Dvaja bratia a jedno dievča 3 - Únos

Sakura a Sasuke sa tvárili ako keby sa večer nič nestalo, respektíve Sakura úplne ignorovala Sasukeho. Itachi len potichučky išiel za všetkými ostatnými posledný a všetkých pozoroval. Naruto si nič nevšímal, lebo bol prvý a udával smer.
Po dlhšom čase sa rozhodli utáboriť, pretože bola taká tma, že až nadmerne často narážali do stromov. Prvú hliadku mal Naruto. Všetci ostatní išli zatiaľ spať.

Sakura sa zobudila. Bola celá spotená a teplo bolo neznesiteľné. Rozhodla sa, že sa trochu prejde na čerstvom vzduchu a hneď jej bude lepšie. Jak tak ide potkne sa o koreň a rovno to napáli do stromu.(V nasledujúcich riadkoch radšej vynechám čo hovorila. Niektorým ľudom by sa to mohlo zdať „maličko“ nevhodné.)
Konečne sa ako tak pozviechala a v tom začula hlasy. Započúvala sa.
„Nezabudni Itachi. Musíš ich všetkých vlákať do pasce a potom ich prekvapíme. Ideme po deväť- chvostej líške tak to nespackaj.“
„Pohov Kisame. Nemusíš mi to opakovať päť- krát ako nejakému malému decku.“
„Ja som sa len chcel presvedčiť, že tomu úplne chápeš.“
Sakura sa zarazila. To je člen Akatsuki! Itachi ich zrejme nikdy neopustil. Nemohla tomu veriť. Pomaly zdesene ustupovala do zadu. Musí sa vrátiť do tábora a varovať ostatných. Křup. Stúpila na vetvičku ktorá sa pod jej váhou zlomila.
„Do kelu!“ pomyslela si „prečo práve teraz?“
Neváhala a rozutekala sa do tábora.

Keď Kisame Itachimu vysvetľoval celý plán už šiesty raz Itachi sa neudržal a vykríkol do okruhu pol kilometra.
„TAK UŽ DOSŤ!!!“
„Buď ticho Itachi, lebo ich ešte zobudíš, rozumieš?“
Itachi sa už už nadýchol, že mu niečo “pekné“ povie ale zrazu sa zarazil a nasadil zamyslený výraz.
„Choď za ostatnými. Idem späť aby nebolo nič podozrivé.“ A s tým Itachi zmizol v najbližšom kríčku.

Sakura bežala ako vládala. Snáď si ju nevšimol ale v duchu vedela, že to sa skôr zrazí so slonom.
V tom ju niekto zhodil na zem a ku krku jej pritlačil kunai. Už tomu neznámemu chcela jednu vraziť ale.....
„Sakura? Čo ty tu robíš?“
„To by som sa mala skôr ja pýtať, Itachi. Skočiť na mňa takto. To bol teda nápad.“ Odpovie mu podráždene „a mohol by si zo mňa láskavo zliezť?“
„Fajn, fajn. Už idem.“ Síce to povedal ale robil to tak pomaly ako len vedel.
„Tak pohneš tou kostrou a zlezieš zo mňa konečne?“ chtiac nechtiac z nej zliezol a obidvaja sa postavili na proti sebe. „a vysvetlíš mi, prečo si ma vlastne napadol?“
„To vieš, opatrnosti nikdy nie je dosti. Keď si tak rýchlo bežala som si myslel, že to je nejaký nepriateľ. Preto som ťa napadol.“ „Prečo si vlastne bežala? Išla si ako o život.“
„Len menšia rozcvička.“ Odpovie mu. Snažila sa aby to znelo ľahostajne ale aj tak bol v jej hlase náznak neistoty.
„Uprostred noci?“
„No, nedalo sa mi spať tak som si išla trochu zabehať na čerstvom vzduchu.“
Ta téma sa jej nepáčila. Pomaličky sa snažila od neho ustupovať ale zakaždým, keď o niečo cúvla Itachi sa k nej zase priblížil. Pozrela sa do jeho krásnych čiernych očí. Veľmi jej pripomínali Sasukeho oči. Vlastne sú úplne rovnaké. Sasuke. Vždy sa jej páčil a teraz zistí, že aj ona sa páči jemu. On bol ten na ktorého myslela pred spaním. On bol tým princom snov. Ale.... stále sa jej pred očami objavoval Itachi. Prečo? Z myšlienok ju zobudia Itachiho slová.
„Aha. No lebo to vyzeralo ako keby si sa niečoho veľmi zľakla.“ zase do nej zabŕdal. On neprestane, čo. Smutne si pomyslela Sakura. Opäť sa k nej o niečo priblížil.
„To je hlúposť. Čoho by som sa zľakla?“ Namietala Sakura aj keď nie dva- krát presvedčivo a zase ustúpila o kúsok ďalej od Itachiho. Ale ďalej to už nešlo. Niečo jej v tom bránilo. Za chrbtom mala hrubý strom. „To mám dneska šťastie. Horšie to už ani nemôže byť.“ Pomyslí si.
„Ja neviem. Len tak premýšľam.“ A zase sa k nej priblížil. Už nemala kam ustupovať. Vedela, že teraz ju už Itachi nepustí. On to vie. vie, že to ona ich tam počula.
„No dobre Sakura. To zvládneš. Buď rozumná.“ Snažila sa sama seba ukľudňovať ale nejako to no nepomáhalo. „Keď som si predtým myslela, že horšie to už nemôže byť mýlila som sa. Môže. áááá. čo mám robiť?“ Čakala to najhoršie. Privrela oči a.....v tom sa stalo to čo najmenej čakala. Itachi ju pobozkal.
Po chvíľke sa od nej vzdialil.
„To malo byť čo?“ pýtala sa ešte stále zarazená Sakura.
„No vieš. Si pekné a šikovné dievča. Škoda by ťa bolo.
„Čo tým myslíš- škoda by ťa bolo?“ aj keď to dobre vedela.
„Nemôžeme riskovať prezradenie plánu. Normálne by som ťa mal zabiť, ale neurobím to.“
„Ja stále neviem o čom to hovoríš?“ snaží sa zatĺkať „Aký plán? A koho myslíš tým: nemôžeme riskovať? Je vás viac?“
„Nehraj sa na hlúpu Sakura. Dobre som ťa počul ako si sa schovávala v kríčku.“
„Ako chceš. Ale neprinútiš ma aby som mlčala. Naruto je môj priateľ a nikdy nedopustím aby sa mu niečo stalo.“
„Nechcem ti ublížiť ale ako som už povedal nemôžem riskovať prezradenie, preto teraz pôjdeš so mnou.“
„Nikdy! Za nič na svete!“
„Nemáš na výber.“
V jeho očiach sa objavil Sharingan. Sakura spravila tú istú chybu ako kopa ľudí pred ňou. Pozrela mu do očí. Jeho žiariace červené oči ju uspávali. „Nie, musím bojovať!“ vravela si ale už sa neubránila. Zaspala. Zobral ju do náruče a zmizol v tme.