Narutov návrat I. - chuuninská skúška 30. (špeciál)

„Suiton: Mizu rappa!“ len čo to vyslovila z jazera sa začala dvíhať vlna, mierila na svoj cieľ a nevyzeralo, že by niekedy mala prestať narastať.
„Fuuton: Shinku Renpa!“ kým to nepovedal nebolo cítiť ani vánok, no v tej chvíli sa mu vietor začal pohrávať so strapatým účesom. Začalo to chabým pokusom, zdvihnutím jedného blonďavého vlasu, zatiaľ čo ostatné ešte vzdorovali, no to by si všimol málokto. Takmer ihneď po tom začal okolo neho vzduch prúdiť, dvihol ruky a švihol nimi v tvare písmena X. Dva veterné čepele sa rútili naprieč svojmu osudu, zasiahli vodnú vlnu a obe jutsu sa vytratili akoby tam nikdy neboli. Jediným dôkazom bolo pár kvapiek na Narutovom oblečení.
„Lepšíš sa,“ pochválil ju.
„Nabudúce sa už osprchuješ,“ zasmiala sa. On sa ako obvykle zaškeril a ruka mu samovoľne vystrelila do vlasov na zátylku.
„Pokračujeme?“
„Hai! Byakugan!“ okolo očí jej vystúpili žilky a zaujala útočný postoj. Čakala, vedela, že v skutočnom súboji by bolo lepšie zaútočiť ihneď, ale na tréningu s Narutom si počkala aby mohla bojovať so skutočným potenciálom svojho súpera.
Uzumaki si to vychutnával rovnako. Úškrn mu z tváre pomaly mizol a menil sa na úsmev naplnený očakávaním. Ruku z temena hlavy pozvoľna spúšťal zatiaľ čo nohy a druhá ruka zaujímali pozície nacvičené mnohoročným tréningom.
„Pripravený,“ oznámil.
„Hakke Rokujuu Yonshou!“ útok na seba nedal dlho čakať, no ani Naruto nevydržal len stáť a vyčkávať až ho zasiahne, rozbehol sa naproti.
„Hakke Sou Hasangeki!“ odnikiaľ sa medzi nimi objavil zamaskovaný ninja a oboch svojim útokom zasiahol do hrude.
„Kch!... Dvojitý... Kch!... drvič hôr?“ ostala prekvapená Hinata.
„Hyuuga?... Kch!“ zarazene zo seba vydal blondiak, rovnako ako jeho súperka pri tom vykašliaval krv. Neznámy stál uprostred a zdalo sa akoby na niečo čakal.

„Volali ste ma, Hiashi-sama?“ spýtal sa nervózne chvíľu po tom čo za sebou zavrel dvere.
„Áno, mám pre teba tajnú úlohu. Týka sa to nášho klanu, našej hrdosti,“ začal vodca rodiny. Čakal či na to bude povolaný nejako reagovať, ale on len mlčal. Tušil totiž o čo ide, no nechcel to vysloviť, nechcel tu úlohu dostať.
„Musíš spraviť to, čo na prvý raz nevyšlo a musíš to spraviť tajne,“ oznamoval mu pokojne.

„Shinobi Fumichigaeru Ashi!“ cudzí ninja sa vrhol na Naruta. Noha dopadla na miesto kde pred chvíľou ešte ležal, zem pod ňou začala praskať pod návalom chakry a postupne sa v nej vytvoril malý kráter.
„Shugo Chakra Fuujin!“ nepriateľ nečakal ani chvíľu. Po tom čo nezasiahol nohou sa v rútil k zemi, nebolo to však stratou rovnováha, ale cielený útok. Otočil tak aby padol na chrbát a zasiahol svojou rukou Uzumakiho hruď.
„Čo? Nemôžem sa hýbať!“ trhal sebou blondiak, ale bez želaného efektu.
„Zblúdila noha ninju...“ šepla si pre seba potichu Hinata, „k tomu ešte Chakrová ochranná pečať slúžiaca na ochranu samého seba a on ju použil na súpera... Nie!“ skričala potichu, nevravela to nikomu, presvedčovala samu seba, „To nemôže... to... nemôže byť...“

Shinobi stále čakal a dúfal, že nebude počuť to čo predpokladal aj keď už to bolo viac ako jasné.
„Musíš sa postarať o Hinatu,“ rozkázal mu rozhodne.
„Postarať o Hinatu-sama?“ zahral sa na hlúpeho.
„Zabiť,“ upresnil.
„Odmietam,“ viac jasné to už byť nemohlo a tak sa zmohol len na to jediné čo mal, na odpor.
„Zamieta sa,“ reagoval pokojne Hiashi.
„To nespravím!“ vydal zo seba. Vodca klanu zložil ruky do pečate.
„Aaaargh!“ zreval. Snažil sa tú bolesť v sebe udržať, ale nedokázal to, ničilo to jeho mozog a on vedel, že dlho nevydrží. Bolesť ustala.
„Si pripravený?“ opýtal sa chladne.
„Odmietam,“ odporoval.
„Zlá odpoveď,“ znova zložil ruky do pečate.
„Aaaargh!“ tentokrát to bolo horšie, cítil ako by mu do každej časti mozgu vpichli ihlu. Trvalo to len chvíľu a bolesť zase ustala aj keď jej dozvuky ešte stále cítil.
„Už si pripravený?“ znova sa opýtal chladne.
„N-nie,“ vydal zo seba ťažko vydychujúc.
„Rozmýšľaj, takto ju neochrániš, nechceš ty, tak pošlem niekoho iného. Ty budeš len zbytočná obeť. Uprednostni svoj život.“
„Od-odmietam,“ vzdoroval kľačiac pred svojim mučiteľom.
„Tak znova,“ povedal Hiashi pokojne a opakoval procedúru.
„ÁÁáááárgh!“ bolo to neznesiteľné, mal pocit akoby cítil každú časť svojho mozgu, cítil bolesť v každej jednej bunke, lebka mu išla puknúť. Bolesť zrazu prestala a ustupovala pomalšie ako poslednýkrát. Bol si istý, že ďalšie mučenie by už neprežil.
„Pripravený, Neji?“ opýtal sa znova. Povedal jeho meno, tentokrát určite zomrie.
„J-ja od...“ Pošlem niekoho iného. Znelo mu v hlave. „H-Hai,“ rezignoval, telo už nevládalo, zložil sa.
„Dvihnite ho,“ prikázal, dvaja osobný ochrancovia podišli k Nejimu a spravili čo im bolo povedané. Vodca klanu vstal od svojho stola a podišiel k nemu.
„Až sa dáš do poriadku, teda zajtra večer to vykonáš,“ pošepol mu, „Odveďte ho odtiaľ.“

„To nemôže... to... nemôže byť... Neji?“ pri vyslovení jeho mena jej zlyhal hlas, takže to čo vyslovila nikto nepočul. Vyjavene civela na Shinobiho pred sebou. Neznámy vstal a pozrel jej do očí. Aj keď bol maskovaný, videla ako mu z oka steká slza. Nevedela čo má robiť, chcela... chcela žiť, ale za takúto cenu? Aj keď si s Narutom naplánovali situácie, ktoré môžu nastať, toto neočakávali. S ním jednoducho bojovať nemohla. To nemohla pripustiť, nemohla predsa uprednostniť svoj život pred jeho.
„Hinata! Nie!“ kričal Naruto a snažil sa vyslobodiť.
Čo mám robiť?
Jej bratranec sa k nej pomaly približoval, sám si nebol istý čo má robiť. Podišiel k nej. Takto ju neochrániš. Zaťal ruky do pästi. Znovu jej pozrel priamo do očí. Videl v nich smútok, rovnako ako ona v jeho. Iba čo pošlem niekoho iného. Uvoľnil zovretie, podriadil sa.
„Hijutsu: Kinyou Seibai,“ šepol, nemal sily to povedať hlasnejšie.
Skrytá technika rodiny Hyuuga, Trest Smrti. Nemáš inú možnosť, Neji. Po lícach jej začala stekať slza, jedna vystriedala druhú a pridali sa aj ďalšie, no keby ju neprezradili slzy, tak by sa z jej tváre dal vyčítať iba vzdor. „Som pripravená...“ rozhodla sa. Nemohla po ňom chcieť obeť, musí zomrieť, aj napriek všetkému o čo sa snažila, „prijať svoj osud a... odpúšťam ti,“ pokúsila sa o milí úsmev.
Osud. Znelo mu v ušiach. Pomstím Hinatu, zmením osud! Znovu počul ako naňho kričí malý Naruto v zápase v aréne. Uprednostni svoj život. Ozýval sa mu v hlave Hiashiho hlas. Zastal. Nie! Nespravím to! Musím jej pomôcť utiecť! Rozhodol sa.
„Naruto, nie!“ skríkla čiernovláska. Už však bolo neskoro.
„Rasengan!“ trafil svojho súpera, ktorého nevládne telo sa zastavilo o strom. V očiach sa mu leskla krvavočervená farba. Priskočil k svojmu protivníkovi a začal mu rozdávať údery jeden za druhým.
„Nie! Naruto!“ skričala znovu. Otočil sa jej smerom a ona mohla jasne vidieť oči nenávisti, oči tak hrôzostrašné, že už len pri pohľade do nich cítila strach a nenávisť šíriacu sa jej telom. Odvrátila pohľad. „Je to Neji...“ povedala zronená. Chvíľu trvalo kým si to Uzumaki uvedomil. Pomaly sa mu z oči strácala krvavá farba a menili sa znovu na nebesky modré.
„Neji?“ hlesol. Otočil sa k súperovi a dal mu dole masku.
„Je tu ešte niekto?“ opýtal sa jej, Hinata na nič nečakala a pomocou Byakuganu sa porozhliadla po okolí.
„Nie.“
„Poď, vezmeme ho do nemocnice,“ odhodil mu masku, vzal ho do rúk a spolu ho čo najrýchlejšie odniesli do nemocnice.
„Sakura!“ kričal už pri dverách. Volaná našťastie stála pri recepcii, „Rýchlo!“
„Položte ho sem,“ ukázala na vozítka. „Čo sa mu stalo?“ opýtala sa zatiaľ čo ho viezli na operačnú sálu.
„Trochu sme to prehnali s tréningom,“ rýchlo zareagoval blondiak.
„Trochu?“ pozrela aj na nich. Zranenia ako pri Narutovom “tradičnom“ tréningu mali všetci zúčastnený a najhoršie dopadol Neji. Našťastie tejto verzii udalosti uverila.

„Ako mu je?“ opýtal sa len čo Sakura vyšla z dverí.
„Už je na tom dobre, síce mu bude pár dní trvať kým sa z toho zotaví, ale uzdraví sa.“
„Vďaka,“ vydýchli si obaja.
„Naruto, vážne by si s takýmto tréningom mal prestaň a nie do toho ešte ťahať ostatných,“ upozorňovala ho Haruno. On však nevnímal, myšlienkami bol úplne inde. Teraz keď už si bol istý, že je Neji v poriadku, hlavou mu vírila len jedna myšlienka.
„Môžeme ísť za ním?“ opýtala sa Hinata.
„Počkajte kým ho prevezú na izbu a potom môžete.“
„Ďakujem.“
„No dobre, ja už idem, ale dnes už žiadny ďalší tréning,“ upozornila ich. Obaja prikývli.
„Hinata, musím niečo vybaviť,“ povedal náhle a odišiel. Ona za ním len hľadela, tušila čo tým myslí, ale nemala v pláne ho zastaviť. Buď opatrný.
Len čo vyšiel z nemocnice, dal sa do behu.

„A čo keď toho ninju naštvú už na druhýkrát, tak, že to s nimi chce ukončiť?“ opýtal sa svojho senseia.
„To sa nestáva, ninjovia sú trénovaní byť trpezliví.“
„Ale čo ak?“
„Tak to neviem, to záleží od situácie a od ninju,“ pokrčil ramenami Jiraya.

Stál pred sídlom klanu Hyuuga, všade bolo zahasené a ticho ako pred troma dňami. To nemohol vystáť. Preskočil bránu a priblížil sa k hlavným dverám.
Ninjovia sú trénovaní byť trpezliví...
Vytiahol kunai a zapichol ho po rukoväť do ľavého krídla drevených dverí. Vytiahol druhý a ten zapichol vedľa neho rovnako silno. Pomaly vytiahol tretí.
Záleží od ninju...
Váhal.
„Je to Neji,“ povedala zronene.
Trpezlivý...
Rozhodol sa, odložil kunai, otočil sa a odchádzal odkiaľ prišiel. Zložil ruky do pečate a vyvolal klon. Viac vám tolerovať nebudem.
„Rasengan,“ precedil cez zuby, rozbil hlavnú bránu a vyšiel na ulicu. Ten hluk sa nedal nepočuť, v sídle Hyuuga klanu sa začali rozsvecovať svetlá a po chvíli bolo počuť aj rozruch.
Naruto stál uprostred cesty a hľadel do jediného okna, do prvého, ktoré sa rozsvietilo takmer ihneď. Videl oči muža, ktorému bol klan viac ako život svojej dcéry, brata a jeho syna.
Shunshin no jutsu. Zmizol, objavil sa na lúke kde pred chvíľou trénovali a boli napadnutý kamarátom. Zastal a pozrel na hviezdy.
„Aaaargh!“ kričal na plné hrdlo akoby zo seba chcel vydať všetku bolesť, svoju, Hinatinu a Nejiho. Sklonil hlavu, siahol do kapsy, vytiahol zvitok. Otvoril ho a schytil katanu, čo z neho vyšla. Chytil ju oboma rukami. Cítil ako ním prúdi hnev a nenávisť. Rozbehol sa a sekol do najbližšieho stromu, nechal na ňom hlboký škrabanec. Hnev a nenávisť sa uvoľnili a on spolu s nimi, rukami mu prúdila chakra do zbrane a čepeľ začala žiariť. Znovu sekol, tentokrát do iného stromu, čepeľ ním prešla ako maslom. Chvíľu stal rozkročený s mečom pár centimetrov od kmeňa, ktorý práve presekol. Vrchná časť stromu sa pomaly oddelila od zvyšku a tvrdo dopadla na zem. Naruto ešte takto okamih stál kým sa spamätal, zatriasol hlavou a uvedomil si čo spravil. Pozrel na katanu, ktorú držal a zaujala ho jej žiara, potom pozrel na škodu čo po sebe zanechal.
Takto to nepôjde. Povedal si, otočil zbraň v ruke a zapichol ju do zeme.
„Aáááá!“ zreval a holými päsťami udieral do stromu. Cítil ako z neho postupne vyprcháva zlosť, upokojoval sa.
„Naruto! Nie! Je to Neji...“
Znovu ho pochytil amok, neprestajne búšil do stromu až sa prebil na druhú stranu. To už bol dnes druhý, ktorý zničil. Zošuchol sa na chrbát, hľadel na oblohu posiatu hviezdami. Otočil hlavu a uvidel katanu. Bola tam, zapichnutá odrážala svit mesiaca a menila ho na slabú zelenú žiaru.
„Ako by ste to riešili vy? Oci, mami...“

„Tadaima! (pozn. aut. Som doma!)“ ozval sa len čo za sebou zavrel dvere.
„Si v poriadku?“ ihneď pribehla Hinata.
„Áno. Ako je na tom Neji? Tak neskoro ma tam už nepustili,“ usmial sa.
„Je v poriadku, len je mu ľúto, že na nás zaútočil. Chce sa ti ospravedlniť.“
„Nie je to jeho chyba, že?“ opýtal sa.
„Nie, to otec,“ smutne sklonila hlavu.
„Tak potom sa nemá za čo ospravedlňovať,“ vyhlásil rezolútne neprijímajúc námietky
„Čo s ním teraz bude?“ opýtala sa neisto potichu.
„Ak mám úprimné povedať neviem, do klanu sa už zrejme vrátiť nemôže, budú to považovať za zradu a tiež sa musí vyhýbať hlavnej vetve aby mu mozog-“
„Hhh,“ zhlboka sa nadýchla.
„Prepáč, na to radšej nemyslíme,“ upokojoval ju. „Aaaa, neviem čo mám robiť, je toho na mňa veľa...“
„Prepáč... prepáč, že ti pridávam starosti,“ ospravedlňovala sa.
„Eh? Nie, ty mi vôbec nepridávaš starosti,“ jemne sa na ňu usmial.

U Akatsuki
„Konečne, už ma to začalo s**ť!“ ozval sa Hidan, zatiaľ čo si rozhýbaval krk.
„Mňa zase štveš ty,“ oznámil mu jeho partner pokojne.
„Ako dlho vám trvalo ho poraziť?“ nevšímal si Kakuza a obrátil sa na ďalšieho člena.
„Majster Sasori si všetko naplánoval ako vždy, takže bol za pár minút náš,“ odpovedal mu Deidara.
„Ty sa postaraj aby to rovnako dopadlo s tvojim, nerád na niekoho čakám,“ upozornil ho.
„Ako ste na tom vy?“ spýtal sa vodca a pohľadom našiel Itachiho.
„Dostaneme Kyuubiho a Shukaku naraz,“ odpovedal mu chladne.
„Tak to teda nie!“ ohradil sa Deidara, „Jednochvostý je môj!“
„Kedy?“ opýtal sa člen v bábke a podporil tak parťáka.
„Prečo nie?“ vyhlásil Kisame, „Môžu sa postarať o otravný zvyšok.“
„Dobre,“ súhlasil Uchiha s typicky chladným nič nevraviacim výrazom, „O dva dni v Konohe,“ oznámil a spolu s partnerom sa mysľami vrátili ku svojim telám.
„Ideme Deidara, musíme si prezrieť prostredie a pripraviť plán,“ s týmito slovami zmizli aj ďalší dvaja členovia Akatsuki.
„Aj my už pôjdeme, na juhu je veľký balík peňazí,“ oznámil Kakuzu.
„Zase peniaze?“ sťažoval sa Hidan, „Čo tak spraviť niečo pre Yashin-sama? Napríklad...“ začal vyjednávať ešte predtým ako zmizli.
„A čo my Zetsu-senpai? Kam pôjdeme? Čo budeme robiť?“ opýtal sa Tobi veselo.
„Všetko ide podľa plánu, tak si počkáme,“ oznámila biela polovička.
„Všetko až na Sasukeho smrť,“ opravila ho čierna, „že Madara-sama,“ obrátil sa naňho.
„Takže nás nesleduje,“ ozval sa Tobi preňho nezvyčajným hlasom. Pochopil, že Zetsu prehľadal široké okolie, ak ho oslovil pravým menom. „Je nahraditeľný,“ objasnil , „Počkáme až zapečatíme posledných dvoch a potom prejdeme do druhej fázy.“

„Čo myslíš, ako sa má? Ja viem, že Shikamaru je dobrý ninja a chytrý, ale-“ strach jej nedal a už po niekoľkýkrát pokladala tie isté otázky.
„Nepodceňuj ho,“ opakoval Asuma znova rovnakú odpoveď. „Možno, že na to nevyzerá, ale má ohnivú vôľu, verím, že sa o Sumamara stará dobre.“
„Ale, ale. Zdá sa, že sa nám do cesty priplietli nejaké hrdličky,“ prerušil ich neznámy, „Nepohráme sa s nimi, majster Sasori?“
„Nemáme čas, znamenalo by to pre nás meškanie alebo chceš aby sa ti Kisame a Itachi vysmievali,“ zaznel ďalší, chrapľavý, hlas. Je síce ťažké uveriť aby sa chladný Itachi niekomu vysmieval, ale zdá sa, že naňho to má svoj účinok. Pomyslel si bábkar.
„Nikdy nedovolím aby ma Sharingan prekonal. Umenie je výbuch,“ mumlal si pre seba.
„Itachi Uchiha? Čo o ňom viete?“ opýtal sa Asuma priamo. Poznal tie plášte sfarbené dočierna s mráčikmi krvavej farby. Vedel, že stojí oproti Akatsuki, ale akékoľvek informácie, ktoré by mohli jeho súperi omylom utrúsiť, by využil a informoval Hokage.
„Do toho vás nič!“ zavrčal nižší člen Akatsuki a pozrel na nich.
„Tak už poďme,“ zmenil postoj Deidara a už súril svojho partnera.
„Počkaj, najprv si to vybavíme s nimi,“ zastavil ho nečakane.
„Keď išlo o mňa, tak by sme sa zdržali a pre vás je to pobavenie, ktoré nezaberie ani chvíľku? To ste tým mysleli majster Sasori?“ podozrieval partnera.
„Sú z Konohy,“ odpovedal mu stručne, ale dosť výstižne na to aby blondiak pochopil čo má v úmysle.
„Konoha?,“ usmial sa Deidara a pozrel na svoje obete. Jeho partner nemienil strácať čas a zaútočil.
„Kurenai!“ stihol upozorniť, kým sa vyhol chvostu.
„Nie zlé,“ konštatoval blondiak a vopchal si ruku do vačku.
„Neviem čo si mal v úmysle, ale je koniec,“ zaznelo mu pri uchu. Zachytil pohyb pri nohách pozrel dole a zbadal, že zo zeme akoby z ničoho vyrastá strom a ovíja sa okolo jeho tela. Znemožnil mu pohyb a zafixoval ruku. Ani Asuma na nič nečakal, vytiahol svoje chakrové zbrane a vrhol sa na druhého protivníka. Ten však bol tiež chytený v Kurenainom genjutsu a tak mu neostávalo len čakať až ho jounin zasiahne.
„Majster Sasori!“ zvolal jeho partner so strachom v očiach, no jeho protivník nespomalil. Pokračoval v útoku a ako šelma pár metrov pred svojou korisťou vyskočil. Zbrane už mal pripravené a čakal kým dopadne a zabodne nimi svojho protivníka. Vôbec nepochyboval, že neminie. Jeho myseľ však vnímala boj len okrajovo. Do hlavy sa mu vtláčali spomienky na svojho syna a očakávanie skorého stretnutia s ním. To a podceňovanie súpera bola chyba za ktorú zaplatil. Svoj útok nedovŕšil, dokonca ani nedopadol. Sasori z Červených pieskov ako škorpión znova zaútočil svojim chvostom. Asuma s prekvapením sledoval hrot zapichnutý vo svojej hrudi, útok bol tak rýchly, že ani nestihol zareagovať a vo chvíli keď si to uvedomil už bol paralyzovaný. Zvládol sa iba dívať na chvost z ktorého miestami kvapkala fialová tekutina. Jed.
Asuma! Zhrozila sa jeho partnerka.
„Myslím, že by si sa radšej mala viac starať o seba,“ upozornil ju Deidara, „Katsu!“ Skôr ako si to Kurenai stihla uvedomiť, výbuch z vrecka jej obete spoločne s tlakovou vlnou ju nútili s bolesťami v novonadobudnutých ranách rozrážať vzduch kým ju nezastavil mohutný kmeň rokmi poznačeného stromu. Jej telo bolo v jednej veľkej bolesti, jediné čo dokázala bolo s ťažkosťami dvihnúť hlavu a sledovať ako sa jej milovaného druhý protivník zbavuje odhodením k jej nohám.
„Ako vďaku za to, že ste nám pomohli vás nezabijeme hneď. Máte ešte tri dni kým jed dosiahne konečného výsledku,“ chrapľavo oznámil a otočil sa na odchod, „Deidara, ideme.“ Jeho partner ho počúvol a nasledoval. Posledný raz sa otočil na svoje obete.
„Majster Sasori!“ zopakoval svoj výkrik so strachom v očiach ako predtým.
„Jasné, jasné si dobrý herec a teraz poď lebo budeme meškať,“ upozornil ho ďalší člen Akatsuki. Blondiak ešte ukázal svoj zákerný úsmev a vydal sa rovnakou cestou, do Konohy.
„Konoha... Hokage-sama... Sumamaru,“ uvažovala potichu a s utrpením čiernovláska. Asuma sťažka dýchal a snažil sa márne pohnúť, jediné na čo sa zmohol bolo pár slov.
„Musíme... ich... varovať...“

„Je tu krásne,“ usmiala sa Hinata. Spolu s Narutom sledovali západ slnka. Keďže bol deň pred zápasom, netrénovali, ale večer využili na prechádzku. Ak nerátala les smrti, tak to bolo prvý raz čo bola s Narutom sama von. Výlet ulicami Konohy ich nelákal, boli v lese a užívali si jeden druhého.
„Hinata?“ ozval sa neisto.
„Áno?“ odpovedala rovnakým tónom, nevedela čo má čakať.
„Vieš dlho som nad tým premýšľal a chcel by som ti niečo darovať.“
„Darovať? To nemusí-“ nedopovedala, ale Uzumaki už vytiahol zvitok a vložil jej ho do rúk. Čiernovláska stála prekvapene a pozerala sa mu priamo do očí. Cítila jeho dotyk, pozrela čo jej dáva, ale on svoje ruky ešte neodtiahol. Jednou držal jej ruku a druhou prikrýval zvitok.
„Chcem aby si ju prijala, patrila mojej mame,“ díval sa jej do očí a pomaly odťahoval ruky. „Je to katana s chakrovou čepeľou.“
Hinata sa zadívala na darček od Naruta, v tvári jej bolo vidno, že premýšľa.
„Nechystáš sa dúfam...“ bála sa dopovedať, „odísť.“ Blondiak sa zatváril zmätene. „Vieš, zajtra máš súboj do ktorého zasiahne Akatsuki a teraz tu stojíš a s vážnym výrazom mi dávaš katanu, ktorú si zdedil po svojej mame. Nie je to dar na rozlúčku, však? Ak áno tak ju nechcem. Trvalo mi dlho kým som ti dokázala povedať, čo k tebe cítim. Príliš dlho na to aby som ťa teraz stratila,“ povedala mu s rozhodným výrazom. Uzumaki sa usmial.
„Nie, to v pláne nemám. Len pre tu katanu nemám využitie. Ku mne sa nehodí a myslel som, že ty by si ju využila.“
„Ďakujem,“ vrhla sa naňho a poďakovala mu bozkom. Po líci jej stiekla slza radosti, nechýbalo veľa a bola by patrila smútku.
„Asi si zoženiem viac katán,“ zaškeril sa znova a zaslúžil si tak ďalší bozk.