Dvaja bratia a jedno dievča - 4

Oheň už dávno vyhasol. Sasuke sa prebral. Bolo mu divné, že nikto nie je na stráži. Poobzeral sa po tábore. Nikde nevedel nájsť Sakuru a Itachiho. Kde len môžu byť? Išiel sa pozrieť do lesa. Možno sú tam.
Ako tak išiel, započul hlasy.
„Idem sa pozrieť bližšie. Možno sú to oni.“ A naozaj. Uvidel Sakuru s Itachim ako sa o niečom rozprávajú.
„Odtiaľto mám dobrý výhľad a mňa pritom nezbadajú.“ Zaujímalo ho čo asi tí dvaja spolu rozoberajú. Ale zrazu sa stalo niečo, čo vôbec nečakal. Jeho vlastný brat pobozkal dievča, ktoré sa páči jemu. Stál tam ako kus skaly. Nemohol sa ani pohnúť. Keby to neuvidel na vlastné oči, neuveril by.
Konečne sa ako tak pozviechal a chcel im do toho skočiť ale Itachi aktivoval Sharingan.
„Čo chystá? Ešte počkám chvíľu v úkryte.“ Pomyslel si Sasuke.
„Zdá sa mi to alebo Sakura vyzerá nejako ospalo. Nie, nezdá sa mi to. Ona zaspala! Ale čo to má do pekla –!“ zarazil sa Itachi Sakuru....
„Uniesol? Čože? Čo tým myslíš uniesol? Prečo by to robil?“ pýtal sa vystrašeného Sasukeho ešte stále rozospatý Naruto.
„Ja neviem.“ Zarazil sa. Napadla ho myšlienka, ktorú by radšej nikdy nedostal. „A čo ak sa Itachi vrátil k Akatsuki a Sakura vypočula čo nemala. Preto ju zobral zo sebou.“
„Keby to tak bolo, nenechal by ju nažive. Na čo by ju vláčil zo sebou? Veď preňho nič neznamenala. Skoro vôbec ju nepoznal. Nedáva to logiku.“
„Máš pravdu. Bol to blbý nápad.“
Sasuke nechcel pred Narutom spomínať ten bozk. Nevedel prečo ale prosto nechcel.
„Musíme ísť ďalej. Stretneme sa s tímom InoShikaCho a tímom zo Suny a potom uvidíme. Ak je pravda čo hovoríš a Itachi sa naozaj vrátil k Akatsuki, tak v ich skrýši nájdeme aj Sakuru.“ Povedal Naruto vážnym a odhodlaným hlasom. Sasuke sa naňho pozrel. Naruto sa veľmi zmenil od vtedy ako sa stali tímom sedem. Už nebol tým hlúpym nerozvážnym chlapcom, ktorého spoznal po dokončený Akadémie. Už je to muž, ktorý vie o čom hovorí. Nabral skúsenosti. Nerobí šialené rozhodnutia ako kedysi. Teda väčšinou nie. Niekedy sa v ňom prebudí to jeho staré ja ale čím je starší tým menej. Ale aj napriek tomu všetkému sa veľmi bál o Sakuru. Naruto to pobadal a snažil sa Sasukeho upokojiť.
„Neboj sa o ňu tak. Už je veľké dievča. Vie sa o seba postarať.“
„Snáď máš pravdu.“
A vydali sa na cestu.

Sakura sa prebudila. Cítila sa trochu polámaná ale ináč celkom zdravo. Bola v štvorcovej izbe, kde bola len posteľ, v ktorej spala a stolička. Žiadne okná len jedny obyčajné drevené dvere. Svižne vstala z postele a priskočila k dverám. Snažila sa ich otvoriť ale boli zamknuté. Už natiahla ruku, že ich vyrazí, ale v momente zašuchotal zámok na dverách. Rýchlo odskočila k posteli a tvárila sa, že spí. Niekto vošiel a dvere sa s vrzgotom zavreli. Tiché kroky sa blížili smerom k nej a až tesne pri posteli sa zastavili.
„Ak mi doteraz nič neurobili, tak snáď mi neublížia.“ Pomyslela si ale nebola si tým celkom istá. Akatsuki je nepredvídateľné. Aj tak stále celkom nepochopila prečo by organizácia ako Akatsuki väznila práve ju. Veď pre nich v podstate nič neznamená. Na čo by ju potrebovali. Mohli ju predsa hneď na mieste zabiť a nemuseli by sa s ňou toľko prplať. Tie myšlienky jej vírili hlavou rýchlosťou svetla. Spomenula si na to ako si vypočula tajný rozhovor medzi Itachim a ďalším členom Akatsuki. V tú chvíľu ju to napadlo. Oni nejdú po nej ale po Narutovi.
Zo zamyslenia ju vytrhol vrzgot stoličky tesne vedľa jej postele. Niekto sa posadil na stoličku. Úpenlivo sa snažila tváriť, že spí a dúfala, že to tak aj v skutočnosti vyzerá. Vedela, že ju niekto pozoruje. Neodvážila sa ani pohnúť sebe menším svalom ani najmenšie poodchýliť viečko oka aby zistila, kto si ju tak podrobne obzerá. Ako dlho to trvalo to nikto nevie ale jej sa to zdalo ako večnosť. Chcela sa už normálne hýbať, ale príliš sa bála aby ten niekto nezistil, že nespí naozaj. Nechcelo sa jej veľmi do reči s niekým z Akatsuki. V tom niekto zvolal smerom k nim meno a ona si s hrôzou uvedomila že ten niekto kto ju celý čas pozoroval bol.....

Itachi sa predieral hustým lesom. Vzhľadom na náklad, ktorý mal prehodený cez plece to nešlo tak ľahko. No nebol to celkom náklad ale osoba. Zastavil sa na čistinke.
„Trochu si oddýchnem.“ Rozhodol sa.
Opatrne položil sakuru na zem a odhrnul jej vlasy z tváre. Bola ako spiaca princezná. Krásna a.....a.....nenachádzal slov. Nechápal čo znamená ten zvláštny pocit v jeho vnútri. Zaplavoval
ho celého a nie a nie ho opustiť. Nespoznával sa. Veď on taký nie je. Ale ten pocit. Bol taký silný a už sa mu nevedel brániť. Musí si to priznať. Asi k nej niečo cíti.