Ako padajú kvapky, tak prichádza nová generácia 1 - SKÚŠKA GENINOV

Vo svete, kde vládla moc ninjov,
kde bojovať bolo umenie hodné bohov,
kde sa kunaie zarývali nepriateľom do tela a shurikeny prerážaly vzduch aby mohli nájsť cieľ a zasiahnuť čo najhlbšie.
Svet bol rozdelený na niekolko zemí: zem vody, zem ohňa, zem blesku, zem vetra, zem dažďa, zem vodopádu, zem trávy, a zem zeme.
Práve v tejto chvíli sa v jednej z najznámejších zemí a to v Zemi Ohňa v Dedine skrytej v listí, v Konohe, konali skúšky na novú generáciu ninjov.
Študenti akadémie mali zdolať skúšku, aby dostali ochrannú čelenku s plieškom, na ktorom je vyrytý symbol, ktorý ich bude sprevádzať celý život v kariére ninju a to symbol ich kraja.
Hlboko v dedine v centre mesta, kde stála stará budova akadémie, sa v miestnosti hromadil dav detí, nie hocijakých, ale budúcich ninjov ktorí budú chrániť svoju rodinu, svojich priateľov, dedinu a vlasť.
Veľká sála bola plná detí, ktoré sa už nemohli dočkať toho, že postúpia o krôčik bližšie k ich snu.
No niektorým to bolo jedno a tvárili sa kamenne, alebo sa bavili so spolusediacimi.
Nasledovne hluk preťal hlas.
“Ticho! Ticho!..“ povedal ninja s hnedými dlhými vlasmi a jazvou, ktorá mu pokrývala tvár od jedného líca, cez nos, až po druhé líce.
“ Poznáte ma, som Umino Iruka a dnes vás budem hodnotiť na skúške geninov.“ povedal. „Dnešná skúška prebehne priamo tu a to nasledovne: Prečítam meno, dojdete sem pred všetkých a predvediete ľubovolné jutsu: taijustsu, ninjutsu či genjutsu!“
Deti sa od rozrušenia začali baviť a pokrikovať. Miesnoťou všade znelo: „Juchuuu! Ták toto bude zaujimavé... Som zvedavý čo vlastne predvediem..:“
„A aby bolo jasné“ pokračoval Iruka, „chceme vidieť od vás len to najlepšie! Môžeme začať! Prajem veľa štastia!“
Deti sa zdvihli z operadiel a trošku sa rozcvičili pred výkonom alebo zaryto rozmýšlali, čo predvedú.
No jeden chlapec vstal, vystretým ukazovákom ukázal smerom vpred a zakričal: „Teraz to dokážem! Teraz alebo nikdy!! Som pripravený! Tomu verte! Dattlebayo!!!“
Ninja v oranžovo-modrej kombinéze, vysmiaty, s dlhšími strapatými blond vlasmi. Volal sa Uzumaki Naruto.
Už trikrát neprešiel skúškou geninov, lebo nebol dosť dobrý, ale bol pripravený vydať zo seba to najlepšie a nemyslel tým rámen, čo mal na raňajky.
V okolí sa dvihli zraky spolužiakov a zazneli komentáre :“Ale no určite... neotravuj ty otrava... do tretice všetko dobré, do štvorice všetko najhoršie Naruto..“
No chlapec pri Narutovi vstal zo stoličky a chytil ho podporne za rameno. „ Tento krát to zvládneš Naruto, verím ti. „
Naruto sa otočil na chlapca s červenými, no veselými očami, ktorý sa naňho škeril a pritom si pravou rukou škriabal svoju vyholenú hlavu.
“Ďakujem Michi! Aj ja si myslím“ odpovedal mu Naruto s úškrnom.
O pár miest ďalej sedel chlapec, ktorý okrajovo počúval ich rozhovor. Nepatrne sa pousmial, ale hneď nato otočil pohľad inde a nasadil svoj nepreniknuteľný výraz.
Tento chlapec mal oblečený čierny plášť ktorý zahaľoval jeho telo. Boli zpod neho videť len jenoduché čierne topánky a kúsok čiernych nohavíc. Pri krku mal chlapec bielu látku, ktorá bola súčasťou plášťa.
Napravil si bielu čelenku, ktorá mu zakrývala jeho čelo a čiastočne obopínala jeho dlhé čierne vlasy s modrým odrazom. Uprostred ich sa ešte pruhovali pramene bielych vlasov.
Tento záhadný mladík bol najzáhadnejší chlapec v miestnosti vôbec.
Nikdo ho bližšie nepoznal, vedeli len to, že sa volá Jaganshi Hiei.
Nemal veľa kamarátov, vlastne nemal žiadnych. Bol bez rodičov. Bola to iba sirota ktorej sa každý bál.
Nikto nevedel, aké požíva jutsu. V akadémii robil len to, čo mu zadali, nechválil sa so svojimi unikátnimi jutsu ako ostatní. Napriek tomu mal najlepšie známky z požívania jutsu.
Uprel svoje hnedo- červené oči na Iruku ktorý išiel prečitať prvé meno.
„Haruno Sakura“ ozvalo sa celou miestnosťou. Mladé dievča s ružovými vlasmi sa hamblivo pozrelo dopredu s tichou odpovedou „Prosim?“
„Poď sem a ukáž čo dokážeš Sakura!“
„Dobre teda..“ povedala a pomalinky sa zdvihla a prešla do stredu miestnosti pomedzi svojich spolužiakov ktorý na ňu nemo civeli.
Sakura došla až pred dav a dala ruky do znamenia. „Bushin no Jutsu!“vykríkla a vedľa nej sa vynorili kúdle dymu. V nich stáli až 4 osoby navlas rovnaké ako Sakura a v tej istej pozicíí.
“BRAVO!! TAK TO MÁ BYŤ!!“ zakričal a zatlieskal Iruka. Sakura zčerveňela a išla si sadnúť.
Naruto vstal a začal tlieskať „Áno Sakura-chaan!“ Sakura pozrela na Sasukeho a aj na Hieiho. Sasuke sledoval niečo iné a absolutne ho to nezauímalo. Hiei ju sledoval so svojim nepreniknuteľným výrazom až dovtedy, kým si sadla.
No v tom momente bolo počuť meno: „Nobuyuki Michi!“ a Hiei zaostril pohľad na chlapca vedla.
Michi sa odhodlane postavil a pousmial na Naruta. S vážnym pohľadom kráčal do stredu miestnosti. Všetci boli ticho a boli sústredení na to, čo sa bude diať.
Aj senseiovia hľadeli s nadšením a boli zvedaví na výkon mladíka.
Chlapec pristúpil k figuríne, zavrel oči aby nabral silu a skoncentroval sa.
Zrazu behom stotiny, bolo to ako záblesk, figurína plávala vo vzduchu a Michi vyskočil. Urobil pár ťahov rukou ktoré boli len zriedka viditelné.
Michi dopadol na zem a zasunul si katanu do púzdra, ktoré mal pripevnené na svojom čiernom kimone bez rukávov. Odhodlane sa obzrel a k zemi sa iba s lahkosťou blížili ostatky z figuríny.
Senseiovia nechápali a pozerali na chlapca ako na mutanta. Ten sa pousmial a išiel si sadnúť na miesto.
V miestnosti bolo hrobové ticho. Bola počuť iba ozvena z Michiho sandál, ako sa dotýkali zeme keď kráčal.
Nikto to nechápal a nevedel si to vysvetliť.
Hiei sa naňho chladne pozrel a v tom momente sa ich pohľady stretli.
Nemo na seba pozerali. Bolo to ako večnosť, ale trvalo to iba 10 sekúnd. Michi si sadol a ticho sedel.
“Ehm..no dobre..ďalší príde...“ vzpamätával sa Iruka a vyhlásil meno ďalšieho ninju.
Ukážka ninju nebola tak skvelá ako Michiho, no prešiel.
Prešlo pár ninjov a diváci sa vzpamätali z toho čo videli, ked vtom Iruka prečítal ďalšie meno: „Jaganshi Hiei!“
Bolo to tu. Mal možnosť sa ukázať. Každý sa so strachom aj hnevom pozeral na neznámu sirotu, ktorá iba rozdávala chladné pohľady.
Pomaličky sa zdvihol zo stoličky a zišiel dole stupňovitou triednou pred nich.
Každý sa mu pozeral do očí, no Hiei sa nenechal rozhodiť a sledoval iba miesto kde sa má postaviť a ukázať sa.
Siahol si pod plášť a každý hádal čo tam može tak schovavať?!
Nikdo to netušil, ale vedeli že to čo príde, nebude to len nejaké vystupné číslo priemerneho ninju.
Ako sa postavil pred figurínu, každému sa zastavil dych, nikto ani nežmurkol, nechcel si nechať ujsť čo sa stane.
Napätie dosahovalo vrcholu.
Keď v tom zrazu Hieiho ruka vystrelila neuveriteľne rýchlo a zasiahla figurínu priamo do hrude.
Tá vzlietla a rútila sa smerom k stene, no Hiei zmizol a vzápätí sa objavil a krúžil neuveriteľnou rýchlostou okolo figuríny.
Zasadzoval jej rany a kopy neuveriteľnou silou a rýchlosťou až tak, že nehybná drevená atrapa človeka iba na jednom mieste vo vzdchu levitovala a triasla sa.
Na koniec sa v otočke zjavil pred figurínou a spod plášťa mu vyletela ruka s mečom, ktorá sekla priečne presne do stredu a presekla figurínu na dve polovice.
Každý v úžase nemo pozeral a pretieral si oči, či sa mu to nesníva.
Ako sa už polky atrapy chceli od seba oddeliť, tak sa každá polka rozsypala na inú stranu na drobnučké čiastočky pripominajúce prach.
Hiei schoval meč pod plášť a vkľude si odkráčal na svoje miesto.
Ako stúpal k svojmu miestu videl iba nemé tváre ktoré boli vyjavené z jeho výkonu.
Davy študentov akadémie, ale aj tí, čo už prešli pozerali iba na neho.
No on vyzrel z okna a zmrazilo ho.
V okne zazrel niečo, čo mu pripomínalo oči, krvavé oči, chladno ho sledujúce.
Zmeravel, no v tom Naruto vyskočil na nohy a začal tlieskať „Páni!To bolo niečo“ kričal.
Hiei sa obzrel iba na sekundu, ale keď znova pozrel do okna, oči tam už neboli.
Znepokojilo ho to.

Konečne si sadol a uprel neprítomný pohľad naspäť na Iruku, ktorý sa najprv nevedel otriasť z toho, čo práve videl, no skúška musela pokračovať a tak prečítal ďalšie meno: „Uzumaki Naruto!!“
Naruto sa zdviho rýchlo energicky zdvihol a opakoval si vytešene: „Dokážem to! Dokážem to! Tomu verte! Dattlebayo!!!“
Prebehol miestnosťou priamo dopredu, nahodil bojový postoj a bol priravený vydať zo seba to najlepšie.
Oči sa mu zbystrili a dal ruky do znamenia prekrížených ukazovákov.
„Kage bushin no jutsu!“ zakričal do davu a celá miesnosť sa zadymila.
Keď dym ustúpil, miesnosť sa naplnila postavami, ale nie hocijakými. Boli to Narutove tieňové klony.
Každý zazeral jak zmyslov zbavený. Všetkým sa vírilo hlavou: „Najprv Michi, potom Hiei a teraz toto?!“
Narutove tieňové klony sa vyškierali a opýtali sa naraz „Tak čo, prešli sme?!“
Iruka sa postavil s potleskom a spokojným výrazom na tvári „Áno Naruto, dokázal si to, prešiel si na plnej čiare! Som na teba pyšný!“
Naruto sa doširoka usmial. „Ďakujem, Iruka Sensei“ povedal a išiel si sadnúť celý vytešený. Klony, ktoré vypĺňali triedu, zamávali posledný krát a dym, čo sa vytvoril, odkryl triedu už bez klonov.
Hrial ho pocit pri srdci, bol pyšný sám na seba, všetci na neho iba v nemom úžase civeli a Naruto si to vychutnával.
Vykračoval si a keď si sadol, pozrel na Sakuru a spýtal sa: „Tak čo povieš Sakura?“
No Sakura mala oči iba pre Sasukeho, tak ako aj zbytok dievčenskej polovice triedy (okrem Hinaty), keď sa išiel predviesť.
„Oooh, Sasuke“ vydýchla si a Naruto podráždene a beznádejne na ňu pozrel.
“Ach, čo ona na ňom vidí?“ spytal sa sám seba a tiež pozrel, na čo sa chystá.
Sasuke iśiel po schodíkoch dole triedou, keď vtom mu zrazu prišlo niečo do cesty. Podkol sa a spadol na nos.
Polovica triedy zhíkla, hlavne dievčatá, chalani sa kŕčovito smialy, že najväčší frajer z ich triedy nevie chodiť.
Sasuke sa v nervózne zdvihol, oprášil svoje biele kratasy, modré tričko a jeho oddelené rukávy. Potom sa nazúrene obzrel po triede a pokračoval.
Sakura, ktorá zhrozene pozerala na „chudáčika Sasukeho“, vražedne pozrela na Naruta, ktorý skoro nedýchal od toho, ako sa smial, keď sa zrazu pod jeho stolom objavil druhý Naruto. Tleskli si ako pri výmene štafety a klon zmizol.
“Týýýýýý...!!!!“ vykríkla Sakura v amoku „čo si mu to urobil?!“ a strelila mu takú facku, že Naruto sa musel dvíhať zo zeme s vydareným červeným otlačkom Sakurinej ruky na líci.
Každý sa zase ponoril nachvíľku do smiechu a potom sa vrátili k sledovaniu „Pána úžasného“.
Sasuke sa postavil pred figurínu a aby nenaťahoval čas, rýchlo spravil pár pečatí a vykríkol:„Katon: Goukakyuu no jutsu!“. Ukazovak a palec mal na pravej ruke spojený do písmena O, zhlboka sa nadýchol a fúkol do neho ako do bublifuku.
Avšak nevyšli bubliny, ale oblak ohňa, do ktorého sa figurína ponorila. Ohnivá gula ohrievala a osvetlovaľa miestnost.
Ľudia, vystrašení že ich to zasiahne, sa skrývali pod lavice, no niektorí s úžasom pozerali. Niektorí iba pozerali (Hiei, Michi).
Oheň praskal svojimi plamenmi ako bič o zem a začal ustupovať.
Keď zmizol oheň, tak na podlahe bola iba kôpka prachu- to bolo všetko, čo ostalo s figuríny.
Sasuke sa pozrel s úškrnom zaseba a bolo vidno že žiaci zabudli na pád a oto ich ohromilo.
Ako si Sasuke sadal na miesto, prišiel na rad ďalší ninja. No pre neho bol už nepodstatný, lebo to má za sebou a je o krôčik bližšie k svojmu snu. Snu ktorý si nechávala iba a iba pre seba.
Ninjovia prichádzali pred senseiov a väčšinou postupovali, iba pár prípadov neprešlo.
A potom senseiovia vyhlásili postupujúcich, ktorí si mohli vyzdvihnúť svoje ochranné čelenky.
“Uzumaki Naruto!“ Naruto podišiel dopredu a Iruka mu podal čelenku so slovami: „Gratulujem Naruto“ a potľapkal ho po pleci. Naruto držal čelenku ako najdrahšiu vec na svete, potom si ju svedomito uviazal na čelo. „Ďakujem“ odpovedal s úsmevom a odišiel.
„Jaganshi Hiei!“ povedal Iruka. Hiei došiel k nemu, zobral čelenku do ruky, monotónne poďakoval a odišiel.
„Nobuyuki Michi“. Chlapec vysmiaty došiel a jeho oči kypeli radosťou „Ďakujem, Ďakujem“ hovoril nadšene. Zobral čelenku, uviazal si ju na biceps pravej ruky a odišiel.
Ostatní, každý inak, pobrali svoju pýchu a uviazali si ju na telo, na batoh, alebo zobrali do ruky s nádejou, že si ju na ďalší deň nasadia.
Deti utekali zo školy domov pochváliť sa rodičom, ktorí na nich boli pyšní, no zároveň ich pokrýval strach, že ich deti oddnes žijú nebezpečný život plný bolesti a smrti. Obavy však prekryli radosťou a pochvalami a dali im nejaký darček, alebo spravili ich obľúbené jedlo.
Naruto bol hneď po skúške pozvaný Irukou na poriadnu dávku starého dobrého rámenu a tam si posedeli a prejedli sa.
Michi došiel s čelenkou na ramene a pyšný otec ho obíjmal a sľuboval, že sa pôjdu prejsť do lesa a možno skúsia nové techniky.
Sakurina mama aj otec žiarili radosťou. Čakali ju doma s jej oblubeným sushi, vyobímali a vybozkávali ju až kým si nesadli za stôl a nedali sa do jedla.
No jeden chlapec došiel sám do maličkého bytu v ktorom bola len jedna stará skriňa a vratká posteľ. Hodil čelenku na posteľ a otočil sa. Zavrel a zamkol dvere, otvoril okno, vyskočil z neho a už preskakoval po strechách domov ponorený do myšlienok.
Vyšiel až do lesa, k stromu kde trávil veľa času. Vyskočil na hrubú starú vetvu, ktorú pokrývali stopy po rezoch a bodnutiach.
Sadol si a oprel sa o kmeň. Siahol pod plášť do vrecka a našiel čo hľadal.
Kryštálik, ktorý bol zavesený na jednoduchej šnúrke.
Zvieral ho pevne a pozeral sa cez korunu stromu na mesiac v úplnku.
Zvieral ho stále pevnejšie a pevnejšie a rozmýšľal nad svojou minulosťou.
Zavrel oči a ponoril sa do spomienok.
Zavrel oči a ponoril sa do myšlienky, že začína jeho nová cesta.

Hiei