Forever or never 11: Hidanova obeta...

„Čo chceš?“ spýtal sa ho otrávene Hidan.
„Máš mi pomáhať so Sorou, pamätáš?“ spýtal sa Sasori a jeho oči stále zalietavali ku dverám jeho izby.
„Máš niečo s očami?“ všimol si to Hidan.
„Nie,“ namrzene povedal Sasori, „Odpovedz na otázku!“
„Pamätám. Nie som predsa d*bil.“
Sasori by s ním mohol polemizovať, ale potreboval od neho pomoc, a tak nesmel vybuchnúť, „Tak poď so mnou do mojej izby.“
„Sasori, na takéto prasačinky nemám teraz čas,“ a už zatváral dvere. Sasori tam sunul nohu a tak ich Hidan nemohol zatvoriť.
„Ide o Soru,“ povedal vážne a tak sa aj tváril.
Hidan dramaticky vzdychol, pregúli očami, čím dal jasne najavo, že sa mu veľmi nechce, no Pein mu kázal pomáhať Sasorimu so Sorou, a tak šiel.
Sasori musel sem-tam čakať, lebo Hidan sa vliekol.
Keď už konečne došli k Sasoriho izbe, Sasori otvoril dvere a spolu s Hidanom vošli dnu.
Sora ležala na zemi. V klbku, tak ako predtým, keď oživila Sasoriho.
„Čo jej je?“ spýtal sa Hidan.
Sasori veľmi nechcel hovoriť o Soriných schopnostiach pred Hidanom, no inak by jej nepomohol.
„Sora má zvláštnu schopnosť. Dokáže oživiť mŕtvych. A mali sme takú malú nehodu, keď ma premenila opäť na človeka. Ale berie jej to životnú energiu. A tú teraz potrebuje.“
Hidan podišiel ku Sore, kľakol si a pozrel jej do jej modrých očí. Odhrnul jej vlasy z tváre. Vtedy pocítil, ako sa trasie. Bola strašne slabá.
„Ako oživuje?“ spýtal sa a stále jej pozeral do očí.
Sasori sa začal červenať, ale odpovedala Sora.
„Bozk,“ povedala slabo, takmer nečujne.
Hidan sa uškrnul, lebo si spomenul, ako Sasori hovoril o nejakej malej nehode.
„A načo som tu potom ja?“
„Potrebuje životnú energiu. A ty, keďže si nesmrteľný, jej máš veľa,“ vysvetlil svoje zámery Sasori.
Sora chcela protestovať. Že sa vylieči aj bez toho, no Hidan jej položil ukazovák na ústa a zabránil jej v tom.
„Hm...a prečo si myslíš, že to urobím?“
Sasori otváral ústa ako ryba na suchu. Nerátal s takouto perspektívou. Myslel si, že to Hidan urobí, ale teraz si spomenul, že Hidan nič nerobí zadarmo.
„Čo za to chceš?“ spýtal sa ho priamo.
„Ešte si to rozmyslím.“
„Nemáme čas na tvoje rozmýšľanie! Keď to nechceš urobiť, tak to nerob!“ kričal Sasori.
„Ale ja som nepovedal, že to neurobím,“ povedal mu pokojne Hidan, „Poviem to takto: ja to urobím a láskavosť si popýtam až neskôr. Čo ty na to?“
Sasori prikývol.
„Tak ideme na to,“ povedal Hidan a približoval sa ku Sore.
„Počkaj!“ Hidan bol pár milimetrov od Sorinej tváre, keď ho Sasori zastavil.
„Tak chceš, aby som jej pomohol alebo nie?“ spýtal sa namrzene a trochu sa od Sory odtiahol.
Tá nečakala, že Hidan urobí niečo také. Že jej bude chcieť zachrániť život.
„Hej,“ Sasori bol celý červený, „Ale...to budeš robiť na zemi?“
„No nie! počkám kým začne levitovať!“ odvrkol mu a pozrel sa na Soru, „Nevieš levitovať, že nie?“ Sora pokrútila hlavou.
Hidan sa znova pozrel na červeného Sasoriho.
„Tak, ak ti to nebude vadiť, pôjdem s ňou na posteľ,“ povedal a zobral Soru do náručia.
„Na po-po-posteľ?“
„Teraz som to povedal,“ sadol si na posteľ Hidan, oprel sa o stenu a položil si Soru do náručia.
Hidan už nečakal aké bude mať Sasori pripomienky. Sklonil sa a vdýchol pomocou bozku do Sory svoju životnú energiu, ktorej mal až-až.
Sasori sa odvrátil a pozeral von oknom.

„Hotovo!“ vyhlásil Hidan, keď Sora pokojne spala na posteli a životnej energie mala tak akurát.
„Fajn,“ povedal Sasori a pozrel sa na Soru, „Čo za to chceš?“
„Zatiaľ nič.“
„Mieniš nás s tým naťahovať ešte dlho?“ spýtal sa ho Sasori. Hidanove láskavosti neboli určite maličkosti.
„Myslím, že áno. Ale neboj sa, budeš prvý, ktorý sa dozvie, čo chcem,“ pousmial sa Hidan.
Sasori sa naňho mračil. Hidan sa rozhodol odísť, a tak smeroval k dverám.
„Prečo ti na nej záleží?“ spýtal sa ho nakoniec Hidan.
„Zmenila ma na človeka. Nestačí to?“ pokrčil plecami Sasori, ktorý dobre vedel dôvod, prečo mu na nej toľko záleží.
„Klameš,“ povedal mu na to Hidan a Sasorim myklo.
„Prečo si to myslíš?“ spýtal sa ho pokojne (aspoň sa snažil) Sasori.
„Vidím to na tebe. Zmenil si sa,“ mykol plecom Hidan, „ Ale aj tak si stále najnudnejší člen Akatsuki.“
„Ty k nej tiež niečo cítiš, že?“ atakoval Sasori.
„Prosím?“ skúšal sa zakryť rozpaky Hidan.
„Ty nezachraňuješ len tak, pre nič za nič, niečí život. A keď aj hej, tak to, čo za to chceš, povieš hneď na začiatku.“
„Keď myslíš.“ otáčal sa Hidan ku dverám.
„Prečo si ju zachránil?“ spýtal sa ho Sasori. Hidan sa otočil a odpovedal mu.
„Je iná ako ostatní shinobi. Neviem prečo, ale ja to zistím,“ s týmito slovami odišiel z izby.
Sasori nemienil riešiť Hidanove vrtochy. Aspoň nie teraz. Prikryl Soru a pozoroval, ako spí.

Hneď, ako Hidan vošiel do svojej izby udrel rukou do steny, kde sa vytvorila diera.
„Čo je to s tebou?!“ spýtal sa sám seba.
„Ty k nej tiež niečo cítiš, že?“ ozývala sa mu v hlave Sasoriho otázka.
Nie. Nie. To nie je možné! Nemôžem k nej niečo cítiť! Dohováral si v duchu.
Sadol si na posteľ a zaboril tvár do dlaní.
„Čo to bol za pocit, keď som ju pobozkal?“ spýtal sa sám seba.
Nevedel. Nechápal. Aj keď sa pozrel do jej modrých očí, niečo pocítil. Cítil jej strach. Žeby preto jej pomohol?
Nie. Videl zomierať veľa ľudí. Ba väčšinu z nich osobne zabil. Tak prečo práve ju chcel tak veľmi zachrániť?
„Je iná ako ostatní shinobi. Neviem prečo, ale ja to zistím,“ toto povedal Sasorimu, keď sa ho pýtal podobnú otázku.
Je iná. Cítil to, keď do nej vdychoval život. Časť samého seba.
Od samej zlosti kopol do najbližšej veci. Ani nevedel do čoho.
Ale vedel jedno. Musí vedieť a hlavne si ujasniť, čo k nej vlastne cíti...