Nový život v Akatsuki 06

Učila som sa to asi polhodinu. Teraz som ich musela na niekom vyskúšať. Sasuke sedel znova na kraji bazéna a už bol takmer suchý. Jeden svoj vodný klon som poslala aby sa nenápadne plížil za ním. Priplávala som k nemu a on si dával pozor, aby som ho znova nestiahla do vody.
Čľup! Sasuke bol zasa vo vode. Nemohla som zadržať smiech. Našťastie nevedel kto to bol, lebo klon sa hneď zmenil na malú mláku vody.
Priplával ku mne Itachi.
„Nemala by si ho toľko hnevať. Raz to nevydrží a naozaj ťa zabije. Na to ho poznám dosť dobre.“
„Viem sa brániť. Tak sa nemáš čoho báť.“ odvetila som sebavedome.
Už prešli takmer štyri hodiny čo sme vo vode. Ešte chvíľu a rozmočím sa. Sadla som si na veľkú skalu a zabalila sa do uteráka. Miki a Dei niekam zmizli a ja som tu sedela sama. Po chvíli ku mne prišiel Sasuke.
„Zajtra o 10 ťa budem čakať v jedálni. Môžme začať trénovať. Ak chceš.“
Nestihla som mu nič odpovedať, lebo odišiel. V poslednej dobe sa správal divne. Ale dnes ešte divnejšie. Šla som do svojej izby prezliecť sa. Bola som unavená, tak som si na chvíľu ľahla do postele. Ani neviem ako, ale zaspala som.
Keď som sa zobudila všade bola ešte tma. Dostala som strašnú chuť na jablko. Šla som do jedálne. Lenže za stolom niekto sedel.
„Kto by tu sedel teraz o pol 5 ráno v takej tme.“ pomyslela som si a zastala pri dverách. Keby tu bolo aspoň trochu vidno, vedela by som kto to je. Pohla som sa trochu dopredu, ale osoba zmizla a objavila sa len kúsok predo mnou. Na krku som cítila chladnú oceľ. Ustúpila som dozadu a chrbtom som sa opierala o stenu.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa známy hlas.
„Môžem sa spýtať na to isté, ty idiot. Chceš ma zabiť?“ skríkla som na neho, keď som zacítila teplý pramienok krvi na krku.
Vtedy cúvol dozadu a ja som prešla nahnevane okolo neho. Z košíka na stole som si vzala jablko a s chuťou sa doň pustila. Rana na krku sa už zacelila, ale Sasuke to nevedel.
Vrátila som sa do izby a začala trénovať so svojou katanou. Dnes sa mi už spať nechcelo.
Asi o 7 sa prebrala Miki.
„Dobré ráno, Tori. Ako to, že nespíš?“ čudovala sa.
„Nechce sa mi. Kedy si prišla včera do izby?“ spýtala som sa jej a sadla si vyčerpaná na posteľ.
„Neskoro. Už si spala a nechcela som ťa zobudiť. Idem si dať raňajky. Ideš?“
Prikývla som a odložila katanu. Miki šla ešte do kúpeľne.
Kráčali sme chodbou a ja som jej zatiaľ rozpovedala, čo sa stalo v noci. Kuchyňa bola prázdna. Nemala som chuť pripravovať si niečo zložitejšie, tak som si vzala jablko a pridala sa k Miki. Sedeli sme v jedálni do pol 10.
Vrátila som sa do izby. Obliekla som si svoj plášť a zapla ho pevne okolo krku. Ranu som tam už nemala, ale Sasuke nemusí vedieť o mojich schopnostiach. Z kúta som zobrala katanu. Ešte pár kunaiov a shurikenov a ide sa.
Bolo pár minút pred 10. Kráčala som chodbou s maskou na tvári a katanou v pravej ruke. Maska a plášť mi boli v boji trochu na obtiaž, ale až príliš som si na ne zvykla.
Sasuke ma už čakal v jedálni. Zamieril do jednej z chodieb a ja som ho nasledovala. Vyšli sme na lúku, kde sa predtým odohrával náš boj. Hlavou mi prebehli myšlienky na všetkých mojich priateľov, ktorí tu zomreli v boji proti Akatsuki.
„Kým začneme chcem vedieť aké sú tvoje schopnosti.“ povedal chladne.
„Mám lepší nápad. Budeme bojovať.“
Vytiahla som katanu zo saye a čakala. On zas vytiahol svoju, ktorú mal v sayi na chrbte. Začali sme.
Boli sme na tom rovnako. Mne určite ráno pomohol tréning. Sasuke mal pár škrabancov, ale ja som nemala žiadne. Niekedy sa mu podarilo ma škrabnúť, ale hneď sa to zacelilo a on si to nevšimol.
Po polhodine sme to vzdali. Katanu som si položila ku stromu, aby mi neprekážala. Pokračovali sme s ninjutsu. Začala som s ohňom.
„Katon: Housenka no jutsu.“ Sasuke sa plameňom ľahko vyhol. Teraz útočil on. Spravil niekoľko pečatí a chcel použiť Chidori. Rýchlo som z okolitej pôdy vytiahla vodu a poslal na neho menšiu vlnu. Vyplatilo sa.
„Doton: Doryuudan.“ Drak pľul bahenné gule v obrovskej rýchlosti a keďže si Sasuke ešte neaktivoval Sharingan, dostal priamy zásah.
Postavil sa a začal privolávanie. Pri ňom sa zjavil obrovský had: Manda. Asi som ho trochu naštvala. Nechcela som ostať pozadu. Vytiahla som zvitok a o pár sekúnd už pri mne stál veľký čierny ohnivý drak: Sagara.
Spojila som sa s ním svojou mysľou a sadla si pod strom, aby som načerpala silu.
“Tori, dlho sme sa nevideli. Čo sa tu deje?“ pozdravil ma v mysli a ja som mu spomienkami ukázala posledné udalosti. Sklonil ku mne hlavu a ja som ho pohladila po nose.
Otočil sa smerom k Sasukemu a k Mande a zlostne zafŕkal. Premýšľala som nad najlepšou stratégiou. Sagara mi pri tom pomáhal.
Zhlboka sa nadýchol a z papule mu vyšľahol oheň. Manda však zmizol. Sagara mávol krídlami a odrazil sa od zeme. Pozoroval okolitú krajinu a hľadal hada. Nikde však nebol.
„Možno je pod zemou.“ napadlo mi.
„Asi máš pravdu. Musíme niečo vymyslieť. Ale čo?“
Obaja sme premýšľali. Nenávistne som zazrela na Sasuke, ale on sa len hlúpo uškŕňal. Sagara začal padať dole obrovskou rýchlosťou a všetkými štyrmi tvrdo dopadol na zem. Zem popraskal a z jej útrob vytiahol hada. Manda sa obkrútil okolo Sagary a pomaly začal sťahovať slučky.
Drak napol všetky svaly a pazúrmi driapal hadovi kožu na chrbte.
„Sagara! Si v poriadku?“ spýtala som sa ho, keď sa mu podarilo odhodiť Mandu niekoľko metrov od nás.
„Som.“ povedal a zmizol v kúdole dymu. Takisto aj Manda.
Sasuke vytiahol niekoľko kunaiov a hodil ich po mne. Jeden mi udrel do masky, tá sa mi zošmykla z tváre a padla na zem.
Z lesa sa ozvalo zašuchotanie a otočila som sa Sasukemu chrbtom. To už ale hodil ďalšiu salvu kunaiov. Nestihla som na poslednú chvíľu vyhnúť všetkým a jeden mnou preletel a zapichol sa do stromu, ktorý stál za mnou. Na zem z neho kvapkala moja krv. Pozerala som na Sasukeho výrazom umierajúceho chrobáka a klesla na zem. Rana ma poriadne bolela, ale vedela som, že to za chvíľu prejde. No aj naďalej som hrala divadielko. Chcela som vedieť ako Sasuke zareaguje. Najprv tam len tak stál, ale potom sa ku mne rozbehol s prekvapeným výrazom a kľakol si vedľa mňa.
„Zbláznila si sa? Prečo nedávaš pozor? Otáčať sa k nepriateľovi chrbtom. Idem po pomoc.“ povedal a chystal sa odísť. Chytila som ho za ruku, aby ostal.
„Nechoď. Som v poriadku.“ povedala som a pomaly sa postavila. Táto hra ma začala ma celkom baviť, preto som sa po chvíli zviezla naspäť na zem.
„Tori!“ skríkol Sasuke a už bol zasa pri mne. V očiach sa mu zračil strach. Toto som naozaj nečakala. Vypadalo to, že sa o mňa skutočne bojí. Bolo načase prestať s tým.
„Vieš Sasuke, musím ti niečo povedať. Môj klan má pár špeciálnych vlastností. Napríklad ovládam všetky živly alebo sa môžem mysľou spojiť s kým chcem. Ale najzaujímavejšia vlastnosť je to, že keď ma niečo zraní o chvíľu som už zdravá, čiže rany sa mi hneď zacelia. Prepáč, že som sa s tebou takto zahrávala, ale sledovať tvoje reakcie bolo naozaj zábavné.“
Sasuke sa najprv nezmohol na slovo, ale potom mi začal tak nadávať, že niektoré slová, ktoré povedal, som ani nepoznala.
Keď som sa začala smiať, prestal nadávať a pozeral na mňa.
„Vy ste mi ale podarená dvojica.“ ozvalo sa smerom od lesa. Obaja sme sa tam pozreli. Z tieňa stromov vyšla osoba. Mal krátke strapaté čierne vlasy a modré oči. To bolo prvé čo som si na ňom všimla.
„Kto si?“ spýtal sa Sasuke podozrievavo.
„Len pokoj. Neprišiel som sem bojovať. Idem za Peinom. Ak by vám to nevadilo, mohli by ste ma za ním odprevadiť? V tom vašom bludisku sa nevyznám.“ povedal a usmial sa na mňa. Ja som mu úsmev opätovala.
„Poď. Ideme. Mimochodom som Tori. A ty?“ spýtala som sa a rýchlo som sa pozbierala zo zeme.
„Ja som Kiran. Nebude tvojmu priateľovi vadiť, keď pôjdeš so mnou?“
„Nie, môjmu priateľovi to vadiť nebude.“ povedala som a sledovala Sasukeho, ktorý sa od nás vzďaľoval.
„Ako dlho si nás sledoval?“
„Dosť dlho nato, aby som zistil, čo si zač.“ odpovedal mi.
„A čo som teda zač?“ vyzvedala som.
„To si nechám radšej pre seba.“ uškrnul sa a prišiel ku mne.
Kráčali sme lúkou ku vchodu. Pein nás už čakal v jedálni.
„Vidím, že si sa skamarátil s Tori, Kiran.“ usmial sa na neho. „To som rád. Aspoň viem, s kým budeš v týme.“
„S Tori? A je v tom týme aj jej priateľ?“ opýtal sa Kiran.
„Kto? Myslíš Sasukeho?“ pozrel Pein neveriaco na Kirana a potom na mňa. Ja som sa tvárila akože o ničom neviem, ale pritom som sa dusila smiechom. Kiran prikývol hlavou a pozrel na mňa nechápavým pohľadom. Už som to nevydržala a vybuchla do smiechu. Vtedy to obaja pochopili. Vybrala som sa pohľadať Miki. Toto jej musím porozprávať. Našla som ju sedieť pri telke. Bola sama.
„Kde je Dei?“ spýtala som sa, keď som si sadala vedľa nej.
„Šiel na misiu s Tobim.“ povedala unavene.
„Vieš o tom, že máme od dnes nového člena? Volá sa Kiran a je fakt zlatý. A ešte niečo. Dnes som bola trénovať so Sasukem. Ani neviem prečo, ale spravila som takú hlúposť. Nedávala som pozor a Sasukemu sa podarilo trafiť ma jedným kunaiom. Poviem ti, bolelo to teda poriadne. Ja som však hrala, že umieram, len tak, lebo som chcela vedieť čo spraví. A on sa o mňa fakt bál. Dosť ma to prekvapilo.“ dopovedala som konečne.
Miki na mňa vyvaľovala oči a určite si myslela, že mi hrabe.
„Ty si fakt blázon. Ešte mi povedz niečo o tom novom. O Kiranovi.“ usmievala sa.
„Veď ho uvidíš. A vieš čo si myslel? Že Sasuke je môj priateľ. Len tak zo zábavy som povedala že je to tak. Ale Sasuke tam už vtedy nebol, takže to nepočul. Asi.“
„A teraz povedz, kto sa ti páči viac. Sasuke alebo Kiran?“ spýtala sa a ešte viac sa usmievala.
„Ani jeden.“ povedala som rozhodne, ale aj tak som vedela, že to nie je úplne pravda.
Miki vypla telku a šli sme spolu do jedálne. Kiran sedel s Peinom pri stole a o niečom sa bavili.
„Mala si pravdu, je fakt zlatý.“ pošepla mi Miki do ucha.
Prišli sme až k nim a predstavila som Kirana Miki. Potom nám Pein oznámil, že ja, Miki, Kiran a Sasuke pôjdeme na misiu. No to zas dopadne. Miki bude celá bez seba, že nebude vidieť Deia a medzi Sasukem a Kiranom to nebude práve najlepšie.
„Pohľadajte Sasukeho. Poviem vám podrobnosti misie.“ rozkázal Pein.
S Miki sme sa vybrali na lúku a smerom do lesa hľadať Sasukeho. Dlho sme ho nehľadali. Sedel na veľkom kameni pri jazere.
„Miki, môžeš ísť naspäť. Postaraj sa o Kirana. Ja sa so Sasukem porozprávam.“ povedala som a vykročila smerom k nemu.
„Môžem si prisadnúť?“ spýtala som sa, keď som došla k nemu. Neodpovedal, tak som si sadla.
„Prepáč, že som sa s tebou dnes tak zahrávala.“ začala som potichu, ale Sasuke ma prerušil.
„Nič sa nestalo.“ povedal chladne, ale aj tak sa zdal iný ako predtým.
„Volá ťa Pein. Tak poď, ideme.“
Postavila som sa a podala mu ruku. Ani sa na mňa nepozrel, postavil sa a šiel do sídla. Miki, Kiran a Pein nás už čakali v jedálni. Sasuke si sadol k Miki, oproti Kiranovi.
„Pôjdete zajtra. Zatiaľ sa trochu spriateľte s Kiranom. Tak a teraz misia. Je dosť jednoduchá. Veliteľom bude Kiran. Ak mi povie, že ho niekto z vás neposlúchal, tak dostane trest. Cesta vám bude trvať asi 4 dni tam a 4 naspäť. Dám vám mapu, kde máte vyznačené miesto. Jeden môj kontakt tam prinesie zvitok, ktorý mi vy prinesiete sem. Dobre, to je všetko. Mapu vám dám až zajtra.“ povedal a zdvihol sa na odchod.
Všetci štyria sme potichu sedeli za stolom. Do jedálne vošli dve osoby. Boli to Tobi a Deidara. Miki si to zrejme nevšimla, lebo sedela chrbtom k chodbe, z ktorej prišli.
„To ma ani nepozdravíš?“ spýtal sa smutne Dei. Miki sa rýchlo otočila, zvýskla od radosti a utekala ho privítať. Tobi niekam odišiel a Miki a Dei sa odpratali pred telku.
Ja som si šla vziať jablko a vybrala som sa do izby. Ľahla som si do postele a snažila sa zaspať. Moje dnešné zranenie ma poriadne unavilo.
Zobudila som sa večer. Dostala som chuť na jablko, tak som sa zívajúc vybrala chodbou do jedálne. Cestou ani v jedálni som nikoho nestretla, čo bolo dosť divné. Šla som si sadnúť k telke. Po chvíli ma to však začalo nudiť, tak som ju vypla. Rozvalila som sa na celý gauč a zavrela oči. Do obývačky niekto vošiel.
„No tak, Sasuke, priznaj si to. Viem, že to tak je. Mal by si jej konečne povedať, čo k nej cítiš. Alebo čakáš kedy príde niekto iný? Napríklad Kiran. Ľutoval by si to do konca života.“
Podľa hlasu som usúdila, že je to Suigetsu.
„Buď ticho! Nikto sa ťa nepýtal na tvoj názor.“ odbil ho Sasuke. Potom som začula kroky a náhle nastalo ticho. Zrejme si ma všimli, no ja som sa naďalej tvárila. že spím.
„Tori?“ ozval sa Sasuke potichu. Žiadna odpoveď.
„Máš šťastie, Suigetsu. Keby to počula, dostal by si cez papuľu.“ vyhrážal sa mu Sasuke. Trochu som sa pomrvila na gauči a prebúdzala sa z „tvrdého spánku“.
„Čo sa tu deje? Nemôžte byť ani na chvíľu ticho?“ spýtala som sa predstierajúc ospalosť. Ešte som medzitým aj zívla.
„Prepáč. Nechceli sme ťa zobudiť. Ale je čas večere, tak by si mala ísť s nami do jedálne.“ ospravedlňoval sa Suigetsu. Spolu sme sa vybrali na večeru. Za stolom už sedeli všetci. Rýchlo som sa najedla, vzala si jablko a prášila do izby. Ľahla som si do postele a premýšľala o udalostiach dnešného dňa.