Forever or never 10: Za všetko môže pindžrlík!

„Si v poriadku?“ ihneď k nej pribehol Sasori.
Deidara nechal jedlo jedlom a spolu s Peinom kľačali pri Sore.
„Vravel si, že už bude v pohode!“ kričal Sasori na Peina, ktorý bol napočudovanie pokojný.
„Zavolaj zas toho medika, nech sa na ňu znova pozrie,“ hovoril Deidara Peinovi a snažil sa, aby nebolo počuť paniku v jeho hlase.
Sora zasa vykašľala ďalšiu krv.
„Pein?“ spýtal sa Sasori. Keď Pein nereagoval, zreval mu do ucha, „Zem volá Peina!!!“
Peinom trhlo.
„Stojím vedľa teba! Nemusíš kričať!“ kričal tentoraz Pein do ucha Sasorimu.
„Tak sa nehádajte, lebo tu vypľuje všetku krv!“ Deidara už prepadol panike.
„Jasne, jasne....“ Pein rozmýšľal, „Asi by som mal zavolať toho doktora,“
„To som ti už povedal asi pred minútou,“ povedal Deidara a tváril sa maximálne urazene, že ho ignoroval.
„Tak čo s ňou?!“ spýtal sa Sasori hlasnejšie ako mal v pláne.
„Odnes ju do izby a o chvíľu príde doktor!“ rozkázal Pein a ešte dodal: „Deidara, utri tu podlahu! Nemienim riešiť otázky typu: Čo sa tu stalo?“ a už odchádzal.
Sasori vzal Soru do náručia, ktorá ťažko dýchla a z úst jej stekali pramienky krvi a z čela pot. Celá sa triasla. Deidara išiel za ním po tom, čo utrel tú podlahu.

O 5 MINÚT V SASORIHO IZBE
„Myslíš, že bude v poriadku?“ spýtal sa Deidara Sasoriho.
„Neviem. Ale keď príde doktor, tak ju vylieči,“ povedal Sasori istejšie než to cítil. Počkať! Cítil? Však je bábka! Nemal by cítiť. Prečo sa tak o ňu bojí? A prečo práve pri nej cíti? Nevedel odpovede na tieto otázky.
„Tam leží!“ ukázal na Soru Pein, ktorý práve vtrhol do miestnosti s tým istým medikom ako minule.
Ten sa otočil k Deidarovi, Sasorimu i Peinovi. „Musím vás požiadať, aby ste odišli!“
A tak odišli.

PO POL HODINE
Medik vyšiel zo Sasoriho izby a mieril ku kuchyni, kde sedela trojica, ktorá vedela, čo sa deje so Sorou.
„Ako je na tom?“ spýtal sa hneď Sasori, keď videl, že vošiel do miestnosti.
„Žije,“ povedal jednoducho.
Pein sa postavil a dal medikovi za vykonanú prácu honorár. On si ich strčil do doktorskej taštičky (alebo aktovky. Nazvite to ako chcete.), vytiahol škatuľku s liekmi, podal ju Peinovi, ešte mu niečo hovoril a odišiel.
„Sasori, choď do izby a dávaj pozor na Soru,“ povedal mu Pein.
„Prečo jej zachraňuješ život?“ spýtal sa Sasori, ktorého to nesmierne zaujímalo.
„Pretože od nej niečo potrebujem,“ povedal Pein spôsobom, že sa do toho nemá starať.
Sasori nebol s odpoveďou spokojný, no nestaral sa do toho a odišiel.

Sora vyzerala úplne v poriadku. Sedela na posteli a hmkala si nejakú melódiu. Keď vošiel Sasori, prestala.
„Vyzeráš lepšie,“ podotkol Sasori.
„Vieš, ľudia nevyzerajú extra príťažlivo, keď sú od krvi,“ povedala a to malo akože znamenať: Áno, aj sa tak cítim.
Nastalo trápne ticho. Sasori ho prerušil a spýtal sa Sory:
„Čo od teba Pein chce?“
„To by som aj ja rada vedela,“ povedala sa a zamračila sa. Takže Pein od nej niečo chce? Hm...zaujímavé.
„Ty si bábkar, že?“ spýtala sa Sora po ďalšom päťminútovom tichu.
„No som. Prečo?“
„Je to ľahké ovládať bábku?“ zaujímala sa.
„Zo začiatku nie, ale postupom času, keď sa vytrénuješ, tak áno,“ odpovedal jej na otázku. „Ale stále neviem prečo ťa to zaujíma.“
„Chcela by som to vedieť,“ povedala a rozhliadla sa po miestnosti, „A napadlo ma, že keď už tu trčím, tak by si ma to mohol naučiť a tým by som zabila nudu a rozšírila obzory.“
„Fíha!“ hvizdol Sasori.
„Čo fíha?“
„To bola najdlhšia veta akú si povedala za celý čas, čo si tu,“ ocenil ju Sasori, „A myslím, že by som ťa to mohol naučiť.“
„Vážne?“ spýtala sa Sora, „A prečo? Som tvoj nepriateľ.“
„Teraz si len zranený človek, ktorý potrebuje zabiť nudu,“ opravil ju, „A to je aj ten dôvod.“
„Prečo ma takto nechápali v Konohe?“ zamyslela sa, „Bola by tam väčšia sranda.“
„Ninja by sa nemal zabávať,“ povedal učiteľským tónom Sasori.
„Lenže ja som teraz len zranený človek, ktorý potrebuje zabiť nudu. Takže vyber nejakú bábku, že ma môžeš učiť!“
„Pche!“ odfrkol si a začal hrabať v skrini za ním a niečo vytiahol, „Ty by si už chcela bábkou začínať. Tu máš toto!“ a hodil jej tú vec.
Bolo to veľké asi ako dlaň. Malo to guľatú hlavu, guľaté brucho, guľaté nohy i ruky. Vlastne všetko to malo guľaté. A nemalo to tvár. „Pindžrlík?“
„Pindžrlík?“ zvraštil čelo Sasori, „Toto je drevený panáčik.“
„No však to som myslela! A to je po mojom pindžrlík!“ vysvetľovala mu a obzerala si pindžrlíka zo všetkých strán.
Sadol si k nej na posteľ a začal jej vysvetľovať, ako pracovať s bábkou alebo s pindžrlíkom (ako mu Sora neraz povedala).

PO DVOCH HODINÁCH

„Máš veľmi silnú a zvláštnu chakru,“ povedal Sasori, ktorý stále sedel pri Sore na posteli a sledoval ako po izbe „tancujú“ traja pindžrlíkovia.
„Ďakujem,“ usmiala sa naňho Sora a ďalej sa venovala pindžrlíkom.
„Vydržíš tu byť chvíľu sama a nič neurobiť, lebo ja musím....proste musím,“ spýtal sa jej Sasori, Sora mu s vážnou tvárou prikývla a on odišiel do miestnosti s označením 00.
Hneď, ako odišiel sa Sore na tvári vyčaril úsmev.
Nemala v pláne ujsť. Na to bola slabá a bolo ich tu veľa. A taktiež verila, že príležitosť na to ešte bude mať.
Otvorila dvere a pred sebou nechala pochodovať pindžrlíkov. Jej jediný smer bol: kuchyňa.
Pomaly prešla po schodoch a zabočila doľava. Tam bola kuchyňa. Vpravo bola obývačka. Pindžrlíkov po jednom posielala, aby vyrabovali chladničku. Keď boli pri chladničke, nedosiahli na ňu ani keď ich postavila na seba. Tak ich postavila ku chladničke vedľa. To bola taká šikovná malá mini chladnička. A, bohužiaľ, bol tam iba tanier a na ňom hrozno.
Dvere do obývačky boli otvorené, no nikto z Akatsuki si ju nevšímal, pretože pozerali Zúfalé manželky.
Takže takto sa pripravujú na vojnu!
Sora ich nerušila a so svojim hroznom v sprievode troch pindžrlíkov šla po schodoch.
Vošla do izby a zrazila sa so Sasorim. Tanier s hroznom od ľaku pustila a taktiež sa pretrhli aj chakrové vlákna.
Sasori jedným pohybom chytil tanier a upevnil svoje chakrové vlákna na pindžrlíkov, takže už boli opäť na nohách.
„Kde si bola?“ spýtal sa jej.
Ukázala na tanier. „Hlad volal.“
„Tak fajn,“ podal jej tanier a ona si opäť sadla na posteľ. On vedľa nej a troch pindžrlíkov nechal nehybne na zemi.
Spoločne jedli hrozno. Mlčky. Potom prehovoril Sasori.
„Nič o tebe neviem.“
„Však ani ja o tebe,“ oponovala mu Sora a nebola dvakrát nadšená z tejto vety. Takto začala Ino a potom jej Sora povedala svoj, vlastne ich príbeh.
„Ja som v Bingo knihe,“ argumentoval.
„Chvalabohu, ja nie,“ povedala a zobrala si ďalšie hrozno.
„Povedz mi dačo o sebe,“ dožadoval sa.
Sora mu nechcela povedať o sebe nič. Ale mala taký čudný pocit, že mu môže veriť. Nechápala ten pocit. Však je jej nepriateľ. Ale zachránili ju. Dokonca dvakrát.
„Dobre,“ súhlasila nakoniec. Ale len preto, že musím. Dodala v mysli.
„Tak začni!“ nedočkavo povedal Sasori a Sora, aby sa jej ľahšie rozprávalo sa popri tom hrala s pindžrlíkmi.
„Viem byť milá, no aj zlá. Viem ľúbiť, ale aj nenávidieť. Viem ublížiť slovami, ale aj utešiť. Viem byť brutálna, no aj jemná. Niekedy všetko beriem flegmaticky, inokedy úplne vážne. Neverím na spravodlivosť, pretože podľa mňa neexistuje. A vy si myslíte, že som Hokage aj keď už asi dvadsaťštyri hodín nie som. A nie som tak úplne z Konohy,“ povedala. Nič viac, nič menej.
„Akosi nechápem posledné vety,“ priznal sa a stále, ako aj počas jej rozprávania, pozeral na Soru.
„Tsunade je Hokage. Ja ju nahradím iba v prípade, že nebude schopná vykonávať túto funkciu,“ hovorila a ani nevedela, ako jej slová vychádzajú z úst. Akoby rozprávali ony a ona bola len niečo ako sprostredkovateľ.
„Aha tak,“ povedal zamyslene Sasori, „A tá posledná veta? Že nie si tak úplne z Konohy.“
„Bola som vytrénovaná v Konohe.“
„Takže si sa nenarodila v Konohe,“ povedal Sasori. Nebola to otázka, no aj tak prikývla.
„A kde si sa narodila?“ zaujímal sa.
„Inde,“ povedala a zamyslene jedla ďalšiu bobuľku hrozna a rozmýšľala prečo mu to, sakra, hovorí. Nevedela. Len rozprávala. Možno sa potrebovala iba niekomu vyrozprávať a on jej bol prakticky z Akatsuki najbližšie. Možno....alebo to bolo niečím iným?
„Ako napríklad v Sune? Alebo Kiri? Alebo v nejakej menšej krajine?“ hádal.
„Inde,“ zopakovala, „Nie vo svete, ktorý poznáš ty alebo ostatný.“
„Nechápem.“
„Bol si Orochimarovým spoločníkom. Keď bol v Akatsuki, tvorili ste tím či čo,“ pozrela sa naňho a on jej nemohol v tvári nič prečítať, „Tak by si mohol vedieť, že jeho hobby bolo experimentovanie.“
„Takže, ja to chápem takto. Ty si jeden z jeho experimentov, to znamená, že si sa ako keby narodila v skúmavke,“ povedal svoj názor.
„Nie!“ krútila hlavou nad týmto zvráteným nápadom. Človek sa predsa nemôže narodiť v skúmavke! „Ja ti to vysvetlím, lebo ma nechápeš.“
A ani nevedela ako, vyrozprávala mu svoj príbeh ako predtým Ino a Hinate. Necítila sa vôbec čudne, keď mu to rozprávala. A čím viac mu o sebe hovorila, tým viac mu verila. Akoby tú ťarchu, ktorú spôsobil fakt, že prešli portálom delila a kúsok dávala aj jemu. Mala taký pocit aj predtým, iba si ho neuvedomovala. Predtým dávala kúsok tej ťarchy a pravdy aj Ino a Hinate.
Sasori ju neprerušoval ako Hinata a Ino. Nechal ju nech mu to porozpráva sama a koľko chce. Nenútil ju.
A ona rozprávala.
A rozprávala.
Až kým mu nepovedala všetko až dokonca.
„Chápem.“ povedal napokon, „Lenže, ako si predtým spomenula, bol som v tíme s Orochimarom, a preto viem, že jeho experimenty mali aj zvláštne schopnosti.“
„Chápem kam tým mieriš,“ prikývla, „Aj my máme zvláštne schopnosti.“

ZATIAĽ V KONOHE
„Musíme ju nájsť!“ buchol po stole, za ktorým sedela Hokage, Keita.
„Ja viem, ale tým, že mi rozbiješ stôl ju nenájdete!“ skríkla na nich Tsunade.
Keita so Šunkom a trhli. Daisuke ostával pokojný. Ako jediný chápal o čo v tejto situácii ide.
„Tak zostavte tímy a pošlite ich hľadať. Vrátane nášho,“ navrhol Šunka.
„Lenže my nevieme ani kde máme hľadať,“ povedal Daisuke, „Nevieme ani približne, kde by sa mohlo nachádzať ich sídlo.“
„Možno áno,“ povedala Tsunade a začala rozhadzovať papiere okolo seba kým to našla. „Ha!“ víťazoslávne im ukázala zdrap papiera.
„Čo to je?“ spýtal sa Keita, ktorý nevedel prísť na súvislosť Sora- Akatsuki- zdrap papiera.
„To je správa, ktorú mi dal Jirayia. Podľa neho, ako sa to tu aj píše, sídlo Akatsuki by mohlo byť, teoreticky, v Dažďovej,“ povedala im.
„Takže, teoreticky, by sme mohli prehľadávať územie Dažďovej, ale po malých skupinkách, aby sme neboli odhalení,“ skonštatoval a navrhoval Daisuke.
„Mohli by sme to tak urobiť,“ uvažovala nad tým Tsunade a rozhodla sa, „Zostavým tímy ANBU. Asi po štyri skupinky. Každá by mala pridelenú časť Dažďovej.“
„A čo my?!“ ukázal na nich širokým gestom.
„Vy budete čakať tu!“ rozkázala Tsunade.
„Ide o člena nášho tímu!“ vykríkol Šunka.
„Áno, ale ako mi povedal Keita, Sora má schopnosť liečiť sa i keď jej to uberá životnej energie. To znamená, že by mala byt v poriadku. A podľa môjho skromného názoru si myslím, že Akatsuki ju potrebujú živú.“
„Prečo by ju potrebovali živú?“ nechápal Šunka.
„Môžu mať na to viac dôvodov,“ vyratúval na prstoch Daisuke, „Ako rukojemníka, aby požadovali výkupné. Ako informátora. Alebo ako liečiteľa. Podľa toho, čo povedal Keita, vie vyliečiť aj niekoho, kto má smrť na jazyku....“
„Aj oživiť mŕtveho,“ doplnil Keita. Šunka naňho pozeral ako bacil do lekárne. Tsunade sa bála najhoršieho. Aby ju len nepoužili vo vojne, aby vzkriesila každého ich mŕtveho.
„Takže aj preto ju Shizune vybrala za Hokage. Kvôli jej schopnosti,“ uvažoval Keita, „No aj my máme schopnosti. A tiež sú ojedinelé!“
„Aké sa u vás vyvinuli schopnosti?“ spýtala sa ich Tsunade.
„Ja môžem používať päť elementov. To je oheň, voda, zem, blesk a vzduch. Šunka dokáže meniť počasie,“ ukázal naňho.
„Ty dokážeš meniť počasie ako sám chceš?“ nadvihla jedno blond obočie a skúmavo sa na neho pozrela.
„Áno,“ prikývol, zavrel oči a o chvíľu bolo počuť ako vonku výskajú deti.
„Čo to?“ Tsunade vybehla von so svojho stanu. Vonku snežilo. Ešte pred chvíľou bol krásny, slnečný deň a razom začalo snežiť. A čoraz silnejšie. K hustému sneženiu sa pridal silný a studený vietor. Tsunade si musela rukami zakrývať tvár. Zrazu to prestalo. Vošla do stanu a ukázala prstom na Šunku, „To ty?“
Prikývol.
„A ty máš aké schopnosti?“ ukázala na Daisukeho.
„Ja som ešte nezistil svoje schopnosti,“ povedal neveselo, pretože nevedel či sa aj uňho prejavia nejaké super schopnosti.
„Zatiaľ sme iba zistili jeho prudkú inteligenciu. Taktiež som si všimol, že jeho chakra sa zdvojnásobila. I keď neviem či je to pečaťou, alebo je to súčasť tvojej schopnosti,“ podotkol Keita a žmurkol na Daisukeho, lebo pochopil jeho obavy, že by bol jediný z nich, ktorý nemá schopnosti.
„Fajn,“ povedala Tsunade a úplne vážne sa na nich pozrela, „Aj váš tím pôjde hľadať Soru. Okrem Daisukeho, samozrejme. Namiesto neho pôjde Sakura ako lekársky ninja.“
„Chápem,“ povedal Daisuke a ľutoval, že nie je kvalifikovaný ninja, aby aj on mohol pomôcť zachrániť Soru.

V SÍDLE AKATSUKI
„Chápem,“ povedal Sasori, keď mu povedala o ich schopnostiach.
„Videl si niekedy niečo také ako portál?“ spýtala sa ho a on pokrútil hlavou.
„Ale keď úplne vyzdravieš, pomôžem ti hľadať,“ navrhol. Sora na neho prekvapene pozerala.
„Vážne?“
„Áno.“
Zohla sa a zobrala jedného pindžrlíka. Toho prvého, ktorého jej dal, vlastne hodil, Sasori.
„Všimol som si, že tento je vždy v popredí,“ ukázal na panáčika v jej rukách, „Aj keď si prišla z výpravy do kuchyne, aj teraz si si ho zobrala. Alebo je to jen tak náhodne?“
„Nie,“ povedala a prevracala pindžrlíka v rukách, „Cítim z neho energiu.“
„Energiu?“ nerozumel, čo tým chcela povedať.
„Nastav ruku!“ vyzvala ho.
Nehádal sa s ňou, ani sa nepýtal načo. Len to urobil.
„A zavri oči!“ zavrel oči.
Položila mu pindžrlíka do dlane a druhou ho prikryla.
„A teraz sa sústreď,“ povedala mu a videla, ako silnejšie zavrel oči a sústredil sa. Po chvíli sa ho spýtala: „Cítiš?“
„Nie, neviem, čo mám cítiť.“
„Nemá to význam,“ zobrala mu pindžrlíka, „Myslela som si, že...“ nedopovedala.
„Že čo?“ chcel vedieť.
„Nič!“ povedala prirýchlo.
„Dopovedz!“ požiadal ju rozkazom.
„Myslela som si, že dokážeš cíti aj keď si z dreva!“ vykríkla a jeho to trafilo ako guľka.
„Cítim!“ povedal vážne.
„Necítiš!“ trvala na svojom Sora.
„Cítim!“
„Necítiš!“
„Cítim!“
„Necítiš!“
„Povedal som, že cítim!“ skríkol na ňu a pritiahol bližšie. Až tak blízko, že sa ich pery spojili. Takto jej chcel dokázať, že cíti. Bozk netrval krátko. Sora sa chcela vyslobodiť z jeho náručia, ale on ju nepustil.
Keď ju nakoniec pustil, cítil sa zvláštne. Sora spadla z postele na zem, schúlila sa do klbka a sťažka dýchala. Sasori bol v okamihu pri nej.
„Si v poriadku? Budeš znova kašlať krv?“ pýtal sa jej ustarostene.
„Nie,“ zachripela Sora.
„Tak potom, čo ti je?“ nechápal.
„Vzal si si priveľa,“ slabo mu odpovedala.
„Čoho?“
„Životnej energie,“ povedala a stále sťažka dýchala.
„Ale...“ nedokončil, lebo sa pozrel na svoje telo.
Už nebolo z dreva. Mal kožu. A pod ňou bolo stopercentne mäso, a pod ním kosti. Určite mal aj bunky. A jeho srdce tĺklo. Mal srdce.
„Ty si ma oživila,“ povedal užasnuto, „To znamenalo to, že som si vzal priveľa.“
Vtiahol ju do náručia a znova ju pobozkal. Tentoraz si od nej nič nebral. On jej dával energiu, ktorou ho ona zmenila znova na človeka. Už nechýbalo veľa a jeho telo by sa znova stalo bábkou, keď povedala: „Dosť!“
„Prečo?“ nechápal.
„Pretože by si sa stal bábkou. Znova.“ Povedala mu, vytiahla sa z jeho náručia a sedela na zemi.
„To mi nevadí,“ povedal Sasori a približoval sa ku nej.
„Ale mne áno!“ odtiahla sa od neho.
„Zle bozkávam?“ spýtal sa.
„Nie,“ začervenala sa, „To nie. Ale ide tu o dlh života, ktorý je lepšie splatiť,“ povedala a on pochopil.
„Dnes ráno sme ti zachránili život. A ty si teraz vrátila život mne,“ dotkol sa svojho nového tela. Preňho bolo dokonalé, i keď nemalo žiadne skryté zbrane. „Ale aj tak. podľa mňa ti to oživovanie či čo to je berie veľa životnej energie. A bez nej sa nemôžeš úplne vyliečiť.“
„Zdá sa, že si s novým telom dostal rozum navyše,“ uškrnula sa, no vyzeralo to skôr ako bolestná grimasa.
„Počkaj tu,“ povedal a už vybehol z izby.
Prebehol chodbou, ku posledným dverám. Zaklopal a dvere mu mrzuto otvoril jeden z členov Akatsuki...