manga_preview
Samurai 8 27

Láska verzus moc a sila 13

Ťažké vedrá s vodou dopadli s buchnutím na prašnú cestu a následne bledú zem pokropilo zopár kvapiek ľadovej vody. Tamiko sa mohla konečne vystrieť a v chrbtici jej nepríjemne zapukalo. Na dlaniach jej ostali od ťarchy odtlačky od železných držiakov a bôľ, ktorý pociťovala s každým pohybom prstov. Do nemocnice to bol síce len kúsok, avšak predstava namáhavej chôdze s ťažkými vedrami jej v hlave spôsobila, že cesta sa zdala nekonečná a vzdialená viac, než skutočne bola.
Znova si popreťahovala doposiaľ zohnutý chrbát a nohou rozvírila prach, ktorý sa usadil na ceste. Nepršalo už mnoho dní, ktoré sa postupne tiahli na týždne. Ľudí s úpalom a dehydratáciou pribúdalo každým dňom viac a bez jednej pomocnej sily to pre každého pracujúceho v nemocnici bolo čím ďalej náročnejšie. K tomu všetkému ešte choroba stále brala životy nevinných ľudí. Za tento deň k nim prišli dve ženy v bezvedomí a s tými podivnými pavučinami na rukách. Všetci už len smutne skonštatovali symptómy a v duchu sa modlili za studňu a vyzdravenie. Našťastie Myio, Tamikina teta, ešte stále žila. Nikto však s istotou nevedel povedať, či sa po zničení stromu opäť preberie k životu a nezanechá to na nej žiadne následky.
Tamiko sa zohla, ľadovou vodou si ošpliechala tvár a dúfala, že ju chlad preberie. Za posledné dni toho veľa nenaspala, lebo od rozhovoru s Kumiko ešte neležala vo vlastnej posteli. Taya sa nevrátila ani na druhý deň a nedbala ani na dohováranie vlastnej matky. Zaťala sa a odmietla začať opäť pracovať. Sebeckosť a pocit urazenosti jej opantal rozum, a vôbec nemyslela na ostatných. Domov chodili iba tí, čo mali deti a museli sa o ne starať. Pre zvyšných sa žiaľ už nemocnica stala naozaj druhým domovom.
Unavene si vzdychla a opäť jej zrak padol na dve vedrá. Pre studenú vodu k potoku chodievali vždy iba muži, lenže teraz boli všetci zaneprázdnení a tak dievčaťu neostávalo nič iné, ako si pre ňu dôjsť samo. Nikdy by ju nenapadlo, že jej veľmi dobrá priateľka odíde v toto rušné obdobie a neprítomnosť sa odzrkadlí na chode celej nemocnice.
Posledný raz si popreťahovala zmorené ruky a chystala sa znova vziať vedrá, keď za sebou započula hlas.
„Tamiko-sama!“
Otočila sa a pohľad sa jej stretol s novým nápadníkom. Takeo pridal do kroku, aby bol pri dievčati čo najskôr a obdaril ju opäť svojím žiarivým úsmevom. Tamiko mu však úsmev neopätovala. Čiastočne zato mohla aj únava, ale bolo to hlavne kvôli Tayi. Ešte nevedela, či sa len omylom zaplietol do jej veľkorysej pomoci, ale slovo nie asi pre neho veľa neznamenalo, keď nedal dievčaťu pokoj ani po vyslovení odmietnutia. Jeden taký muž už si s ňou chcel sľubovať vernosť.
„Takeo,“ oslovila ho bez emócií.
Nedostatok spánku si na nej bral daň a už nedokázala byť ani slušne milá.
„Pomôžem vám s tým. Musí to byť ťažké,“ ponúkol sa a nečakal ani na odpoveď.
Skôr ako si Tamiko stihla vôbec premyslieť, či jeho pomoc prijme, už zo zeme zdvíhal ťarchu, s ktorou sa trápila od potoka. Svalnaté ramená sa mu napli, avšak jeho chrbát ostal rovný. Vôbec sa nemusel krčiť ako ona pred chvíľkou.
„Ďakujem,“ riekla len a kráčala smerom k nemocnici.
Bola príliš vyčerpaná a jediné po čom túžila, bol spánok, ktorý by bol dlhší ako dve hodiny. Taký prepych si však ešte nejakú dobu neužije, a preto dúfala, že cesta prebehne v tichosti, aj keď mu za pomoc začínala byť vďačná.
„Už dlhšiu dobu som tu nevidel Tayu,“ začal rozhovor, o ktorý vôbec nestála.
„Vieš, prečo prestala pracovať,“ odvetila mu, ale dala si pozor na tón. Nechcela znieť veľmi útočne alebo odmerane. Predsa len spolupracujú nejaký čas a nechcela si ho pohnevať.
„Vlastne áno,“ povedal nesmelo, „ak jej veríte vy, mali by aj ostatní.“
Takeove slová Tamiko veľmi potešili, lebo konečne situáciu bral aj niekto iný rovnako ako ona. Pri ňom nebola za naivku, že verí človeku, ktorý ich už toľkokrát zradil. Samozrejme, že sa o Tayinej nevine dievča snažilo presvedčiť aj ostatných ošetrovateľov, lenže oni verili tomu, čomu veriť chceli. Nanešťastie aj Yumi.
Jemný hlások v hlave jej začal našepkávať, či Takeo myslí svoje slová naozaj vážne. Už zopár ráz sa ju v nemocnici snažil osloviť, lenže vtedy sa mohla vyhovoriť na prácu. Teraz však boli spolu sami v prírode a nemocnica bola v nedohľadne. Nemusela už premýšľať iba nad prácou a chorými ľuďmi a do mysle sa jej vkradli myšlienky, ktoré predtým ignorovala kvôli únave a nedostatku času.
„Neverím ti,“ povedala, ale nebol to ani šepot, ani pevný hlas. A po pár dňoch sa jej konečne na tvári objavil úsmev.
„Asi som vám zle rozumel,“ hlesol, aj keď ju musel počuť.
Všetko z jeho strany sa Tamiko zdalo veľmi silené. Aj predtým sa občas stretli a zopár slov, väčšinou o chorobe, opustilo ich ústa. Nikdy sa však nesnažili lepšie spoznať, aj keď mali nato mnoho možností. Pohľadom sprevádzal väčšinou staršie ženy a nikdy zámerne nevyhľadával jej spoločnosť. Čo sa však zmenilo teraz?
„Nechceš byť so mnou,“ riekla a zámerne sa mu pozrela do očí. Chcela vidieť klamstvo na vlastné oči. Možno sa tak podobne ona tvári pri Indrovi, keď sa mu snaží zatajiť pravdu. A ak sa pritom vždy tvári ako teraz Takeo, nečudo, že v nej vie tak dobre čítať.
Z mužských pier konečne zmizol sebavedomý úškrn a jeho pery sa stiahli do rovnej čiary. Ruky silnejšie zovreli vedrá a na tvári sa mu odzrkadlilo prekvapenie zmiešané so šokom. Možno si myslel, že Tamiko bude pre neho ľahký cieľ a veľmi sa pri okúzľovaní nebude musieť snažiť, alebo ho len jej priame jednanie vyviedlo z miery. Jedno však bolo isté, podobne ako ona aj Takeo v klamaní nebol veľmi dobrý.
„Ja... to nie je pravda. Prečo si niečo také myslíte? Moje úmysly s vami sú čestné,“ vykoktal nakoniec.
Vedrá znova pokropili zem, keď ich Takeo až prirýchlo položil. Postavil sa oproti Tamiko, ale nedíval sa jej pritom do očí.
„To je v poriadku,“ povedala so smiechom v hlase, lebo jej táto situácia prišla smiešna.
Sama práve ženícha hľadala, a pritom vedela, že sa do neho nikdy skutočne nezamiluje. Až teraz si uvedomila, aký by bol takýto čin sebecký, lebo každý si zaslúži byť s niekým, kto ho bude rovnako milovať ako on jeho. Pripravila by toho druhého o možnosť cítiť rovnakú lásku, akú by možno on dával jej. Aký by potom bola človek?
„Čo všetko ti Taya povedala?“ spýtala sa.
Určite nebolo pekné, že za toto všetko hneď vinila ju, avšak niečo také by určite urobila, keby mohla. Dievča však nevedelo, či by tak konala kvôli Kyovi alebo ich priateľstvu.
„Vlastne skoro nič,“ priznal a pošúchal si pritom zátylok. Pochopil, že povedať teraz pravdu, bude najlepšie. „Moja rodina chce, aby som sa oženil kvôli môjmu otcovi. Je starý a o dve deti už prišiel. Prial by si, aby do svojej smrti mohol zazrieť a držať v náručí aspoň jedno vnúča.“
Takže Tamiko nie je jediná, kto sa musí postaviť k oltáru kvôli svojej rodine. Teraz oproti nej stojí človek, ktorý bude musieť zrejme tiež sľúbiť vernosť a nie je nato ešte pripravený. A obaja to musia urobiť kvôli niečomu alebo niekomu inému.
Ona kvôli tomu, aby sa vyhla násilnej budúcnosti.
On kvôli tomu, aby urobil radosť svojmu zomierajúcemu otcovi.
Takeove činy boli cnostnejšie ako jej, ale aj tak obaja nemali právo zničiť niekomu druhému život. On určite ešte nájde dievča, do ktorého sa hlboko zamiluje a Tamiko si nevedela predstaviť, ako sa potom bude musieť cítiť jeho žena, keby sa oženil bez lásky. Možno pokušeniu odolá, ale pocit, že k niekomu chová hlbšie city, môže byť zničujúci.
„Taya sa dozvedela, pred akú situáciu ma postavili, a tak mi povedala, že aj vy sa potrebuje rýchlo vydať. Nestihol som sa ani spýtať prečo a už ste kráčali oproti nám.“
Tamiko sa uľavilo, keď povedal, že nevie pravý dôvod. Možno ešte Jira nevie, že si Tamiko hľadá iného ženícha a nechcela ani pomyslieť na následky, ak by sa to dozvedel. Prekazil by jediný ústupok, ktorý jej starý otec doprial, odkedy ich zradila. A ohrozený by bol aj Takeov život.
„Dokedy si mi chcel klamať?“ opýtala sa.
Necítila žiadnu zradu alebo hnev, že ju chcel ťahať za nos. Takeo nebol muž, pre ktorého by bilo jej srdce. Pri ňom by navždy ostalo nečinné a chladné.
„Neviem, bolo to hlúpe. Prepáčte,“ ospravedlnil sa a zahanbene zvesil plecia.
Opäť uchopil vedrá a pokračoval v ceste. Kráčal viac zhrbene, ale určite to nebolo kvôli ťažobe.
„Bolo to hlavne sebecké,“ začala rozprávať, keď s ním zrovnala krok,„chcieť niekoho dostať do núteného manželstva a ešte k tomu balamutiť jeho city. Raz by táto ideálna bublinka praskla.“
Tieto slová potrebovali počuť obidvaja kráčajúci. Síce Tamiko nechcela zatiaľ nikomu pomotať hlavu, ale nevedela s istotou povedať, k čomu sa uchýli, keď sa jej začne míňať čas.
„City by možno prišli časom,“ riekol a vrhol na dievča spýtavý pohľad. Vyložil karty sa stôl a medzi nimi už nebolo žiadne klamstvo.
„Z mojej strany nie,“ povedala vážnym hlasom.
Nerozumela, ako niečo také môže vedieť, ale bola to pravda. Cítila to.
„Rozumiem, už ste do niekoho zamilovaná.“
Takeove slová udreli Tamiko do tváre ako silný búrkový vietor. Najskôr to povedala nepriamo Kumiko a teraz pre mnohé ženy pekný muž, ktorému by nerobilo problém si ju vziať, aj keď k nej on sám neprechovával city. Čo ak jej zamilovanosť všetci vidia okrem nej samej? Bola ešte mladá, neskúsená a poznala len lásku k rodine. Vedela, akoby to zistila, ale svoje srdce ešte nemohla začať počúvať.
„Nie,“ odvetila mu až priveľmi chladne, „môj starý otec je starešina a brat budúci vodca. Aj keby som s tvojím návrhom súhlasila, zrejme by ťa oni neschválili.“
Postavenie. Moc. Sila. Všetko toto hýbalo ich svetom a začínalo sa pomaly zabúdať na rozum, dobrotu v ľudských srdciach a dôveru.
„Dostali sme sa do veľmi komplikovanej situácie,“ povedal už so smiechom.
Dievčaťu sa zdalo, že z neho opadlo určité napätie. Nemusel ju už uháňať a presviedčať. Mohlo sa všetko medzi nimi vrátiť do starých zaužívaných zvykov.
„Viem, že chceš otcovi urobiť radosť, ale kvôli vrtkému šťastiu neznič srdce inej žene,“ poprosila ho a myslela to úprimne.
Stromy naokolo postupne redli a oni už mohli zazrieť budovu nemocnice. Pred jej bránou sa vypínal cintorín, ktorý stále kradol celú pozornosť. A podľa Takeovej tváre sa aj on obával, že dnes ešte zopár ráz do rúk vezme lopatu.
„Nuž,“ krátko sa zasmial a od Tamiko už neodvracal zrak, „na vnúča si môj otec bude musieť počkať, kým nenájdem tú pravú.“
Spriaznená duša. Dve slová, ktoré často počúvala od starších dievčat tesne predtým, ako odovzdali svoje srdce inému mužovi. Existuje niečo také, alebo je to len výmysel? Ak áno, má spriaznenú dušu aj Tamiko? Niekoho, kto jej rozumie aj bez slov, vie o nej všetko a položil by za ňu život?
„Ďakujem za pomoc,“ poďakovala, keď jeho statné ramená položili vedrá pred nemocnicu.
Vedela, že ak by jej nepomohol, tak rýchlo by do nemocnice neprišla a ešte stále by sa trápila niekde v polceste.
„Skôr by som ja mal poďakovať vám,“ povedal úprimne.
Predtým ako sa jeho postava stratila za bránou, ktorú mnohí ľudia prekračujú so slzami v očiach, sa na ňu žiarivo usmial. Takeo aj Tamiko za tú krátku cestu pochopili spolu mnoho vecí a oddelene by na to možno ani neprišli.
Jeho úsmev bol nákazlivý a dievča ani nepostrehlo, a už malo zdvihnuté kútiky do polo úsmevu. Dokonca z nej opadla aj únava a s novonadobudnutou energiou sa vybrala za Kumiko, aby povedala, že doniesla studenú vodu.
Z ostrého slnka konečne vošla do tieňa, ktorý poskytovala nemocnica a z čela si utrela drobný pot. Nespomínala si, kedy naposledy sa s nimi počasie takto hralo a striedalo horúce dni so silnými búrkami, pri ktorých občas Tamiko striaslo od ľaku.
Z myšlienok ju prebrala mužská ruka, ktorá ju silno chytila za rameno a tlačila do miestnosti po jej pravici. Tamiko chcela vykríknuť od bolesti a prekvapenia, avšak jediný pohľad do nahnevanej tváre Jira ju prinútil len nemo otvoriť ústa. Nemohla sa nijak brániť, lebo bola slabá a jediné, čo jej bolo dovolené, bolo sledovať jej mizernú situáciu bez možnosti úniku.
Jiro ju surovo hodil do steny a presvedčil sa o tom, že ho nikto s Tamiko nevidel vojsť dnu. Mravy boli pre neho najdôležitejšou vecou a nemohol dopustiť, aby si niekto všimol, že sa s mladým dievčaťom zatvoril sám v malej izbietke. Keď bol vzduch čistý a na chodbe nikto nebol, zatvoril dvere. Dievča stŕplo od strachu a viac sa natlačilo na chladný povrch múru. Len pred pár dňami sa presne v tejto miestnosti sťažovala Kumiko na svoj osud. Tá jej následne dala zopár rád, ktoré by sa určite mužovi stojacemu pred ňou, nepáčili. Jiro si bol istý víťazstvom a nepredpokladal, žeby sa slabé dievča pred ním dokázalo brániť, alebo postaviť na odpor.
„Myslíš, že neviem, čo sa okolo teba deje?“ spýtal sa jej a hnev sa mu odrážal aj v očiach.
Tamiko určite vyzerala ako vyplašená laň s veľkými uslzenými očami, ale nedokázala sa premôcť. Strach opantal každý sval v jej tele a odvaha alebo vzbura ju zradila, a nechala napospas.
„Pýtal som sa ťa niečo!“ zrúkol, ale dával si pozor na hlasitosť. Kedykoľvek mohol ísť niekto okolo.
„N-neviem o čom hovoríš,“ priznala koktavo.
Jej mozog nebol vôbec schopný logicky uvažovať. Nebol jej schopný povedať, či sa hnevá kvôli možnosti úskoku, ktorý Tamiko daroval starý otec, alebo sa pýta na Indru. Ľudia boli zvedaví a mali oči všade. Niekto si ju na ceste k nemu určite všimol. Dievča však nevedelo, ktorá z možností je horšia.
Pristúpil k nej tak blízko, že mohla cítiť na tvári jeho horúci dych. Veľmi sa premáhala, aby sa z nechuťou neodtiahla. Celá sa chvela, ale nepodobalo sa to vôbec tomu, čo prežívala pri Indrovi.
„Starešina ma nikdy nemal rád,“ začal a ukazovákom prešiel Tamiko po líci. Jeho dotyk v nej vyvolal novú vlnu zhnusenia, až si myslela, že vyvráti skromný obed rovno na podlahu,„radšej by ťa nechal mesiac hniť v cele, akoby mi ťa mal dať. Lenže nepredpokladal, že Kyovi viac záleží na budúcom poste ako na vlastnej sestre.“
Dievča ucítilo prudký nárast paniky, ktorá sa rozletela celým jej telom, keď svojím prstom pokračoval až na krk. Skrz tenkú kožu mohol cítiť, ako jej od strachu divoko bije srdce. Bola schopná len sčasti pochopiť, čo jej hovoril a jednoznačne sa nemýlil. Keby to bolo len na Kyovi, už by dávno bola jeho ženou. Kedy sa z neho stal taký človek?
„Lenže ani on sa veľmi nelíši od svojho vnuka. Ako sa hovorí: jablko nepadá ďaleko od stromu,“ šepol a jeho ruka zmizla z dievčenského krku. Úľava však neprišla, lebo ju oboma rukami chytil za pás a pritiahol si ju k sebe, „nikto z významnejších ľudí si ťa nevezme. Všetci vedia, že patríš len mne a nejakého podradného hrobára neschváli. Keby mu tiež tak veľmi nezáležalo na postavení, bol by to dobrý ťah. Vydala by si sa a ja by som ti už možno dal pokoj.“
Jirove zovretie silnelo a jeho netrpezlivý dych ju udieral po tvári. Všetko v nej kričalo, nech sa od neho odtrhne a utečie preč, lenže nestalo sa tak. Neurobila to predtým a neurobí to ani teraz. Aj keby sa niekomu s týmto trápeným zverila, neveril by jej. Neostávalo jej nič iné, len sa snažiť so slzami na krajíčku ignorovať jednu jeho ruku, ktorá začala kĺzať po jej zadku. Znova ju naplo na vracanie a výkrik odznieval len vnútri. Von, cez ústa, sa nepredral ani jeden.
„Uži si posledné chvíľky slobody, lebo sa to konečne už blíži k neodvratnému koncu,“ povedal jej a perami sa otrel o jej ucho. Celé telo sa jej zatriaslo, akoby práve spadla do studenej vody. A radšej by sa topila zahalená tmou a sama, ako stáť s mužom, ktorého nenávidela. Bála sa. Tak veľmi sa bála...
Jeho ruka sa opäť pohla a prešla ňou vlna odporu, keď ju zacítila na svojom stehne. Okamžite začala tisnúť stehná k sebe, až ju pri tom rozboleli kolená. Tamikino telo konečne začalo spolupracovať, aj keď ju neopúšťal strach. Stále mala sklopený zrak a neodvážila sa ani len nachvíľu zazrieť Jirovu tvár. Vedela, žeby v nej videla túžbu a žiadostivosť.
Mozoľnatá dlaň dievčaťu prekryla líca a ťahala ju nahor. Jiro ju neľudsky schmatol za tvár a donútil ju pozrieť sa na neho, do jeho odpornej tváre. Musela si stúpnuť na špičky, aby aspoň trošku uľavila bolesti, ktorá jej zahaľovala tvár.
„Dal som ti dosť času. Až priveľa. Večne ma odmietať nemôžeš a až budeš moja žena, vezmem si ťa a neprestanem ani cez tvoje žalostné prosby,“ povedal a díval sa jej pritom do očí, aby potvrdil svoje slová.
Pustil ju prudko a nezaujímal sa o to, či sa Tamiko udrží na roztrasených nohách. Nemohla sa pripraviť na stratu stability, ktorú prinášala Jirova ruka, a preto najskôr narazila chrbtom do steny a následne sa zviezla na zem. Bolesť prišla vo vlnách a bola očakávaná.
Jirov odchod prezradilo až buchnutie dverí a dievča mohlo opäť začať dýchať. Avšak s nádychom sa z hrdla uvoľnil pridusený výkrik, ktorý sa rozľahol po malej miestnosti. Okamžite si zakryla ústa dlaňou a dúfala, že ho nikto nepočul. Tvár mala stále citlivú a vedela, žeby na nej ktokoľvek mohol zazrieť červené odtlačky. Strach, ktorý určite sršal z celého jej tela, by mohol tiež mnoho prezradiť.
Celá sa začala triasť a cez ústa sa chceli drať nové výkriky zmiešané so vzlykmi. Nepamätala si, kedy naposledy ju takto zradilo telo a reagovalo tak prehnane. Uvedomila si však, že zato môže hlavne únava. Jediné, po čom v tom momente túžila, bolo ostať sedieť na podlahe s kolenami pritlačenými k hrudi. Lenže kedykoľvek tam mohol ktokoľvek prísť. Tamiko v sebe pozbierala posledné zvyšky síl a snažila sa situáciu spred pár minút zatlačiť hlboko do svojej mysli, ako to robila vždy. Opatrne sa začala dvíhať na roztrasené nohy a musela sa popritom pridŕžať steny. Dych sa jej pomaly upokojoval a tras postupne mizol. Jej chôdza pripomínala malé dieťa, ktoré robí svoje prvé krôčiky a ešte si nie je úplne isté, či nespadne. Každým jedným krokom sa Tamiko do nôh vracala istota, až sa jej kroky stali sebaisté a nepotrebovala sa ničoho pridŕžať.
Až keď sa upokojila, začala premýšľať nad slovami, ktoré Jiro povedal. Mal pravdu. Vo všetkom. Kyo spolu so starým otcom dali dievčaťu čas na výber, ale zúžili ho tak veľmi, že nikto nepripadal v úvahu. Kúsok nádeje, ktorý cítila, sa rozplynul nenávratne preč a ona sa opäť začala topiť v zúfalstve. Čo bude robiť? Stále dokola si pokladala túto prostú otázku, až mala pocit, že jej vybuchne hlava. Nebolo tak dávno, čo sa zosypala a hrozilo, že sa znova schúli do seba pri stene a už nikdy nevstane. Jej plány boli našťastie prerušené otvorením dverí. Trhla sebou, lebo na malý moment si myslela, že sa Jiro vrátil a zoberie si niečo, čo tak veľmi dlho chce. Našťastie to bola Yumi.
„Tu si,“ riekla jednoducho a pristúpila ku stolu s bylinkami, „s Kumiko sme pred nemocnicou našli vedrá s vodou. Nemala si ísť sama. V tomto teple sa ti mohla zamotať hlava.“
Yumi zobrala do ruky jednoduchý mažiar a nahádzala doň zopár byliniek. Následne ich začala premieňať na prach. Ani v najhoršom sne by sa jej nezjavila scéna, ktorá sa tu pred chvíľkou odohrala.
„Pomohol mi Takeo,“ povedala a musela si zároveň odkašľať. Hlas mala zachrípnutý, akoby naozaj kričala a nedusila v sebe zlý zážitok. Žiaľ, nato odvahu nenazbierala.
„Si v poriadku?“ spýtala sa so starosťou v hlase.
Očami zastavila na jej tvári a Tamiko si spomenula na červené odtlačky Jirových rúk, ktoré tam možno stále mala. V panike sa otočila preč od jej skúmavého pohľadu a zahľadela sa radšej von. Na cintorín, prísľub možno skorej budúcnosti.
„Áno, len som unavená,“ odpovedala jej polopravdou.
Mala pocit, že ak na chvíľu zatvorí oči, už ich neotvorí a prepadne sa do niekoľkotýždňového spánku. Žmurkanie bolo pre ňu náročnejšie než zvyčajne. Jiro z nej vysal poslednú energiu, ktorú mala a potrebovala.
Síce sa nedívala priateľkiným smerom, ale zvuk položenia keramiky na stôl prezradil, že sa nenechá presvedčiť jednou odpoveďou. Márne dúfala, že skončila a odíde naspäť za pacientmi. Yumi bola rovnako starostlivá ako Kumiko a aj keď sa nezhodli o Tayinej nevine, nijak to nepoškodilo ich dlhoročné priateľstvo.
„Nemáš teplotu?“ spýtala sa kúsok pred ňou.
Nečakala na odpoveď a ľadová ruka sa dotkla jej čela. Predtým ako za ňou šla, musela vymeniť všetkým studené obklady. Pohľadom zastavila na líci a Tamiko tušila, že pozostatky červených fliačkov tam ešte ostali. Opatrne sa jedného z nich dotkla, ale dievča už žiadnu bolesť necítilo.
„Nie, nemáš. Nezjedla si niečo zlé?“
Tamiko pokrútila hlavou a o krok ustúpila. Chcela byť sama, aby si mohla utriediť myšlienky a mohla začať opäť pracovať. V tichosti, a potom si zdriemnuť. Tváriť sa, že sa nič nestalo, začínalo byť pre mladé dievča čím ďalej, tým náročnejšie.
„Bude to tou únavou,“ zaklamala.
Vďaka únave len mohla Yumi postrehnúť, že s Tamiko nie je niečo v poriadku. Pravý dôvod toho, že vyzerá ako chorá, už odišiel.
„Každý z nás by sa potreboval na pár hodín prespať,“ priznala sklesnuto.
Tmavé kruhy pod očami a bledá pokožka prezrádzali, že bola na tom rovnako ako ona. Priznať, že sú už natoľko unavené, že potrebujú odísť domov a vyspať sa, však nemohli. Spoliehalo sa na nich až priveľa ľudí, ktorí buď už u nich pod strechou ležali, alebo zatiaľ robili svoju prácu.
Dvere sa opäť otvorili a dnu nahliadla Kumiko. Ruky si utierala do bielej zástery a obdarila obe dievčatá úsmevom. Bola od nich podstatne staršia, ale zdalo sa, že prekypuje väčšou energiou ako oni dve dokopy. Tvárila sa pokojne a únava na nej nezanechala žiadne stopy.
„Som posol dobrých správ,“ riekla veselo a pohľadom sa zastavila na dievčenských tvárach. Úsmev jej mrzol a preskočila zrakom najprv s Tamiko na Yumi, a potom naopak.
Tamiko sa nezmohla na nič iné, iba zahanbene sklopila oči a dúfala, že Jira nevidela. Kumiko nie je hlúpa a dala by si dve a dve dokopy, keby zistila, že tu bol. Vedela o tom, že sa vyhýba sobášu práve s ním. Ona nie je Yumi, ktorá v tom videla iba zdravotný problém. Staršia žena mala množstvo skúseností, žiaľ aj s násilím na slabšom pohlaví.
„Aké?“ spýtala sa s nádejou Yumi.
Každá dobrá správa je v týchto dňoch neoceniteľný dar.
„Moja dcéra zrejme nie je taká bezohľadná, ako sa zdá,“ povedala, keď odrhla od Tamiko zrak, „neplánuje sa ešte vrátiť, ale posiela sem za seba dve náhrady. V nemocnici už kedysi pracovali, takže ich hneď môžeme pustiť k niektorým veciam.“
Yumi s Tamiko naraz vydýchli úľavou. Možno sa obe dočkajú vytúženého spánku skôr, ako si mysleli. Štyri ruky navyše a ešte k tomu ako-tak skúsené znamenali možnosť odchodu hneď, ako dorazia. Lenže kto z nich všetkých, ktorí pracovali už niekoľko dní, mohol ísť domov?
„Tamiko by sa mala ísť domov poriadne vyspať,“ povedala hneď Yumi, „potrebuje nutne spánok.“
Starosť v jej hlase znamenala pre Tamiko veľa. Ešte aj skutočnosť, že sa vzdala dňa voľna kvôli nej. Hlboko si toho cenila, lenže dievča sa dostalo do stavu, v ktorom stále bola, kvôli niečomu inému ako je únava. Veľmi sa snažila opäť spamätať a chytiť dych, avšak Jirova prítomnosť si z nej vždy zobrala viac a viac.
„Súhlasím,“ hlesla jednoducho.
Dievča sa nemohlo vidieť, ale vedelo, že musí vyzerať hrozne, a preto neprotestovalo s odchodom.
„Ďakujem,“ povedala úprimne a pomaly sa pobrala preč. Chcela byť čo najskôr doma, aby zo seba mohla zmyť Jirove odvážne ruky.
Pri odchode sa pokúsila o bezstarostný úsmev, ale aj skrz jej snahu vyzeral veľmi kŕčovito. S Kumiko sa im na malý okamih stretli pohľady. Bez slov sa uisťovala, či je dievča skutočne v poriadku a nepotrebuje sa s ňou porozprávať. Povedať toho mohla veľa a bola si istá, žeby jej Kumiko uverila, len načo jej pridávať starosti, ktoré nebude schopná vyriešiť? Aj keby sa ozvala, nikto neuverí, že Jiro je násilník. Až tak dobre má ľudí omotaných okolo prstov. Neskôr by prišli následky, ktoré by mohli byť omnoho horšie.
Vyšla von a bez jediného pohľadu prešla okolo cintorína. Počula však, že sa kope nový hrob a určite je niekde tam aj Takeo. Jiro sa o ňom dozvedel a Tamiko dúfala, že mu bude stačiť skutočnosť, že on by ju v žiadnom prípade nezískal za ženu. Jeho chorá myseľ bola pre ňu záhadou a nikdy neodhadla ďalší krok.
Nemocnica sa každým jedným krokom vzďaľovala a Tamiko ju nechávala za chrbtom a aj spomienku na Jira. Zatlačí ju čo najďalej do svojej mysle a zakáže si na ňu myslieť. Nechá ju tam spolu s ostatnými a bude len skromne dúfať, že k nim už žiadna v blízkej budúcnosti nepribudne.
Nohy ju viedli iným smerom než domov. Príliš sa opäť stratila vo svojej hlave a kým si uvedomila, bola už skoro na kopci, kde končila krásna zelená príroda a nahradzovalo ju kamenné údolie. A presne tam Indra kope studňu. Šla za ním a klamala samú seba, že chce len zistiť, či už našiel miesto, kde je voda.
Pokojne sa mohla otočiť a nechať únavu, nech si ju konečne zoberie. Miesto toho sa opäť vrhla do toho smutného miesta a kráčala za mužom, ktorý v nej spôsoboval priveľký zmätok. Nevedela, ktorý jej orgán tento raz vyhral. Bol to rozum, alebo si už konečne duplo aj srdce?
Hluk naznačujúci štiepenie kameňov silnel a Tamiko už mohla vidieť prach, ktorý sa vznášal k oblohe. Prezrádzal cudzincovu polohu a viedol ju priamo k nemu.
Navôkol našťastie nikto nebol, kto by ju mohol spozorovať. Vedela, že mnoho mužov sem prišlo a chcelo Indrovi pomôcť, ale ten každého odmietol. Nestál o to a ľudia sa nechceli vnucovať. Bola si istá, že už viac za ním neprídu. Každý z nich mal nejakú hrdosť.
Keď bola už len kúsok od neho, mohla sa pokochať jeho mužným zovňajškom. Nepochybovala o tom, že nebola jediným dievčaťom, ktoré o ňom podobne zmýšľa. Už mnoho žien mu určite prepadlo, aj keď sa správal tak chladne. Vyžarovalo z neho niečo tajomné, čo nútilo Tamiko o ňom vedieť viac a viac. Chcela prísť nato, čo skrýva, ale vedela, že on jej nikdy všetko neprezradí.
Všimol si ju, aj keď bol otočený chrbtom. Z oblečenia si začal odstraňovať prach, ktorý sa mu tam usadil a otočil sa na mladé dievča, ktoré ním bolo až priveľmi zaujaté. Myslela si, že jeho krása ju po čase omrzí, ale opak bol pravdou. Znova jej vyrazila dych a rozprúdila krv v žilách. Celé telo sa išlo zblázniť, keď jej venoval len jeden pohľad.
„Našiel si už vodu?“ spýtala sa.
Potrebovala v sebe zahnať myšlienky, ktoré viedli len jediným smerom a Tamiko si to sama pred sebou ešte nechcela priznať.
„Áno,“ odpovedal.
Jedna jej časť bola nadšená. Už boli blízko k tomu, aby zničili strom a ich dedina sa po rokoch trápenia zbavila tej choroby. Konečne sa prestanú všetci báť o svoju budúcnosť a o budúcnosť ich detí. Už nikto nebude zbytočne umierať. Nádej znova zvíťazí.
Žiaľ, druhá časť z toho tak rada nebola. Studňa pre ňu znamená odchod muža, ktorý ju natoľko zaujal, že si nedokázala predstaviť, že skončí s niekým priemerným. Nechce byť do konca života po boku muža, ktorý ju buď utýra k smrti, alebo ju bude brať len ako bezduchý nástroj na deti. Keby nebolo Jira, do konca života by určite bola sama a po nociach sa opätovne vracala ku dňu, kedy k nim zavítal tento tajomný cudzinec. To jej však dopriate nikdy nebude.
„Potrvá mi to možno zopár týždňov,“ oznámil.
Indrove kroky zamierili k Tamiko rovnako, ako keď tu bola naposledy. Vtedy od neho zmätene ušla s hlúpou výhovorkou. Teraz je však naspäť a dievča nevedelo, čo to znamená.
„Kedy si naposledy spala?“ spýtal sa, len čo uvidel jej zúboženú tvár.
Bola vďačná zato, že nie je svedkom červeného zovretia, ktoré zdobilo jej tvár. Znak slabosti a hlúposti. Avšak aj tak sa jej na tvári zjavil drobný rumenec. Vedela, že vyzerá príšerne.
„Vlastne ani neviem,“ priznala zmätene. Za kvalitný spánok sa nedalo považovať krátke zdriemnutie, ktoré si telo už vyžiadalo.
Tamiko sa zahľadela na miesto, kde predtým stál Indra. Podišla zopár krokov, aby sa mohla pozrieť na drobnú jamu, ktorá zachráni ich dedinu. Kusy kameňov naokolo naznačovali, že mu to skutočne potrvá dlhšie, ako si myslela. Síce o ňom mala trošku skreslené mienenie, ale stále to bol muž, ktorý potreboval spánok a jedlo rovnako ako všetci ostatní.
„Voda je ukrytá hlboko pod zemou,“ povedal tesne pri nej.
Búšenie srdca už brala ako samozrejmosť. Opäť mohla pocítiť jeho vôňu, ale nemohla sa ňou nechať opantať. Nechcela odtiaľto opäť utiecť.
Otočila sa na neho a pozrela sa do tmavých očí. Síce cudzincove červené sfarbenie videla už pred mnohými dňami, ale stále ju jemne zamrazilo, keď si na to spomenula. Nikdy by si ani nepomyslela, že oči, nástroj na videnie a u mnohých zrkadlo do duše, môžu byť také silné. U Indru sa však pre Tamiko nemožné stávalo možným.
Prvá kvapka dopadla nežne na líce a skotúľala sa po krku dolu. Príjemne ju to studenilo a popravde aj schladilo. Zdvihla hlavu a zahľadela sa na tmavé oblaky, ktoré si už nárokovali celú oblohu. Modré nebo sa postupne menilo, až na ňom neostal ani kúsok svetlej farby. Dážď k nim znova zavítal, ale tento raz bez búrky.
„Musíme sa niekde skryť,“ skonštatoval a jemne potiahol Tamiko za rameno.
Vôbec sa to nepodobalo krutému dotyku, ktorým ju obdarovával Jiro. Avšak roky strávené v jeho spoločnosti a dnešný deň zapríčinili, že sa dievča trhlo, aj keď jej to nebolo nepríjemné skôr naopak. Nečakala dotyk, čo zapríčinilo jej prudkú reakciu.
„Dobre.“
Zahanbene sa vydala k najbližšiemu stromu a dúfala, že nebesá dlho očakávaný lejak chvíľu udržia. Vedela, že ak spadne ešte jedna kvapka, zmáča ich oboch do nitky. A byť v blízkosti Indru v mokrých šatách, ktoré by sa lepili na telo, nechcela. K tomu by únava mohla zapríčiniť, žeby si zo stretnutia odniesla aj zápal pľúc.
Pridala do kroku a zopár väčších kvapiek jej stihlo poláskať šaty, kým sa obaja nedostali pod väčší listnatý konár. Naskytol sa im pohľad, ako sa nebo roztrhlo a spustilo na zem vodu. Hučanie im udieralo do uší a chlad ovanul ich telá. Tamiko sa pritlačila ešte k teplému kameňu a rukami si pošúchala ramená. Po horúcom dni to pre jej telo bola ako facka.
„Dážď ťa pripravil o pol dňa práce,“ povedala prvú vec, ktorá jej napadla.
Mohla povedať čokoľvek, avšak toto mala na jazyku, odkedy sa na zem spustila potopa. Kým sa počasie upokojí, môže byť aj noc. A Tamiko ostala s Indrom sama bez možnosti úniku.

Poznámky: 

Úprava hrozne gramatiky: Sempai-sama Z lásky
Ďakujem za každé prečítanie a nádherné komentáre, ktoré presne pomenovali situáciu našej hlavnej hrdinky. Uvidíme v ďalších častiach či sa nimi rozhodne riadiť.
Ešte raz veľká vďaka za podporu Úpa boží!!!

5
Průměr: 5 (3 hlasů)

Kategorie:

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Alalka
Vložil Alalka, Ne, 2020-07-19 22:56 | Ninja už: 4524 dní, Příspěvků: 1007 | Autor je: Prostý občan

Jsem moc ráda, že ses takhle rozepsala, protože by byla opravdu škoda, kdyby se tohle Tamikino dobrodružství nedočkalo pokračování Smiling Jiro je fakt hnusák oplzlej, doufám, že se dočká dne, kdy mu někdo (nejlíp Indra) jaksepatří vyčiní...

Obrázek uživatele Senpai-sama
Vložil Senpai-sama, Ne, 2020-07-19 12:02 | Ninja už: 1330 dní, Příspěvků: 2289 | Autor je: ONLINE, Hlídač Gaiovy želvy

Ach jaj, vláčiť sa s takou ťarchou, nie je žiadna sranda, mňa by asi vystrelo Whááá A nezaprší a nezaprší, to počasie je ozaj lotéria. Ešteže Myio zázrakom žije. A bez spánku je to už úplná katastrofa. Našťastie sa zjavil Takeo a pomohol. Skutočne sa ti vydaril ich rozhovor a vzájomné priznanie sa Kakashi YES Pekne, že Takeo má takú dôveru v úsudok Tamiko ohľadom Tayi. Som zvedavá, kto nakoniec klebetil Puzzled Ozaj je nesmierne sebecké, aby si niekto niekoho zobral bez lásky a pripravil ho o možné šťastie Tak teď ti nevím... Hehe, aj Takeo pochopil, že Tamiko je zamilovaná. Páni, aj v takej vieske panuje snobizmus, však aj hrobár je človek a keby sa mali s Tamiko radi, tak by bol problém Bad Ale ľudia sú nepoučiteľní a skutočné hodnoty sú v ťahu aj dnes. Snáď sa dozvieme, či Tamiko nájde spriaznenú dušu. Jajaaaj, toho Jira by mal niekto zrovnať na správnu veľkosť, hnusáka jedného Kisame3 Indru na neho! Ešteže sa dozvedel len o Takeovi. Je hrozné, že Tamiko nikto nepomôže a musí všetko dusiť v sebe. A tá jej rodina, juuuj hnusáci sú to tiež. Yumi je starostlivá, dobrá kamarátka. Ešteže máme únavu, na ktorú sa dá všetko zvaliť. Sláva, že Taya zohnala za seba náhradu, keď už sama je zdutá. Hehe, myslím, že Tamikine nohy sú múdrejšie ako ona, že ju vedú za krásnym a nie násilníckym mužom Jump! Jáááj, ako píše aj Aku, predok Učihovcov je zaujímavá persóna. Divné móresy sa nesú v tejto línii, chlad a oheň. Indra vidí, že Tamiko melie z posledného. Bohvie, čo si o nej on myslí, do jeho duše sme nenazreli a písať o Učihovcoch je ozaj riadna fuška. Dážď môže byť síce klišé, ale už dávno nepršalo, tak just sa spustil, aspoň Tamiko nemôže zdrhnúť. Už sa vytešujem, čo vymyslíš nabudúce Jump! Chválime ťa stále všetci, ako sa dokážeš vypiplať s pocitmi mladej dievčiny a situáciami, dej hladko plynie, je to ozaj pôžitok Ino ti gratuluje!

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, So, 2020-07-18 20:55 | Ninja už: 4292 dní, Příspěvků: 2303 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

S radostí okamžitě čtu a vydávám, protože si neumím představit, že bych měla čekat až do pondělí a ještě o to ochuzovat ostatní Smiling Takeo svoji nabídku nemyslel špatně, ale ano, oba si zaslouží něco lepšího a hnát se do manželství (natož když nemám nikoho vyhlédnutého) jen proto, aby se rodiče dočkali vnoučat, je hloupost. To jsou pak sice možná pěkná vnoučata, jenže ten zbytek... Člověk by neměl uspěchat volbu partnera pro celý život. Jiro je úžasně na pěst jako vždy a znechucená jsem i z bratra, projevuje pravé "schopnosti vůdce"... Zato konec slibuje mnohé, uvěznění v dešti je sice klišé, ale k čertu s tím, všichni je chceme vidět spolu a déšť skutečně dokáže být potvora Laughing out loud Indra se možná zdá být chladný, ale když tak nad tím přemýšlím, většina Uchihů se zdála být chladnými a city k blízkým v nich jen vřely. Zajímalo by mě, co by říkal na skutečnou Jirovu tvář, jak by reagoval. Už teď projevil jistý zájem nebo alespoň si všiml, že je Tamiko očividně unavená Smiling

.Seznam FF, Poslední FF: Na kočku a na myš | Rozkaz zněl jasně | Bohům padají z talířů drobky
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights..

Obrázek uživatele flower
Vložil flower, So, 2020-07-18 22:09 | Ninja už: 279 dní, Příspěvků: 16 | Autor je: Prostý občan

Ďakujem veľmi krásne za rýchle vydanie!!!
S tým klišé máš veľkú pravdu, tiež mi to teraz, pri opätovnom čítaní, udrelo do očí avšak aspoň Tamiko neutečie.
Ešte raz ďakujem.

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, So, 2020-07-18 22:52 | Ninja už: 4292 dní, Příspěvků: 2303 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

Vůbec není zač, naopak, krásně jsi mi zpříjemnila večer Smiling

.Seznam FF, Poslední FF: Na kočku a na myš | Rozkaz zněl jasně | Bohům padají z talířů drobky
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights..