Déjà vu?

„Neji! NEJI! Si tam?!“
Neji sa zobudil celý prepotený a zmätený. V hlave mu hučalo a celé telo ho bolelo. Vôbec si nepamätal, čo sa mu snívalo, ale jedno vedel naisto. Nebolo to nič príjemné.
BUCH! BUCH! BUCH!
„Neji nespi, preboha, toľko! Viem, že si tam. Máme pohotovosť.“

Ten-Ten? Pohotovosť? Čo sa deje?

Neji pozbieral všetky svoje sily, prehodil si cez seba plášť a slimačím tempom sa presunul k dverám. Pôvodne mal v pláne len pootvoriť dvere a cez malú štrbinku poslať Ten-Ten preč, ale v momente, ako odomkol a stlačil kľučku sa dvere rozleteli a on len tak-tak stihol uhnúť.
„Chvalabohu! Už som si vážne myslela, že ich budem musieť vyraziť.“
„Aj tebe dobré.....no....,“ cez okno kútikom oka zbadal žiarivý mesiac, „dobrú polnoc. Čo sa to tu deje? Prečo ma budíš tak skoro?“ rozčuľoval sa Neji a len nechápavo sledoval Ten-Ten, ako pobehuje po jeho izbe a zo zásuviek mu vyhadzuje na posteľ oblečenie.
„Na reči teraz nie je čas. Rýchlo sa obleč a....“
Neji ju schmatol a zahľadel sa jej do očí. Až teraz si všimol, že sú červené a plné sĺz.
„Povedz mi, čo sa deje.“
Tento tichý tón Ten-Ten v istých chvíľach neznášala. A práve teraz bola jedna z tých chvíľ. Šepot tichší ako ranný vánok a hlučnejší ako tisíc výbuchov zároveň.
Sekunda, ktorú venovala jeho očiam, jej pripadala nekonečná. Ako mu to má povedať, aby to nie len jeho, ale aj ju čo najmenej bolelo?
Už sa viac nemohla pozerať. Musela uhnúť pohľadom a to prezradilo všetko. Neji pochopil, že ide o vážnu vec.
„NO TAK!“
Jeho zloba dosahovala neuveriteľné rozmery.

Prečo, dofrasa, stále mlčí!?

Na ruku mu kvapla malá slza plná bolesti.
„....Lee....“ vyzeralo to, že Ten-Ten silno bojovala s tým, čo je skutočnosťou. Sama nechcela veriť vlastným slovám, ale nakoniec ju to porazilo.
„Čo je s Leem?“
„....je mŕtvy....“

V hlbokom lese sa nachádzali dve postavy v plášťoch Akatsuki.
„Už o nás vedia, pane. Lepšie povedané, už vedia o mne.“
„Z toho si nič nerob. Aj tak ťa nikdy nedokážu nájsť. Jedine ak by si chcel. A aspoň máme výhodu, že jouninovia opustili Konohu.“
„Ale ten chlapec aj s tým dievčiskom ma našli.“
„Hmm....Zaujímavé. A čo si s nimi spravil?“
„Chlapec je mŕtvy, ale to dievča...no...skrátka povedzme, že som si chcel nechať zábavu aj na neskôr.....pane.“
Na tvári zjavného vodcu sa mihol slabý škodoradostný úsmev.
„To je dobre. Viac mŕtvych, viac paniky. A to dievča nám poslúži ako správa pre Konohu.“
„Čo budeme teraz robiť, pane?“
„To už teba nemusí zaujímať. Ty si tu len pekne ostaň a zabav sa podľa tvojho gusta.“
„Áno, pane!“
„O ostatné sa už postarám ja.“ dodal vodca skôr pre seba ako pre svojho spoločníka.
Obe postavy v stotine sekundy zmizli.

Lee. Prečo si to urobil?

Neji poznal Leeho veľmi dobre a túto jeho vlastnosť veľmi neznášal.
Hrnúť sa do každého boja bez rozmýšľania.

Obaja mladý jouninovia uháňali mestom najrýchlejšie ako vedeli, v snahe dostať sa na to osudné miesto čo najskôr.
Nemohol tomu uveriť. Lee bol predsa taký silný a plný života. V hlave sa mu neustále premietal rozhovor medzi ním a Ten-Ten.

„Čože? Mŕtvy?“
„Ja....ja....nedokázala som ho zastaviť. Tsunade ma poslala za vami, že sa v okolí Konohy objavil člen Akatsuki. V momente ako som to oznámila Leemu sa ako zmyslovzbavený rozbehol do lesa a nedokázala som ho zastaviť. Však vieš, aký dokáže byť tvrdohlavý.
Nakoniec sme ho našli. Stál tam sám a niečo si mrmlal pod nos. V snahe prekvapiť ho, Lee okamžite zaútočil. Bol to veľmi silný súper. Ani my dvaja naraz sme ho nedokázali poraziť. A nakoniec...“ kvap “.....Lee...skonal. Nevedela som, čo mám robiť a keď som chcela znova zaútočiť bol už preč.“
Nejimu po tvári pomaly stiekla slza, ktorá na jeho konci nosa ukončila svoju púť a už len padala a padala s nádejou, že na niečo narazí.....presne ako Lee.
„Zaveď ma tam.“

„A sme tu. Presne tu sa to stalo. Len...kde je Leeho telo?“ nechápala Ten-Ten.
„Ale, ale....Takže si si zo sebou priniesla pomoc.“
Ten-Ten sa začala začudovane obzerať. Ten hlas okamžite spoznala. Slizký, podliezavý, medový, z ktorého husia koža naskakovala.
Z najtmavšieho tieňa sa vynorila vysoká postava v plášti Akatsuki.

Čože? Kto to, sakra, je?

Tento člen im bol úplne neznámi, teda až na Ten-Ten, lebo ona s ním už raz bojovala, ale aj tak nezistila kto to je.
„Hmm....klan Hyuuga ak sa nemýlim. Vyzerá to tak, že dnes si užijem zábavy až-až.“
Jediné, čo na to mohol Neji odpovedať bolo: „Byakugan!“
Ten-Ten pochopila a hneď zaujala bojový postoj.
„Takže detičky sa chcú hrajkať. Dobre, nie som proti.“
Posledné, čo Neji zbadal bol škodoradostný úsmev na tvári a žiariaca päsť pred jeho tvárou.

Celé telo ho bolelo.

Čo to bolo za techniku? V živote som nič také nevidel.

So značnou námahou sa postavil a poobzeral sa. Okolo neho vírila čakra, ktorá napriek neustálemu pohybu tvorila niečo, čo pripomínalo klietku. Vtedy to zbadal. Ten-Ten ležala ani nie tri metre od nej v nejakom štvorci namaľovanom krvou. Nad ňou sa týčila postava Akatsuki so spojenými rukami a zavretými očami. Niečo si veľmi rýchlo mrmlala.
„Ten-Ten? TEN-TEN!“
Nereagovala.
„Čo si jej urobil ty BASTARD?!“
Člen Akatsuki zjavne tiež nereagoval. Neji chcel použiť Juuken a preseknúť tu klietku, ale ešte stále nemal dosť síl, aby nahromadil do svojich rúk potrebné množstvo čakry.

Asi po minúte mrmlania sa neznámi zastavil a zhlboka sa nadýchol, keď zrazu vrhol na Nejiho strašidelný pohľad.
„Ááá.....mladý Hyuuga sa prebudil. Tak čo? Mal si pekné sníčky?“
„Čo si urobil Ten-Ten!“
„Neboj mladý. Ona je už dávno mŕtva a ty ju už čoskoro uvidíš. Ver mi.“
„....mŕtva...?“

NIEEEEEEEEE!!!

To nebolo možné. Nie, nebude mu veriť. Určite o chvíľu Ten-Ten otočí hlavu a obdaruje ho jedným jemným úsmevom, ktorý mu dodá silu a odvahu.
.....
Nič sa nedialo.
„Vieš chlapče, takto to v živote chodí. Silnejší prežívajú, no a slabší....však to sám vidíš.“
Nejimu po líci pomaly stiekla slza. Dnes už po druhé.
„Ale nóó! Snáď mi len neplačeš. Myslím, že už si veľký chlapec na to aby si mi tu plakal za kamarátkou.“
Neznášal ho. Všetko, čo bolo na ňom neznášal. Jeho tvár, večný škodoradostný úsmev a hlavne ten jeho arogantný tón, ktorý ho nikdy neopúšťal. Cítil, ako to v ňom vrie. Cítil, že zas sa mu vrátili sily.
„Za toto mi zaplatíš!“
Neznámy člen Akatsuki sa veľmi začudoval, lebo tento tón počul prvý raz. Aj keď ho ledva začul, mal neuveriteľný pocit, že mu v hlave stonásobne zosilnel a odráža sa od každého kútika jeho mozgu.
„Byakugan!“
Jeho škodoradostný úsmev sa okamžite vytratil a len tak-tak sa ovládol, aby ho nevystriedal vystrašený pohľad.
„Juuken!“
Klietka sa rozplynula a Neji neuveriteľnou rýchlosťou zaútočil na protivníka. Úder striedal úder a Neji ako zmyslovzbavený neustále útočil. Protivníkovi sa síce ťažko, ale predsalen darilo útoky vybraňovať.

Toto taijutsu poznám. To predsa používal Lee. Ako je možné, že ho tento človek ovláda tiež?

Neznámy protivník nakoniec dosiahol svoje a jediným úderom poslal mladého Hyuugu dva metre od seba.
„Je načase, aby si okúsil trocha techník tvojej spoločníčky. Kuchiyose: Tobidougu!“
Na Nejiho sa zrazu rútili vrhacie zbrane každého druhu.

Najprv Leeho taijutsu, teraz Ten-Tenino ninjutsu, žeby naozaj kradol ľuďom po smrti ich techniky?

Nemal veľa času na rozmýšľanie. Akurát v pravú chvíľu nahromadil svoju čakru a rozkrútil sa.
Všetky zbrane sa od neho poodrážali.
„Už ti to došlo však? Áno, kradnem ľuďom techniky, ale bohužiaľ musia predtým umrieť. Neviem sa dočkať, keď si vyskúšam to čo si tu práve predviedol.“
„A to z ďaleka nie je všetko.“ pousmial sa Neji.
„Hakke Rokujuyonshou!“
Videl ich a mal na ne namierené. Bol si istý, že zasiahne všetky jeho tenketsu.
Protivník s rýchlosťou letiaceho kunaia odrazil všetky Nejiho útoky.

Do kelu! Zabudol som, že Leeho som touto technikou nikdy nezasiahol. Tak je treba zvýšiť počet úderov.

„Toto je všetko, čo dokážeš? Pravdupovediac, od Hyuuga klanu som čakal troška.....viac.“

Zas ten arogantný tón.

„Počkaj! Ešte som neskončil. Hakke Hyakunijuuhashou!“

Zásah! A ďalší!

Aj keď väčšinu úderov vybránil, stálo to za to.
„Pekne chlapče. Vyzerá to, že budem musieť trocha zvýšiť náročnosť.“
Tentoraz zaútočil neznámy člen Akatsuki. Zvláštne, že stále používal Leeho taijutsu. Pravdou bolo, že to robil schválne. Vedel, že pre Nejiho bude ťažšie vybraňovať útoky, ktoré mu budú pripomínať jeho najbližších.
„Konoha Senpuu!“
Neji znova odletel niekoľko metrov od protivníka. Nedokázal vybrániť tento kop, pretože v momente, keď započul tie slová, videl Leeho, ako naňho útočí.
„Lee?“
Neji sa pozbieral zo zeme a nádejne pozrel pred seba. Leeho nebolo nikde. Miesto neho tam bola len vysoká postava v plášti Akatsuki.
„Asi by som to mal ukončiť, nemyslíš? Mám pocit, že začínaš mať halucinácie. Ha-ha-ha!
A vieš čo? Aby ťa to bolelo ešte viac, použijem proti tebe tie najsilnejšie techniky tvojich milovaných. Čo povieš? No nebude to zábava? Omote renge!“
Tohto sa Neji obával. Jeho čakra sa už pomaly míňala a on nevedel, čo má robiť.
Zas ho videl. Lee sa k nemu neuveriteľnou rýchlosťou približoval. Zrazu len ucítil nepríjemnú bolesť v sánke a už bol niekoľko metrov vo vzduchu. Za jeho uchom sa ozval slabí šepot.
„Tak čo? Už si si niekedy vyskúšal techniku najlepšieho priateľa na vlastnom tele?“
Okolo Nejiho sa obmotali obväzy a uvedomil si, že sa nemôže hýbať. Niečo ho zozadu schmatlo a letelo spolu sním dole hlavou rovno k zemi. Tesne pred dopadom sa zovretie uvoľnilo a protivník spoza neho zmizol. Neji už mnohokrát videl Leeho ako používa túto techniku, ale nikdy si neuvedomoval, aká je bolestivá pre nepriateľa. Síce sa tesne pred pádom zvrtol, aby nespadol rovno na hlavu, no silný pád nedokázal zastaviť. Radšej zostal ležať na zemi, lebo mal pocit, že keby sa čo i len pokúsil postaviť, rozpadol by sa.
„No nakoniec, tá dnešná mládež nie je až taká úžasná ako sa vraví.“ dodal neznámy s hlasným rehotom.

Takto to nemôže skončiť. Musím bojovať až do samého konca. Ako Lee a Ten-Ten.

So značnými bolesťami sa Neji začal zdvíhať.
„No pozrimeže! Aké milé. Ty asi naozaj chceš silou mocou navštíviť tvojich kamošov, čo najskôr. Tak fajn. Útoku toho bojovníka si odolal, ale čo s tebou urobí útok tvojej milovanej, to ešte len uvidíme.
Souryuu Tensakai!“
Presne toto Neji čakal a taktiež vedel, že proti tejto technike, je len jedno možné východisko. A to jeho nová technika, ktorú zatiaľ nemal šancu vyskúšať. Ale.......musí na to použiť všetku jeho zostávajúcu čakru. A to ho zabije. Už bol rozhodnutý. On zomrie naisto. Teraz zostávala otázka, či zomrie sám alebo zo sebou zoberie aj neznámeho protivníka.

Do vzduchu vyleteli dva zvitky z ktorých ako dážď začali vypadávať zbrane najrôznejších tvarov a typov.

Sústreď sa! Nahromaď všetku svoju čakru!

Zbrane boli dva metre od neho.

Ešte nie.

Meter.

Už to cítim. Všetka čakra je pod kontrolou.

Pol metra.

TERAZ!

Neji sa rozkrútil najrýchlejšie ako vedel a do každej zbrane, ktorá sa od neho odrazila vsunul časť svojej čakry.
„Ach nie! Toto som už videl. Nemáš tam niečo iné, čo by bolo zaujímavejšie.“
Navonok to vyzeralo, že zbrane sa len tak odrážajú od Nejiho kaitenu, ale každá zbraň mala po dopade v sebe kúsok jeho čakry.
Zbrane prestali padať zo zvitkov a Neji sa zastavil. Cítil, že ho jeho duša pomaličky opúšťa, ale nie úplne. Ešte mal stále niečo v sebe. Presne toľko, koľko potreboval na dokončenie jeho jutsu.
„Už ti veľa času nezostáva chlapče. Povedz! Mám to urobiť pomaly alebo rýchlo?“
Neznámy protivník sa k nemu začal pomaly približovať až nakoniec zastal.
Ťažkopádne dýchajúci Neji si všimol nohy, ktoré sa pred ním objavili. Pohľadom začal stúpať hore až skončil na tvári neznámeho člena. Ten šialený výraz mu nie a nie zmiznúť z tváre, ale takto to dlho nebude. Už len chvíľu.
"Držal si sa dobre a viem byť aj veľkorysý, takže to bude rýchlo. Posledné slová pred smrťou?"

Teraz to ukončím.

"SKAP TY BASTARD!"
Neji z celej sily buchol dlaňami do zeme. Teraz mohol ovládať každú zbraň, v ktorej sa nachádzala jeho čakra. Všetko sa to odohralo asi v troch stotinách. V prvej neznámy ešte stál nad úbohým a porazeným chlapcom, v druhej už naňho letelo tisíc zbraní a v tretej boli všetky v ňom. Nemal šancu sa tomu vyhnúť, lebo rýchlosť akou sa to stalo bola nezaregistrovateľná.
Telo neznámeho, ktoré pripomínalo skôr dolámaného ježka, sa pomaly pod tým množstvom zbraní v tele zosunulo na kolená a nasledovne sa s veľkým rachotom rozvalilo rovno vedľa Nejiho.

Dokázal som to. Teraz mi už iba zostáva ísť za tými, ktorí už na mňa istotne čakajú.

Pomaly sa mu začalo zahmlievať pred očami a jeho telo kleslo rovno vedľa súperovho.
Niekde v diaľke už počul hlas Ten-Ten.
"Neji!"
"Už idem Ten-Ten. Už idem!"

„Neji! NEJI! Si tam?!“
Neji sa zobudil celý prepotený a zmätený. V hlave mu hučalo a celé telo ho bolelo. Vôbec si nepamätal, čo sa mu snívalo, ale jedno vedel naisto. Nebolo to nič príjemné.

Deja vu? (FA)

Poznámky: 

Niečo "málo" k tvorbe

No tak toto je moje prvé FF a asi aj posledné Toto bola jedná z mála chvíľ, keď ma kopla múza, takže uvidíme.Vždy mi to išlo lepšie ceruzkou ako perom, ale chcel som si to vyskúšať.
Prečo práve takýto žáner? No to ani neviem. Ono ma takéto príbehy nepríjemne fasciujú, že neviem či ich neznášam alebo zbožňujem .Skrátka zbožňujem, keď na konci príbehu zostanem v napätí, ale neznášam keď mi je niečo nejasné. Viete ten pocit, že sa to neskončilo ani dobre, ani zle, ani neutrálne, že síce zabil toho člena, ale nakoniec to bol len sen, lenže znova ho zabije a zas to bude len sen atď..... Vážne neviem či to mám rád alebo nie.
A prečo Neji? Tak Neji asi moc nepatrí medzi tých najčastejšie obľúbených, ale pre mňa je naj .
Áno, ten neznámy člen je vymyslený a tá Nejiho technika tiež, no v každom prípade to asi v mojej hlave vyzerá lepsšie ako takto napísané, ale musím sa priznať, že ma to dosť bavilo to písanie. Možno sem ešte niekedy niečo hodím, ale tak skoro to asi nebude.
Dúfam, že sa vám príbeh ako-tak páčil, lebo naozaj som sa snažil, ale snaha nie vždy stačí, no tak komentujte. Ja budem len veľmi rád. Veľmi by som prijal nejaké rady. Nemyslím typu: "Tam ti chýba čiarka.""Tam nemáš písmeno."
Myslím skôr ako nabudúce obohatiť viac príbeh alebo aké slová radšej používať/nepoužívať atď.
Vopred ďakujem nie len za prečítanie, ale aj za kritiku.

Malá zaujímavosť

Déjà vu - prebraté z francúzštiny a znamená to "už videné (already seen)"

Ildwinsova malá skromná galéria