Čakanie

Kráčala po malom zarastenom chodníku. Robila to bezmyšlienkovite, veď koľkokrát už po tejto ceste išla. Nespočetnekrát... každý deň. Celé tri roky...
Zabočila na lesnú cestičku a ocitla sa na malej lúke v údolí. Jej malom mieste... Sadla si do trávy a pozerala pred seba. Na nekonečný výhľad, ktorý mala pred sebou. Ako rada by sa rozbehla preč... Od všetkého čo ju trápilo. Toto miesto bolo plné spomienok, ale zároveň sem chodila rada. Vždy večer, keď sa pobrala z domu, mala v srdci aspoň malú iskričku nádeje. Že dodrží svoj sľub...
„Vrátim sa Ino... Sľubujem.“
Áno, tak to vtedy povedal. Ale boli to len prázdne slová... Slová, ktoré sa nikdy nesplnia. Alebo možno, možno raz. Vedela, že je to ako čakať na zázrak. Ale neodradilo ju to, stále tu bola malá nádej, že sa vráti, dodrží svoj sľub. Aj keď... prečo to neurobil už skôr? Boli to už skoro tri roky. Povedal to snáď iba preto, aby sa jej zbavil? Aby mu dala pokoj? Tomu nemohla uveriť, predsa ho ľúbila. Ale jeho viac zaujímala jeho pomsta, túžba po moci. Nedal jej šancu ísť s ňou. Namiesto toho jej podstrčil iba falošnú nádej. Čakať. Čakať na neho. Preto sem každý večer chodila. Keby náhodou. Čo keby prišiel a ona by tu nebola? Myslel by si, že naňho zabudla. Ale nie. Myslela naňho každý deň. Ako spolu trávili dlhé večery, prechádzali sa po tomto mieste.
Zdvihla hlavu a pozrela na jasné nebo nad sebou. Bola už tma, takže vidieť hviezdy nebol problém. Mohla zrátať hádam aj všetky súhvezdia. Pamätala si, keď ich ešte rátali spolu. Ležali v tráve a pozerali na padajúce hviezdy.

„Krásne však?“ povedal.
Nemo prikývla a užasnuto hľadela hore. Niečo také už dlho nevidela... Vlastne na hviezdy sa ešte nikdy nedívala. Až teraz...
„Aha! Padá hviezda!“ vyhŕkla nadšene a ukázala niekam na nebo.
Usmial sa.
„Praj si niečo. Splní sa to...“
Neisto naňho pozrela. O ničom takom ešte nepočula...
„No rýchlo, musíš to povedať hneď!“ posmeľoval ju, zatiaľ čo sa hral s prameňom jej vlasov.
„Eh... takže prajem si...“ začala.
Rýchlo k nej priskočil a položil prst na ústa.
„Pssst! Nesmieš to povedať. Potom sa stane pravý opak...“ poučil ju.
Pozrela na neho a šibalsky sa usmiala.
„Nepotrebujem si nič priať. Mám všetko čo chcem.“ Odvetila a pritisla sa mu na ústa.

Ako pozerala na milióny hviezd, žiariacich a striebristých... Cítila sa taká malá. Čo sme vlastne my ľudia? Nič v porovnani s vesmírom sme taký malý. Malý a bezvýznamný, ako naše činy a slová. Ale predsa sa v tomto svete nájde tá osoba. Niekto, koho keď cítime vedľa seba, cítime sa neporaziteľný. Akoby sa svet točil len okolo nás... ale nie je to pravda. Je to len ilúzia, ktorá po chvíli spľasne ako mydlová bublina...
Striasla sa, začínalo byť chladno. Dnes prišla akosi neskoro... Tipovala, že je tak desať hodín. Vedela, že keď sa ešte viac schladí, môže prechladnúť ale akosi to nevnímala... Nechcela ešte odísť. Zrazu niečo zašuchotalo v lístí... strhla sa. Snažila sa nájsť miesto, odkiaľ zvuk vyšiel.
Že by?! Možno... Z kríkov vybehla malá veverička. Chvíľu sa rozhliadala okolo seba, keď zmizla v lese. Ino si sklamane si vydýchla... Čo čakala? Že sa odtiaľ vynorí on, a povie jej ako ho to mrzí? Zasmiala sa nad vlastnou naivitou... Vždy bola taká. Verila ľudom a potom sa sklamala... Vzdychla a ľahla si do trávy. Skrehnuté ruky si strčila do vreciek, aby sa trochu zohriala. Bola už poriadna zima... začala drkotať zubami, nohy si už ani necítila... Ale nechcela odísť. Ísť znova preč a zajtra sa vrátiť... Vtom jej na líce dopadla voda. Začínalo pršať... ľadové kvapky dopadali na jej tvár a miesili sa s jej slzami. Doteraz si ani neuvedomila že plače... Akoby zhypnotizovane sedela a po lícach jej stekali slzy. Po chvíli bola už úplne premočená a zmrznutá na kosť. Chcela sa postaviť, ale nešlo to. V nohách už nemala cit... Bola slabá. Vlastne jej to ani nevadilo... Ležala na tráve a pozerala na nebo. Už tam neboli žiadne hviezdy. Zatiahlo sa, teraz už bola iba tma... Presne ako jej život. Z jagavého svetla hviezd sa zmenil na temnotu.
Bo dvoch hodinách tam ešte stále bola. Dážď už síce ustal, ale to nezmenilo nič na to, že bola celá mokrá. Akoby to oblečenie začalo na nej mrznúť... Z úst jej vychádzala para a čím ďalej tým viac sa jej chcelo spať. Najprv odolávala, potom to však vzdala... pomaly zavrela oči. Jej čakanie sa skončilo...

Nad ránom k nehybnému telu pristúpil osoba. Muž. Chvíľu na ňu bez slov hľadel, potom si k nej kľakol a vzal jej nehybné telo na ruky. Nežne jej prešiel prstom po studenej tvári a modrosivých perách. Dlho ju nevidel...skoro tri roky. Zmenila sa.
Teraz, keď tu bezvládne ležala v mokrých a zablatených šatách, akoby to ani nebola ona. Vždy si potrpela na vzhľad... Naposledy ju pobozkal a položil jej telo na zem. Postavil sa.
„Prepáč Ino, zradil som...“ zašepkal a tak potichu ako prišiel, aj odišiel. Ešte akoby sa za ním, zo šuchotu lístia vznieslo pár slov...
„Áno, zradil si Sasuke.“