"Spomínaš si?" _ 8 _

Noví známi

Pavúk vyskočil na pódium a v tom som zrevala: "POZOR!!!"
"KATSU!" skríkol chlap.
Všetko sa to udialo tak rýchlo. V momente ako som vykríkla, sa Kakashi bleskurýchle presunul k Namikovi a schytil ho. Sakura s Narutom zdrapili Miyuuki a kňaza. Len pár sekúnd pred výbuchom, len taký krátky čas za ktorý by človek mrkol, zmizli Kakashi, Naruto a Sakura z pódia aj s kňazom a novomanželmi. V tom istom momente som vyštartovala za chlapom ako strela.
Výbuch ma ale zasiahol a odhodilo ma pár metrov od pódia. Vlna explózie zasiahla aj ľudí v prvých radoch. Tí to schytali naplno. V zadných radoch ľudia, ktorých výbuch nezasiahol, začali splašene behať a hystericky kričať o pomoc.
Dopadla som na zem, strašne ma bolela pravá ruka a noha. Chytila som sa za ňu, ale nemala som to robiť. Bola nepríjemne popálená a tak mi dotyk spôsobil ešte väčšiu bolesť.
"Do r**i!" zanadávala som a pomali sa zbierala zo zeme. Musela som rýchlo bežať za tým chlapom. Musela som ho dostať!
Ako som vstala a rozbehla sa smerom kam utekal, zbadala som tú spúšť. Pódium bolo kompletne zničené, niektoré jeho kusy ešte stále dopadali na zem, kde boli ako handrové bábiky porozhadzované roztrhané a skrvavené telá hostí z predného radu. Dym, kusy stoličiek a tiel sa stále vznášal vo vzduchu. Cítila som jasne smrad spáleného mäsa a vlasov. Všade stašný krik, plač a volanie mien. Všetci sa snažili v dave hysterických ľudí, nájsť svojich blízkych. Niektorí ale nemali to šťastie nájsť ich živých. S uslzenými očami triasli s nehybnými telami a snažili sa ich oživiť. Márne.
Vďaka výbuchu, mi nepríjemne zalahlo v pravom uchu, ale aj tak som ten strašný krik veľmi dobre počula. Našťastie som necítila bolesť, takže mi neroztrhlo bubienok. To jediné ma v tom momente potešilo. Tiež aj to, keď som letmo zahliadla členov týmu aj s manželmi, ako utekajú do domu. Boli zranení. Miyuuki a Namiko. Ale žili. Niesli ich Kakashi a Naruto, ktorí boli tak isto zranení, no nie tak vážne. Manželia mali neskutočné šťastie, ak by Kakaashi a ostaní zareagovali len o jednu sekundu neskôr, bolo by po nich. Stáli totiž najbližšie k pavúkovi.
Všimla som si ešte jednu vec. Ten druhý chlap tam už nebol, tiež zmizol, ale jeho som bežať preč nevidela.
Vbehla som za roh domu, kde zmizol ten so šatkou, ale nikto tam nebol. Bežala som ďalej. Zbadala som ho ako vbehol do malého lesíka, neďaleko domu. Rozbehla som sa tam. Strašne ma bolela pravá noha aj ruka, zle sa mi bežalo, no nevzdala som sa. Ale asi po piatich minútach prenasledovania, som musela zastaviť. Bolesť v nohe bola neznesiteľná. Strašne krvácala. Pokožka na nej bola úplne spálená a tak sa mi naskytol pohľad na čerstvé mäso, miešajúce sa s krvou a spálenými kúskami kože.
"Epické..." Ohrnula som nosom a snažila sa nemyslieť na tú bolesť.
Musím si to obviazať, zastaviť krvácanie, premýšľala som.
Zobrala som červený šál, ktorý zo mňa pri výbuchu, ako zázrakom nespadol a obviazala som si nohu. Na ruku som sa vykašlala, nebola v takom vážnom stave.
"No ahój. Myslel som, že uhneš skôr a nenecháš sa zasiahnuť výbuchom, hmm," povedal mužský hlas. Sedela som na zemi, lebo som si obväzovala nohu a vôbec som si nevšimla, že už neprenasledujem ja jeho, ale on číha na mňa.
"Kto do pekla si?" vypadlo zo mňa. Nestál tam ten chlap so šatkou, ani ten druhý so zelenými vlasmi. Stál tam teraz muž s dlhými bloňďatými vlasmi. Mal na hlave malý copík a modré oko. To druhé mu nebolo vidieť vďaka vlasom. A bol to vôbec chlap?
"Áha... Buď si zo mňa zase robíš srandu, alebo..."
"Ale nie ďalší?!" nervózne som ho prerušila.
"Takže to je to druhé. Kedy si ju použila?"
On vie o tej technike? Potom to znamená, že je jeden z tých "druhých", o ktorých hovoril čiernoočko. A... kde vlastne je? Vravel že sa dnes uvidíme, tak by mal byť niekde tu, alebo mal byť na svadbe.
"Nemusí ťa to trápiť. Prečo si to urobil?"
"Čo myslíš?" zaškeril sa. Veľmi dobre vedel, o čom hovorím.
"Nemám na to náladu ak si si ešte nevšimol." Podráždene som sa pozrela na svoju nohu.
"Pretože, umenie je výbuch! Hmm," odpovedal na moju otázku.
"Ty si nejaký blbý však?" Pokrútila som hlavou nad jeho odpoveďou.
"Spravil som to, lebo som to spraviť mal, ak myslíš toto."
Bože, prečo som ja sprostá za ním liezla, keď som zranená? Ale počkať... päčate tvoriť môžem! Zajásala som v duchu. Bola som pripravená kedykoľvek zautočiť.
"Chceš rozpútať vojnu?"
"Možno... Hmm."
"Vieš predsa kto sú tí dvaja nie?"opýtala som sa pre istotu. Dával mi len vyhýbavé odpovede. Štvalo ma to.
"Bože dobre, héj, chcel som ich zabiť, nebolo to snáď jasné keď som na nich poslal bombu?"
"Ty si taký idiot! Ako to mám vedieť, keď mi tu odpovedaš samými nepriamymi odpoveďami. Mohol si mať za cieľ hocikoho, aj môj tým. Ak chceš byť zaujímavý, choď niekam inam!" vykríkla som. Ani neviem prečo som to spravila, veď práve zabil niekoľko ľudí a pokúsil sa zabiť dvoch členov kráľovských rodín. Mala by som sa ho báť, ale niečo ma stále nútilo sa s ním hádať.
"Ja som idiot? Ja? Odpovedám normálne, tak tu zo mňa nerob niekoho, kto nevie odpovedať!" skríkol mi nazad.
On sa tu so mnou normálne háda! No je toto normálne?
"Ani nevieš nájsť argument, ktorý by stál za to!" zasmiala som sa.
"Ty počúvaj!..."
"Óóh, sempaííí! Už som tú!" Pribehol ten zelenovlasý chlap a tak aj prerušil našu malú detinskú hádku. "Sempai, vy ste ma tam nechali. Tobi je teraz smutný," začal nariekať.
Tobi? To je zvláštne meno.
"Grr Tobi! Daj mi teraz pokoj! A na čo ešte stále vyzeráš takto?! hmm," okríkol ho bloňďák.
"Prepáčte sempai, keď mne sa tento výzor páči." začal sa divne vlniť ako špageta.
Prečo ho volá sempai? To je jeho meno? To je blbosť. Nechápavo som sedela na zemi a sledovala tých dvoch pred sebou. úplne som zabudla, čo sa práve stalo a že som sem prišla preto, lebo som chcela chytiť toho s bombou.
"Tobi neštvi ma zase!" pohrozil bloňďák.
"Íiii, sempai sa hnevá! Tak dobre, dobre už sa zmením," odpišťal Tobi.
Pravdepodobne to bolo henge, pretože sa ozvalo "puf" a na mieste kde stál zelenovlasý chlap, teraz stál nejaký chlap s maskou.
No to je výhra, ešte lepšie... pomyslela som si a popri tom mi mierne trhalo kútikom oka.
"Ehm.." upozornila som, že som ešte stále tam, "Môžte mi povedať, kto ste? Je vôbec možné, aby banda takýchto ... ja ani neviem ako by som vás opýsala... práve spáchala atentát?"
"No čo, povedz to, skús nájsť slovo, ktorým by si nás opýsala. No póď!" začal do mňa skákať bloňďák ako nejaký raper.
"Idioti! Kreténi, ja neviem, napáda ma toho veľa!" zase som kričala.
"Ho, ho, no tak brzdi! Nechci ma naštvať, lebo inak sa bližšie zoznámiš s mojim umením!"
"To snáď nemyslíš vážne! A to že mi krváca ruka a vidím si mäso na nohe znamená čo!? To že som sa hrala na pieskovisku a našla som papečok, ktorým som si ošmyrgľovala nohu aj ruku a potom zapálila ohník a osmažila som si to, nech to má lepší efekt?!"
"Nebuď múdra, ty vieš ako som to myslel!"
"Veď práve, ja viem! Musí to aspoň jeden z nás vedieť, keď to nevieš ty!"
"Si myslíš, že keď máš dlhšie vlasy, že si môžeš dovolovať? Héj?"
"Tomu ver že hej! Narozdiel od takejto barbieny ako si ty!"
"Ako si ma to..."
"Už zase sa hádate?" ozvalo sa zrazu spoza boňďáka. Nebol to ten Tobi, ale bol to niekto koho som poznala.
"Ach, čiernoočko, ty si tu chýbal..." odfúkla som si ofinu z očí.
"Deidara, ako sa s ňou môžeš hádať, keď ani nevie kto si?" opýtal sa bloňďáka.
"Zabudol som na to. Síce použila techniku, ale drzá je stále rovnako. Ani jej sarkazmus nezmizol, hmm..."
"Hej, to som si všimol tiež," privetil, "Ale pozri sa čo si jej spravil, nikdy nedávaš pozor, čo narobíš tými svojími výbuchmi," pokračoval čiernoočko.
"Óóó, Itachi- sán, mysleli sme si, že ste niekde tu. Už dlho sme vás hladali. Aj našu milú Tami-chán..." Priskočil Tobi k čiernoočkovi. On sa na neho len nemo pozrel a ďalej sa venoval barbie-ne.
Takže Itachi? Tak sa volá čiernoočko? Niekde som to už počula...
"Deidara, vysvetli mi, čo tu robíte. Už som predsa informoval šéfa, že som ju našiel."
"V pohodé, mi máme misiu, šéfko všetko vie, my tiež."
"O čo ide?"
"O princezničku a princa samozrejme..." prevrátil oči k nebu.
Niečo mi na tom nesedelo, akoby nehovoril celú pravdu. Zdal sa mi štipku nervózny.
Itachi sa tiež zatváril mierne nedôverčivo, ale nič nepovedal.
"Prišli sme si po toto," pochválil sa Tobi a ukázal zvitok, ktorý mal v ruke.
"Čo to je?" opýtala som sa. Už som aj skoro zabudla, že sú to vlastne nepriatelia.
"Úúú, to je predsa technika na úplné ovládnutie mysle. Potrebujeme ju aby sme..."
"Tobi ty si kretén!!" vybľakol naňho Deidara. "Ona si nič nepamätá, nemôžeš jej vykecať naše plány!"
"Ou..." pípol len Tobi a zvesil svoje ruky pozdĺž tela, ako keby boli paralizované.
"Dobre teda, máte čo ste potrebovali. Môžete ísť," navrhol Itachi.
"Héj čo je, nemusíš nás takto vyháňať. Chcem si pokecať s Tamiko, dlho sme sa nevideli." Pozrel sa na mňa.
"Oh nie, v pohode, kľudne môžte ísť. Mne to nevadí." Pokúsila som sa o úsmev, ale vďaka bolesti z toho bol skôr kyslý úškrn s privretým okom.
"Ale však..."
"Nie v poriadku."
"Chcel som..."
"Proste vypadni a už sa mi neukazuj na oči, lebo inak spravím to, čo som mala v pláne keď som ťa začala prenasledovať!" vybafla som. Je pravda, že v tomto stave by som nemala šancu, aj keď dokážem tvoriť päčate. A teraz tu už nebol sám. K tomu všetkému ma noha začala nenormálne bolieť. Pritom, keď som zistila, kto vlastne sú, že sa poznajú s čiernoočkom, tak mi ani neprišlo správne s nimi bojovať.
"Au..." sykla som a chytila som sa jemne za nohu, tak aby som sa nedotkla spáleného miesta.
"Ukáž, pozriem sa na to," povedal čiernoočko. Asi mi bude chvíľu trvať kým si zvyknem, že má aj meno.
Ani som si nevšimla, že bloňďák aj maska už odišli.
"Neprišli len pre ten zvytok však?"
"Tiež mám taký pocit," zamumlal Itachi, zatiaľ čo mi natieral nohu aj ruku nejakou masťou. Nechápala som, odkiaľ ju zobral. "Inak, aj keď máš krvavú nohu aj ruku, sekne ti to," neodpustil si. Vedel veľmi dobre, že sa cítim trápne keď mi niekto poolichotí. Sám mi povedal, že to vie. Automaticky som na neho zazrela a v očiach som mala vetu "neopováž sa ešte niečo také povedať".
Mierne sa uškrnul. "No hotovo," povedal a pomohol mi vstať. "Teraz choď naspäť, hľadajú ťa. Nemusím ti ani hovoriť že si nikoho z nás nevidela ani nepočula."
To naozaj nemusel, bolo mi jasné že to nesmiem povedať. Ak by som to spravila, dostala by som VIP vstupenku do väzenia. Teraz keď viem že sú to zločinci, nesmiem ani naznačiť, že o nich viem a už vôbec nie, že som ich videla a rozprávala sa s nimi.
Itachi vzal zo zeme červený šál, ktorý bol presiaknutý mojou krvou, ale nebolo to vidieť vďaka jeho farbe. Znovu mi ním obviazal nohu.
"Aby sa nedivili, že si po lese behala s krvácajúcou nohou a ani si sa nepokúsila zastaviť krvácanie," vysvetlil než som sa stačila spýtať. V podstate som sa ani spýtať nechcela, sama som to chcela urobiť.
"No, tak dík."
Len prikívol a zmizol.
Nejakým zázrakom som dokrívala až k domu. Hluk už ustal, teraz bolo všade hrobové ticho. Keď som prišla na záhradu, uvidela som prečo. Nikto tam nebol, bola prázdna. Teda až na kopu mŕtvych tiel okolo a trosiek z pódia.
Docvaklo mi, čo sa práve stalo. To snáď nie je možné! Ja som mala útočníka priamo pred sebou a nič som nespravila! Ako som sa s ním miesto boja mohla hádať o blbostiach?! Keby ma nebolela noha, dupla by som ňou z celej sily o zem.
"Tamikó!" Kričiac ku mne pirbehla Sakura. "Si v poriadku? Kam si zmizla? Nie je ti nič? Oh ty si zranená, poď dnu, ošetrím ti rany." Ťahala ma smerom k domu. Ani som nestihla nič povedať.
Došli sme až do jednej z miestností, v ktorej sme jedli. V tom momente ma ani netrápilo, ktorá z nich to je, či obedná, alebo večerná.
"Tamiko, si v poriadku, už som sa bál, že si nestihla uhnúť pred výbuchom," povedal Kaki a bolo vidno, že mu spadol kameň zo srdca. Bolo to divné, potešilo ma to. Ten pocit, že sa o mňa naozaj niekto bál.
"Videla som útočníka a prenasledovala som ho," začala som. Síce im nemôžem povedať, že som s ním v lese kecala o kravinách, ale niečo povedať musím. "Ale..." Pozrela som sa na nohu. Už som nič nemusela hovoriť, pochopili.
"To je v poriadku, hlavné je, že žiješ. Mala si šťastie, že si mu nestačila, inak by ťa mohol zabiť ak by si na neho v taktomto stave narazila," povedala Sakura.
"Ešte že si vykríkla, inak by bolo po nás," ozval sa Naruto. Všetci len súhlasne prikývli.
"Ale ak by som zakričala skôr, nikto by neumrel a ani by ste neboli zranení," namietla som.
"Neobviňuj sa, spravila si, čo si mohla." usmial sa na mňa Kakashi.
Vlastne som sa cítila trochu previnilo. Mohla som na toho pavúka upozorniť skôr, ale nie, ja som musela čakať až kým som si nebola sto precentne istá že to je bomba. Do zadku, štve ma to.
Zatiaľ, čo mi Sakura liečila nohu a ruku nejakou divnou zelenou chakrou, povedala som im trochu upravenú verziu toho čo sa mi stalo. Samozrejme som vynechala, že som sa s nimi rozprávala a že tam prišiel aj čiernoočko. Vynechala som aj to, že ma poznajú.
"Pavúk? A ako ten pavúk vyzeral?" opýtal sa Kakashi.
"Taký biely. Najprv som si myslela, že je to nejaký odpad, čo hodil na zem, ale keď sa to začalo hýbať..."
"Kakashi- sensei, myslíte že ten pavúk bol..."
"Z ílu."
"Tak potom to boli Akatsuki," povedal neprítomne Naruto.
"Ako vyzeral ten útočník? Vravela si, že si ho videla..."
"Už som vravela, že mal na hlave nejakú šatku," prerušila som Kakiho.
"Nemal pod ňou bloňďaté vlasy?"
"Ježiš, ako to mám vedieť, nekukala som sa mu pod šatku..." prevrátila som oči k nebu.
"Tak to bolo Henge, pretože kto iný používa bomby z ílu? Len on."
"Akatsuki? Kaki, nespomínal si ich? Že to je nejaká teroristická organizácia?" Pozrela som sa na Kakashiho. Prikývol.
"To bol určite Deidara z kamennej. Ale nezdá sa mi, že by šiel po Narutovi."
"To ani mne nie. Ak by šiel po ňom, zaútočil by v meste, keď som s ním bol len ja. O takom čase je ľudí v meste veľmi málo. A k tomu vieme, že ho potrebujú živého, tak mi nejde do hlavy, prečo použil bombu. Ak by sme neuhli, boli by sme mŕtvy a Naruto by im bol na nič ak by bol mŕtvy," uvažoval Kakashi.
Deidara, tak sa volal ten bloňďák. Poznajú ho a to znamená, že možno poznajú aj čiernoočka... teda Itachiho.

Poznámky: 

Skrytý obsah

Je to tu trochu skôr,pretože som to skôr dopísala, ale neviem ako budúci týždeň,mám toho od teraz na neurčitú dobu... čo je maximálne dva týždne, veľa. isté záležitosti,čo sa nedajú odložiť a závisí na tom môj budúci život... Ale ak si nájdem čas na dopísanie druhej polovice ďalšieho dielu,pretože prvú polovicu napísanú mám, tak to sem hodím budúci týždeň
K dielu, no pri jeho písaní,ma napadol nápad! určite sa s tým nápadom v ďalších dieloch pohrám a je to niečo čo dosť zasiahne do deja, tak som zvedavá čo z toho vznikne:D
Aby som upresnila dej, všetci akatsuki,ktorý boli v normálnom deji zabití, žijú. Tobi je stále ten "Tobi", čiže sa správa pošahane, nie mysticky a ostané vysvetlenia prihodím k ďalšiemu dielu.
Dnes som toho dosť napísala... vlastne som písala celý deň! a celý deň som aj mazala a znova písala:D som nabudená, lebo sa idem konečne po dlhom čase tetovať, tak dúfam že mi tá dobrá nálada vydrží tak dlho ako tetovanie (asi ťažko čo?)
už len asi: prajem príjemné čítanie :)