Forever or never 9: Ráno s Akatsuki...

Ráno sa Sora zobudila a cítila sa zvláštne. Zvláštne, pretože spala v Sasoriho posteli. A Sasori bol jej nepriateľ. Kým ona spala, on sa posadil do kresla a počas noci zaspal v akejsi embryonálnej polohe. Myslela si, že keď ju Akatsuki unesú, zavrú ju niekde do pivnice a nie to, aby spala v posteli.
Sora prehodila nohy tak, že jej viseli z postele. Na to sa Sasori zobudil. Pretrel si oči a tak zotrel aj spánok.
„Kamže?“ spýtal sa.
„V tomto prísne stráženom väzení? Nikde,“ odpovedala.
„Ale niekam predsa ideš,“ povedal, chytil ju za ruku, postavil a následne jej ruku pustil.
„Vážne?“ spýtala sa s nepredstieraným záujmom.
„Do kúpeľne, umyť si zuby, lebo tvoj ranný dych ma vážne zabíja.“
„A to budeš stáť za mnou, aby si sa uistil, že neutečiem?“ spýtala sa a nadvihla jedno obočie.
„V kúpeľni nie sú okná a iba jedny dvere. Dvere, za ktorými budem stáť,“ povedal upozorňujúcim tónom, ktorý jasne hovoril – haha, neutečieš mi.
„Lenže mne to trvá dosť dlho,“ povedala a už vykročila ku dverám.
„Počkaj,“ zastavil ju jeho hlas.
„Čo?“ spýtala sa nervózne.
„Ja len, že keď chceš, môžeš sa aj osprchovať.“
„Há?“ nechápala, čo tým chcel naznačiť.
„Vyzeráš hrozne. Vážne,“ povedal a pozrel sa na ňu zhora dole.
„Ďakujem, ale niečo skúsiš a vytrasiem z teba dušu a bude mi totálne jedno či som rukojemník, alebo nie,“ varovala ho.
„Nie som úchyl,“ prešiel popri nej a otvoril jej dvere. Ona prešla na chodbu a počkala kým zatvorí dvere.
„To hovorí každý,“ povedala.
„Čo?“
„Že nie je úchyl.“
V tom akoby schválne z izby vyšiel Hidan.
„Bavíte sa o úchylných veciach?“ nadvihol obočie a potriasol ním.
„Nie,“ povedal Sasori.
„Áno,“ povedala naopak Sora.
„Takžeeee...“ natiahol to slovo do otázky.
„Takže nič. Teraz uhni. Sora ide do kúpeľne,“ uzemnil ho Sasori.
Že Sora ide do kúpeľne, pomyslela si Sora, čo som ja, že sa ku mne takto správajú. Nie som predsa zajatec? Rukojemník?
„A Sora sa potom oblečie do týchto dotrhaných vecí?“ zaujímal sa Hidan, lebo Sora bola stále oblečená v roztrhanom a rozťahanom tričku a kraťasoch.
„Č-č-čo?“ jachtal Sasori. Úplne jej zabudol dať jej čisté oblečenie.
„Tak ty jej prines to oblečenie. Ja ju zavediem do kúpeľne,“ navrhol Hidan.
„Ale...“ chcel protestovať Sasori, no Hidan už schytil Soru za ruku a ťahal ju preč. Sasori sa iba zamračil a šiel po tie čisté veci.
„Vieš, nemusíš sa nás báť,“ povedal Hidan Sore, keď bola dlho ticho.
„Vážne? Myslela som si, že tých, ktorý ma unesú sa mám báť,“ povedala uštipačným tónom.
„Nás nie.“
„A prečo práve vás nie?“ zaujímala sa Sora, ktorá im stále neverila. A prečo by vlastne mala?
„My ťa nebudeme ani mučiť, ani z teba ťahať informácie,“ povedal a zamračil sa, „Možno,“ dodal.
„Možno? Čo možno? To prvé, druhé alebo nebodaj oba?“
„To druhé. Neviem, čo od teba Pein chce,“ povedal.
„Výborne,“ povedala a rozhodla sa, že už bude ticho. Hidan jej tú možnosť neumožnil.
„Tak ty si z Konohy, hej?“
„Svojím spôsobom áno,“ odpovedala pravdivo Sora.
„A si Hokage, však?“
Sora bola nútená zopakovať odpoveď. „Svojím spôsobom áno.“
„Vieš odpovedať aj ináč?“
„Viem.“
„Prečo som počul na konci vety akési ale,“ zaujímal sa Hidan.
„Tak ty si počul nejaké ale, hej?“ spýtala sa ho s úsmevom Sora. No potom bola znova vážna a odpovedala, „Počul si dobre.“
„Tak dokonči vetu,“ vyzval ju. Veľmi ho zaujímalo, čo odpovie. Ani nevedel prečo.
„Ale neviem koľko toho môžem povedať,“ dokončila vetu úprimne.
„Tak o tom pouvažuj v sprche,“ povedal a zastal.
„Hm?“ nechápala.
„Už sme tu,“ ukázal na dvere napravo od neho.
„Jasné. Sorry, akosi som sa vyspala do nevyspata,“ povedala a už otvárala dvere. On ich zasa zavrel.
„Vážne sa nás neboj,“ povedal vážne, pustil kľučku a odchádzal. Niečo zamrmlal Sasorimu, ktorý išiel s čistým oblečením.
„Dúfam, že ťa neobťažoval,“ podával jej Sasori oblečenie.
„To je...“ začala a ona jej vetu dokončil.
„Oblečenie, ktoré nosíme my. A áno, je z mojej skrine.“
„Sasori, ale ty nie si dievča,“ opatrne mu pripomenula Sora.
„Malo by ti to byť akurát. Možno maximálne o číslo väčšie,“ povedal Sasori a bol si istý, že až také veľké jej to byť nemôže.
„Vieš, nejde ani o to aká je veľkosť,“ potom sa zamyslela, „Len pokiaľ to nebude veľmi malé. Ide o to, čo si dám pod to oblečenie,“ naznačila mu a dúfala, pochopil. Chvalabohu, pochopil.
Trochu sa priblížil ku Sore a šepkal. „Pokiaľ ide o spodnú bielizeň,“ hovoril a červenal sa pri tom, „Tú som ukradol Karin.“
Keď k tomu chcela niečo povedať, začal vysvetľovať: „Neboj, nepríde na to. Teraz je zamestnaná staraním sa o Sasukeho. A keď aj. Nebude ťa vyzliekať. Myslím.“
„Tak v tom prípade ďakujem, ale keď sa ma pokúsi prizabiť za to, čo si práve urobil, tak ju pošlem za tebou,“ otvorila dvere, vošla a zabuchla ich.
Sasori si vzdychol.
„Nie si normálny,“ hovoril si, „Kebyže si, tak jej nepovieš odkiaľ si to vzal a keby na to Karin prišla, vychutnal by si si dievčenskú bitku,“ vzdychol si ešte raz a oprel sa o dvere.

Sora sa osprchovala, umyla zuby a obliekla oblečenie, čo jej dal Sasori. To znamená modrosivé trištvťáky a sivé tričko. Svoje dotrhané oblečenie hodila do koša. Už chcela vyjsť, ale všimla si, že z nohavíc, ktoré vyhodila, trčí stratená Kakuzova stoeurovka. Usmiala sa, vytiahla ju odtiaľ a strčila do vrecka čistých nohavíc. Otvorila dvere, a pretože sa o ne Sasori opieral vpadol do kúpeľne.
„Čo si na tých dverách zaspal?“ spýtala sa ho a pozerala na neho, ako leží na zemi.
„Nie,“ povedal a posadil sa, „Len som sa o ne opieral.“
„Tak vstávaj!“ povedala mu a ani sa ho nespýtala či je OK. A načo? Podľa toho, čo vedela, je z dreva. To znamená, že by mal byť v pohode.
Sasori vstal a mlčky šli. Sora automaticky zabočila ku izbe, ale Sasori jej povedal, že idú do kuchyne na raňajky.
„A čo keď nie som hladná,“ Sore sa dvakrát nechcelo ísť jesť medzi členov Akatsuki. No žalúdok zaškvŕkal. Zradca, pomyslela si Sora.
„Takže ty nie si hladná,“ povedal pokojne Sasori, ale bolo vidieť, že nechýbalo veľa a rozosmial by sa.
„Tak potom nechcem jesť,“ povedala a preložila si ruky na prsia.
„Nerob hlúposti,“ presviedčal ju, „Ty chceš jesť a vieš to.“
„Iba ak v piatok nebude pršať,“ teraz už trepala dve na tri. Proti nemu už nemala, čo použiť.
„Dnes je piatok. A svieti slnko,“ povedal a dostal ju tým do kúta. Mala by častejšie sledovať kalendár, sakra.
„Fajn,“ povedala nevrlo.

Išla za Sasorim do kuchyne, kde práve všetci sedeli za jedným veľkým obdĺžnikovým stolom. Každý prekrikoval každého. Konan rozdávala taniere s chlebíčkami. Pein, ako správny šéf, sedel zo založenými rukami na čele stola.
„Tobi je dobrý chlapec!“ vletel do kuchyne Madara, ktorý sa správal akoby nebol normálny.
„Nie je to Madara Uchiha?“ spýtala sa a ukázala na oranžové mini tornádo.
„Je. Ale je trochu schizofrenický,“ vysvetlil jej Sasori.
„Trochu?“ nadvihla obočie Sora.
Sasori len pokrútil hlavou a ťahal ju ku stolu. Sadli si na posledné dve voľné miesta oproti Itachimu a Deidarovi. Deidara práve poučoval Itachiho o správnom použití kondicionéru. Itachi horlivo prikyvoval a hltal každé a jedno Deidarovo slovo. Konan sa s chlebíčkami dostala ku Kisamemu. Nechcela mu dať raňajky, lebo si neumyl ruky. Ten výrazne protestoval, ale Konan ho nepočúvala a poslala do kúpeľne. Tak len zvesil plecia a išiel tam kam ho poslala. Kakuzu starostilo prepočítaval svoje peniaze, ale ako počítal, tak počítal stále mu chýbalo sto eur. Hidan rozmýšľal nad tým ako vymeniť ten suchý chlebíček za krvavý steak, čo mali v chladničke. Tobi nebol jediný schizofrenik v kuchyni. Čierna polovička Zetsua vysvetľovala tej bielej, že je v pohode, keď zje paradajku, že to nie kanibalizmus. Suigetsu srkal džús cez slamku, čo vydávalo otravný zvuk. Juugovi, ktorý sedel vedľa neho to zrejme neprekážalo. Iba nemo pozeral von oknom na prírodu. Karin ani Sasuke pri stole nesedeli. Sasuke bol ešte zranený a Karin sa o neho (aj proti jeho vôli) starala.
Vyzeralo to ako obyčajne neobyčajné raňajky.
„Držte huby a jedzte!“ skríkla Konan a všetci v tichosti jedli.

Nakoniec tí, ktorí už dojedli postupne odchádzali do svojich izieb. V kuchyni ostali už iba Sora, ktorá čakala kým Sasori doje, Pein a Deidara.
„Už?“ spýtala sa Sasoriho už asi x-krát.
„Mám iné tráviace ústrojenstvo ako ostatný,“ vysvetlil s plnými ústami.
„Len, prosím ťa, nezačni vysvetľovať to tvoje tráviace ústrojenstvo, lebo ja jem!“ varoval ho Deidara. Pein to všetko ignoroval. Nad niečím úporne premýšľal.
„Už,“ Sasori dojedol a išiel položiť svoj tanier aj s prázdnym pohárom na kopu, ktorá mala byť v umývadle, ale akosi sa tam už nepomestila a vyčnievala. Sora vstala, a tak ako Sasori opatrne položila svoj tanierik s pohárom na kopu. Prešla zopár krokov a potom ju to chytilo. Prehla sa a začala kašľať krv...