pomali som sa na neho otočila a prepaľovala ho prižmúrenými očami. Snažila som sa nahodiť vražedný pohľad, ale podľa jeho reakcie, čo bol ďalší tichý smiech, mi došlo že to nemalo ten efekt, ktorý som plánovala.
"Vážne si sa nezmenila," vzdychol, "Vždy to robíš keď ti niečo také poviem."
"Vždy? A čo robím?"
"Vždy keď ti poviem lichôtku, či niečo čo by ťa priviedlo do rozpakov, zčervenáš a začneš ma prepaľovať vražedným pohľadom. Ale zčervenáš len niekedy, väčšinou keď sme sami," vysvetlil. No vážne... čo s ním mám? Vie o mne takéto osobné veci. Buď je to môj, vážne dobrý a blízky priateľ, alebo aj niečo viac. "Viem že to robíš preto, lebo nechceš, aby som poznal že si v rozpakoch, už dávno som si to všimol," povedal kľudne, ale jeho oči sa smiali.
Pozerala som sa na neho hodnú chvíľu. Nepohla som sa ani o milimeter a nebojím sa povedať, že som ani nemrkla. Hlavou mi behali rôzne otázky tíkajúce sa jeho.
"Kto vlastne si?" vypadlo zo mňa zrazu a tak som pokazila tú mierne romantickú atmosféru.
Trochu ho to zarazilo, len nepatrne. Keby som ho v tej chvíli tak pozorne nesledovala, nevšimla by som si to.
"A zase si zvedavá." Pokrútil hlavou.
"No prepáč, chcem vedieť kto mi chodí v noci do izby aby so mnou prehodil pár slov."
Toto všetko bolo čudné. On, to čo bolo medzi nami. Raz sa k sebe správame ako kamaráti, ktorí sa neustále podpichujú a hneď nato mi tu rozpráva, že som rozkošná. Pritom ma k nemu stále čosi ťahá.
"Stále mi nechceš prezradiť kto si? Aspoň meno?" opýtala som sa.
"Aj by som ti to povedal, ale je lepšie keď to nevieš. Pre moje aj tvoje bezpečie. Náhodou by si o mne niekomu povedala a mala by si problémy, veľké problémy."
Žeby vedel, že som o ňom povedala Miyuuki? Sledoval ma? Predsa tam bolo plno ľudí, na záíhrade, v dome tiež.
"Si nejaký nebezpečný vrah, že o tebe nikto nesmie vedieť?" spýtala som sa so smiechom, ale keď som videla jeho vážny výraz tváre, usúdila som že som prevdepodobne trafila do čierneho. Aj keď, v podstate som si to myslela už od začiatku.
"Možno, ale... ty patríš k nám. Jediné čo ťa drží v bezpečí je to, že o tebe nikto nevie."
"Nikto?" nechcelo sa mi veriť, ja som tiež vrah? Ak áno, prečo o mne nikto nevie?
"No nikto v Konohe a okoí. Vieme o tebe len mi, naši spojenci a zopár ľudí, ktorí ale informácie o tebe nikomu neprezradia."
"Ale... ako to?"
"Tak, že ťa chránime v istom slova zmysle. Oficiálne k nám nepatríš, nikto netuší že si u nás. Nikto nevie že si tá, ktorú veľa ľudí hľadá, chce..." ztíchol. Uvedomil si že povedal až príliž veľa. Prekvapilo ma, keď pokračoval. Bolo vidno, že mi to všetko chce povedať, aj napriek tomu, že nesmie. Bola som si ale istá, že mi nepovie všetko.
"Prečo ma hľadajú? Čo som spravila?"
"V podstate si nespravila skoro nič, ale máš schopnosti, ktoré lákajú niektorých ľudí. Iba málo ľudí o tebe vie, ale len zatiaľ. Skôr či neskôr sa informácie o tebe rozšíria a do tej doby by si si mala spomenúť, inak budú problémy."
"Aké schopnosti?"
"Mám taký pocit, že si na jednu z nich už prišla." Mrkol na mňa.
Má pravdu. Ale žeby bolo kekkei tota také cenné? Kakashi vravel, že je to ojedinelé, ale že až tak? A čo tá láva?
"Ale ako to že mám kekkei tota a aj lávu?"
"To neviem, aj ja by som to rád vedel..."
Klame. Vie prečo to tak je, len mi to nechce povedať. Mám teóriu, že možno viem používať lávu preto, lebo mám kekkei tota. Viem znie to divne, ale keď si to tak vezmem, mám element zeme a ohňa a práve tieto dva tvoria lávu nie?
"Máš ešte jednu schopnosť, ale na tú musíš, tak ako na túto, prísť sama," oznámil pokojne.
Vedela som, že mi k tomuto už nič viac nepovie, už tak povedal dosť a myslím, že ani to nemal robiť. Z môjho pohľadu je to dobré, pretože viem viac, o hodne viac, ale keď sa na to pozriem z jeho uhlu, ak by som bola na jeho mieste, povedala by som, že čím menej viem, tým je to lepšie. Je to tak, pretože síce som dostala odpoveď na nejaké otázky, ale pribudli ďalšie. Takto to bude pokračovať, čím viac sa dozviem, tým menej budem vedieť. A presne sem sa hodí tá slávna veta: "Viem že nič neviem".
Tak sme tam sedeli v tichu asi päť minút a ja som premýšľala o všetkom, čo som sa zatiaľ dozvedela. Teraz ma trápila len jedna otázka, samozrejme len v tomto momente, inak mám zo všetkých otázok ktoré si kladiem, veľmi peknú zbierku.
"Odkiaľ vlastne som?" Prišlo mi, že to vie a dúfala som, že sa nemýlim.
Pomali sa na mňa pozrel. V jeho očiach bol nesúhlas, nechcel mi to teraz povedať a aj som tušila prečo. Je to ďalšia kapitola môjho života, ktorá v sebe skrýva ďalšie otázky a ďalšie tajomstvá. Určite by to nebolo len tak na dve minútky.
Neodpovedal, bol ticho a stále ma pozoroval. Vedel, že viem prečo to nechce povedať a tiež vedel, že viem, že ak by som to vedela, nevedela by som sa zastaviť, pretože som neskutočne zvedavá. Tak isto videl, že viem, že to nepovie, tak sa ani neobťažoval mi povedať, že mi to nepovie. Viem, je to otrava.
"Tak potom... odkiaľ si ty?" Bože zase sa pýtam. Už sama sebe leziem na nervy s tými otázkami... Ktorý inteligent vymyslel otáznik na konci vety?...
Ale on mi to už určite dávno povedal, alebo som to proste vedela, ale hlavné je, že to neviem teraz.
Áno, povedal že by som o ňom nemala vedieť veľa, ale toto mi snáď môže prezradiť nie?
"Ja som z Konohy," povedal po chvíli. Zahľadel sa do prázdna. Spomínal.
Bolo mi ho ľúto, pretože aj keď navonok vyzeral vyrovnane a maximálne kľudne, vycítila som, že sa trápi. Mala som nutkanie ho objať a pohladiť po vlasoch. Povedať mu, že to bude v poriadku, že som s ním a že sa už nemusí trápiť. Ale nešlo to. Niečo mi v tom bránilo. Neviem, mala som iba teóriu, dosť divnú, ale v istom svetle aj možnú. Niekde hlboko som cítila, že k nemu patrím, cítila som že s ním som úplná, ale... Ale skutočnosť, že si nepamätám na nič, čo by bolo spojené s ním, nejaký zážitok, či malý pocit z minulosti, než som zabudla, ma vždy núti spraviť krok dozadu. Možno by som mala veriť srdcu, načúvať mu a nie tomu hlasu v hlave, ktorý na mňa vždy keď sa ho chcem dotknúť kričí, že ho nepoznám, že sa od neho mám držať ďalej. Ale ten hlas zosilnie vždy, keď sa chystám poslúchnuť srdce.
Vstala som, obišla posteľ a vošla do kúpeľne. Potrebovala som sa opláchnuť studenou vodou a on potreboval byť sám. Aj keď polovica zo mňa tvrdila presný opak.
Pustila som vodu a špechla som si ju rovno do tváre. Pozrela som sa do zrkadla a pochopila, prečo sa na mne tak smial. Váž ne som vyzerala ako chodiaca mŕtvola. Pousmiala som sa nad tým a keď som vošla naspäť do izby, on tam už nebol.
Posmutnela som a potichu som vzdychla. Napokon som podišla k posteli, pripravená konečne zaspať. Od balkóna zafúkal chladný vánok a ja som na podlahe okrem môjho tieňa, uvidela aj tieň niekoho iného. Stál za mnou a ja som sa ani nemusela otočiť, aby som zistila kto to je. Cítila som jeho dych na krku, ako sa priblížil.
"Prídem aj zajtra, chcem ťa vidieť v tých družičkovských šatách," zašepkal mi do ucha. Pritom sa oň nechtiac jemne otrel svojími perami. Bolo to také... známe. Až mi po celom tele nabehol mráz. Možno to bolo tým chladným vánkom. Ale vedela som že nie.
Opäť zafúkal vietor a tieň za mnou zmizol. Vtedy som pochopila, čo som stratila v deň, keď som zabudla.

***

"Ach nie, naozaj musím?" zaznel môj hlas v miestnosti, kde som stála aj so Sakurou a Miyuuki. Znelo to podobne ako keď matka núti dieťa, aby zjedlo hríbovú polievku, ktorú naozaj neznáša.
"Nechápem, čo ti na tom vadí. Veď sú to len šaty a k tomu sú pekné," chitila sa za hlavu žena vo svadobných šatách. Miyuuki v nich behala už od rána. Nebála sa že ju ženích uvidí v šatách, lebo šiel s Kakashim a Narutom vybavovať isté záležitosti do mesta a mal sa vrátiť až hodinu pred svadbou.
"Keď... ono to vôbec nie je môj stýl, chápete? To je tak, ako keby som vás obliekla do špinavých pracovných monteriek, s kladivom v ruke, so saké v druhej, s boa okolo krku, kvetinovým klobúkom na hlave a povedala: "A teraz sa choďte pekne poprechádzať do stredu mesta, nech vás všetci krásne vidia"," povedala som afektovane, "Vám by sa to tiež hneď nechcelo spraviť," namietla som.
"Ale tak ja predsa nehovorím... nie?" otočila sa Miyuuki na Sakuru. Zobrala to vážne, ale keď som sa začala smiať, uvoľnila sa.
Miyuuki už nevedela ako by ma presvedčila, tak vytiahla zbraň najmocnejšieho kalibru.
"No nie, psie oči? Vážne? Fakt?" Neverila som, "Na mňa toto naozaj nefunguje."
No Miyuuki to neodradilo, naopak jej výraz bol ešte smutnejší a prosebnejší. K tomu sa pridala aj Sakura a to ma dorazilo. Nieže by som podľahla ich psiemu pohľadu, ale vyzerali skôr strašideľne a ja som sa vďaka tomu cítila ako na psychiatrii. Tlačilo ma do smiechu a dokonca mi prišlo trochu zle. No vážne, tie dve ten psí pohľad fakt nevedeli.
Nesúhlasne som si povzdychla a prevrátila oči k nebu.
"Och no dobre, fájn, prekonám sa a spravím to. Len už prosím dosť s tým pohľadom. Prosím," žadonila som.
Miyuuki sa nadšene usmiala a pokračovala v činnosti. Neustálym vykrikovaním z okna, kontrolovala všetky položky na svadobnom zozname.
Pozrela som sa na šaty. Sklamane som zistila, že moje včerajšie prepalovanie pohľadom, nezanechalo na šatách ani prd. Boli bezchybné. Sakura tak ako Miyuuki, už od rána stepovala po dome v šatách, v ktorých mala byť na svadbe.
Stále zazerajúc na šaty, ako keby boli príčinou všetkých mojich problémov, som ich nahnevane zdrapila a zmizla som za prezliekacou stenou. Ostatní v miestnosti už len počuli moje ťažké povzdychy, ako som sa snažila prísť na to, kde majú šaty vrch, ako som sa do nich snažila dostať aj napriek tomu, že som neveela kde majú vrch a popritom som neustále hundrala a mrmlala si popod nos rôzne urážky a nadávky. Samozrejme smerujúce na šaty.
"No..." nezaujato a znudene som povedala, keď som sa vynorila spoza steny. Pritom som sa tvárila maximálne zduto, viac už to vážne nešlo.
"Páni Tamiko, tebe to ale sekne..."
"Hej, hej... si užasná, vyzerajú na tebe dobre a blá blá blá..." unudene som dokončila.
"No naozaj. A teraz ťa namaľu..."
"Ee, už stačilo," prerušila som ju, "Nestačí že ste ma nepriamo donútili sa nasúkať do týchto šiat, chcete ma ešte aj zmachliť ako barbienu. Nie to v žiadnom prípade, to nedopustím."
...
A tak som sedela na stoličke ako päť peňazí a Sakura ma maľovala. Nemusím ani hovoriť, že keď skončila, ani som sa nenazdala a robila mi účes.
"Si monštrum," povedala som keď skončila.
Naozaj som o to nestála. Na čo to je dobré? Však stačí si obliecť šaty, nemusím mať nejaký sprostý účes a mať na tváry tapetu. Cítila som sa nesvoja.
"Tak sa poď pozrieť do zrkadla, nech oceníš moju prácu," navrhla Sakura.
"Nie, na čo, aj tak..." Nestihla som dopovedať, lebo Sakura ma schytila sa ruku a vliekla pred zrkadlo.
Nechcela som sa vidieť, určite ma to vystraší... a čo horšie, možno sa mi to bude páčiť a budem musieť uznať, že som sa mýlila.
Zaťala som sa. Sakura sa ale nevzdala a aj napriek môjmu zaťatému postoju pevného stromu, ma celú schitila a postavila pred zrkadlo ako figurínu do výkladu. Teda, čudovala som sa, že ma tak ľahko preniesla pred zrkadlo.
"Jasné, ešte toto," zamrmlala si pre seba a otočila sa. Podala mi červené sandálové topánky na opetku. Na dosť vysokom opetku. To som si na seba už vážne nechcela dať, ale kým som si to uvedomila, mala som ich na nohách.
"Tak čo povieš?"
Po pár sekundách uhýbania pohľadom pred tým čo bolo predo mnou v zrkadle, som sa pozrela a onemela. Stálo tam svetlo-bloňďaté dievča. Malo na sebe červené šaty bez ramienok s miernym výstrihom, ktoré boli priliehavé a siahali jej do pol stehien. Boli akoby nahusto naskladané a elastické, takže bolo vidieť všetky krivky jej tela. Presne také ako mala Sakura. Okolo ramien mala akoby, dlhý červený šál, ktorý sa spúšťal až k bokom (neviem ako sa to volá... XD). Jej červené oči boli zvýraznené hrubou čiernou linkou a čiernymi tieňmi a pery mala červené ako krv. Ale nevyzeralo to hrôzostrašne, nepôsobilo to ani "ghoticky". A vlasy? Páni vyzerali naozaj dobre. Boli vyčesané do vysokého drdolu, pričom ofina jej padala voľne do čela a zopár dlhých prameňov, ktoré boli mierne vlnivé, jej voľne padalo na chrbát, až pod zadok a dopredu na hruď, až na ploché brucho.
"Fú..." vypadlo zo mňa.
"Dobré čo?" usmiala sa pyšne Sakura.
Bolo to strašné! Pretože sa mi to páčilo!
"Ale... to nie som ja," Zdvihla som ruky v obrannom geste.
"Ale si," namietla Sakura.
Aby som sa presvedčila, odfúkla som si ofinu z očí. Dievča predo mnou to spravilo tiež.
"Ach no..." povzdychla som si nakoniec a už viac sa k tomu nevyjadrovala.
Obrad mal začať za dve hodiny. Všetko bolo už pripravené. Pred najväčším stromom v záhrade, bolo vystavané malé "pódium", kttoré malo slúžiť ako oltár. K nemu viedol kamenný chodník, ktorý tam bol už pred tým, ale teraz poslúžil ako cesta pre nevestu k oltáru. Stoličky boli na svojich miestach a svadobní hostia sa pomali ale isto zhromaždovali v dome aj na záhrade.
Ja som chodila za Miyuuki ako tieň, predsa som ju ochraňovala pred prípadným nebezpečenstvom a snažila som sa udržať na topánkach. Sakura mala hliadku na záhrade. Nechápem prečo chcela, aby som bola pri nej ja. Asi si ma oblúbila a to sa mi nepáčilo.
Ako slúbil Namiko, hodinu pred začiatkom obradu prišiel aj s Kakashim a Narutom. Hneď sa šli prezliecť do oblekov a keď vyšli, zostala som aj so Sakurou s otvorenými ústami stáť a zízať na nich. To isté spravili aj oni, no nepadlo ani jedno slovo. Jednoducho nemý film. Naozaj vyzerali... dobre!
"Dobre ľudia, na miesta!" zavelil Kaki, keď nám Namiko oznámil, že za päť minút začne obrad. Postavili sme sa na pódium a čakali, kým zaznie svadobný pochod.
Kým sme čakali, prezrela som si hostí sediacich pred nami. Po jednom som si ich preštudovala a hľadala niečo podozrivé. Naruto zatiaľ sledoval okolie, samozrejme "nenápadne".
V zadnom rade sedeli dvaja chlapi. Pripadali mi povedomí a jeden z nich ma stále zaujato pozoroval. Vyzeral, akoby som aj ja jemu prišla povedomá. Mal stredne dlhé hnedé vlasy, na hlave akúsi šatku. Tak trochu sa mračil, ako keby si v duchu varvel "nepoznám ju odniekiaľ?". Ten druhý sa stále vrtel a obzeral sa okolo seba ako neposedné dieťa. Mal zelené vlasy, kratšie než ten prvý a vyzeral tak trochu neprítomne.
Zamerala som sa na ich chakru. Bola mi povedomá, ale okrem toho nebola ničím zvláštna. Pôsobila normálne, ani nejak veľká, či temná, takže som usúdila, že to nebudú nejakí mocní a nebezpeční ninjovia. No ten pocit...
Znervózňovalo ma to, sledovala som toho so šatkou, každý jeho pohyb. Kto to je?
"Tamiko, máš prstene?" opýtala sa Sakura.
Vtedy sa chlap zatváril nadmieru prekvapene. Vypleštil oči a otvoril ústa v nemom úžase. Pritom sa na mňa stále pozeral. Ten druhý doňho drgol a zatváril sa nadšene. Poznajú ma po mene? Premýšľala som.
"Tami..." Drgla do mňa Sakura, stojaca vedľa mňa.
"Ou, jasné, tu sú." Podala som Narutovi vankúšik s preteňmi, ale nespúšťala som oči s tých chlapov.
"Teraz buďte ostražití, je vhodný čas pre prípadných útočníkov" šepla Sakura keď zazneli prvé tóny melódie, upozorňujúce na príchod nevesty.
Priviesť ju mal Kakashi, keďže ona ani Namiko nemala rodičov, ani nikoho, kto by ju pred oltár doviedol. K tomu bolo bezpečnejšie, aby ju tam odviedol Kakashi, než aby to spravil niekto iný. Takto ju mal pod dozorom.
Keď prechádzali okolo tých chlapov, jeden z nich na chvíľu odtrhol pohľad odo mňa a zvláštne sa pozrel na Miyuuki.
Ale nie, to vyzerá zle, prečo mám ten divný pocit, že sa niečo stane?
Kaki doviedol Miyuuki až na pódium a postavil sa na miesto svedka.
"Zišli sme sa tu dnes, aby sme spojili tohoto muža a túto ženu, vo zväzok manželský..." začal chlapík v róbe, no ja som ho nevnímala. Stále som sledovala tých dvoch. Napätie vo vzduchu sa dalo krájať, no ako som si všilma, to napätie som cítila iba ja. Niečo sa stane.
"A teraz prosím, nasaďte si prstene na znak vašej väčnej lásky..." pokračoval kňaz. Evidentne si nikto nevšimol tých dvoch podozrivých chlapov.
Ako Kakashi podával prstene skoro-manželom, uvidel môj uprený a znepokojený pohľad. Pozrel sa tým smerom a uvidel osoby, ktoré som sledovala. Akurát v tom momente, kedy sa na nich Kaki pozrel, ten "šatka" si vopchal ruku do vrecka nohavíc a zatváril sa úplne normálne. Ako keby vedel, že ho Kakashi pozoruje. Preto Kaki len pokrútil hlavou a otočil sa naspäť ku kňazovi.
"A teraz vaše sľubi..." vyzval kňaz Miyuuki a Namika.
Chlap vybral ruku z vrecka a čosi v nej držal, zatiaľ čo si Miyuuki s Namikom hovorili sľubi. Zrazu ju uvoľnil a z ruky niečo pustil na zem. Zachechtal sa. Nechápala som čo je mu vtipné, žeby sa tak vzrušoval nad tým že hodil smeti na zem?
"Namiko Herato, bereš si tu prítomnú Miyuuki Doromi za svoju právoplatnú manžeľku, budeš ju ctiť, ochraňovať a milovať v dobrom aj v zlom, v bohatsve aj chudobe, v zdraví aj chorobe?"
"Áno," odpovedal pevne.
"A ty, Miyuuki Doromi, bereš si tuto prítomného Namika Herata, za svojho právoplatného manžela, budeš ho ctiť, milovať a... " Všetci čakali na jej odpoveď, všetci boli zameraní na Miyuuki s Namikom. Dokonca aj Kakashi ich napäto sledoval. Jedine ja som sa pozreala iným smerom, na tých dvoch. Oni mi pohľad opätovali, ale narozdieľ odo mňa, sa uškŕňali.
"Áno," prikívla a usmiala sa Miyuuki.
Celou záhradou sa rozľahol zvuk nadšeného vzdychnutia hostí.
Pozerala som dozadu, presnejšie na zadný rad. Zle som tam videla, bolo to dosť ďaleko, ale zazdalo sa mi, akoby tá vec, čo hodila šatka na zem, bola živá. Začala sa hýbať a smerovala k nám. Keď bola asi v polke cesty, chlap sa zodvihol a kráčal preč. Nikto si ho nevšimol, pohľady a pozornosť všetkých sa upieralo na jediné miesto. Na pódium. Zaostrila som na to, čo sa sem blížilo a zistila som, že je to malý biely pavúk. Nevedela som , čo mám robiť, či sledovať chlapa, alebo toho pavúka. Stiahol sa mi žalúdok, tekala som očami z pavúka na chlapa. Už mu chýbalo len pár metrov, aby sa stratil za rohom domu, ale zrazu zastal a otočil sa na mňa. Bolo to zvláštne, gestom naznačil výbuch a ústami slovo "BUM".
Ale nie, je to bomba! Ale, čo ak to je len sprostý žart? Pavúka nikto nevidel, potichu sa blížil pomedzi stoličky, takže človek, ktorý by ho nesledoval a nevedel o ňom, by si ho ani nevšimol.
Bol už len pár metrov od pódia. Po tváry mi stiekla kvapka potu.
"Mocou mne zverenej, Vás vyhlasujem za muža a ženu. Môžete pobozkať nevestu..."
Pavúk vyskočil na pódium a v tom som zrevala: "POZOR!!!"
"KATSU!"