Skrytá pravda

Bol chladný, daždivý večer. Oblohu preťal veľký blesk. Po ulici bežalo mladé dievča v letných žltých šatách. Vlasy malo mokré od dažďa a po lícach jej tiekli slzy. Rukou si ich utrela, ale nemalo to žiadny účinok. Dievčina prišla pred malý kopec a zahľadela sa naň. Po chvíli uvažovania naň vyšla. Postavila sa a roztiahla ruky. Hlavu zodvihla k nebu a vychutnávala si, ako jej kvapky dažďa stekali po tvári. Milovala ten pocit. Vdaždi sa cítila úplne volná, slobodná. V ňom zabudla na všetky starosti ktoré ju trápili, ale predsa sa cítila osamelá. Hrozne osamelá. Ona už bola zviknutá nato, že ju všetci ignorujú, že sa o ňu nezaujímaju, že nemá nikoho, kto by v ňu veril, kto by ju podržal v ťažkých chvíľach, nikoho, komu by môhla dôverovať, na koho by sa môhla spolachnúť. Nikoho. Nikto ju nemal rád, ale s tým sa ona vyrovnala. Kedysi, kedysi bola šťastná, veselá, stále sa usmievala a to len preto, že mala priateľa. Priateľa, na ktorého stále myslela, nemôhla si pomôcť, neskonale ho milovala a on miloval ju. Ale jedného dňa sa všetko zmenilo. Všetko, čo mala rada. Jej jediná láska, jediný kamarát ju opustil. Navždy. Ani sa s ním nemohla rozlúčiť. Odyšiel tam, kam ona vtedy nemohla. A už sa nevrátil. Na ten deň nikdy nezabudne. Stále sníva o tom, že by môhlo byť všetko inak, všetko môhlo byť lepšie. Ale vedela, že nikdy to tak nebude. Každá spomienka naňho bolela. Vždy, keď sa v noci pozerala na jeho fotku, jej do očí vyhŕkli slzy. Na fotke bol šťastný, usmieval sa. Vtedy bola šťastná aj ona. Každú noc naňho myslí. Myslí nato, ako im dvom bolo spolu dobre. Boli šťastný. Neskonale šťastný. Tak prečo, prečo sa to muselo všetko skončiť.
"Prečo?!" zakričala do tmy.
V pamäti mala ešte jeho úsmev. Ten žiariaci úsmev, ktorý ju vždy upokojil. Nikdy na ten úsmev nezabudne. Ako by aj mohla. Všetko, čo patrilo jemu, na nič nezabudne. Ani na chvíľu. To si sľúbila. A svoj sľub aj dodrží. Ale predsa. Neboli až taky rovnakí. On bol oblúbený, mal nespočetne veľa kamarátov, no ona nie. Ale to im až tak nevadilo, lebo vtedy, vtedy neexistovalo nič, len ony dvaja. Až po jeho smrti si uvedomila krutú pravdu. On bude chýbať všetkým. Každému. Po jeho smrti za ním budú všetci smútiť. Ale keď zomrie ona, nikto si nič ani len nevšimne. Nikomu nebude chýbať. Nikto si na ňu nespomenie. To bola krutá pravda. Pravda, s ktorou sa ona už vyrovnala. Ale aj tak dúfala, že sa nájde niekto, komu bude chýbať. Keby bol taký alespoň jeden človek. Čo všetko by za to dala. Za priateľstvo, stálu lásku, za rodinu, za spomienku..... Za to všetko by obetovala aj celý svet. Dala by za to všetko čo má. Vždy smutne sedela na lavičke a pozerala sa, ako sa ľudia bavia a deti hrajú. Vždy im závidela. Chcela byť medzi nimi a hrať sa spoločne medzi ostatnými. Aj ona chcela mať kamarátov. Kamarátov, ktorí by na ňu mysleli. Ktorým by na nej záležalo. Vždy tajne dúfala, že k nej niekto príde, prisadne si a spriatelý sa s ňou. Lenže to nikto neurobil. Ale ona dúfala ďalej, aj keď vedela,že je to zbytočné. Nikdy sa toho nevzdávala. Nikdy sa nevzdávala tej šance. Šance, ktorá nikdy nepríde. Ale tak to už na svete chodí. Nie všetci sú oblúbení, krásni, bohatí. Nie všetci poznajú priateľstvo, lásku, dôveru. Nie všetci majú niekoho komu by sa dalo veriť. Nie všetci majú kamarátov a rodiny. Ale idú ďalej. Ďalej a nevzdávajú sa. Neotáčajú sa späť. Nehľadia na minulosť, ale na budúcnosť, lebo tá je dôležitejšia. Keď majú mizerný život, snažia sa ho napraviť. A každá snaha je dobrá. Snaha niečo dokázať, niečo urobiť. Každá snaha sa počíta. Každá snaha niečo zmení. Či už dobrá, alebo zlá. To všetko ona vedela. Vedela to, aj keď nevedela jednú vec. Jednu jedinú. Prečo sa jej snaha a priateľstvo nikdy nerátala. Prečo sa nikdy nesplnila. To nevedela. Nevedala ani to, že sa míli.Predsa sa našiel niekto, kto vedel, že ona existuje. Ale už bolo neskoro. Neskoro na to, aby jej to povedal.

Pozrela sa hore a posledné, čo uvidela, bol modrý blesk. Bol tichý. Ani nepočula, ako zahrmelo. Už len padala. Padala do prázdna, do nekonečna. Vedela, že tam sa už nevráti. Ale ona bola šťastná. Šťastná, že ho opäť uvidí. Že opäť uvidí jeho žiariaci úsmev, jasné, modré oči, z ktorých vyžarovalo tolké šťastie. Opäť uvidí jeho rozcuchané, blonďavé vlasy. Nad tou myšlienkou sa pousmiala. Zomrela s úsmevom na tvári.