"Spomínaš si?" _ 6 _

Zvláštna noc, prípravy na svadbu a únos do izby šialenstva

Sedela som na posteli a pozorovala tmu za oknom, kde sa pred chvíľou niečo pohlo. On, ten o ktorom som teraz snívala. Ale on tam už dávno nebol. Zmizol. Ale prečo sem prišiel? A prečo potom zmizol? Veď ho poznám, on pozná mňa ako tvrdí a už sme sa spolu rozprávali, tak nemal dôvod zdrhnúť, ako keby bol nejaký šopeh. Možno sa cítil trápne, lebo som ho prichitila ako ma sleduje pri spaní. Potichu som sa zasmiala nad tou stupidnou myšlienkou a vstala z postele.
Vyšla som na balkón a rozhliadla sa po tej obrovskej záhrade, ktorú osvetloval len mesiac. Nikde nič. Vyparil sa.
V tom som ale niečo začula. No keď som sa lepšie započúvala, na tváry sa mi objavil mierne kyslý úsmev.
"Hrdličky..."
Vrátila som sa do izby a zobrala si krásny saténový župan čiernej farby, ktorý bol zavesený na kúpeľňových dverách. Predsa len bolo trochu chladno. Opäť som vyšla na balkón a potichu a ladne som zoskočila dole. Nebudem ich predsa počúvať, aj keď nedobrovoľne. A špunty do uší nemám.
Ocitla som sa v záhrade, ktorá v mesačnom svite, pôsobila teraz skoro až kúzeľne. Prešla som popri zmenšenine blúdiska zo živého plota, minula nespočet záhonov, v ktorých rástli kvety, kvitnúce len v noci. Ich mená som nepoznala, ale všetky boli snehovo- biele a na ich lupeňoch sa v kvapkách nočnej rosy, odrážal mesačný svit. Vyzerali, akoby na nich boli milióny malých diamantov a žiarili tak vlastným mesačným svetlom. Pomedzi záhony a vlastne po celej záhrade boli porosýpané svetlušky. Samotná záhrada vyzerala ako živá. Všetko sa trblietalo strieborným svetlom a malé zlaté svetielka sa mihotali všade okolo. Cítila som sa ako Alica v krajine zázrakov.
Prišla som k jazierku a obišla ho. Zastala som pred asi metrovým kameňom, z ktorého malým prúdom, tiekla priezračná voda priamo do jazierka. Vytvárala na jeho hladine jemné vlnky a zvuk maličkého vodopádiku, dodával tomu všetkému čarovnú a ukľudňujúcu atmosféru.
Sadla som si na kameň a ako v tranze som pozorovala odraz oblohy na tmavej hladine jazierka. Akoby sa mesiac aj s hviezdami presunul aj na ňu. Nočná obloha nado mnou, nočná obloha podo mnou. Jedným slovom, prekrásne. Som si istá, že aj mierne precitlivelý človek, by sa pri pohľade na toto všetko rozplakal od úžasu. Slzami by sklonil poklonu tej nádhere. Poďakoval by tým prírode, že dokáže niečo také prenádherné a že mu umožnila sa na to pozrieť.
Sedela som tam ako prilepená a kochala sa okolím. V hlave mi znela neznáma melódia. Presne tá, ktorú som si spievala, než som prišla do Konohy.
Neuvedomujúc si to, som začala spievať. Bola to krásna, ale zároveň aj temná pieseň. Jej sladká a tajomná melódia sa niesla celou záhradou až k domu. Znela ako uspávanka, ale až keď som dospievala, uvedomila som si, že som vlastne spievala o temnote a smrti. Tá pieseň vo mne vyvolala zvláštny pocit. Ako keby vo mne vyplnila jedno malé prázdne miesto. Cítila som sa ako keby som práve pochopila zmyseľ všetkého, no bol to len pocit. Aj keď som sa cítila o niečo menej prázdnejšia, z nejakého dôvodu som vedela, že to nebude trvať dlho, že to vyprchá.
Zatriasla som hlavou, aby som sa trochu prebrala a zamierila som do domu. Na balkóne ma utešila skutočnosť, že vedľa je už ticho... Ale až príliž veľké ticho. Žeby skončili tak rýchlo? Premýšľala som, ale hneď na to som sa zarazila. Uvedomila som si, že ticho nie je len v ich izbe, ale aj v celom dome aj okolí. Bolo to ticho, v ktorom jasne počuť tlkot vlastného srdca.
Žiaden nočný vánok. Žiadne cikády, či svrčkovia, prúd vody a šum lístia. Nič, všade hrobové ticho, ako pred búrkou. Až mi hučalo v hlave. Ako keby všetko zaspalo. Všetko živé a dokonca aj neživé. Svoj nádych a výdych som počula nahlas a zreteľne.
"Bože, čo to..." šepla som, ale akoby som to zakričala. Zvláštne a desivé zároveň.
Asi päť minút som tam stála a snažila sa zachitiť aspoň malinký zvuk čohosi. No márne. Zo začiatku mi to pripadalo zvláštne, ale teraz ma to začalo trochu desiť. Šla som teda radšej do postele. Spala som síce dosť, no teraz som bola zase neskutočne unavená. Mala som pocit, ako keby som nespala najmenej dva dni. Zaľahla som teda do postele a nechala sa unášať ďalším, z mnoha mojich bujných dobrodružstiev v krajine snov.

Ráno ma prebudilo klopanie na dvere. Bol to Kaki, ktorý akurát behal po izbách a budil všetkých členov jeho týmu na raňajky. Dal nám dvadsať minút, tak som sa šla rýchlo osprchovať a po ostatných hygienických a iných úpravách som zišla dole do haly. Prekvapilo ma, keď ma jeden zo sluhov domu, ktorých tam bolo požehnane, zaviedol do inej sály, než v akej sme včera obedovali. A to som bola pohoršená, že plítvajú priestorom už len keď som videla v akej obrovskej miestnosti obedujú.
"Dobré ráno prajem, milá Tamiko," veselo zašvitoril Namiko. Mal veľmi dobrú náladu. Aby nie, mal predsa rušnú noc... "Dobré..." odpovedala som.
"Vytaj, toto je ranná sála. Tu budete každé ráno raňajkovať," oznámila milo Miyuuki. Vyzerala tiež uvoľnenejšie než včera. Bola to príjemná zmena, lebo ten jej pohľad sa už nedal vydržať. Ako keby nenávidela celý svet. Asi sa po nociach nehrajú často.
"No hádam, že večere budú zase v inej miestnosti však?" zaškerila som sa. Posadila som sa na voľné miesto vedľa Sakury, ktorá tam už sedela aj s ostatnými a nabrala si na tanier jedla ako na večeru. Päť- metrový stôl ponúkal rôzne jedlá od výmyslu sveta. Sakura len vyvalila oči, koľko som si toho nabrala, ale na Naruta som aj tak stále nemala. Ten si už naberal tretie pokračovanie raňajok s názvom "chcel by som zjesť všetko, ale škoda že sa mi to nezmestí na tanier"...
"Včera v noci sa stalo niečo zvláštne," prehodil len tak medzi rečou Namiko. Spozornela som. Žeby aj on "počul" to ticho?
"A čo také sa stalo? Videli ste niekoho?" opýtal sa Kakashi.
"Nie, ale počul som niekoho spievať," odpovedal princ. Trochu som sčervenala, ale nikto si to nevšimol.
Bože on ma počul, aký trapas! Aspoň že nevie kto to bol.
"Spievať?" udivene sa opýtali Kaki, Naruto aj Sakura naraz.
"Áno, aj ja som to počula. Bola to nejaká pekná uspávanka, spievala ju žena," pridala sa Miyuuki.
"Šlo to z domu? Muselo to byť nahlas ak ste sa na to zobudili. Len nechápem, prečo som to nepočul aj ja," začudoval sa Kakashi.
"Nie, šlo to zo záhrady a nóó... My sme vlastne nespali, možno preto ste nič nepočuli. Viete, občas sa tak do noci rozprávame..." prehodil nevinne Namiko a bolo vidno že trochu zružovel. Nepatrne som sa pousmiala. Že rozprávajú, pekné. Tak takto tomu oni hovoria?
Kakashi to tiež asi pochopil, lebo už radšej nezisťoval podrobnejšie informácie.
"Len... divné na tom bolo to, že si nepamätám ako tá pieseň skončila. Musel som počas toho zaspať."
"Veď Miyuuki- hime vravela, že to bola uspávanka, tak nie je divu, že ste zapali," ozvala sa Sakura.
"To áno, ale nie som predsa batoľa, aby som počas uspávanky zaspal. Bolo to skôr, ako keby ma tá pieseň omráčila alebo čo," uvažoval Namiko.
Omráčila? Tak dík, to až tak zle spievam?
"Presne, ja si tiež nepamätám ako som zaspala, len viem že som počula spev, ale neviem kedy to prestalo. Už si iba pamätám, ako som sa teraz ráno zobudila," prisvedčila Miyuuki.
No super, radšej už nikdy nebudem spievať, keď som ich tým uspala, či omráčila... V duchu som bola urazená.
"Ale musím povedať, že som sa ešte nikdy vo svojom živote tak dobre nevyspal," rozžiaril sa Namiko.
"Ani ja," opäť pritakala jeho snúbenica.
"Keď o tom hovoríte, ja som mal tiež veľmi dobrý spánok," zauvažoval Kaki.
"Ja tiež," pridala sa Sakura.
"Aj ja som sa veľmi dobre vyspal. Asi najlepšie za život," ozval sa Naruto s plnými ústami.
Všetky pohľady sa upreli na mňa. Všetci totiž čakali, že poviem to čo oni. Lenže, ja som sa dobre nevyspala. Spala som asi najdlhšie zo všetkých, ale potom čo som sedela v záhrade, som bola úplne grogi. A spánok mi veľa nedal.
Stále na mňa hľadeli.
"A ty Tamiko? Ako si sa vyspala ty?" opýtal sa milo Namiko.
"Ja..." začala som. Tak trochu zaklamem, nech sú radi, že sa všetci vyspali perfektne. "Ja tiež. Vyspala som sa úžasne."
Konečne sa všetci zase venovali svojmu jedlu. Ani si nevšimli moje trojité kruhy pod očami...
Je to divné. Najprv sa mi sníva sen o ňom. Potom sa z toho sna zobudím, ale ocitnem sa v ďalšom sne, zase o ňom! Potom sa zobudím a zistím, že tu naozaj bol! Potom si spievam pieseň, o ktorej som ani nevedela že ju viem a potom to neskutočné ticho. Nakoniec najhorší spánok čo si pamätám. To všetko len za jednu noc!
Tak to máme jedno "najprv", jedno "nakoniec" a štyry "potom". Je to divné. Ale hlavne zlé, pretože to znamená, že mám ďalšie otázky! A to ja nechcem! Nestačí že ich je toľko, tíkajúcich sa mňa?! Tie otázky sa množia ako potkany v kanáloch! Už dosť prosím!!! Zakričala som v duchu.
Keby sa môj malý, hystericko-nahnevaný výlev neodohrával v mojej hlave, asi by som strhla obrus zo stola, aj so všetkým čo je na ňom, rozbila stoličku na ktorej sedím o luster, takže dva v jednom, vyhodila zo stoličiek všetkých naokolo a rozbila aj ich stoličky a začala pobehovať dokolečka, rozhadzovať rukami ako šialená a pritom by som vykrikovala "PREČO! PREČO! PREČO!"
No.
Ešte že sa viem ovládať.

"Takže si znovu prejdeme svadobný zoznam," povedala asi už desiaty krát Miyuuki. Skupina ľudí, ktorý boli najatí na organizovanie svadby, už po desiaty krát prevrátila oči k nebu. Organizáciu síce mali na starosti oni a všetko šlo podľa plánu, ale akonáhle prišla Miyuuki, ujala sa postu organizátora číslo jedna. Nenechala sa prosiť a keď videla ako je všetko pekne organizované a všetci vedia čo majú robiť, čo vlastne ona pochopila tak, že je tam chaos a všetci splašene pobehujú, kričiac že nevedia čo majú robiť, začala behať od jedného miesta k druhému a s prehnanou gestikuláciou a rozhadzujúc rukami, vysvetlovala každému to, čo už vedel. Tak trochu to všetkým liezlo na nervy, ale bol to jej deň, tak ju nechali, nech si pekne napoleónuje.
Ja som len stála pri kmeni stromu na záhrade, kde mala zajtrajšia svadba prebiehať, ako aj ostatní z týmu a mlčky sledovala, teraz už poriadny, chaos pred sebou.
Naruto mi niečo ukazoval gestami, z opačného konca záhrady. Pochopila som z toho vetu: "Ja sa hrozne nudííím", tak som mu naznačila rukou, že ja tiež. Začal sa strašne rehotať, až tak, že som to cez ten strašný hluk, dokonca počula aj ja.
"Preplo mu..." identifikovala som prejav jeho správania.
Asi po dvoch hodinách sa, konečne, Miyuuki zvalila na stoličku a už, skoro, spokojná s výsledkom si vydýchla.
V tom ale spravila niečo, z čoho sa zhrozil každý, kto ju videl.
Dostala nápad! To znamená, ďalšie organizovanie! Ale nanešťastie sme sa všetci splietli. Hneď ako po mne šľahla ostrým pohľadom, zaľutovala som, že stojím tak blízko pri nej.
"Ty!" švihla prstom ku mne a jej oči do mňa vypaľovali dieru. Dokonca ani keď som predstierala, že som ju nevidela, ani nepočula, nezačala hľadať nikoho iného pre svoj diaboľský plán. A keď som sa na ňu porazene pozrela so smútkom v očiach, objavil sa jej na tváry výťazný a zlomyseľný úsmev.
"Prečo ja?" pípla som potichu.
"No ták, neboj sá, ja ti neublížim. Len pekne póď," šepkala naznačujúc prstom, aby som k nej prišla. Pritom sa jej obočie až neprirodzene vlnilo.
Nahlas som preglgla (česky- polkla ) a nesúhlasne k nej podišla.
"Poď moja, len poď," povedala medovým hlasom a položila mi ruku okolo ramien, aby som jej nikam neušla.
Cestou do domu, v pasti jej ruky zvierajúcej moje ramená, som sa cítila ako keby ma viedli na porážku. Letmo som zahliadla Narutov ľútostivý pohľad, Sakurine smutné oči a Kakashiho, ako sa prežehnáva.
Došli sme do nejakej miestnosti. Keď som uvidela čo v nej je, takmer som dostala infarkt. Myslela som, že horšie to už byť ani nemôže. Všade boli šaty! Svadobné šaty! Stovky svadobných šiat! Moja nočná mora! A čo bolo horšie, zbadala som aj šaty pre družičky! Tiež stovky. Ku každým svadobným šatám iné. No keď som uvidela že polovica z nich je ružovej farby, prišlo mi mdlo. Zatočila sa mi hlava a keby ma Miyuuki nezvierala rukou, asi by ma hodilo o zem. Už by mi len mohli dať malú kytičku fialôk do rúk, prstami privreť nehybné očné viečka a povedať "amen".
"Nie... Prosím, len to nie," slabo som šepla do vzduchu. Miyuuki len s úsmevom príkvla a zavrela za nami obrovské dvojkrídlové dvere.
Bohužiaľ... zamkla.
Nasledujúce tri hodiny, boli mojími najdlhšími troma hodinami v živote. Tá neľudská bytosť, ma nútila sa pozerať a hodnotiť všetkých 64 šiat. Trochu som bola rada, že ich nie je sto, ako bol môj prvý odhad. Myslela som, že to už nikdy neskončí a pomaly som sa zmierila so smrťou... dobre, možno trošilinku preháňam, ale keď vezmem do úvahy skutočnosť, že jedna s troch najstrašideľnejších vecí v mojom živote je, keď sa musím pozerať, ako si niekto skúša šaty, mohol by sa nado mnou niekto zľutovať a odomknúť tie dvere, ktoré ma delili od slobody.
"A čo tieto?" opýtala sa už šesťdesiatytretí krát.
"Pekné," vydýchla som ako bez duše a skóre mojich jednoslovných odpovedí, malo ten istý počet ako počet jej otázok.
"A čo tieto?" opýtala sa znova a chvalabohu posledný krát, keď sa vynorila spoza prezliekacej steny. Ak by sa ma to spýtala ešte jediný krát, bolo by po mne. Mala som fakt na mále, ale Miyuuki sa nemala čoho báť. Už pri tridsiadke som prekonala nutkanie ju zabiť.
"No to boli všetky... ale vlastne ešte mám jednu krabicu plnú..."
"Prosím vás, nehovorte to slovo," prerušila som ju kŕčovite. Zvláštne sa na mňa pozrela, ale nepovedala to. Narozdiel odo mňa, ju to prezliekanie bavilo a povedala by som, že nejakým spôsobom aj nadopovalo energiou. Teraz z nej priam triskala.
"Tak čo povieš, ktoré sa ti najviac páčili?" opýtala sa ma, ale asi si nevšimla, že už ledva sedím na stoličke a skôr pripomínam roztopenú zmrzlinu.
"Ja neviem..."
"Nie? Tak si to dáme znovu od začiatku."
"Nié!" zhrozila som sa.
"Neboj sa, len žartujem," zasmiala sa. Prekvapilo ma to. Nevedela som, že sa dokáže aj smiať. Pripadala mi tak chladná a nekompromisná. Prišlo mi, že svoje pocity a to akékoľvek, prejavuje len svojmu nastávajúcemu. Možno nás to trojhodinové prezliekanie trochu zblížilo... Ha, ťažko. Zasmiala som sa potichu.
"To som taká vtipná?" ironicky sa začudovala Miyuuki.
"Nie, nie, len mám občas dosť nezmyseľné myšlienky. Až tak, že sa na nich musím smiať," vysvetlila som.
Prečo som jej to povedala? Takéto veci nehovorím len tak a ešte k tomu sama od seba.
"To sa stáva aj mne," pousmiala sa. "Vždy keď to spravím, Namiko sa strašne vypytuje. Je totiž neskutočne zvedavý," zachechtala sa.
"Ako ste sa vlastne zoznámili? Vaše a jeho kráľovsvo, sú od seba dosť ďaleko, tak susedskými návštevami to asi nebolo."
"No vlastne to bolo náhodou. Ešte ako malá som sa rada prechádzala lesmi a raz som zablúdila. Našiel ma Namikov otec, ktorý teraz už nežije a odviedol ma do ich sídla. Tam sa o mňa postarali a tam som sa aj zoznámila s Namikom."
" Takže detská láska na prvom pieskovisku?" zavtipkovala som... hej bolo to trápne, viem.
"Zo začiatku sme sa kamarátili, postupne z nás boli najlepší priatelia a nakoniec aha," ukázala smerom kde bola záhrada, "máme svadbu."
"Nech vám to obom víjde," usmiala som sa, ale úsmev mi zamrzol. "Ale nezvykajte si odo mňa na takéto reči," dodala som ako upozornenie a Miyuuki sa opäť rozosmiala. Páni, tak to je vážne divné. Aj ja sa chovám neajko divne. Som až príliž otvorená. Väčšinou si takéto zaužívané vety typu "davaj si pozor, dúfam že sa ti nič nestane", prajem veľa šťastia na cestách", alebo "dúfam, že vám to spolu vydrží čo najdlhšie", nechávam pre seba. To určite tie šaty! Vedela som to, majú aj vedľašie účinky!
"A ty si už stretla toho pravého?" opýtala sa.
Tak trochu mi toto všetko pripadalo, ako rozhovor dvoch princezničiek z rozprávky.
"No neviem či by bol hneď ten pravý, ale je tu niekto kto ma priťahuje," priznala som.
A zase som to spravila! Bože, čo je ona čarodejnica? Takto zo mňa nepriamo ťahať informácie! A osobné!
"Je to ten bloňďák z tvojho týmu?" lišiacky sa usmiala.
"Nie! Preboha nie. Naruto je len kamarát. A k tomu ani Naruta a ani toho muža, ktorý ma priťahuje, nepoznám dlho. Tak nejak som..."
"Kakashi vravel, že si stratila pamäť."
"Prečo to vravel?"
"Tak isto ako vy musíte vedieť informácie o nás, my chceme vedieť informácie o vás. Predsa sa nenecháme strážiť niekym, o kom nič nevieme."
To dáva zmyseľ, prečo mi to nedošlo? Obvykle si dám veci dokopy rýchlo. Čo sa to deje? Akoby som bola niekto iný.
"Tak takto," povedala som potichu.
"A s tým tvojim chlapom. Nikedy stačí aj pár minút na to, aby si niekoho spoznala."
"Pri ňom mám pocit, ako keby som ho poznala už dlho. Možno som ho aj poznala pred tým, než som zabudla," povedala som nahlas to, čo som si myslela už zopár dní.
Ale vážne. Prečo jej o ňom hovorím? Veď je to moje tajomstvo.
"Kakashi o ňom nevie však? Neboj, nikomu o ňom nič nepoviem," usmiala sa a mrkla na mňa.
Bŕŕ, desivé. Ako keby mi čítala myšlienky.
"Tak dobre. Vybrala som si tieto," povedala a vytiahla s obrovskej kopy šiat jedni, ktoré si vybrala. Nechápala som ako ich v toľkých šatách vôbec našla. "Tým, že nemáš rada ružovú, si mi výber zúžila na dvadsať šiat a z nich už bolo jednoduché vyberať. K týmto svadobným šatám, idú tieto červené družičkovské šaty." Hodila po mne jedni. Jej svadobné, ktoré si vybrala, boli pekné. Čisto-biele, jednoduché, bez ramienok a hlavne jej sekli. A tie čo mi hodila? Jedným slovom, sexy. Boli červené a priliehavé. Tiež bez ramienok, a proste pekné. Dokonca sa páčili aj mne. Ale na seba by som si ich teda nedala. Nemám nič proti kratším sukniam, či sexy tielkam, ale toto je proste priveľa.
"Tak si ich vyskúšaj," povedala.
"T-to n-nie, ja si ich... Prečo?" vystrašene som tekala očami zo šiat na Miyuuki.
"No si moja družička, spolu so Sakurou."
Tak trochu som to tušila, ale do poslednej chvíle som sa presviedčala a dúfala, že je to vážne len tušenie. Držala som tie šaty v rukách a nenávistne ich prepaľovala pohľadom. Keď som v duchu usúdila, že ak by som mala laser namiesto očí, už by boli prepálené, tak mi zostávalo spraviť už len jedno...
"NIÉÉÉÉÉ!!"

Samozrejme, keď sa Sakure oznámilo, že bude družička, skoro od šťastia vyskočila z kože. Nechápala som ju, veď, čo je na tom úžasné?!
Pri večeri, ktorá sa samozrejme konala v inej miestnosti, lepšie povedané sále, než obed a raňajky, som sa dozvedela, že to vlastne Kakashi naplánoval. Od začiatku chystal plán, aby sme Sakura a ja boli družičkami. Ževraj: "Budete tak na blízku Namikovi a Miyuuki..."
Dokonca ide on aj s Narutom za svedka. Lenže v nevýhode som tu iba ja. Mne jedinej sa byť družičkou nepáči. Je mi to trápne a radšej by som zostala v izbe a vôbec nešla na tú stupidnú svadbu. Aj tak spolu dlho nevydržia a bude tam nuda.
No super, aspoň mám späť môj pozitívny prístup k veciam. Potešila som sa v duchu.
V ten večer som šla spať trochu skôr. Bola už síce tma, ale ostatní ešte ani zďaleka nespali.
Celá zničená z toľkého prezerania šiat a z toľkého sedenia, po ktorom ma strašne bolel zadok, čo som vlastne necítila, lebo bol úplne stŕpnutý, som sa zvalila do postele ako mŕtvola.
Už som pomaly zaspávala, no prebral ma známy mužský hlas.
"Ahoj Tamiko, to už ideš spať? Dnes mám na teba viac času než včera."

Poznámky: 

Skrytý obsah

Tak teda,dala som to sem:D No pozrite sa na dátum, ešte je utorok! Pôvodne som to chcela pridať kešťok skôr, len tak nejak som mala celý deň plný a prečo? Pretože mám dnes(no mala som dnes:D) NARODKY! Celý deň som bola preč kvôli jednému darčeku, ktorý sa mi ohromne páči XD aby nie, je krásny a vlastne to je dôvod,prečo som to chcela pridať dnes a prečo taký dlhší Najprv som sa na to chcela vykašlať,lebo deň nezačal geniálne...no jo, na rovinu, bola to katastrofa! ale postupne sa to zlepšovalo a s tým aj moja nálada:) tak je to tu:) chcela som taký dlhý diel asi ako bol štvrtý,možno dlhší, ale vydalo mi to asi o pol strany vo worde menej...asi neviem odhadovať... ale tak či tak, je dlhý, aj keď vlastne je tento diel akási príprava na tie ďalšie:) úúú čo sa asi stane potom????
Prajem príjemné čítanie

PS:
všimli ste si že skoro všetky moje poznámky začínajú slovom "tak, "no", alebo tak nejak podobne?
A všimli ste si, že každým ďalším dielom, sú podnadpisy, alebo ak chcete názvy dielu čím ďalej dlhšie?... ja som si to všimla až teraz... Všímavá však?

A ešte jedna vec, V minulom diele, a aj ri jednom obrázku... sa mi stalo že som nechtiac odpoveď na koment napísala ako nový koment... chcem sa ospravedlniť, keď mňa tak napríklad nadchne komentár, že si ani nevšimnem, že vlastne neodpovedám,ale píšem nový. Som trúba viem, budem si na to dávať pozor:)