Nový život v Akatsuki 07

Gomenasai, minna. Na písanie mi nezostával čas. Ale teraz sa k písaniu opäť vraciam.

Ráno som vstala dosť neskoro. Bolo takmer 11 hodín. Pochystala som si veci na misiu a šla som si vziať niečo na jedenie. V jedálni oproti sebe sedeli Sasuke a Kiran. Vôbec si nevšímali, že som prišla, len po sebe hádzali vražedné pohľady.
„Ohayo gozaimasu!“ pozdravila som ich. Obaja sa na mňa pozreli, Kiran sa dokonca aj usmial. Potom však pokračovali. Šla som si vziať jablko a sadla som si k stolu. Aspoň som ich mala na očiach.
Do jedálne vošli Karin a Juugo. Zrejme sa vrátili z misie.
„Konečne doma!“ povedal, skôr zreval Juugo.
„Ahoj Sasuke.“ pozdravila Karin a sadla si k nemu. Ale on ju úplne ignoroval.
„Čo mu je?“ spýtala sa po chvíli.
„Neviem. Asi im obom preskočilo.“ povedala som a mykla plecami. Už ma to prestávalo baviť. Postavila som sa a obaja dostali zaucho. Konečne sa prebrali.
„Čo je!? Čo robíš!?“ spýtal sa prekvapene Sasuke.
Ale odpovede sa nedočkal, lebo práve prišla Miki a hneď za ňou Pein.
„Vypadnite sa pochystať. Za chvíľu odchádzate na misiu.“ rozkázal Pein, dal Kiranovi mapu a odcupkal preč. Po chvíli som už v jedálni čakala na ostatných. Plášť som si prehodila na operadlo stoličky a katanu som položila na stôl.
Keď sme boli všetci, vybrali sme sa na cestu. Nemali sme sa kam ponáhľať, tak sme si pomaly vykračovali. Ešte sme videli ako nás obiehajú slimáky. Kiran nás viedol, kúsok za ním som šla ja s Miki a za nami Sasuke.
Cesta dnes prebehla pokojne. Prišiel večer a my sme sa museli utáboriť. Kiran našiel vhodné miesto, kde postavil stan. Ja s Miki sme šli nazbierať drevo na oheň. Drevo najprv nechcelo horieť, tak Sasuke použil Katon a za chvíľu sme už sedeli okolo veľkej vatry. Hladná som nebola tak som šla s Miki do stanu. Po chvíli prišiel Kiran, no on zaspal za päť minút. Ešteže nechrápal, lebo by išiel spať von. Miki tak isto zaspala.
Mne sa ale ešte nechcelo. Začala som sa hrabať v batohu, ale jablká som nemohla nájsť. No jasné, nevzala som si ani jedno. Ako som mohla zabudnúť? Som to ja ale baka. Nič iné mi neostáva len sa poobzerať okolo tábora, či tu nejaké nebehajú. Vyšla som zo stanu a rozhliadla sa. Sasuke sedel pri ohni na veľkom konári a zrejme si ma nevšimol. To som musela využiť. Potichu som sa k nemu prikradla.
„Mal by si dávať lepší pozor.“ preťal ticho môj hlas. Zrejme sa zľakol, lebo spadol z konára na zem a prekvapene na mňa kukol. Pekne som sa na neho usmiala a šla som hľadať tie malé červené potvory.
„Kam ideš?“ spýtal sa Sasuke, keď videl že odchádzam.
„Poobzerať sa okolo. Zabudla som si do batoha pribaliť jablká.“
Obzerala som všetky stromy naokolo, ale zatiaľ som nič nenašla. Mesiac bol takmer v splne, takže som videla dobre. Asi po polhodine som konečne našla to, čo som hľadala. Na jednom malom úbohom malom nudnom stromčeku rástlo niekoľko malých úbohých malých nudných guličiek, ktoré sa tvárili ako jablká.
No nevadí. Začala som ich zbierať do trička, keď som niekde okolo začula šuchot. Tvárila som sa, že nič nepočujem, ale nenápadne som sledovala okolie. Vpravo som zazrela tieň a skôr ako som zareagovala, letel ku mne kunai. Jednou rukou som držala tričko, tak som sa mohla brániť len druhou. Kunai sa mi zapichol do paže.
Z tieňov vystúpilo 5 ninjov. Vytiahla som kunai a zaujala bojový postoj. Asi to vypadalo zvláštne, keď som tam stála s jablkami v tričku a mohla sa brániť len jednou rukou, lebo ninjovia spustili hlasitý smiech.
Rozzúrene som sa na nich vrhla a prekvapila ich svojou rýchlosťou. Jablká mi vypadli a za chvíľu bolo po nich, keď mi ninjovia šli v ústrety s katanami v rukách a všetky ich postúpali. To ma nahnevalo ešte viac. Ďalšie jablká už na strome neboli. Prečo som ich len pozbierala všetky?
Snažila som sa sústrediť na boj. Dostala som niekoľko zásahov, lebo okolo mňa bolo veľmi málo miesta a nemohla som používať žiadne silnejšie jutsu.
V rukách som mala kunaie a bránila sa. Aj keď brániť sa piatim ninjom nebola žiadna sranda. A navyše boli aj dosť silní.
Jeden z ninjov hodil kunai a tentoraz sa mi zapichol do brucha. Pre dosť veľký počet zranení som bola unavená a pomalá. Podarilo sa mi zabiť jedného z nich. Myslela som že to nezvládnem, no prišla pomoc. Sasuke svojou katanou rýchlo zabil všetkých 4 ninjov.
„Prečo si prišiel? Zvládla by som ich sama.“ nahnevane som skríkla, aj keď som vedela, že to tak nie je. Prišiel ku mne a vytiahol mi z ruky kunai. Sykla som od bolesti. Rana sa začala zaceľovať.
Teraz ešte ten v bruchu. Sasuke ho chcel vytiahnuť, ale hneď ako sa ho dotkol, zacítila som pekelnú bolesť. Chytila som ho za ruku, aby prestal. Zrejme to pochopil, lebo ruku zložil. Prišlo mi zle a začala sa mi točiť hlava. Bolesť prechádzala a ja som cítila, že
už dlhšie stáť nevydržím. Podlomili sa mi kolená, ale Sasuke ma stihol zachytiť.
„Čo ti je?“ spýtal sa vyľakane.
„Nič. To prejde.“ klamala som, ale Sasuke mi neuveril. Zem pod nohami sa stratila a ja som sa ocitla v jeho náručí. Mierili sme späť do tábora. Pri ohni ma položil na zem.
„Musím ten kunai vybrať. Nemôžeme ho tam nechať.“ povedal a chystal sa ho vytiahnuť.
Zaťala som päste a pripravila sa na bolesť, ktorá príde. Začula som výkrik. Až po chvíli som si uvedomila, že patril mne. Bolesť bola strašná. Kunai mi zrejme zasiahol pečeň.
Otvorila som oči a nado mnou sa skláňal Sasuke. Na lícach som cítila slzy. Zo stanu vyšli Kiran a Miki.
„Čo sa jej stalo,“ začala hysterčiť Miki.
„Napadli ju nejakí ninjovia, ale už je po nich. Potrebuje si len oddýchnuť.“ oznámil im Sasuke, aby ich upokojil. Jednu ruku mi dal pod hlavu, druhú pod kolená a zdvihol ma.
„Bolo by lepšie keby ste ostali na stráži obaja. Možno sú tu ďalší.“ povedal im ešte Sasuke keď kráčal k stanu.
„Daj ma dole. Môžem chodiť.“ povedala som slabým hlasom. Sasuke ma ignoroval a zložil ma až dnu.
Keď som sa prebudila bola v stane ešte tma. Ležala som na chrbte, čo som nemala vo zvyku. Preobrátila som sa na bok a kúsok odo mňa spal Sasuke. Tváril sa pokojne. To bolo prvýkrát čo som ho tak videla. Vždy sa mračil na celý svet aj keď neviem prečo. Nikdy ma nenapadlo spýtať sa ho na to. Teraz vyzeral úplne inak, dokonca sa zo spánku trochu usmieval. Začala som si jeho tvár prezerať. Podvedome som sa k nemu prisunula. Bola som od neho len kúsok, keď si náhle prebudil. Začal sa červenať, akonáhle si ma všimol.
„Ďakujem, že si mi dnes pomohol. Bez teba by som to nezvládla.“ poďakovala som sa s úsmevom.
„Nemáš začo. Veď, ako si povedala, zvládla by si to.“ povedal ešte stále červenajúc sa.
Otočila som sa na druhý bok a znova zaspala.