"Spomínaš si?" _ 1 _

Privítanie

Kto vlastne som? A kde je môj domov?
Tieto otázky ma trápia už "hodnú" chvíľu. Na tú prvú by som si odpovedať dokázala, ale čo tá druhá? Nikdy som domov nemala, aspoň pokiaľ mi pamäť siaha a tak žijem od chvíle, ktorú si pamätám. Včerajšok.
Mohla by som si tu vylievať srdce a plná smútku a zlosti zžierajúcej moje telo, opisovať moju úbohú a bolestivú minulosť. Ale mne sa jednoducho nechce. Nie len preto, že som lenivá a všetko navyše je tíranie, ale v podstate by som ani nemala o čom hovoriť. Včera som sa prebudila v lese pod jedným z milióna starých stromov a uvedomila si dve veci. Za prvé, že mám na vlasoch niečo, čo sa bohužiaľ podobá na mŕtvu a už zopár týžďňov rozkladajúcu sa veveričku a za druhé, že jediné na čo si pamätám, je moje meno.
Tak a máte to. Ani som to nechcela a predsa som vám porozprávala o svojej záživnej minulosti. Či krátka, či dlhá, nie je dôležité. Dôležité je, že mám aspoň nejakú, aj keď stojí za ho*no.
Povedala by som, že o tom istom rozmýšľa aj plavovlasé dievča sediace na kameni uprostred lúky obklopenej Konožskými lesmi. Ak ste tipovali že sa volá Tamiko, máte sto bodov! Sedí si tam chúďa, úplne dezorientovaná, nevediac čo ju čaká a sama ako ten kameň na ktorom sedí. Určite narieka s tvárou v dlaniach a pýta sa neznáma, prečo práve ona.
Áno, mohlo by to tak byť. Ibaže som trochu iná, ako by som sa na prvý pohľad opýsala.

Dievča sa po hodine, kedy hľadelo do prázdna pohlo a rozmýšľajúc naďalej, sa poškrabalo na hlave... vďaka bohu, už bez veveričky.
"Takže ak zoberem do úvahy slová toho týpka v trápnom zelenom... niečom, Konoha by mala byť asi kilometer predo mnou," mrmlala si popod nos a zamyslene hypnotizovala steblo trávy pred sebou. Zodvihla pohľad, akoby sa práve prebrala z tranzu a zamierila tam, kam jej nos ukazoval. Buďme radi že je rovný, inak neviem kam by došla.
Kráčajúc vpred, si pohmkávala neznámu melódiu.
Kráčala asi hodinu pomalým krokom, s pohľadom zapichnutým do zeme a nevnímajúc okolie. Zašepkala:
"Už len zopár metrov."
V tom zodvihla hlavu a neprekvapená svojím dobrým odhadom, skúmala bránu Konohy.
"Hej ty! Stoj!" zakričal chlapík sediaci pri bráne, na prichádzajúce dievča. Zastala a unudene sa otočila. Chvíľu panovalo ticho a napokon ukázala prstom na svoju osobu, pričom na tvári jej hral otáznik.
"Áno ty! Blonďatá poď sem!" zakričal opäť chlapík, aby ho svetlovláska počula.
"Ja ťa počujem ty idiot..." zašomrala potichu a s rukou na uchu k nemu pristúpila.
"Čo by si rád?" opýtala sa evidentne s núteným úsmevom.
"Rád by som vedel kto si a kam máš namierené," odpovedal dôležito.
"Áááá... Pán je nám dôležitý..." povedala veselo, ako keď matka chváli svoje dieťa, keď sa príde pochváliť s prvým výtvorom v záchode. "Tak počúvaj..."
Zodvihol obočie a opäť dôležito, čakal na jej reakciu.
Fájn, nič ma nenapadlo. Moja kreativita bola vysilená a ja tiež.
"Ale nič moje, stráž tu ďalej, ja idem za vašim prezidentom." Mávla som rukou, zatvárila som sa nadmieru dôležito a namyslene a odišla.
"Nani...?" Chlapík nechápal. Vlastne ani ja.
Nejakým zázrakom som došla až pred kanceláriu Hokageho a bez zaklopania vošla dnu. Ten pohľad by mal vidieť každý. Doslova dvojmetrové veže z papierov boli všade. Vyzeralo to tam ako blúdisko a tak som šla po jedinej možnej úzkej cestičke, ktorá ma doviedla až k stolu. Páni, prisahala by som, že sa tie steny z papiera hýbu.
"Wáu! Sem sa zmestí aj stôl!" Neskrývala som svoj obdiv, keď som došla k cieľu.
"Ehm..." Niekto zakašľal a tým aj upútal moju pozornosť. Robila som čo som mohla, ale nikde som nikoho nevidela.
"Tu som... poďte za hlasom..." povedal ženský hlas a tak som spravila čo mi bolo prikázané. Nemala som na výber, naspäť k dverám by som tak či tak netrafila.
"Aha ho, mám vás!" Tleskla som nadšene rukami, ale hneď na to som nasadila opäť môj nečitateľný výraz tváre.
"Kto si a čo tu chceš?!" vyštekla na mňa blonďatá pipi dlhá pančucha.
"To ste tu všetci takí milí?" opýtala som sa nevzrušene. Pipi na mňa zazrela.
"Veď hej... Som Tamiko a chcela by som tu zopár časov prebývať."
Zodvihla obočie, akoby čakala že ešte niečo poviem.
"A? Viac nič?"
"A čo by ste ešte chceli vedieť?"
"Odkiaľ si a prečo tu chceš žiť? Ja neviem, ak ťa niečo napadne, kľudne povedz." Hmm, vtipálek. To že mám podobne trápne vtípky spomínať nebudem.
"Tak to vám nepoviem, lebo si nič nepamätám. Som sa včera zobudila v lese a ak chcete podrobnosti, mala som na hlave..."
"To mi stačí ďakujem." prerušila ma Pipi. Ani nevie aké má šťastie že som to nedopovedala.
"U nás je vítaný každý. Shizune ti dá kľúče od tvojho nového bytu, dá ti nejaké peniaze na jedlo a oblečenie..." Zastavila sa a znechutene pozrela na moje rozthané a ktovie čím zamazané oblečenie.
"No mohli by ste trochu skrývať pocity ktoré vo vás vzbudzujú moje šaty. Je to strašne príjemné..." povedala som ironicky a kývla hlavou že môže pokračovať.
"To je v podstate všetko. Už len... Si ninja? Nikde nevidím tvoju čelenku." Obzrela si ma.
"Fú no, tu mám nejakú." Vytiahla som čelenku z roztrhaného vrecka nohavíc a podala jej ju. Zobrala ju do ruky a zarazila sa.
"Č-čo to... Z kadiaľ si?" opýtala sa zdesene.
"Už som vravela, že si na nič nepamätám Pipi-sama."
"Pipi-sama?!" nechápala, "To je jedno... SHIZUNE!!!!!!" zvriaskla a v tom momente sa vedľa nej objavila malá tmavovlasá žena v župane.
"Pipi, mám pocit že spala," podotkla som, ale evidentne som bola trochu mimo.
"Shizune, videla si už niekedy tento znak dediny?" opýtala sa Pipi Župana a podala jej moju čelenku.
"Nie Tsunade-sama. Mám niekoho zavolať?" opýtala sa tmavovláska.
"To nebude nutné. Daj len prosím ťa Tamiko kľúče od jej nového bytu a nejaké peniaze... pozri ako vyzerá... no fuj!"
"Ehm... ja som tu..." pripomenula som.
"A Tamiko, keď sa zabývaš a ehm... prezlečieš a... osprchuješ..."
"Mohli by ste s tým prestať?" Prevrátila som oči.
"Ehm... keď to spravíš, pôjdeš za Kakashim a ten zistí na akej úrovni si. Potom ťa priradí do týmu. Teda ak si ninja. Ak nie... to doriešime potom."
"Hmm, no ok." Schmatla som svoju čelenku, zdvorilo počkala kým mi Župan dá ten kľúč a peniaze a odišla som.
"No jo, ale Pipi mi nepovedala kde ten byt mám. Asi najprv pôjdem nakúpiť," mrmlala som si potichu a zamierila do stredu Konohy, kde bol najväčší hluk. Absolútne ma netrápilo, že vyzerám ako bezďák a očividne ani nikoho koho som stretla. Zrejme je to tu najnovšia móda...
Nakúpila som si jedla asi na rok, z toho asi polovica boli instantné polievky, zopár tričiek tmavých farieb a iné oblečenie. Neodolala som ani obchodu so zbraňami a tak som sa tam dotrepala s rukami plnými tašiek.
"Dobrý."
"Dobrý deň, čo by ste potrebovali?" opýtal sa milo postarší pán za pultom.
"Viete čo ujo? Dajte mi zopár tých fajných kunaiov, tamtých shurikenov a ešte nejaké pekne ostré vecičky." Rozháňala som sa prsom po obchode a pánko behal ako splašený aby stíhal brať z pultov to čo som chcela. Niečo mi vravelo, že katanu si kupovať nemám, že mi bude na nič. Ale ani za svet som nevedela prísť na to, prečo. Nejaké kunaie som so sebou mala. Boli zvláštne, mali na sebe akési znaky.
"Tak díky pánko a pekný deň!" zavolala som už skoro za dverami a ovešaná taškami a neviem čím všetkým, som sa rozhliadla po Konohe, hľadajúc očami byt číslo 13.
"Tak fajn... dúfam že to nájdem ešte tento rok," povzdichla som si a vydala sa smerom na pravo.
Ten smer sa nevyplatil a tak som hľadala ako vadná, až kým mi nezašŕkalo v bruchu. Zahliadla som v jednom výklade svoj odraz. Prvý krát som sa videla. Mala som na sebe roztrhané čierne oblečenie. Už sa nedivím Pipi-sama, že z neho bola taká rozrušná. Moje svetlo-bloňďaté vlasy, ktoré mi siahali až pod zadok, som mala neskutočne strapaté a špinavé a tie oči. Tie oči sa ku mne vôbec nehodili. Boli zelené.
No nič, keď prídem domov tak sa poobzerám v zrkadle, nech viem ako vyzerám.
"...Idem jesť." Rezignovane som vošla do prvého stánku, či obchodu, v ktorom by mohli mať jedlo. Že nejaký Ichiraku.
Vošla som dnu a už som sa chcela zvrtnúť na päte, keď som uvidela bloňďatého týpka sedieť za pultom a jedlo od neho špliechalo všade inde, len do jeho úst nie, (už chápem, prečo si vždy objednáva toľko rámenov) ale chlap za pultom na mňa zakričal.
"Tak čo to bude milá slečna?!"
Otočená chrbtom a pripravená na odchod som zastala a so zaťatými päsťami a zubami sa otočila späť. Bolo by predsa neslušné, aby som po opýtaní odišla.
Bloňďáčik sa otočil a prekvapene na mňa pozrel veľkými modrými kukadlami. Mohol byť asi taký starý ako ja.
S povzdychom som sa posadila na voľnú stoličku vedľa neho a objednala si jeden rámen.
"Ahoj ja som Naruto Uzumaki!" skríkol aj keď som sedela pár centimetrov od neho. Automaticky som privrela oči a trochu sa od neho odtiahla.
"Hej? To je pekné... Teší ma." Mierne som mu zakývala.
"Si tu nová? Ešte som ťa tu nevidel. Ako sa voláš? A odkiaľ si?" sypal jednu otázku za druhou.
"Ah bože," vzdychla som a usúdila, že pokým nedojem, budem sa s ním musieť rozprávať. Už od pohľadu vidno, že nedá pokoj kým mu neodpoviem.
"Som Tamiko. Dnes som prišla do Konohy," oznámila som stručne.
"Hééééj???"
"Ehm... áno."
"Tak tu to máte slečna!" oznámil chlapík za pultom a otočil sa na Bloňďáka.
"Naruto! Dáme ďalší rámen?" Ako sa to opýtal, pohľad mi spočinul na dosť vysokej kôpke prázdnych misiek vedľa chlapca. Mohlo ich tam byť aspoň desať. Žltovlások sa plne venoval chlapíkovy a tak som využila situácie a začala jesť, aby som nemusela odpovedať na ďalšie jeho otázky.
"Už len jeden poprosím," povedal šúchajúc si plné brucho.
"Itadakimááásu!" skríkol a pustil sa do jedla.
Začal jesť až keď som ja bola s jedlom v polovici a predsa dojedol skôr. Keď som dojedla ja, položila som paličky aj s miskou na pult a spokojne sa otočila na odchod. Lenže predo mnou stál chlapec. Jeho bloňďatá hlava sa na mňa usmievala.
"Kde bývaš Tami- chan?" Uvedomila som si, že by sa mi tento rádioaktívny chlapec na niečo hodil.
"Hľadám byt s číslom 13. Nevieš kde je? Veľmi by si mi pomohol," usmiala som sa.
"No jasné že viem kde je! Ja to tu poznám ako svoje ponožky!" zasmial sa a schytil ma za ruku. Pred obchodom mi pomohol zobrať zopár tašiek a vliekol ma cez celú Konohu ako handrovú bábiku.